1. deň - Na Spering

Túru som si naplánoval na 2 dni s nocovaním v bivaku Uwe Anderle, ktorý leží približne v polovici hrebeňa. Odhadoval som, že medzi 16-tou a 17-tou poobede budem pri bivaku, preto som sa príliš nehnal. Čosi po 10-tej som odstavil auto pri železničnej stanici Hinterstoder (514 m) a vyrazil som na túru. Prešiel som dedinku Dirnbach a vyšiel som k samote Pernkopf. Až po malé parkovisko v údolí Vordere Retten Bachu vedie asfaltka. Keby som to bol vedel, mohol som si ušetriť hodinu šliapania.

Chvíľu som kráčal lesnou cestou dolu údolím a na rázcestí som zahol do kopca. Konečne som začal stúpať. Išiel som pekným chodníkom vo vysokom smrekovom lese. Na strom vybehla veverička a keď som oddychoval pri prameni, ponad chodník preletel zvláštny vták. Tipujem, že to mohol byť tetrov, ale zazrel som ho iba na okamih. Stúpanie s ťažkým batohom bolo výživné. Pri samote Lackerboden som sa zvalil na drevenú podstienku. Je tu drevenica s prepadnutou strechou a trosky ďalších dvoch zrubov. Z oddychu ma vyrušili osy, ktoré sa skadesi vyrojili.

Nad samotou Lackerboden som začal stretať prvých turistov. Robili okruh z Klaus an der Pyhrnbahn. Vyšiel som do sedla Auf der Hutn (1476 m) a zamieril som na západ. Chvíľu som kráčal po štrkovej ceste a na to som začal stúpať hore mokrým chodníkom. Vyštveral som sa na východný vrchol Speringu a konečne sa mi otvorili krásne výhľady. Až sem je chodník obyčajný, ale tu sa mi začal páčiť. Na západný vrchol Speringu (1605 m) sa ide skalnatým hrebienkom, ktorý je zarastený kosodrevinou.

Cez Hochsengs do bivaku

Vrátil som sa do sedla Auf der Hutn a teraz som zamieril na východ. Tu skalnatý, kosodrevinou zarastený hrebienok pokračuje. Nie je však taký rovný, ako by sa mohlo zdať podľa mapy. Chodník podchvíľou klesá, hoci väčšinu času stúpa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyšiel som na Schillereck (1748 m). Z kopca sú nádherné výhľady na Mŕtve hory (Totes Gebirge) s Prielmi a na Groser Pyhrgas v Gesäuse. Problém bol v tom, že som začal “padať na čas”. Už bolo dávno po 17-tej a bivak bol v nedohľadne. Zjavne som trasu zle odhadol. Dôvodom bola mapa s netypickou mierkou 1 : 35 000 ako aj to, že je terén členitejší, ako som si myslel.

Zbehol som do sedla a vyšiel som na Hochsengs (1838 m). Na kopci som bol čosi po 19-tej, no dolu v sedle som zazrel bivak. Len sa k nemu ešte dostať. Baterku som so sebou nemal, no v takomto teréne by som potme ísť nechcel. Z vrchola kopca som si odfotil západ slnka a začal som zostupovať. Na zostupe ma prekvapilo istenie. Je tu pár desiatok metrov oceľového lana a nejaké minikramle. Náročnosť môže byť A/B. Nie je to nič ťažké, no na chrbte som mal objemný batoh, s ktorým som dnes vystúpal viac ako 1900 metrov. Naviac, posledné hodiny som vôbec neoddychoval, pretože sa blížila noc.

O 19.45 h, už za tmy, som sa vrútil do bivaku. Dnu sa bavili dve partie, ktoré sa okamžite začali zaujímať, koľko nás ide. Keď zistili, že som sám, upokojili sa. Podľa internetu má bivak kapacitu 10 turistov, je tu však iba 6 postelí. Takže so mnou nás dnu bolo akurát. Sú tu k dispozícii deky a za nocovanie v bivaku sa platí. Člen ÖeAV vhodí do kasičky 7,- eur, nečlen 10,- eur. Pri komforte, ktorý v bivaku je, som s poplatkom nemal žiaden problém.

2. deň - Na Hoher Nock

Čosi po 6-tej začali kolegovia buntošiť. Chvíľu som sa ešte vyvaľoval v teplej posteli, no potom som vstal tiež. Z bivaku som vyrážal o 6.45 h, keď bolo ešte šero. Hneď ako som vyšiel pred chatku, ponad chodník preletela sova. Ja tu krásne skalné okno, ale fotil som ho v šere, fotka za veľa nestojí. Ostrým tempom som vybehol na Gamskogel (1710 m). Keď som sa objavil na kopci, akurát svitalo. Slnko bolo ešte za horami, no nádherne osvecovalo oblohu a Priely v Mŕtvych horách (Totes Gebirge). Takéto obrázky si človek má pamätať a schovávať si ich na horšie časy.

Za Gamskogelom je hrebeň trochu užší, ale stále je zarastený kosodrevinou. Smerom na juh klesajú svahy relatívne mierne, avšak severne sú prudké skalné zrázy. V dolinke Hopfing vidno baraky, je tam Truppenübungsplatz. Cez armádny areál vedie turistická značka. Vyšiel som na Rohrauer Grosstenberg (1810 m). Z kopca sa schádza po šotoline. Od Speringu po sedlo za Rohrauer Grosstenbergom je hrebeň Sengsengebirge pomerne ostrý. Za sedlom sa to však mení. Zrazu idete planinami, na ktorých sú obrovské závrty.

Začalo mrholiť. Počasie však bolo v pohode. Mohlo byť čosi cez 10 stupňov a, čo je najpodstatnejšie, nefúkalo. Mieril som na Hoher Nock, ale najprv som odbočil na severný ostroh. Volá sa Seekopf (1820 m) a je z neho pekný výhľad na sever, na samoobslužnú chatu Feichtauhütte. Oveľa zaujímavejší je však pohľad na západ. Tým smerom vidno strmé a poriadne rozoklané severné svahy hrebeňa. Vyšiel som na Hoher Nock (1963 m), najvyšší kopec Sengsengebirge a celého pohoria Oberösterreichische Voralpen (Salzburské a Hornorakúske predhorie). Vrchol nie je zarastený kosodrevinou, je tu lúka. Z oblého Hoher Nocku je výhľad trochu horší ako z ostrých vrcholov západnejšie, navyše, ešte stále pršalo.

Návrat

Vrátil som sa na rázcestie pod Schneebergom a zahol som na juhozápad. Dážď konečne ustal. Keďže sa mi takmer minula voda, túžobne som očakával prameň, ktorý mám vyznačený na mape. Lenže z gumenej hadičky toho veľa netieklo. Zvyšok výletu som išiel nasucho.

Na Bärenriedlau som minul pompéznu poľovnícku chatu a v sedle pod Brettsteinom som dal značke vale. Zostúpil som do údolia Vordere Retten Bachu a štrkovou cestou som sa vracal k autu. Za zmienku tu stojí skalná brána, akési zúženie doliny, ktoré mi pripomínalo Čertovu bránu vo Vlkanovej (Gaderská dolina).

Kúsok pred samotou Speringbauer je na svahu tesne nad dnom dolinky veľké skalné okno Teufelskirchel. Páčilo sa mi, no na klzkých vápencových kameňoch som takmer capol na zadok. Čosi po 17-tej som sa vrátil k autu a mohol som ísť domov.

Záver

Rakúšania chodievajú hrebeň Sengsengebirge trochu ináč. Začínajú v Klaus an der Pyhrnbahn a končia vo Windischgarstene, z ktorého sa vracajú vlakom. Samotný hrebeň za Hoher Nockom pokračuje ešte takmer 5 kilometrov, no už nie je vyznačený turistickou značkou. Dúfam, že o rok - o dva sa mi podarí prejsť aj neznačený úsek. Rád sa do Sengsengebirge vrátim.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek