S rodinkou sa vychystáme, vyrazíme do mesta, keď v tom kolega volá, že nepríde, lebo jeho synátor štrajkuje a nikam sa mu nechce ísť. No čo už. Vybavíme poštu, lekáreň a ďalšie veci, ktoré cez týždeň po práci nestíhame a hor sa na kultúru. Krpca dav ľudí po chvíli prestane baviť a pýta sa do detského kútika. Tam sa mi však ani náhodou nechce sedieť, do kútika putuje s maminou a využijem zvyšného pol dňa na potulky Malými Karpatami.

Cestou domov rozmýšľam, kam by som sa tak vybral. Voľba padá na Skalnatú. Už som tu dávnejšie nebol, treba skontrolovať, či strom – samotár ešte stojí. Sadám do auta a vyberám sa na Zochovu chatu. Parkovisko je obsadené do posledného miesta, lyžiari z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia ho dokonale vyťažili. Pokračujem teda vyššie. Pri kaplnke je tiež plno, preto autom potiahnem až k miestu nazvanému Panský dom. Kým v noci zo štvrtka na piatok dole v Modre pršalo, vyššie napadlo aj trošku snehu. V miestach, na ktoré nezasvietilo slnko sa drží aj na ceste, je ujazdený a aj sa trošku šmýka.

Trasa

Panský dom – Zbojnícke – Tri kopce – Skalnatá – Čermáková lúka – Panský dom

Ďalej pokračujem pešo, po asfaltke vedúcej k hvezdárni. Po asi 400 m prichádzam na križovatku ciest k lúke, na ktorej sa nachádza informačná tabuľa o živote huncokárov (lesní robotníci z nemecky hovoriacich krajín, ktorí pôsobili v lesoch Malých Karpát) a trojklada, predstavujúca približnú dennú normu dreva, ktorú museli drevorubači vyťažiť. Pri dnešnom stave lesov budú normou určite minimálne tri tatrovky takýchto klád.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lúka je ako keby rozdelená na dve polovice, na tej osvietenej slnkom sa zelená tráva a druhá polovica utopená v tieni je zasnežená. Vyzerá to zaujímavo. Na vŕbach vidno aj bahniatka. Prechádzam po ceste popri stavbe, ktorá predpokladám tiež patrila kedysi huncokárom. Dnes je to asi súkromná chata. Rampa na ceste je otvorená, cesta čím ďalej tým viac rozbahnená. Obľúbil som si túto trasu aj pri výstupe na Veľkú homoľu alebo Troch jazdcov, málokedy tu stretnem živú dušu, no za posledný rok sa tu rapídne zintenzívnila ťažba dreva a po ceste je niekedy problém prejsť bez toho, aby človek následne nevyzeral ako prasa. Ťažiari nenechajú odpočívať v pokoji ani neznámeho nemeckého vojaka, ktorému tu niekto urobil na pamiatku pomník z kamenia a kríž, na ktorom je položená vojenská prilba. Drevo je dnes uložené v tesnej blízkosti hrobu.

Opustím blatovú cestu a pokiaľ sa dá, idem radšej lesom. Blato končí, lebo lesné mechanizmy odbočili vpravo do lesa, tak sa vraciam späť na cestu, na ktorej sa nachádzajú asi 3 cm snehu. Plynulým miernym stúpaním sa dostanem na miesto, z ktorého sa predo mnou ponúka výhľad na Veľkú homoľu s rozhľadňou, za chrbtom mám Geldek a hrebeň Vápennej. Zakrátko prichádzam na križovatku značených i neznačených ciest na Zbojníckom. Dnes ma miesto prekvapí. Bez skládky dreva som ho asi ešte nevidel. Ale blatové kúpele si užijem aj tu.

Ďalej budem pokračovať po zelenej značke smerom na Čermák. Partia turistov odbočuje na žltú smerom k Rybníčku, opačným smerom po zelenej by som sa dostal k rázcestiu Vápenka pod Veľkou homoľou. Ak sa niekedy rozhodnete na Zbojníckom pokračovať na rozhľadňu na Veľkej homoli, nemusíte schádzať až na Vápenku, ale treba prejsť cestičkou popri lese (ak tam ešte nejaký les bude) a vyjdete neďaleko skalných útvarov Traja jazdci. Odtiaľ je to na Veľkú homoľu len kúsok, ušetrili ste aj nejaké výškové metre a vyhnete sa záverečnému stúpaniu k rozhľadni z opačnej strany.

Ale vráťme sa späť na zelenú značku. Asi v polovici cesty medzi Zbojníckym a Čermákom ma príjemný široký chodník privedie na križovatku ciest a opúšťam značku a vydávam sa vľavo na lesnú cestu, ktorú lemujú hromady kamenia s kolíkom uprostred. Kto vie čo označujú? Sprevádzajú ma až na vrchol Tri kopce, kde nachádzam pravdepodobne vrcholový kameň s vyrazeným rokom 1936 a pokračujú aj ďalej smerom ku Skalnatej. V mape lesných ciest je tadeto vyznačená nejaká hranica. Vyjazdená cesta pokračuje príjemným hrebienkom. Touto „skratkou“ som už raz išiel pred dvomi rokmi, ale opačným smerom, zo Skalnatej na Veľkú homoľu. Vtedy som kráčal ale spod Skalnatej krížom cez les pomedzi oplotenie, no teraz je les mimo cesty, na ktorej stojím ťažko priechodný. Ešte si určite spomínate na koniec roku 2014, kedy v Malých Karpatoch od určitej nadmorskej výšky dážď na stromoch namŕzal a obťažkané konáre skončili na zemi. Turistické chodníky vyčistili dobrovoľníci, ale mimo nich sa dá pohybovať s veľkými problémami. Vyskúšam si to tiež, pretože cesta sa stáča opačným smerom, ako chcem pokračovať. Predo mnou sa pomedzi popadané konáre prepletala zver, preto nasledujem zvieracie stopy, ktoré ma dovedú na červenú značku neďaleko od sedla pod Skalnatou. Tu sa pozdravím s usmiatou slečnou s banánom, ktorá ide opačným smerom a čaká ma zlatý klinec programu – 100 výškových metrov na vrchol z veľkej časti odlesneného kopca, na ktorom stojí strom – samotár. Asi v polovici kopca stretám chalana, ktorý asi čakal na lepšie svetlo, aby mohol fotiť. Podľa zápisu vo vrcholovej knihe patrí k slečne s banánom. Už od sedla fúka pomerne silný vietor, chodník je rozbahnený, miestami zasnežený.

Som hore. Urobím si zopár fotiek, nalejem čaj z termosky a kým sa vychladí, študujem vrcholovú knihu. Dnes tu bolo celkom rušno. Slnko sa začalo hrať na schovávačku, od západu prichádzajú mraky, kopce na opačnej strane sú v opare, vietor je protivný a chlad zalieza pod nechty. Zavrhujem možnosť počkať na západ slnka, aj tak by z neho nič nebolo.

Opatrne zostupujem dole, na blate sa šmýka. Za sedlom ma čaká krátke stúpanie. Chodník je až na jeden padnutý strom vyčistený, no les okolo vyzerá hrozne. Drevoštiepkári by si tu prišli na svoje. Čudujem sa, že sa ešte nikto nepustil do čistenia a spracovania konárov.

Vychádzam na cestu, ktorá ma dovedie na Čermákovu lúku. Pozornému oku čitateľa Hikingu určite neuniklo, že práve na tejto lúke vznikali všetky outdoorové dobroty (linguine so sardinkami, dubákové rizoto a chilli con carne), aj dnes mi nos pošteklí dym stúpajúci od ohniska pod stromom. Dnes tu však nevaria naši dvaja šéfkuchári bez čapice – Baccardi a Ľubo. Oheň si tu rozložila mne neznáma dvojica.

Z Čermáka mi ostáva zbehnúť po žltej značke k Panskému domu. Chodník je čím ďalej tým viac vymletý od vody. Blížim sa ku konskej lúke, kde sú prvé chaty a od vzdialenejšej chaty počujem niečo ako streľbu z detskej kapsľovej pištole. Hovorím si, že opitá mládež sa zabáva. Pri Chate pod lesom zazriem vystrašeného koňa, ako sa schováva pred „streľbou“. Keď zídem nižšie, vidím na terase vedľajšej chaty trojicu pofajčievajúcich pánov v možno dôchodkovom veku. Jeden z nich drží zväzok balónov a zabáva sa tým, že ich prepichuje. Otočím sa smerom k nim, zaťukám si na čelo, páni buchnú posledné tri balóny a zalezú dnu. A vraj mládež sa nevie správať...

Prechádzku mám za sebou, môžem sa pobrať domov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek