Príbeh

Ako sme nezmaturovali a ešte aj po škole zostali

19.02.16
Je skoro ráno. Tma, všetko ešte spí, len občas vietor zašumí vo vrcholcoch smrekov. Za svetla čeloviek stúpame hore Mengusovskou dolinou za naším prvým horolezeckým dobrodružstvom v Tatrách. Dnešným cieľom je Žabí kôň, a ak vyjde čas, tak i Južné rebro Volej veže. Predpoveď počasia, hlásiaca veterné počasie a hustú nízku oblačnosť, je menej optimistická ako naše očakávania, no začiatočnícky elán by asi máločo zlomilo, a tak odhodlane šliapeme ďalej, naložení lanami a železom, s očakávaním veľkého dobrodružstva.

Prvé znamenie úspechu sa dostaví hneď na Popradskom plese, kde si uvedomíme, že vytlačených sprievodcov sme zabudli v aute. Po chvíli dumania sa so spolulezcom Matúšom zhodnem na tom, že ani jednému z nás sa nechce šliapať napäť na Štrbské Pleso po papiere a že zvolené trasy sú natoľko orientačne jednoduché, že ich zvládneme i bez sprievodcu. A tak pokračujeme veselo ďalej.

Žabí kôň

Na hangu Žabej doliny poryvy vetra silnejú a dávajú tušiť, že na hrebeni to bude naozaj zaujímavé. Konečne môžeme uzrieť i Žabieho koňa, ktorý sa striedavo vynára a schováva v oblakoch. Snažím sa to veľmi nekomentovať, aby som neodradil Matúša, ktorého nadšenie evidentne mierne opadlo. Po príchode k nástupu si oblečieme úväzy, ovešiame sa železom a svižne vybehneme na úbočie Rysov, aby sme mohli zlaniť do Žabieho sedla. V momente, ako sa zjavíme na hrebeni pred zlaňákom, nás ovalí prudký severák a vytrvalo nás bičuje mocnými poryvmi. Rýchlo preťahujem lano cez kruh v reťazi, naväzujem prusík, dávam Matúšovi posledné pokyny pred zlanením keď... nemôžem uveriť svojim očiam. Matúš žmolí v rukách viac ako meter repky na prusík, samozrejme nezviazanej do slučky, a ide sa pripravovať na zlanenie...

„Veď som ti hovoril, že si máš všetko dopredu pripraviť!“ revem naňho do burácajúceho vetra a v duchu kľajem najnevyberanejším spôsobom. Vytiahnem z batoha náhradnú slučku na prusík, podám mu ju a rýchlo valím do sedla, aby som sa čím skôr dostal z pekla. V sedle to samozrejme nie je o nič lepšie, ale dá sa tu aspoň nájsť príjemné závetrie. Rýchlo zriadim štand a o chvíľu je pri mne i Matúš.

Tisneme sa v závetrí v Žabom sedle, okolo nás šialene poletujú oblaky a duje vietor. Hotová čertova svadba. V duchu mi napadajú myšlienky, či má naozaj zmysel v takom počasí liezť žiletku, i keď viem, že na hrebeni to bude miernejšie. Do toho sa ozýva Matúš: „Ja v takýchto podmienkach ďalej nejdem!“ V duchu s ním trocha súhlasím, no na druhú stranu som sklamaný, lebo keď sme už došli až sem, rád by som to aspoň skúsil. Hovorím mu preto: „Počuj, skúsme aspoň prvú dĺžku. Na hrebeni bude menej fúkať ako v sedle. Natiahnem prvú dĺžku, a keď to bude v poriadku, tak ťa zavolám. Ak nie, tak balíme a zlaníme tu zo sedla dole.“

- „Keď chceš, tak si to skús, ale mňa tam nedostaneš!“

Naliezam na ostrý hrebeň Žabieho koňa. V skutku to ide celkom dobre, vietor fúka oveľa slabšie a pomaly sa presúvam ako po štíte strechy. Jedinou nepríjemnosťou je mierne vlhká skala. Zaštandujem a kričím na Matúša, ktorý sa mi stráca v hmle:
- „Pooď! Je to úúúplne v pohodeee. Skoro tu nefúkaaa!“
- „Nejdem taaam!“
- „Fakt je to supeeer! Aspoň skúúús! Veď keby niečo, tak sa vrátimeee!“
- „Nieee, ja chcem ísť doleee!“

V duchu bohujem, ale chápem, že keď nemá z toho dobrý pocit, tak ho do toho nemôžem nútiť. Zruším štand a opatrne zostupujem. Striedavo osedlávam a zosedlávam koňa a o chvíľu som naspäť v sedle. Privíta ma búrlivý severák a premrznutý Matúš. „No nič, musíme teda zlaniť sem dole,“ ukazujem do nevábne vyzerajúceho komína. Horolezecká maturita sa odkladá a o chvíľu sa spúšťam po lane neskutočne rozlámanou skalou. Čoho sa chytím, to letí dolu. Našťastie laná sú dostatočne dlhé a pohodlne zlaníme až dole.

Ideme stiahnuť lano. Poriadne zatiahnem, no lano sa ani nehne. S Matúšom sa vešiame na lano obaja a to sa len dynamicky predlžuje.
- „A ťaháme za správny koniec?“
- „Jasné, veď som ešte kontroloval, na ktorej strane je uzol,“ odpovedám. „Asi sa niekde seklo. Treba vyprusíkovať hore a uvoľniť ho.“
Čo iné mi asi zostáva, myslím si. Uväzujem prusíky a zúfalo šplhám do 50 metrov vysokého sedla v rozlámanom previsnutom komíne. Medzitým na mňa Matúš kričí, že na nástup prichádzajú nejakí ľudia.

- „No super! Tak tam nestoj a bež za nimi, poprosiť ich, že by nám uvoľnili lano!“
- „Ale oni idú už hore, neviem či ich stihnem."
- „Sakra, bež už, ja tu nebudem predsa prusíkovať ako idiot, keď nám to lano môžu zhodiť oni!“

Medzitým sa spustím na lane. Matúš ich stihol. O niekoľko minút sa v sedle zjavuje postava a zhadzuje naše laná. Celí nadšení ďakujeme a balíme. Postupne sa v sedle objavujú i ďalší zo skupinky a pokračujú ďalej po hrebeni Žabieho koňa. Trocha ma to mrzí, ale čo už, skúsime to nabudúce. Pri krajšom počasí to bude isto lepší zážitok.

Je niečo málo po jedenástej, a tak sa presúvame pod Voliu vežu, že by sme si napravili chuť aspoň na Južnom rebre.

Volia veža

Južné rebro Volej veže je ťažko prehliadnuteľný útvar. Dlho to netrvá a sme na nástupe. Nestrácame čas, naväzujeme sa a už aj ťahám prvú dĺžku. Namiesto polovičiek používame dve jednoduché laná, ktoré cvakám ako polovičné, na striedačku. To spôsobuje, že s rastúcou výškou cítim ich váhu a trenie čoraz viac. Posledné metre k štandu sa doslova plazím a horko-ťažko spravím štand. To netuším, že doberanie spolulezca bude ešte väčšia drina. Dokým za mnou dolezie Matúš som celkom vyšťavený. Pripadám si ako námorník na Kolumbovej plachetnici, ktorý celé dni len vyťahuje plachty. Pomeníme si matroš a pokračujem v ďalšej dĺžke. V porovnaní s doberaním na štande je toto hotový relax. Lezie sa pohodovo, jedno madlo za druhým, stupy ako schody. Skôr ako lezenie mi to pripomína vysokohorskú turistiku s nácvikom horolezeckej metodiky. Zakladanie istenia si doslova užívam. Na rozdiel od Žabieho koňa tu fúka podstatne menej, no hmla je všadeprítomná. Z času na čas sa v oblakoch pod nami urobí diera a otvorí sa fascinujúci pohľad do Žabej doliny. Mračná prelietavajú okolo nás šialenou rýchlosťou a človek sa chvíľu cíti ako na horskej dráhe. Potom sa diera uzavrie a znova všade zavládne šeď.

Po ďalších dvoch dĺžkach a navzpieraných štandoch vyčerpaný doliezam k predposlednému. Tu stretávam dvojicu lezcov, ktorí liezli Štáflovku za 5. Pochvaľujú si ju i keď podmienky vraj nie sú ideálne a určite mi ju ako začiatočníkovi odporúčajú. Ja na nich pozerám a v skutku si po predchádzajúcom výkone neviem predstaviť, že by som s dvomi lanami liezol štvorku, nieto ešte päťku. Lúčime sa, oni zlaňujú a ja doberám Matúša, s ktorým sme o chvíľu po poslednej ľahkej dĺžke na konci cesty, pod vrcholom.

Je hmla, žiadne výhľady. Aspoň sa spolu odfotíme a niečo zjeme. Idem sa ešte pozrieť na vrchol, ktorý je kúsok po hrebeni. Znova tu zúri bláznivý severák a hľadám zlaňák, ktorý by tu niekde mal byť podľa slov, lezcov ktorých som stretol na predposlednom štande. V hustej hmle a vetre nemám veľa chutí po ňom pátrať a tak sa vraciam späť k Matúšovi. „Kašleme na to. Zlaníme zo štandov po rebre,“ navrhujem.

Zbalíme si veci a pripravíme prvý zlaňák. Je niečo po 16-tej a začíname zostup. Zhodíme lano dole, no to v momente uchytí vietor a oba jeho konce odnesie do strany mimo rebra. Nič si z toho nerobím, dúfam, že sa lano poddá ako budem zlaňovať. Moje dúfanie sa však čoskoro dostáva do konfrontácie s krutou realitou. Lano namiesto toho, aby sa pomaly zosúvalo podo mňa, ostáva tam, kde ho vietor zavial. Medzitým sa pozasekávalo do rôznych špár, zubov a utešene sa uzluje. Po pár metroch s ním bojujem a snažím sa ho rozmotať a uvoľniť. Boj je niekedy viac vyčerpávajúci ako predošlé doberanie spolulezca na štande. Po niekoľkých desiatkach minút sa prebojujem konečne na štand. O chvíľu ma nasleduje na kosť premrznutý Matúš.

Nasleduje ďalší zlaňák a len dúfam, že prebehne hladšie ako predošlý. Samozrejme scenár sa opakuje a pokojné spúšťanie sa mení znova na tvrdý boj so zaseknutým a zauzlovaným lanom. Človek ani nemôže uveriť, kam všade na skale dokáže lano trafiť a aké exotické a zložité uzly sa na ňom dokážu samovoľne uviazať. Takto mi jeden koniec lana vbehol do uzučkej škáry medzi skalným blokom a platňou, do ktorej by som ináč nedostal ani šijaciu ihlu s niťou. Neuveriteľne dômyselne sa omotalo a zauzlilo okolo skalného bloku a pripravilo mi nervydrásajúci hlavolam asi na polhodinu riešenia. S každým hlavolamom moja morálka poriadne klesala spolu s chuťou riešiť ho. Jediné po čom som túžil, bolo čo najskôr sa dostať aspoň na nástupovú rampu pod stenou. Matúš sa úmerne s počtom zlaňovaní stále viacej podobal na cencúľ, keďže vždy musel čakať na štande, kým spriechodním cestu.

S predposledným zlaňákom mi v hlave utkvela spásonosná geniálna myšlienka. Čo tak nehádzať lano vetru napospas, nech si ho zauzľuje a pozasekáva do skál ako chce, ale opatrne ho po skale spúšťať dole. Bingo! Zabralo to a predposledný zlaňák prebehol hladko bez akéhokoľvek nedobrovoľného boja. Keď zlanil i Matúš, začali sme sťahovať lano, no tomu sa akosi nechcelo dolu.

„Poriadne sa do toho oprime, musí to pustiť!“ Nemal som ani najmenšiu chuť sa poň šplhať. Nakoniec mi samozrejme nič iné neostalo. Naviazal som si prusíky a posúvajúc ich po lane som doliezol k štandu, kde bolo lano zaseknuté. Uvoľnil som ho a zlanil späť. Keď mi Matúš oznámil, že znovu sa nechce poddať, to už som mal sto chutí poslednú dĺžku zliezť na sólo a vrátiť sa poň na druhý deň. Keď sme však začali ťahať spolu, nakoniec sa našťastie pohlo! Posledné zlanenie prebehlo relatívne v pohode, len aby to nebolo úplne zadarmo, tak pri sťahovaní sa Matúšovo lano zaseklo asi 8 metrov nad zemou.

Bolo zhruba šesť hodín a my sme boli živí a zdraví na nástupovej rampe. Teraz ostávalo len zbehnúť ku Žabím plesám na turistický chodník a na Štrbské Pleso. Medzitým sa začalo stmievať a oblačnosť sa znášala na dno doliny až k jazerám. V šere som sa snažil si zafixovať polohu Žabích plies, aby sme k nim aj v tme a hmle dokázali držať smer. Postupne sa úplne zotmelo a dolinu zahalila hmla. Pomaly sme schádzali dole obchádzajúc skalné prahy a zrázy. Čelovka mala v hmle dosvit asi 5 metrov. Po nejakom čase sme sa dostali na suťovisko a začalo dlhé blúdenie dolinou. Pri zapnutej čelovke bolo vidno hmlu a pri vypnutej iba tmu. Blúdili sme tak ako slepé myši pomedzi balvany a morény. Snažil som sa aspoň približne udržovať smer, v ktorom som tušil plesá. Počasie sa stále zhoršovalo a silnejúci vietor s dažďom nám ukrajovali zo síl a morálky stále viac.

Keď už blúdenie a Matúšovo hundranie nemalo konca kraja, začal som poškuľovať po rôznych balvanoch, pod ktorými by sa dalo na noc ukryť. Stále viac som bol presvedčený, že sme stratili smer, chodíme stále dookola a lepšie bude prečkať noc priamo v doline, aby sme mohli ráno za svetla nájsť cestu von. Najviac mätúce boli hlavne morény. Bez nich by sme išli stále dole a cestu rýchlo našli, no keď človek chodí raz hore a raz dole, netuší, či je ešte na dne doliny alebo nestúpa kdesi na hrebeň. Každá náhodná skupinka skál mi prišla ako skalný mužík, a tak sme sa utešovali, že určite ideme správnou cestou.

Medzitým ubehli asi 3 hodiny, odkedy sme začali zostupovať spod Volej veže, keď sme narazili konečne na horolezecký bivak.
- „Tu niekde musí byť pleso!“ kričal som. Vydali sme sa po nepatrnom chodníčku, ktorý sa postupne rozširoval, keď tu som na pravej strane zbadal niečo tmavé.
- „Pozri, vodaaa!“ zreval som.
- „Našli sme tooo!“ ziapal Matúš.
Celí natešení sme v svetle čelovky spoznávali skalný ostrovček vo Veľkom Žabom plese. O chvíľu neskôr sme sa po chodníčku napojili na turistickú cestu z Rysov a vedeli sme, že môžu padať traktory, ale sme spasení.

K autu sme prišli asi pred polnocou. Unavení tak, že by sme zaspali aj na vibrujúcej posteli. Ráno sme ku všetkému dostali pokutu za parkovanie na zlom mieste, a tak sme celí natešení vyrazili do Tatranskej Polianky, aby sme zakončili horolezecký výlet na novej začiatočníckej ceste na Velický zub.

Zhodnotenie

Tatry nás pekne vytrestali, no v skutku len tak otcovsky pohladili. Aby sme mali ponaučenie i skúsenosť do budúcna, keďže nemálo vecí sme mohli spraviť aj inak a lepšie. V každom prípade to bude jeden zo zážitkov, na ktorý tak skoro nezabudnem.

Fórum 19 príspevkov
Ako sme nezmaturovali a ešte aj po škole zostali 27/12/18 16:40 19 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme nezmaturovali a ešte aj po škole zostali Je skoro ráno. Tma, všetko ešte spí, len občas vietor zašumí vo vrcholcoch smrekov. Za svetla čeloviek stúpame hore Mengusovskou dolinou za naším prvým horolezeckým dobrodružstvom v Tatrách. Dnešným cieľom je Žabí kôň, a ak vyjde čas, tak i Južné rebro Volej veže. Predpoveď počasia, hlásiaca veterné počasie a hustú nízku oblačnosť, je menej optimistická ako naše očakávania, no začiatočnícky elán by asi máločo zlomilo, a tak odhodlane šliapeme ďalej, naložení lanami a železom, s očakávaním veľkého dobrodružstva. 19/02/16 Jakub Dolinský Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Chata Podhradská dolina Podhradskou dolinou vedie jeden z prístupov na Rokoš (od Uhrovského Podhradia). Podľa stavu chodníka pod sedlom nie je modro značkovaný chodník príliš využívaný, ale znalosť o možnosti úkrytu v závere doliny sa môže hodiť a niekomu zabezpečiť aj nocľah v suchu (tak ako mne). dnes Michal Bukvai Strážovské vrchy
Podcast O Ceste hrdinov SNP za 12 dní s Julkou Batmendijnovou Bežkyňa, blogerka, autorka na HIKING.SK, organizátorka ultra trail pretekov Severný Živloplaz a členka Slovak Ultra Trail. Prešla Cestu Hrdinov SNP za 11 dní a 18 hodín! 765 kilometrov, viac ako 31 000 metrov stúpania. Julka Batmendijnová je mojou dnešnou hostkou v podcaste HIKING.SK. včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Čertovica – Beňuška – Braväcovo Sú kopce, ktoré patria takpovediac do turistickej klasiky, ale mne sa z rozličných dôvodov vyhýbajú. Takým bol aj vrch Beňuška v Nízkych Tatrách. Má pekné meno, je ľahko dostupný, „všetci“ turisti už na ňom boli, len ja sa tam nie a nie dostať. V máji Klub železničných cestovateľov Zvolen, s ktorým občas chodíme, si dal do plánu práve tento kopec. Tak koniec výhovorkám, pridávame sa k nim! včera Danka Tomášiková Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sme nezmaturovali a ešte aj po škole zostali 27/12/18 16:40 19 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.66 (0.17)