Prístup

Zaistená cesta vychádza z údolia Valle dell Biois, ktoré z juhu ohraničuje horskú skupinu Marmolada. V doline sa narodil Dino Buzzati, taliansky spisovateľ a milovník Dolomitov, známy z prekladov aj u nás, ale tiež aj Albino Luciani, ktorý sa pod menom Giovanni Paolo I stal v roku 1978 pápežom. Jeho pontifikát trval iba mesiac, ale aj tak je v týchto krajoch veľmi obľúbený. Ak príde v rozhovore s domácimi naňho reč, so slzami v očiach vám povedia, že jeho smrť určite nebola prirodzená a jej skutočné okolnosti boli v politickom záujme utajené.

K nástupu na ferratu sa musím dostať do dediny Caviola, ktorá leží na hlavnej ceste prechádzajúcej údolím. Tam odbočujem na osadu Colmean. Cesta je dobre označená ukazovateľmi. V Colmeane sa musím dostať až na samý koniec asfaltovej cesty s malým parkoviskom, kde nechávam auto. Smerovník na parkovisku s označení Cime d’Auta ma posiela ďalej lesnou cestou, ktorá je pokračovaním asfaltky, hore. Cesta kľukatiaca sa lesom je dosť nudná, ale som vďačný za tieň, ktorý poskytuje. Prvou zastávkou na trase je Rifugio Cacciatore (Poľovnícka chata). V minulosti bola neobývaná, teraz ale badať mierny stavebný ruch. Na stolíku pred dverami dokonca zbadám jedálny lístok, na zastávku je však príliš skoro. Na ceste nie som ani hodinu a predpoludňajší chlad treba využiť. O polhodinu neskôr prichádzam k ďalšej chalúpke, teraz je to Baita (= salaš, útulňa) Giovanni Paolo I. Ani tu nie je dôvod sa zastavovať.

Za baitou začína chodník stúpať strmšie a nakoniec vyjde von z lesa. Treba prejsť trávnato-sutinovým poľom, až pod steny Cima Auta na rázcestie, kde si môžem vybrať cestu vpravo, to je via normale, alebo vľavo popod stenu, čo je cesta k ferrate. Značenie na chodníku k trase je chabé, a hoci mám oči na stopkách, jedenkrát sa musím zastaviť a hľadať cestu. Konečne prichádzam k trase, ktorá je označená kovovou doskou vsadenou v skale a začína hneď rebríkom. Od parkoviska až sem mi to trvalo 2.40 h.

Výstup ferratou

Prvá časť istenej cesty stúpa ľavou stranou divokej roklinky, do ktorej vstupujem hneď za rebríkom. Úsek nie je ťažký, ale na niekoľkých miestach sa treba buď trochu ponamáhať, alebo pohnúť rozumom. Každý podľa svojich schopností. Po 40 minútach lezenia prichádzam do sedla Forcella Medil, ktoré oddeľuje východný (Orientale) a západný (Occidentale) vrchol Cima Auta. V tejto chvíli to ešte neviem, ale mám za sebou ťažšiu časť cesty. Sedlo je dobrá príležitosť na obedňajšiu prestávku. Otvorili sa výhľady na druhú, severnú, stranu hrebeňa do údolia Franzendaz a na hlavný hrebeň Marmolady, s vrcholom skrytým v oblakoch. V diaľke sa črtajú Tofane. Oblačnosť je dosť veľká, vedel by som si predstaviť aj lepšie počasie. Obďaleč sa na sutinovom svahu pasie stádo kamzíkov. Sú príliš ďaleko na fotenie, ale dosť blízko na pozorovanie. Je tam vôbec nejaká tráva alebo len oblizujú kamene? Okrem nich niet naokolo ani živáčika.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Druhá, menej náročná, časť ferraty vedie zo sedla Medil po vápencových stupňoch až do malého sedielka, ktoré oddeľuje dva vrcholy Cima Auta Orientale. Tu ferrata po jednej hodine od začiatku končí. Vyznačená je tu tiež zostupová cesta ako Via normale. Na vrchol je to iba pár metrov. Tam sa mi otvárajú výhľady na všetky svetové strany: Marmolada, aj keď zahalená mrakmi, na severe, Civetta na východe, na západe susedný vrchol Cima Auta Occidentale a za ním Passo San Pellegrino s dominujúcim vrcholom Cima del Uomo a nakoniec na juhu, proti slnku sa rozkladá skupina Pala s veľkou náhornou plošinou uprostred, ktorú odtiaľto len tuším. Skutočne impozantný kruhový rozhľad. Z kovovej schránky vyťahujem vrcholovú knihu a zapisujem sa. Posledný zápis je spred desiatich dní. Zdržal by som sa tu aj dlhšie, pretože ako slnko klesá, tak sa strácajú mraky a okolité horstvá sú zreteľnejšie, ale neviem ako dlho mi to bude trvať dolu, takže sa zbalím a zamierim na via normale.

Zostup

Z malého sedielka vedie chodník na strmé východné úbočie Cimy, kde zostupuje početnými ostrými serpentínami. Dlhšie úseky zostupu sú opatrené lanom, ale zaisťovať sa nie je treba, stačí ho využívať ako zábradlie. Dole pod úbočím chodník prechádza úzkou dolinkou s vyznačeným heliportom, z ktorej sa na druhej strane dvíha bezmenná strmá čadičová veža s výškou 2490 m. Chodník ju obchádza z pravej strany, až prichádza na nenápadné rázcestie, ktoré si najprv nevšimnem. Správna cesta sa prudko láme cez hrebeň a pokračuje dolu strmým svahom doprava. Výraznejší chodník však prechádza rovno ďalej hrebeňom za čadičovou vežou.

Pokračujem ďalej po hrebeni, ale po chvíli mi je jasné, že idem zle. Chodník ďalej sleduje dlhý trávnato–skalnatý hrebeň snáď až na jeho koniec pod samou Civettou. Ale zájsť až sem stálo za to. V kotli podo mnou sa rozkladá jazero Lago Ghiacciaio (Ľadovcové jazero). Je pozoruhodné tým, že je uložené spolovice v dolomitickom a spolovice v sopečnom podloží. V diaľke na jeho druhej strane zbadám dve stúpajúce postavy. Jediné ľudské bytosti, ktoré dnes vidím.

Malý odbočujúci chodník, strácajúci sa v tráve, vedie smerom k Cima Alta Auta, ktorá je odtiaľto veľmi ľahko prístupná. Stačí vybehnúť po dlhom trávnatom svahu ako po rampe.

Návštevu Cimy Alta Auta však nechávam na inokedy. Vraciam sa na nenápadné rázcestie, kde som minul správnu cestu a tentoraz sa dávam strmým svahom dolu. Chodník prechádza pod kolmou južnou stenou Cima Auta, kde má zostup uľahčiť staré voľné ferratové lano, ktoré pamätá hádam ešte vojnové časy. Ak ho vôbec používať, tak len s maximálnou opatrnosťou. Trasa stále strmo klesá a obchádza stenu, až sa dostávam na rázcestie, kde som pred pár hodinami odbočoval na zaistenú cestu. Odtiaľto všetko poznám. Zbehnem cez sutinové pole do lesa, ďalej okolo Baity Giovanni Paolo I a Riffugio Cacciatore po lesnej ceste až na parkovisko. Zostup z vrcholu až sem mi trval asi 2,5 hodiny, takže čistý čas celej túry bez prestávok bol 6,5 hodiny.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek