Trasa

Grinava – Kotlíky – Nová hora – Zlatá studnička – Kozí chrbát – Prepadlé – Skala – Pri Suchom potoku – Červený domček – Pod Kamenným vŕškom – Stupava Obora – Marianka – Záhorská Bystrica

Tak sme sa v autobuse zahovorili o nezrozumiteľnosti integrovanej dopravy v BSK, že som v Grinave vystúpil až na druhej zastávke a ku kostolu som sa musel vracať. Naplánoval som si, že dôjdem k sústave rybníkov Kotlíky, potom nejako k cykloceste na Tri bresty a od Krkavca sa uvidí.

Lejak v meste – sneh na hrebeni

Trošku nechápavo som pozeral na biele vrcholky napravo na obzore. Vôbec som nepredpokladal, že na hrebeni sa dážď menil na sneh. Nuž ale mal som nové vibramky, navyše naimpregnované nanopostrekom IsoKor Lotos standart, tak sa uvidí, čo vlastním. Vošiel som na cestičku cez vinohrady. Naľavo na svahu svietila do diaľky biela budova vodárne. Čoskoro som bol pri najväčšom z troch rybníkov Kotlíky. Modrá obloha, plávajúce kačice, zelená tráva... no, na február to tu nevyzerá! Z pravej strany som obišiel dva rybníky a poľná cesta ma doviedla nad vinohrady, na lúku s posedom. Čo lúka, to posed! Vošiel som do lesa a podo mnou bola cesta a prítok Limbašského potoka. Zvieracou prťou som kopíroval vrstevnicu popod Novú horu, až som narazil na cestičku a prítok zľava. Nuž som zbehol doprava na asfaltku od Račieho potoka na Tri bresty a vybral sa hore po nej. Slnko tak hrialo, že som musel zhodiť jednu vrstvu oblečenia, lebo som sa zbytočne potil. Stromy naokolo mali nasadené puky a vo vzduchu bolo cítiť jar. Minul som plechovú garáž zapustenú do svahu, pred ktorou sa kopili betónové pražce a v ostrej ľavotočivej zákrute som opustil asfaltku a popri potoku som začal stúpať stále viac zasneženou lesnou cestou k hrebeňu. Odrazu som sa ocitol uprostred zimnej krajiny, ktorej neporušenú belobu narúšali len stopy zajacov. Tak takúto krásu som nezažil ani koncom januára v Kremnických vrchoch. Začalo mi byť ľúto, že som si nezobral snežnice. Síce by som asi vyvolal v MHD začudované pohľady, ale využil by som ich!

Došiel som k smerovníku konskej trasy Rozálka – Svätý Jur na Zlatej studničke a napokon na červenú. Stále som kráčal panenským snehom a neskutočne som sa vytešoval, že som tu prvý. Zrazu sprava z nenápadného chodníčka vyšli stopy. Trochu ma to prekvapilo, no keď opäť pokračovali doľava, uvedomil som si, že to trampi išli na svoj flek na Volhovisku. Zas som bol sám so svojím panenským snehom. Priam neskutočné na trase, kde denne prejdú snáď stovky cyklistov a pešiakov! Po zelenej som odbočil do Nemeckej doliny a rozhodol som sa zájsť aj k trampským chajdám. Sú to dva krásne drevené zruby a majú prameň. Ani tu nikto ešte nebol, ak teda nerátam vtáčiky v kŕmidle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátil som sa na zelenú a rozložil paličky. Nejako sa mi začalo podklzovať a spadnúť sa mi nechcelo. Pri smerovníku Prepadlé som sa zvrtol doľava a pokračoval po modrej. Čoskoro som stretol prvých turistov. Evidentne zostupovali zo Skaly. Čaro samoty v lese skončilo. Neprekáža, aj tak som sa v duchu preniesol do detstva. V slúchadlách mi znela Pálenica s Filanom a Juríkom. Spomínali na detstvo na Poľnej ulici a mne to až nápadne pripomínalo moje detstvo. Ostatne nás veľa rokov a ani ulíc nedelilo.

Modrá pri vstupe do jaskyne Prepadlé začína stúpať do kopca. Tu mi paličky veľmi výdatne pomáhali. Niekde pod Banským som na ceste stretol skupinu modranských turistov. Hoci ešte nebolo poludnie, už sa vracali s diplomami z vrcholu Skalka. Vraj im ich Štefan dal, keď tam boli. Potešili ma správou, že asi kilometer predo mnou ide Janko Sládek zo Štverníka. Stretáme sa skoro na každej diaľkoplazeckej akcii a obdivujem ho, že napriek nevyhovujúcim spojom sa vždy dokáže nejako dopraviť na štart. Hore pri kríži na Skalke už bola kopa ľudí. Štefan s manželkou založili, ako vždy, oheň. Privítali ma tradičným štamperlíkom a malou čokoládou. Po zalomení palcom a vybozkávaní sa som mu potvrdil svoj sľub, že od roku 2018 prevezmem štafetu organizátora.

Napriek ohníku som si veľmi rýchlo navliekol skôr vyzlečenú vrstvu oblečenia. Hore nepríjemne fúkalo a zišli by sa rukavice. Pod krížom pomaly nebolo miesto. Prišli turisti-seniori z Trnavy, videl som aj pár trampov a kopu ďalších, mne neznámych. Rýchlo som sa najedol, rozlúčil sa a prchal po žltej dolu. Len čo som zišiel na cestu, vietor zmizol a opäť bolo fajn.

Aj na známej trase sú ešte nepoznané miesta

Zišiel som k lúke okolo ranča Lipníky. Počudoval som sa, že je celá oplotená. Veľké volavky – značky, však bezpečne viedli okolo plota. Hore na lúke som sa zastavil a obdivoval krásne výhľady na šíre okolie Lipníkov, Močiarnej, Bukoviny. Bol naozaj nádherný slnečný zimný deň!

Z lúky som zišiel na cestu. Naľavo bola tradične otvorená brána do zvernice pod Spáleniskom, a tak som sa vybral pozrieť si chatu a rybníček. Všetko bolo po starom. Ideálne miesto na prenocovanie, veď je tu krytá terasa a prameň. Na zábradlí bola prevesená kožušina z diviaka a pred chatou parkovalo auto. Asi sú poľovníci hore v obore.

Vrátil som sa na žltú, prebrodil potok, ktorý plot obory zrovnal so zemou a stúpal popri zvyškoch oplotenia. Hore na lúke sú ďalšie trvalo otvorené vráta do obory a za nimi veľký krmelec. Nikdy som pri ňom nebol, tak prečo nie dnes? Zvrtol som sa doľava a vybral som sa k nemu. Na oboch dlhších stranách má válovy, do ktorých klesá zvnútra zrno. Dvere boli otvorené, a tak som si krmelec prezrel z vnútra. Za dverami je plošinka, za ňou vo výške pásu polica a za ňou akoby plechová strecha, po ktorej sa zosýpa zrno do válovov. Na pravej strane bol krátky rebrík na povalu, kde je zasúvacie okno. Celkom fajn by sa tu vyspali traja ľudia. Vrátil som sa na značku a pokračoval k lesu. Po chvíľke som vyšiel na lúku, samozrejme s posedom. Na jej okrajoch boli mohutné stromy, ktoré pod seba nepustili sneh. Puky listov na nich sa už už chystali otvoriť. Naozaj toto bol asi posledný záchvev tohtoročnej nevýraznej zimy.

Prešiel som asfaltku z Lozorna na Košarisko, prekročil Suchý potok a došiel som k smerovníku, kde sa stretáva zelená so žltou. Privítala ma totálne rozrytá cesta od áut a bol koniec zasneženej idylky. Na lúke za bránou vždy na jeseň kvitnú šafrany, teraz tu bolo len blato. Došiel som k veľkému senníku, naľavo na lúke je samozrejme posed. Stretol som tu dnešných prvých cyklistov. Ďalší sa pred Červeným domčekom otočili, nakoľko cesta bola zaplavená a nechcelo sa im brodiť. Musel som a tak som si pri domčeku dal pauzu, dopil čaj z termosky a zjedol keks.

Po snehu nebolo už ani stopy, jar zvíťazila. Asfaltkou som kráčal k prístrešku s prameňom. Na moje počudovanie bol suchý, hoci všetky potoky sú plné vody. Zelená sa spojila s modrou a začal som stretávať korzujúcich Stupavčanov. Svah pod Kamenným vŕškom nad cestou bol totálne zbavený porastu a som zvedavý, čo s tým spraví prvý výdatný dážď. Prekročil som po mostíku Vápeničný potok a za chvíľu som bol v gaštanovej aleji. Po pár desiatkach metrov som sa rozhodol odbočiť doľava, kde za Stupavským potokom je predaj živých rýb. Ešte som tu nebol. Prvýkrát v živote som videl totálne vypustený rybník, len v prostriedku tiekla úzka struha a v nej sa máčali biele kačice. Aj betónové sádzky boli prázdne, čistil ich jeden chlapík. Asi sa chystajú na nový cyklus, aby bolo opäť po čase čo ponúkať na vianočný stôl.

Zazrel som úvoz pokračujúci hore lesom a keďže som tade ešte nešiel, nebolo čo riešiť. Doviedol ma na vrcholovú lúčku kopca Úbočina (300 m) nad cestou do Borinky. Samozrejme, že tu bol posed, ale zaujal ma rozštiepený strom s hrudou kamennej soli pre zver.

Záver

Chodník ma doviedol na žltú zo Stupavy do Svätého Jura a zároveň k obrovskej rúbani, kde stáli dvaja „stratení turisti“ a pozerali sa na hrad Pajštún. Páni lesníci, totálne zničenie nechápem! Radšej som rýchlo odkráčal preč a po chvíľke ma zlákal doprava nenápadný chodníček. No to som si dal! Ocitol som sa v húštine vysokých kríkov či nízkych stromov a horko-ťažko som sa nimi predieral. Zachránila ma zvieracia prť, ktorá ma odtiaľ vyviedla na lesnú cestičku a z nej som doprava začal klesať pomedzi zanedbané záhrady. Na konci klesania bol úvoz totálne zahádzaný odpadom zo záhrad. Hrôza a hanba!

Ešte posledné stúpanie a ocitol som sa zozadu pri nových domoch Marianky. Trošku som mal problém dostať sa na nejakú cestu pomedzi ne, no napokon som došiel na námestie so známou krčmou U zeleného stromu. Zrekonštruovanou Pútnickou cestou do Záhorskej Bystrice sa mi kráčalo pohodlne. Potešilo ma nové detské ihrisko za kaplnkou. Ešte bolo treba prejsť popri novej vilovej štvrti, zabočiť doprava a kráčal som starou zástavbou Záhorskej Bystrice. Tu sa vždy teším na obrovského umelého papagája v kŕmidle pred jedným domom. Je to neklamný znak, že sa blíži konečná MHD a koniec túry. Dnešná trasa ma mimoriadne nadchla. Snáď jej opis niekoho zláka a príde o rok na 20. ročník zimných výstupov na kopce Malých Karpát, ktorý bude 18. februára 2017 na Havranici (717 m) vedľa známych Zárub.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek