1. deň

Soblahov – Bindárka – Lúčky – Pod Svitavou – Petrova Lehota – Havránkova dolina – lúky pod Žihlavníkom – Uhlisko – Chata Baské

Žltý prepravca ma v pohodlí aj s občerstvením a rannou tlačou dopravil do Trenčína, a keď zvyšok partie hrešiac na preplnený štátny vlak vystupoval, ja som sa pomaly chystal na autobus do Soblahova. Oni pre zmenu do krčmy a zrazu sme boli spokojní všetci.

Zapol som si tablet, aby som vedel, kde vystúpiť a miestna tetuška sa hneď pustila so mnou do reči. Vraj aj ona za mlada turistikovala, ale tak ďaleko – rozumej Chata Baské – nebola. Ale ma aspoň informovala, že zajtra (29. 11. 2015 o 14.00 h), slávnostne otvárajú novú rozhľadňu na kopci Dúbravky. Skoro mi zmenila itinerár, ale to by som došiel do Kubrice a tade som išiel pred rokom.

Vystúpil som na križovatke s červenou a vykročil dedinou. Pri požiarnej zbrojnici majú peknú sochu sv. Floriána, kúsok ďalej asi sv. Jána Nepomuckého. Oproti mne sa z lesa vracali poľovníci, tak snáď mi dnes nič od nich nehrozí. Pri obnovenom kríži som sa na chvíľu zastavil. Je fajn, že sa tu obnovujú pamiatky našich predkov. Pekne to dotvára krajinu. Do Mitickej doliny po červenej som nešiel, ale som odbočil na lesnú cestu doľava. Ponad polia sa mi ukázala nová rozhľadňa. Opar mi nedovolil kvalitnú fotku, ale miestni si tu spravili pekné odpočinkové miesto nad obcou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Minul som oplotenú chatku s kopou včelínov a pozorne sledoval mapu, lebo doprava odbočovalo niekoľko ciest. Chcel som ísť Bindárkou, tak aby som neodbočil skôr. Asfaltka napokon zabočila tiež doprava a na odbočke doľava som zbadal most s tabuľou. Dozvedel som sa z nej, že tadeto viedla v rokoch 1914 až 1931 lesná železnička do píly v Kubrej. Zostali z nej len tri mosty a toto je jeden z nich, zrekonštruovaný v roku 2013. Nevrátil som sa na asfaltku, ale som stúpal chodníčkom povedľa potoka. Príroda okolo mňa sa začala belieť, čo ostro kontrastovalo s hrdzavou farbou lesa. Snehom poprášené boli aj lúky Pod Ostrým vrchom, na ktorých som sa napojil na modrú značku. Čoskoro som sa ocitol pri kríži s prístreškom a tabuľou, pripomínajúcou zaniknutú osadu Lúčky. Tak ako pred rokom sa do mňa zaprel studený vietor a tento raz som sa tu ani nenajedol. Usiloval som sa čo najskôr byť v lese. Snehu bolo málo a nebol zmrznutý, nuž som sa bez obáv z pošmyknutia, venoval obdivovaniu rôzne pokrútených a deravých stromov.

Obloha začala byť modrá, ba aj vietor ustal. Obišiel som kopec Svitava a odbočil doprava z modrej značky na lesnú cestu. Vyšiel som na slnkom zaliatu lúku a vyplašil srnky, ktoré pod čerstvým snehom hľadali trávu. Zbehol som k záhradám nad Petrovou Lehotou a popri ovečkách, ktoré sa za plotom pásli okolo akejsi polystyrénom obitej jurty som došiel k obecnému úradu. Aj tu majú pamätnú tabuľu na rodáka popraveného za účasť na vzbure v Kragujevaci. Veď to bol Trenčiansky pluk!

Na zastávke autobusu som sa v závetrí najedol a po zelenej značke som pokračoval rozbahnenou cestou. Prešiel som asfaltku z Trenčianskych Teplíc do Motešíc a odbočil som zo zelenej značky doľava na lesnú cestičku popri Havránkovskom potoku. Párkrát som ho musel preskakovať, než sa chodník vyšvihol do lesa. Ocitol som sa v Havránkovej doline. Z chodníčka bola napokon lesná cesta a cez stromy pod sebou som na lúke zbadal dom s kôlňou. Samozrejme, že som zbehol k nemu. Je tu prameň, ohnisko a na balkóne majú včelíny. Lesom som pokračoval k potoku, preskočil som ho a lesná cesta vedľa neho ma doviedla na Veľké Lúky. Mohol som sa vybrať doľava na modrú značku a po nej vystúpať na Baské, ale rozhodol som sa pokračovať doľava pomedzi skaly úzkou dolinkou pod Uhlisko. Popadaným lístím s modrou oblohou nad hlavou sa mi kráčalo príjemne. Čím som bol vyššie, tým bola dolinka užšia, začala sa belieť a na skalách sa objavili cencúle. Napokon sa mi do cesty postavilo nekonečné more popadaných stromov. Nedali sa preliezať, ani podliezať, a tak som sa štveral doľava strmým svahom. Išlo sa mi tadiaľ veľmi zle, tak som sa napokon rozhodol zliezť do dolinky a pokračovať kolmo hore doprava strmým svahom, kde hore mala ísť modrá značka. Na jednom zasneženom strome som objavil čerstvé stopy. Či to bola divá mačka, alebo rys, netuším. Ale bolo to vzrušujúce.

S problémami som sa štvornožky, držiac sa všetkého naokolo seba, dostal hore na lesnú cestu, ktorá, ako som zistil pohľadom do tabletu, spája žltú s modrou. Obomi by som sa dostal na chatu. Vybral som sa doľava, a keď som zbadal poľovnícky posed, tak som pokračoval krížom cez les a vyšiel som na lúkach pred turistickou chatou.

Už v nej bola Trnavská sekcia, chatár a oheň v piecke. Ponuku na zapnutie agregátu sme odmietli, veď každý si doniesol dostatok sviečok. Postupne sme sa začali schádzať. Trošku sme sa obávali o Borisa s dvomi malými dcérkami, ktorí nejako dlho nechodili, ale napokon bez problémov dorazili. Hlavná skupina od Podlužian dorazila po 19-tej a tešili sa, ako si odskúšali čelovky. Každý povyťahoval z ruksakov tekuté i tuhé dobroty a za svetla sviečok sme sedeli v družnej debate dlho do noci.

2. deň

Chata Baské – Uhlisko – sedlo Trtavka – Rovienky – Rychtárske zienky – Čierna Lehota – Pod Závadskym vrchom – Kajtárová – Závada pod Čiernym vrchom – Kšinná

Piecky vykúrili obe izby, kde sme spali a veru sa ťažko vstávalo na rannú potrebu do mrazivého rána. Po porade s CP.sk v tablete som zistil, že jediná zmysluplná túra, kade som ešte nešiel, vedie do Čiernej Lehoty. Nikomu sa tak skoro ráno nechcelo so mnou vykročiť, nuž som sa s tými, čo už vstali, rozlúčil a vykročil mrazivým ránom sám.

„Pocukrovanou“ cestou som zišiel na Uhlisko. Opäť sa mi naskytli pekné výhľady na naše slovenské more – chrbty hôr, kam oko dovidelo. Na Uhlisku som sa zvrtol doľava a po lesnej zvážnici, popod Zrázový vrch som kráčal k lúkam pod Česanou horou. Slnko na obzore mi svietilo rovno do očí a srieň na omrznutých steblách trávy sa v ňom ligotal ako šnúrka perál. Hlavičky bodliakov so zamrznutými jemnými pavučinami ma fascinovali. Neľutoval som skoré vstávanie. O pár hodín slnko všetku drobnú krásu roztopí. To som netušil, že deň skončí lejakom.

Z lesa som vyšiel po modrej značke na lúky pod sedlom Trtavka. Potešil som sa krásnemu prístrešku. Vďaka každému, kto takéto niečo vybuduje. Len dúfam, že poloha priamo na značke nebude smrteľnou a ešte dlho bude ponúkať možnosť pocestným, na noc tu skloniť hlavu.

Času do odchodu autobusu som mal dosť, a tak som nešiel po žltej značke priamo dolu do Čiernej Lehoty, ale pokračoval som po modrej doľava. Odmenou mi boli fantastické výhľady na Vápeč a ďalšie kopce Strážovských vrchov. Z lúk som sa opäť vnoril do lesa a došiel som k smerovníku Rovienky, kde sa modrá značka stretáva s červenou. Zvrtol som sa doprava, krátke stúpanie ma doviedlo na Židov vrch a potom som klesal, kochajúc sa nádhernými výhľadmi na lúky so zvláštnym názvom – Rychtárske zienky. Keby žienky, to by som chápal, ale zienky?

Kúsok naľavo od lúky s krásnym smrekom, obsypaným šiškami, som zazrel v lese domček. Žiaľ, maringotka obložená drevom, je pred pocestnými uzamknutá dvomi visiacimi zámkami. Klesajúc po zelenej značke, márne som dúfal, že zazriem vchody do dvoch, na mape zaznačených, jaskýň. Videl som len veľké skalnaté bralá a zas toľko času, aby som jaskyne hľadal, som nemal. Pohľad na tabuľku s nápisom prírodná pamiatka Stará Bebrava, mi pripomenul, že som tadeto už musel ísť. Ale kedy to bolo?

V Čiernej Lehote sa nebolo prečo zdržiavať, tak som prešiel dedinou a po zelenej značke pokračoval opäť do kopca. Za bývalým kameňolomom som opustil asfaltku a celkom výživne stúpal. Navyše začal padať dážď so snehom. Pri veľkom senníku som preto nahodil cez seba i ruksak pončo. Vyšiel som na lesnú cestu a modrú značku. Cesta serpentínami klesla k chate s lyžiarskym vlekom a opäť som si uvedomil, že som tu už niekedy bol. Či vlek na Cvingel ešte funguje, neviem odhadnúť. Vyzeralo to tu byť dosť mŕtve.

Asfaltkou som zišiel do Závady pod Čiernym vrchom. Skapal tu pes, jediné, čo ma zaujalo, bola stará mláťačka a pamätník SNP. Autobus mal ísť až o 1,5 hodiny, tak som sa v silnejúcom daždi vybral po ceste do Kšinnej. Ani tu som nenašiel nič otvorené a dostať sa do, možno otvoreného, Domu poľovníkov som cez fajčiacich zhromaždených pred ním ani neskúsil. Potešil som sa krytej autobusovej zastávke pri peknej krytej studničke. Zložil som zo seba pončo, vybral napolitánky a termosku s čajom. Už som ho potreboval, zimný dážď ma prechladil do kostí. V autobuse sme sa do Bánoviec nad Bebravou viezli traja. Stihol som bleskovo prestúpiť na autobus do Bratislavy a mohol som v teple driemať na zadnej päťke úplne sám.

Keďže sme sa s chatárom dohodli na ďalšej návšteve o rok, tak som v týchto končinách nebol naposledy.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek