Mal som chuť sa ísť pozrieť na skalnú stenu Sokol nad Bačkovskou dolinou, ale s tým, že sa zastavím pre priateľa a išli by sme spolu. Bohužiaľ nemohol, a tak narýchlo niečo, čo sa dá zrealizovať. Niečo, kde som bol, ale odkiaľ som ešte nešiel a trocha sa aj potúlať v neznámom prostredí, ale aj v známych miestach. Čo tak pozrieť sa k jazeru Izra z Kuzmíc, veď odtiaľ som tam ešte nešiel. Je rozhodnuté.

Trasa

Kuzmice – Kamenná hora – Zimné lúky – jazero Izra – Bodnár – rázc. pod Izrou – Kuzmice

Ráno vyrážam okolo ôsmej, veď času bude na prejdenie maximálne 20 km. Dni sa konečne predlžujú a budeme môcť vyrážať na dlhšie trasy. Do Kuzmíc to mám niečo cez 15 kilometrov a tak za chvíľu som v dedine a parkujem pri obecnom úrade, kde je väčšie parkovisko a auto bude tak trochu pod dozorom. Všetko je fajn, neprší, len hmla. Dúfam, že sa počas dňa zmení a ak nie, tak sa dostanem nad inverziu. Veď uvidím v priebehu dňa. Vystupujem z auta a robím všetko ako pri iných túrach. Zapnúť navigáciu, skontrolovať a vynulovať trasu, aby sa zaznamenal čo najpresnejší priebeh trasy. Fotoaparát do pohotovosti zavesiť na krk, prehodiť si ruksak a hlavne nezabudnúť zamknúť auto a skontrolovať. Konečne môžem spokojne vyraziť v ústrety dňu a novým zážitkom zo Slanských vrchov.

Budem sa viac držať značkovaných chodníkov, ale aj tak budem musieť zísť zo značky, lebo na Kamennú horu chodník nevedie. Vyrážam od obecného úradu na hlavnú cestu, kde sa mi na križovatke objaví zelená značka, ktorá bude mojou vedúcou. Začína na železničnej stanici odbočujúc vpravo na hlavnej ceste a po 200 metroch pokračuje po Cintorínskej ulici a ďalej popri poľnohospodárskom družstve po smetisko cestou vyloženou zo železničných betónových podvalov. Z rána je ešte trocha primrznuté, horšie to bude poobede. Míňam ruiny bunkra a pokračujem mierne okolo elektrického oplotenia až pod začiatok lesného porastu. Okolie mi neposkytuje veľa na videnie, zatiaľ je hmla, ale pod lesom začína rednúť a ukazuje sa modrá obloha. Verím, že slnečné lúče porazia mliečnu bariéru a nebudem sa musieť pozerať len pár metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po niekoľkých metroch lesom som pri zbúranej budove, možno bývala horáreň. Lesnou cestou je mokrejšie, až sa dostanem k miestu, kde je označenie o bunkri vzdialenom len niekoľko metrov, dokonca sa črtá medzi stromami jeho silueta. Odbočujem zo zelenej a budem hľadať Kamennú horu pomocou navigácie a mapy. Poobzerám si okolie ropika, nazriem do vnútra, ale je v ňom do 15 cm voda, tak dnu nejdem napriek tomu, že som vybral svietidlo. Nad bunkrom je rúbanisko a pekná cestička, tak sa tam idem pozrieť a dobre robím, ani nie 100 metrov a objavujem pekný prameň. Je na ňom napísané niekym, že sa volá Čerkaca – pravdepodobne studnička. Dobre vedieť, veď niekedy v lete sa to môže zísť na uhasenie smädu. Nachádzam v kroví drevený stôl a lavičky, ale celé je to zanedbané, škoda celkom pekného miesta na oddych.

Rozmýšľam, ako budem pokračovať ďalej. Nad studničkou je malý kopec, a tak sa vyberiem naň, potom budem pokračovať jeho hrebeňom až sa dostanem na lesnú cestu. Objavujem staršie značenie zelenej, ktoré vraj niekedy prechádzalo cez Malú Kamennú horu. Prichádzam k miestu, kde sa lesná cesta stáča vpravo. Zaujíma ma malé vyvýšenie, tak sa tam idem pozrieť, či niečo nenájdem zaujímavé. Zisťujem, že dole je rúbanisko, kde som bol pri studničke. Vraciam sa na cestu a vstupujem na opačnú stranu a vchádzam do lesa a prechádzam ho mierne na severozápad. Opäť sa nachádzam na zvážnici, ktorou som mohol ísť pohodlnejšie. To by však nebolo ono, čo ak sa niečo hore ukrýva pred mojimi zvedavými očami. Z lesa počujem zvuk reťazovej píly, a tak sa tam idem pozrieť. Vidím posed a pod ním auto a som na spomínanej lesnej ceste. Je to na malej lúke zvanej Mraveniská. Idem sa pozrieť na druhý koniec lúky a možno mi niekto poradí, či idem správnym smerom. Niekto tam buduje drevený zrub alebo chatku. Je tam pán, s ktorým sa dávam do reči, zisťujem, že je lesník a tak budem mať informácie z pravej ruky. Dokonca je tak ochotný, že ide so mnou k autu a ukazuje mi na lesníckej mape, kadiaľ mám ísť. To ma len utvrdilo, že zatiaľ som išiel dobre. Lúčim sa a ďakujem za informácie, vraciam sa na cestu a rozmýšľam ako ďalej. Či sa hneď pustiť strmšie hore a dostať sa kratšou vzdialenosťou ku skoro 180-stupňovej zákrute, alebo ísť dlhšie len lesnou cestou. Od lúky som prešiel len niekoľko desiatok metrov a hľa opäť studnička, pekne zastrešená, hneď si ju ukladám. Tu sa rozhodne, že prejdem cez les až sa dostanem k spomínanej ostrej zákrute. Cesta smeruje od Kalše a je to cyklotrasa. Juhozápadným smerom sa od cesty štverám k hŕbe kameňov. Konečne som hore. Podo mnou sa ukazujú strmšie miesta. Mal by som byť na začiatku hrebeňa Kamennej hory.

Kamenná hora

Vrchol je v nadmorskej výške 540 m, ale je to trocha ďalej v mieste, kde je ďalší ropik a vyhliadka. Som na začiatku, a tak to trocha prejdem po hrebeni, kde by bolo dobre zísť dole a kadiaľ zas vyjdem nahor. Vraciam sa na začiatok skaliek a obozretne schádzam strmým svahom pod skaly a kamene. Nie je to nič veľké, ale kamene sú zaujímavé, vyzerá to ako keby to bola kopa kamenia, ale je vcelku. Prechádzam časť strminy a po niekoľkých desiatkach metrov sa teperím hore. Šmýka sa lístie i hlina a pod tým tiež zamrznuté časti. V zdraví sa dostávam na vrchol hrebeňa a pokračujem smerom na západ až k vrcholu a spomínanému bunkru z II. svetovej vojny. Pri bunkri je možno vyvrcholenie dnešnej trasy. Nádherné výhľady, aj keď dnes nie 100-percentné, ale aj tak nádhera. Od severozápadu na východ, od Malého Miliča cez Veľký Milič, a hrebeň hranice až k Zlodejovi (Tolvaj). Ďalej na juh nad inverziou je Baba-hegy, Lipovec a Baba a Zemplín sa stráca v mliečnej belobe. Za výbornej viditeľnosti je vidieť k ukrajinským Karpatom. Dole podo mnou sú Zimné lúky a trocha vľavo Malá Kamenná hora. Na slniečku je príjemne a nechce sa mi odtiaľ ani odísť. Chcem byť na jazere okolo 13-tej, a tak pokračujem hrebeňom a potom schádzam na žltú značku prichádzajúcu z Kalše. Cesta s cyklotrasou je len 100 metrov vpravo od miesta, kde som zišiel dole z hrebeňa. Je tam prístrešok. Odbočujem žltou vľavo smerom k Zimným lúkam. Všade steká voda z roztopeného snehu a dažďa z predchádzajúcich dní.

Jazero Izra

Teraz pôjdem značkou, trocha sa poobzerám po okolí z lúky a mierim si to mierne hore až vychádzam na asfaltovú cestu v blízkosti chatovej osady pri jazere Izra. Posledného pol kilometra a som pri jazere pokrytého ľadom. Lúče slnka sa od neho len tak odrážajú. Robím niekoľko záberov na pamiatku. Dnes tu niet ani živáčika, ticho a len občas sa ozve nejaký spevavec. Okolie ožíva viac počas leta a jesene. Chodievajú sem rybári, hubári, turisti, cyklisti a milovníci prírody. V lete je otvorená reštaurácia a dá sa ubytovať v zrubových chatkách. Cez Čatorňu sa dá dostať do Maďarska s možnosťou návštevy podhorských dedín, hradu Fizér (maďarsky Füzér), ale aj iných zaujímavosti v Zempléni-hegység (Tokajsko-zemplínske vrchy). Pri zrubovej chate si rozložím obed v podobe termosky s čajom, chlieb, kusisko klobásy a jabĺčko s keksom. Oj, ako mi chuti, aj som vyhladol, veď od raňajok som ešte v ústach nemal nič. Dokonca som ani nepil. Oddýchnem si a pokračujem zelenou k smerovníku Bodnár, len niekoľko desiatok metrov od prameňa rovnakého mena. O jazere Izra a povestiach vzniku sa nebudem rozpisovať, o tom bolo písane na iných miestach.

O chvíľu som pri smerovníku a odbočujem vľavo (na východ) a potom sa stáčam na sever a opäť na SV až východ. Čaká má stále mierne klesanie. Počas dňa mráz ustúpil, a tak je oveľa viac blata ako ráno. Občas musím prechádzať lesom vedľa turistického chodníka. Preskakujem potok Izra a som pri smerovníku pod Izrou. Odtiaľ zelenou k potôčiku Malá Izra, na ktorom sú protipovodňové zátarasy. Niečo sa mi tam črta, nejaká stavba alebo búda. Je to len 200 až 300 m od chodníka, tak zvedavosť nepustí a o chvíľu som tam. Približujúc spoznávam, že je to ďalší ropik. Veď v oblasti je ich vyše dvadsať, o všetkých ani neviem. Pri bunkri je lesná cesta, a tak pokračujem po nej až ma dovedie späť k zelenej. Teraz stále východným smerom a o chvíľu som vonku z lesa. Schádzam okolo lúky s posedom a som na poľnej ceste. Tu si nemôžem vyberať, len sa snažím nájsť čo najmenšie blato. Všade to len tak steká. Dostávam sa k elektrickému oploteniu, ktoré chráni oziminy pred návštevníkmi z lesa. Po kilometri sa dostanem k podvalovej ceste a je to o niečo lepšie. Cestou hľadám miesta s vodou, aby som sa trocha očistil od špiny a blata. Po dedinu sa to podarí. Od družstva a cintorína sa dostanem na hlavnú cestu a k obecnému úradu. Dnes to nebolo veľmi náročne, a tak o pol hodinku si v pohode môžem vychutnať kávičku so svojou polovičkou.

Záver

Keď som začínal ráno v hmle, tak počas dňa sa to zlepšilo. Počasie sa umúdrilo a bol mi dopriaty celkom pekný a príjemný turistický zážitok. Samozrejme, že na Izre som bol viackrát za rôznych príležitosti, ale z Kuzmíc som išiel prvý raz. Vložením Kamennej hory sa z toho stala celkom pekná túra. Dnešné výhľady z vrcholu od ropika boli nádherné, aj keď nížina bola v inverzii. Ticho a samota, len v závanoch vetríka, žblnkotu bystrín a hlasu vtákov počas trasy bolo liekom a načerpaním síl. Pookrial som a doplnil som energiu, aby som mohol o pár dní vyraziť za novým dobrodružstvom, na iné miesto a snáď opäť objavím niečo nové. Príroda je liekom a balzamom pre telo a dušu človeka, ktorý ju nadovšetko miluje.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek