Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Siluety hôr a kúsky oblakov, večer v Západných Tatrách v najlepšom vydaní
Siluety hôr a kúsky oblakov, večer v Západných Tatrách v najlepšom vydaní Zatvoriť

Túra Otrhance - keď hory rozprávajú...

Každý z nás chodí do hôr, aby spoznal krajinu, oddýchol si alebo aby zažil niečo výnimočné. Nie som v tomto iný a úplne najradšej tieto dôvody kombinujem. Na to, aby som túru označil za špecifickú či inú než ostatné, musím mať šťastie na výber lokality i podmienky. Jednoducho povedané, musím mať pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Vtedy sú zážitky najintenzívnejšie a rád na ne spomínam aj s odstupom rokov. V horách som prežil všeličo, ale jednu túru mám na pomyselnom prvom mieste. Je najvýnimočnejšia, priam až životná. A práve o nej by som vám chcel porozprávať.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+1721 m stúpanie, -1826 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 18.10.2012
Pohoria
Tatry - Západné Tatry (Tatranský národný park) a Podtranská kotlina (Liptovská kotlina)
Trasa
Voda
Studnička Hrdovo, studnička pod Bystrou dolinou, potok pod Hrubým vrchom
Nocľah
Jakubina (bivak)
Doprava
Liptovský Hrádok (vlak, bus) - Pribylina (bus)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Bola jeseň roku 2012. V práci sa mi naskytli dva voľné dni v strede týždňa a rozhodol som sa, že ich strávim v horách. Predpoveď počasia bola trochu rozpačitá, ale v zásade sa zamračená obloha mala meniť na babie leto s inverziami, slnkom a všetkým, čo k tomu patrí. Mne voľno vychádzalo akurát na prelom, "čo pri troche šťastia môže byť zaujímavé," hovoril som si. Po dlhých úvahách som sa rozhodol zabrúsiť do Západných Tatier, ktoré som v tom období len začínal spoznávať. Konkrétne som si vybral hrebeň Otrhancov, na ktorý som čítal mnoho pozitívnych ohlasov a bol som zvedavý, čo je zač. A tak vo vyvolené októbrové ráno cestujem s plným batohom až pod tatranské končiare.

Trasa

Pribylina, Kokavský most – Hrdovo – rázc. pod Bystrou – Račkova dolina, ATC – Nižná lúka – Otrhance – Jakubina – Hrubý vrch – Pod Hrubým vrchom – Záhradky – Pod Smrekom – Nižná lúka – Račkova dolina, ATC – Pribylina, Esperanto

Začiatok ako zo zlého sna

Začať som chcel na zastávke pri Múzeu liptovskej dediny v Pribyline, lenže človek mieni a život mení. Keďže som v týchto končinách autobusom nikdy nešiel, neviem presne, kde mám vystúpiť. Hneď za Pribylinou vysadá pár ľudí, ale mne sa to akosi nezdá, a tak sa veziem ďalej. Ibaže keď vidím ako sa vzďaľuje ústie Úzkej doliny, tak mi to docvakne a ide ma rozhodiť. Nadávam si do takých a hentakých hlupákov a míňam ďalšiu zastávku. Vystupujem preto až na Kokavskom moste, čo je poriadne ďaleko od pôvodného plánu. Naštvaný na svoju nepozornosť vyberám mapu a hľadám, kde to vlastne som a ako sa dostanem k spomínanému ústiu Úzkej doliny. Tuším, že toto "fo pá" ma bude stáť približne hodinu času, ktorý mi bude večer chýbať. Rozmýšľam aj nad tým, že buď som si práve vyčerpal všetku smolu, alebo sa problémy iba začínajú a budú ma sprevádzať najbližšie 2 dni.

Keď som sa zorientoval a trochu vychladol, vyrážam na cestu. Rýchlym krokom šliapem späť po hlavnej ceste vedľa ktorej čochvíľa šumí riečka Belá. Zakrátko sa ocitám pri turistických tabuľkách na okraji chatovej oblasti Hrdovo. Nezdržiavam sa a šliapem žltou značkou po blatistej ceste. V okolitom smrekovom lese je ukrytých množstvo chatiek, takto na jeseň už prevažne opustených. Stúpanie je zatiaľ mierne, po prechode potoka po chvíli prichádzam na čistinku s prístreškom a rázcestím značiek pod Bystrou dolinou. Aj tu sa však iba vydýcham, zhodím jednu vrstvu oblečenia a poberám sa ďalej. Červenou Tatranskou magistrálou sa onedlho vnáram do lesa, kde sa cezo mňa lepí jedna pavučina za druhou. Na lúkach sa na okamih pristavujem a vychutnávam si výhľad na malebnú krajinku tatranského podhoria a Nízke Tatry na horizonte. Cez ich vrcholky sa prevaľuje inverzná oblačnosť, ale masívy Kráľovej hole, Veľkého boku a iných velikánov sa dajú rozoznať. Následne opäť putujem v lese a preto úsek pôsobí nezaujímavo a nekonečne. Porast sa však predsa rozostupuje a po napojení sa na asfaltku konečne dorážam k "vysnívanému" rázcestiu v ústí Úzkej doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z údolia do výšin za výhľadmi

Samotné ústie je až za potokom Račková. Okrem prístrešku a rázcestníka je tu veľká mapa Tatier na študovanie, a preto na tomto mieste volím dlhší oddych. Zisťujem, že oproti pôvodnému plánu som nezaťal až takú veľkú časovú sekeru, len zhruba hodinku. Keď však nadíde správna chvíľa, batoh opäť nakladám na plecia a vchádzam do útrob Úzkej dolinky. Slnko sem ešte nesvieti, je tu vlhko a ticho, ktoré ruší len šum potoka. Kráčam rýchlo, pretože človek s karimatkou na batohu je v Tatrách hlavný podozrivý. Chcem sa preto čo najskôr "ukryť" v lese na úzkom chodníčku. Odbočím na hrádzu malej vodnej nádrže a v tom okamihu po ceste prehrmí nákladiak s drevom. Potom opäť šliapem a vychutnávam si atmosféru opustenej tatranskej doliny. Dorážam na Nižnú lúku, ktorá je rázcestím Jamníckej a Račkovej doliny. Odtiaľto pokračujem ešte ďalej až na miesto, kde bočí zelená značka na hrebeň Otrhancov.

Tu si nakrátko odfúknem, rozhliadnem sa po okolitých tmavých svahoch, v ktorých ako žlté bodky svietia smrekovce a konečne sa môžem pustiť do zdolávania samotného hrebeňa. Pohlcuje ma les a chodník začína ihneď prudko stúpať. No netrvá dlho a ocitám sa na okraji rúbaniska. Na strane Jamníckej doliny totiž chýba obrovský kus lesa, úplná hrôza. Oči radšej zdvíham k oblohe, kde sa mraky poriadne pretrhli a už iba posledné sa držia masívu Baranca. Tipujem, že vrchol trčal nad nimi a bola to inverzia. "Ej musel to byť nádherný pohľad odniekiaľ zhora," hovorím si. Chvíľu šliapem voľným terénom rúbane a potom opäť v smrekovom lese. Stúpanie v početných serpentínach je monotónne, a tak sa pozerám hlavne pod nohy. Odrazu je terén strmší, chodníky sa síce črtajú, ale značky niet, takže som sa musel kdesi stratiť. Po krátkej obhliadke pokračujem smerom hore a opäť sa vraciam na správny chodník. Les redne a strieda ho kosodrevina. Z nej sa mi otvárajú prvé serióznejšie rozhľady na okolie pod vrchom Ostredok týčiacim sa nado mnou, na ktorom sedí nejaký človiečik.

Rozoklaným hrebeňom Otrhancov

Kráčam ďalej zmesou skál, kosodreviny a tráv vytvárajúcich úžasnú paletu farieb a zmienený Ostredok s turistom traverzujem, čím sa navzájom míňame. Miestami strmo stúpam a vychutnávam si čoraz lepšie výhľady. Úžasne pôsobí tiahly hrebeň smerujúci na Baranec s mnohými lavínovými žľabmi, spadajúcimi do Jamníckej doliny. Nemenej zaujímavé sú ostré krivky dlhočizného protiľahlého hrebeňa ťahajúceho sa na špicatú Nižnú Bystrú. Mraky sa úplne rozplynuli a počasie je doslova fantastické. Obzerám si i hrebeň Otrhancov a konštatujem, že najkrajším krásavcom v ňom je zvláštne kopulovito tvarovaný vrch Ostredok (2049 m), už druhý v poradí. Pohľad naň si dosýta užívam počas neskorého obeda z akéhosi predvrcholu. Po chvíli ma dobieha spomínaný turista, z ktorého sa vykľuje Čech. Prehodíme pár slov a s presvedčením, že sa ešte stretneme odchádza. Ešte vysedávam a zisťujem, že protiľahlý vzdialený hrebeň Nízkych Tatier stále prekrýva inverzná oblačnosť. Ešteže som dnes zvolil Tatry Západné, lebo by som si asi zanadával. Potom pokračujem a konečne dorážam na spomínaný Ostredok s hrdzavou železnou tyčou.

Tu sa opäť zdržiavam a zrakom si obzerám okolitú krajinu. Otvoril sa mi výhľad na sever a tak skúmam vrcholy v hlavnom hrebeni a v jeho blízkosti. Nad záverom Račkovej doliny parádne vystupujú obrovské masívy Jakubinej, Klinu a Bystrej. Taktiež sú príťažlivé ostré tvary Baníkova, Kôp, Plačlivého a Ostrého Roháča, vedľa ktorého sa vytvára mráčik rozbíjajúci sa o neďaleký svah Deravej. Nemenej zaujímavé je pokračovanie môjho hrebeňa. Bezpochyby ma čaká najkrajšia a najexponovanejšia časť. Prekonávam niekoľko skalných hrbov, ktoré si vďaka vlhkým miestam vyžadujú istý krok, no všetko si naplno užívam. Po prelezení rozoklaného hrebienka sa za ním otáčam a s potmehúdskym úsmevom si sľubujem, že sa sem určite ešte vrátim. Ďalší úsek je jednoduchší a nemusím sa tak kukať len pod nohy. Chodník ma vedie striktne po hrebeni a aby som si to nezľahčoval, traverzy ignorujem. Putovanie opusteným hrebeňom Otrhancov je pre mňa novým zážitkom a každou sekundou som presvedčenejší, že bude i osudovým. Kruhové rozhľady na všetky strany ma stavajú pred dilemu, kam skôr pozrieť. Večerné svetlo čaruje a nádherne prekresľuje ladné krivky Bystrej s divými zrázmi Nižnej Bystrej v blízkom hrebeni. Hlboko pod nohami je v neúprosnom tieni zahalená Račkova dolina, kde sa začínajú vytvárať prvé chuchvalce mrakov. S divadlom v Jamníckej doline je to však nezrovnateľné. Míňam vrcholček Vyšnej Magury a zahrýzam sa do záverečného stúpania dňa. Do cieľa je to iba pár metrov a čas výnimočných momentov sa blíži.

Nastáva čas zázrakov alebo keď hory rozprávajú

Som unavený, fučím ako lokomotíva, ale po zdolaní posledných kameňov zrazu niet kam stúpať a ocitám sa na vrchole Jakubinej (2194 m). Tabuľka tu síce chýba, ale postáva tu môj "známy Čech". Opäť sa trochu rozprávame a vychutnávame si úžasný výhľad. Fotím ho a po prianí všetkého dobrého pokračuje ďalej, keďže plánuje spať kdesi v údolí. Zhadzujem batoh a zostávam tu so svojimi myšlienkami sám ako prst. Krátko sa občerstvujem a všímam si, že Slnko je dosť nízko. Začína sa prejavovať strata času spôsobená mojim ranným tápaním. V silnom mrazivom víchre štípajúcom až v kostiach si vychutnávam, čo podmienky ponúkajú. Mám pocit, že snívam, lebo to čo sa okolo mňa odohráva, je priam neskutočné. Je to ako príbeh, ktorý človeku rozprávajú hory a ja sa posvätné chvíle pokúsim zreprodukovať.

Občas mám naozaj pocit, akoby k nám hory prehovárali svojou tajomnou magickou rečou a v takých chvíľach si treba len sadnúť a tíško načúvať. Tento večer mi rozpovedali rozprávku o tom ako sa inverzná oblačnosť tvoriaca sa v závere Jamníckej doliny vplyvom silného studeného vetra prelieva cez hrebeň Deravej a do doliny Chocholowskej padá ako vodopád. Volovec i Ostrý Roháč tiež zvádzajú tuhé boje. Neprístupné komnaty severu: Bobrovec s Osobitou si držia bezpečný odstup a prírodné divadlo stráži mohutný a hrdý Baranec. Slniečko pomaly sadajúce za Smrek farbí oblohu do oranžových, červených ba i ružových odtieňov a po svahoch stúpajú široké tiene. Naproti tomu to v kotli Račkovej doliny taktiež vrie a mraky prelievajúce sa občas cez hrebene Hrubého vrchu a Končistej pôsobia ako sírové sopečné výpary. Cítim sa ako na okraji krátera chystajúceho sa čochvíľa vybuchnúť. Cez všetky sedlá na východ od širokého trávnatého Klinu tečú mraky, ktoré neustále mohutnejú a všetko pôsobí ako keby prichádzala biblická potopa sveta, po ktorej zostane trčať len pár vyvolených štítov. Vykúkajúce zubaté Vysoké Tatry na čele s Kriváňom budú celkom isto patriť k nim. Stojím tu a neviem či mám skôr fotiť alebo len tak vnímať. Hlavu ešte otáčam za slniečkom ponárajúcim sa za horizont, ktoré na sklonku dňa zvýrazňuje siluety Baníkova, Kôp, Veľkého Choča i Malej Fatry. Po chvíli zostáva šero a príbeh sa končí.

Lomcujú so mnou všetky emócie, šťastie, radosť, pohoda i ohromenie. Všetko som s pokorou počúval, sledoval a vychutnával. Boli to asi najúžasnejšie okamihy aké mi hory v živote pripravili. Priam zázračné chvíle, ktoré sa už možno nikdy nebudú opakovať. Ale kiež by... Začína útočiť chlad, a tak rýchlo precitnem zo sna do reality. Štartujem varič a popri tom rozkladám pelech. Následne pri večeri pozorujem svetlá dedín, ktoré sa pozvoľna rozsvecujú. Na Slovensku to vyzerá ako by dochádzala elektrina, zato Poľsko je obrovská žeravá pahreba. A nad všetkým miliardy hviezd. Úchvatný a vzácny pohľad, ktorý isto pošle do kolien aj nehoralov. Z nočného predstavenia nemôžem spustiť oči a musím sa veľmi premáhať, aby som zaľahol. Teším sa však, čo mi hory pripravia na raňajky.

Ranná svetelná selekcia

Po ťažkej noci nenechávam ráno nič na náhodu a vstávam s dostatočným predstihom. O chvíľu som pripravený na akciu. Pozvoľna svitá nový deň a vítam ho na druhej najvyššej panej západotatranskej. Tentokrát mi nič nebráni v tom, aby som sa nemohol opájať pre mňa tak vzácnou rannou atmosférou. Dokonca som odmenený, pretože klepanie kosy zo včerajška vystriedalo +10 °C a bezveterné ticho tichúčko. Na polovicu októbra je v danej nadmorskej výške až šokujúce teplo. Nuž aspoň si všetko lepšie vychutnám, lebo zlatá hodinka akurát začína. Večerné svetlá v údoliach sú vystriedané svetlom vo výškach, ktoré je dávkované najprv len vyvoleným. Priam neskutočnou oranžovou tak zahoreli stredné partie hrebeňa Otrhancov či východná rázsocha Baranca smerom na Malý Baranec. Taktiež Baníkov s Kopami patria do ligy výnimočných. V útrobách Jamníckej i Račkovej doliny panuje ešte hlboká noc. Nasledujúce okamihy, v ktorých sa svetlo rozpíja postupne na ďalších velikánoch doslova zohrievajú i moje srdce. Hory si ma jednoducho opäť hýčkajú.

Svetelná selekcia pokračuje a za zmienku stojí pohľad na susedný Hrubý vrch a Končistú. Zobudili sa Roháče či vzdialená Osobitá, Bobrovec a Kominiarski Wierch. Spomenúť musím hornú Oravu, ktorá je zatopená inverznou oblačnosťou, vyzerajúcou, ako keby sa pod Pilskom a Babou horou pretrhla Oravská priehrada. Okrem behania s foťákom stíham všetko citlivo vnímať a zachytávať do pamäte. A keď sa slnko konečne prehupne ponad masív Bystrej a jeho lúče pristávajú na mojej vysmiatej tvári, všetko je zrazu dokonalé. Svetlo sa posúva čoraz nižšie do dolín a okolitý svet sa definitívne zbavuje temnoty a odieva sa do krásnych jesenných farieb, ktoré všetci milujeme. Bohatší o ďalší nezabudnuteľný zážitok pomaly odkladám fotoaparát a vyberám raňajky. Pri takomto výhľade mi lepšie chutia a zisťujem, že nielen mne. Všímam si totiž stádo pasúcich sa kamzíkov vo svahu k Račkovým plesám. Hoci mám dnes času dosť, predsa len by som sa mal trochu posunúť. A tak veci jedna za druhou putujú do batohu a postupne prichádza odďaľovaný okamih odchodu. Ako vždy si pred vykročením sľúbim, že sa sem určite ešte vrátim, pretože toto miesto si to rozhodne zaslúži.

Prví ľudia a posledné ďaleké výhľady

A tak si vykračujem zeleno značeným chodníčkom pomedzi skaly a trávu na ďalší vrchol. Pri klesaní sa kochám výborným výhľadom hlavne na roháčsku oblasť Tatier. Po chvíli sa rozhodujem odbehnúť si ešte na stranu Račkovej doliny za kamzíkmi. Opatrne nazerám cez hrebeň a zisťujem že niektoré sa pasú blízko mňa. Narátal som ich 30, ale keďže sú všetky v tieni, robím len jednu dokumentačnú fotku a odchádzam preč, aby som ich zbytočne nestresoval pri raňajkách. Opäť trošku stúpam až sa ocitám na poslednom vrchole hrebeňa a to na Hrubom vrchu (2137 m). Som na hlavnom hrebeni Tatier a zároveň i štátnej hranici. Pred zostupom do doliny sa ešte usádzam do trávy, aby som si dostatočne uložil do pamäti pohľad na nádherný amfiteátrovitý záver Račkovej doliny. Vytvára ho obrovitý Klin, nenápadná Končistá, spomínaný Hrubý vrch a navštívená Jakubina. Čerešničkou na torte sú dole v kotli učupené Račkove plesá. A na pozadí poľské vápencovo-dolomitové výzvy Kominiarski Wierch a Temniak. Pri takomto výhľade je radosť žiť. Odrazu okolo prefrčí chalan smerujúci na Jakubinu. Ledva ho stíham pozdraviť.

To mi pripomína, že by som sa mohol odtiaľto odlepiť. Premýšľam nad tým, že dnes ma čaká len a len zostup a na úvod pekelne strmý. Púšťam sa do neho s nechuťou, no autobus v civilizácii nepočká. Kráčam opatrne suťovým chodníkom a dávam si pozor, aby mi nejaký kameň pod nohou neušiel, lebo to bude bolieť. Stále si užívam výhľady hlavne do hlbiny záveru Jarabej doliny (Dolina Jarząbcza) v Poľsku či na všetkými farbami hrajúci masív Deravej. Najviac ma priťahujú dokonalé špicaté dvojičky Plačlivô a Ostrý Roháč. Fotím ich na výšku i na šírku, jednoducho ako Japonec. Zaujímavo širokánsky pôsobí hrebeň Smrek - Baranec s početnými žľabmi. Pomaly som docupkal až na miesto v sedle, kde sa zelená značka odráža z hrebeňa doľava do Jamníckej doliny. Stále prudko klesám, debatujem s ďalšími ľuďmi a od zvyšujúcej sa teploty sa začínam slušne potiť. Potok zjavujúci sa v žľabe je vyslobodením, a tak sa konečne osviežujem a konám rannú hygienu. Neskôr začína pribúdať kosodrevina, kríčky a stromčeky až dorážam na rázcestie Záhradky, odkiaľ ide značka k Jamníckym plesám. Tie však budú v pláne niekedy nabudúce.

Monotónne šliapanie do civilizácie

Pokračujem v zostupe krásnym smrekovým lesom presne podľa môjho gusta. Ale hlavne si užívam tieň, keďže slnko stále slušne pripeká. Dreveným mostíkom prekonávam Jamnícky potok a naposledy ešte obzerám vrcholy Jakubinej, Hrubého vrchu a Ostrého Roháča, ktoré sa týčia vysoko nado mnou. Po chvíli ma chodník privádza k ďalšiemu rázcestiu pod Smrekom, kde si oddýchnem v altánku. Po doplnení energie opäť zdvíham kotvy a ukrajujem ďalšie metre z doliny, ktorou šliapem prvý raz. To je dôvod prečo som ju uprednostnil pred Račkovou, ktorou som už v minulosti išiel. Chodníček ma vypľúva pri zachovalej kolibe pod Pustým, o ktorú, ako je vidieť, sa Kokavčania dobre starajú. Odtiaľto pokračuje širšia cesta s blatistými úsekmi, čo trochu uberá čaru prostredia. Nasleduje fádnejšie putovanie lesom, ktoré mi spestrí len niekoľko lavínových žľabov z hrebeňa Baranca ústiacich až na dne doliny. A potom sa zjavuje niečo, čo by tu podľa mňa vôbec nemalo byť. V hrebeni Otrhancov je totiž celý svah zmenený na mesačnú krajinu. Je to dokonalá ukážka dehonestácie inštitútu národného parku. Otrasný pohľad ma sprevádza niekoľko minút a z nepríjemných myšlienok ma vytrháva až príchod na Nižnú lúku, kde sa spájam opäť s Račkovou dolinou.

Na chvíľu opäť sadám na lavičku a pozorujem okolie. Zrazu sa tu zjavuje chalan, ktorý ma ráno míňal na Hrubom vrchu. "Ten musel Otrhancami doslova preletieť," pomyslím si. Pokračujem šerom Úzkej doliny, kde postupne stretám viaceré skupinky ľudí až sa ocitám na okraji chatovej oblasti v ústí doliny. Krátko ešte študujem veľkú mapu Tatier na paneli a následne chrúmem asfalt smer Pribylina. Najprv popri autokempingu a potom v tichu lesa, ktoré občas prerušia autá jazdiace hore - dole. Postupne stretám rôznych ľudí na prechádzke a v rednúcom poraste sa objavujú prvé výhľady hlavne na vzdialené Nízke Tatry či nezameniteľný Kriváň. Za lepším rozhľadom odbieham na blízke lúky a plnými dúškami si vychutnávam teplé odpoludnie. Na oblohe od rána nie je ani mrak, čo svedčí o tom, že babie leto je v plnom prúde. Ešte pár metrov až som docupkal na zastávku na hlavnej ceste na okraji Pribyliny. Blízko je múzeum liptovskej dediny, no mňa viac zaujíma krásny výhľad na náš mohutný národný symbol: Kriváň oproti. Jeho pozorovaním a fotením si krátim čas do príchodu autobusu, v ktorom začínam pomaly spracúvať zážitky uplynulých dní.

Zhodnotenie

Ako sa nakoniec ukázalo, smola z úvodu bola jedinou nepríjemnosťou počas túry a zvyšok bol priam ukážkovo dokonalý. Bol to variant, v ktorý som dúfal. Všetko, čo nasledovalo potom, bolo úžasné a s odstupom času na drobnosť spomínam iba s úsmevom. Hrebeň Otrhancov ma nesklamal, práveže poriadne nadchol. Bol správne dramatický, vyhliadkový a opustený. Počasie a celkové podmienky boli lepšie, než som dúfal. Polovičná inverzia v kombinácií so západom slnka, následné vydarené ránko, farby a všetky zázračné okamihy dodnes hodnotím ako to najkrajšie, čo mi hory predviedli. Dokonca aj fotky mi vyšli lepšie ako kedykoľvek predtým. Neviem to presnejšie zadefinovať, ale z pohľadu dojmov je zažitá túra najúžasnejšia v mojom živote. Zaslúžené "číslo Jedna". Hrebeň Otrhancov môžem každému len a len odporučiť a možno prekvapí aj vás.

Vyskúšajte a uvidíte!

Fotogaléria k článku

Najnovšie