Do "malej Stanišovky" v Jánskej doline vstupujeme s čelovkami na hlave a hneď pri vstupe nás čaká les bielych, niekde až priesvitných "krištáľov". Jaskyňa počas roka neponúka veľa stĺpovitých formácii z usadenín vápenca. Zato v zime, keď vonku poriadne prituhne, je jej výzdoba dočasne, avšak sezónne veľkolepá. A v kombinácii so zaujímavým výkladom človeka, zanieteného pre dobrú vec, sa človek dostáva akoby do inej dimenzie.

Vody je v okolí Liptovského Jána dosť, takže núdza o ľadové formácie v jaskyni nie je. Voda pretekajúca nadložím jaskyne je síce tiež obohatená o zopár rozpustených molekúl sedimentov, tie však na stavbe "ľadových stalagnátov" nezohrávajú žiadnu rolu. O všetko sa stará starý známy dedo Mráz, ktorý svojím žezlom dáva pokyn k činnostiam typickým pre zimné obdobie. Útvary z ľadu, niekde vyššie alebo širšie od človeka, sa vytvárajú postupne ako kamenné stalaktity. Kvapka po kvapke sa voda spúšťa z nadložia, pádom dole sa cez prúd ľadového vzduch ochladí, pričom dopadom na podložku ihneď tuhne do pevného skupenstva. Časť vody, záleží od veľkosti kvapky, steká po stenách už vytvoreného stĺpa, čo má za následok hrubnutie ľadových formácií. Niektoré sú ako zebry, priesvitné pásky striedajú mliečno-sfarbené, väčšinou biele. No nájdu sa tiež okrové odtiene. Zmena priehľadnosti je spôsobená rýchlosťou dopadu kvapiek, čím menej často padajú, tým je ľad transparentnejší.

Sprievodca nás oboznamuje o jaskyni, jej vzniku, zložení hornín, ale akosi sa v kochaní nádhery jeho slová strácajú v temnotách jaskyne a všade naokolo len tak lietajú blesky z fotoaparátov. Na niektorých miestach sa kvapky vody držia všetkou silou stropu jaskyne, čo v spoločnosti so sochami vytvára akoby rozžiarené nebo nad hlavou. V okamihu, keď neodoláte chuti dotknúť sa striebornej stuhy nad hlavou, dostanete poriadnu spŕšku ľadovej vody do tváre. Presvedčenie, že ide o rozptýlené kryštály ľadu, je mylné. Kvapôčky len čakajú na čas, kedy dorastú do požadovanej veľkosti, po ktorej s veľkou parádou padajú dole.

Malú Stanišovskú jaskyňu prechádzame po celej sprístupnenej časti a čím hlbšie ideme do podzemia, tým sa ľadová nádhera zmenšuje, až sa nakoniec stratí. V hĺbkach je predsa len teplo zeme citeľnejšie a tam si už ani dedo Mráz s čarami nepomôže. Nuž, konečne si aspoň všimneme, že navôkol sa nachádzajú obyčajné skaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V prípade priaznivých podmienok na tvorbu ľadu ľadová výzdoba v jaskyni trvá po celú zimu. Nikdy nenájdete rovnakú scenériu, pretože ľad stále rastie, pod svojou váhou sa krúti, ohýba, dokonca láme a padá. Neúnavný prietok vody z nadložia dopĺňa hmotu každý deň. A tak, ako pomaly ľadové stĺpy rastú, niektoré po čase dosiahnu strop jaskyne a vytvoria kompletný ľadový stalagnát. Schválne si vypožičiavam názvy od ich kamenných bratov, pretože tak ako kamenné skulptúry aj ľadové vyvolávajú v nás rovnaké emócie. Sú krásne, priam božsky pôsobiace a aspoň na chvíľu nás dostanú do sveta fantázie z nášho každodenného stereotypu.

Odporúčame návštevníkom Liptovského Jána či Jánskej doliny odložiť na chvíľu lyže, opustiť welnessy a dobré jedlo v hoteli alebo vymeniť pobyt v termálnej „kadi“, za prechádzku ku „Staniške“. Dobre sa obujte, oblečte, zoberte si dobrú náladu a navštívte partiu dobrovoľníkov a nadšencov, ktorí sa o sprístupnenie pekného kúta na Slovensku pričinili. Zima vám určite nebude, nakoľko v Stanišovke sporadicky vyviera prameň kapurkovej. Ak sa chcete kochať pohľadom na tichých ľadových spoločníkov, urobte to čo najskôr. V okamihu, ako sa na scéne objaví pani Jar, celá chladná krása sa bude porúčať. Zúfať nad jej stratou nie je na mieste, nakoľko s príchodom novej zimy sa biela krása zaskvie znova.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek