Túra

Čertov kopec a Skalnatá z Kuchyne pred Kračúnom

18.04.16
Podnet na túru je občas bizarný. V decembri 2015 som si vyšiel na Skalnatú ako vedľajší produkt mojej zvedavosti. Prečo? Objavil som totiž na TuristickaMapa.sk v doline pod Čertovým kopcom nejaký domček. Čo to tam je? Pozrel som to na leteckých snímkach a naozaj! Bisťu, tam niečo je. Teraz asi nezaspím. Chcem sa tam ísť pozrieť.

Trasa

VN Kuchyňa – dolina Javorinka – Čertov kopec – Skalnatá – dolina Maliny – Kuchyňa

Vlastne som to nezrealizoval hneď. Bol potrebný ešte jeden podnet. Najprv sa mi dostali do rúk digitalizované mapy nášho starého rakúsko-uhorského impéria. Od detstva som fascinovaný kartografiou a spomenul som si na stavby pod Čertovým kopcom. V akej najstaršej mape ich nájdem? Napríklad doliny nad obcou Kuchyňa vyzerajú na mape prvého vojenského prieskumu spred roku 1787 takto. Tvar dolín a hrebeňov už zväčša sedí, ale chýbajú detaily. V druhom vojenskom prieskume (1806 - 1869) pribudli názvy kopcov, dolín a sem-tam sa objavujú budovy v dolinách. No a “moje domčeky” som objavil v mape tretieho vojenského výskumu (1869 - 1887).

Uvedomil som si, že tu je zakreslený nejaký dom v hlbokom lese, starý najmenej 130 rokov a ja ho chcem bezpodmienečne vidieť. Keď na jednu nedeľu v decembri hlásia slnečné počasie, zbalím si batoh, naložím oboch jorkšírov do auta a ideme po stopách histórie. Autíčko parkujem pri vodnej nádrži Kuchyňa, štart túry je takmer identický s trasou opísanou v článku Ražne, čerti a bačkory. Len vtedy sme robili okruh vedený hrebeňmi, dnes to bude túra prevažne dolinami.

Je tesne pred zimným slnovratom, slnko je celý deň nízko, ale podľa teploty akoby začínala jar. Jedna vrstva oblečenia putuje do batoha. Počas chôdze si užívam obzeranie okolitých kopcov, zaujímavé sú napríklad skalné útvary Bačkorovej. Nedávno som totiž prefičal po ceste na bicykli a vtedy som nejaké detailné vnímanie okolia až tak veľmi nestíhal. Voda v potoku šumí a vyzerá v protisvetle ako roztavené striebro, stromy, čo odolali holorubom vystierajú svoje drevené ruky do modrastého neba, česť zelene zastupujú machy. Nasávam do seba všetky prírodné vzruchy, je to tichá radosť.

Pozornosť mi pritiahne čudná značka – červená bodka v bielom krúžku, chvíľu ma sprevádza cestou a potom odbočí doľava niekam na zvážnicu vo svahu Ražňovej. Keď za sebou nechávame rampu, Hugo a Čili dostávajú voľno, nasleduje obvyklé radostné pobehovanie dopredu – dozadu, ale nikdy sa ďaleko nevzdialia. Po ceste si doprajem výbornej vody z úhľadne upraveného prameňa Sedembolestnej, ktorý vybudoval pán Minarovič z Kuchyne. Je príjemné vidieť taký výtvor, ktorý niekto spravil pre blaho všetkých a nemal z toho žiadny hmatateľný prospech. Keď si vychutnávam vodu, posielam mu pocity vďaky a možno neznámy dobrodinec práve zažil záchvev dobrej nálady, ktorý nemá nijaké racionálne vysvetlenie. Možno si spokojnosť a dobré životné pocity posielame navzájom. Možno nám dodáva životnú energiu vďačnosť obdarených. Toto nás robí čím sme, nie neprajnosť a zatváranie sa do ulít.

Oproti sa blíži terénne auto, podľa oblečenia sa v ňom vezú poľovníci. Rýchlo privolám psov, vozidlo pribrzdí, šofér spustí okno, s úsmevom sa zdravíme. Dozvedám sa, že pán má tiež jorkšíra, krátko diškurujeme a potom si zaželáme pekný zvyšok nedele.

Terén pozvoľna stúpa, dolina sa kľukatí a na jednom mieste vidím stĺpik, čo zrejme označuje vysokonapäťový kábel uložený v zemi, inak tu okrem zanedbanej asfaltky nevidno veľa stôp po civilizácii. Po vytrvalej chôdzi si všimnem odlišné stromy, nad cestou hore na akejsi terase rastie vari ovocný sad. Kmene a konáre sú staré a hrčovité, za nimi je trávnatý svah, tu vidím ako človek vytrhol lesu kúštik jeho priestoru, ale nie je to rušivý pohľad. Trochu vyššie je odbočka k starému domu, vyzerá presne tak, ako som si ho predstavoval. Vlastne sú tu dve stavby, rozložené podľa mapy z 19. storočia nad dolinou s potokom Schwanzbach, označené skratkou Holzh. (Holzhackerhaus = drevorubačský dom). Skomolením nemeckého výrazu Holzhacker vzniklo slovo “huncokár”, je teda možné, že aj tu žili osadníci nemeckého pôvodu.

Predo mnou je klasická obyčajná podlhovastá stavba s valbovou strechou, ktorú postavili niekedy ešte pred narodením môjho starého otca, ktorý ako mladík bojoval vo Veľkej vojne, ako sa jej vtedy hovorilo. Prvá svetová jej prischolo až omnoho neskôr. Dom teda zažil éru Františka Jozefa, kedy ešte cestovali ľudia kočmi a vzdialenosti a čas v tej dobe skracovali iba vlaky. Ani autá ešte neboli. Zato dnes stojí pred vchodom zelený Landrover Defender. Z niektorých dverí počujem hukot elektrocentrály, takže kábel v doline nevedie až sem a jeho existencia je pre mňa trochu záhadou, vedenia v zemi sú drahé, načo by ho ťahali podaromnici do doliny?

Obyvatelia domu sa nikde neukazujú, naberám si vedľa zo žľabu trochu vody, hlavou mi chodia obrázky zo života usadlosti – kto tu žil? Aký mali ľudia osud? Ako ich ovplyvnili rôzne éry, vojny, samota, režimy? Bez slova kráčam na nenápadnú cestu do kopca, obdivujem ešte druhý – menší objekt, zastrešený vlnitým eternitom, ale potom pokračujem ďalej. Po pár stovkách metrov nachádzam pri ceste zvalené kmene stromov, tam likvidujem zásoby jedla a ešte si premietam v hlave možné spomienky sveta dávnych ľudí, čo tu žili.

Je čas obrátiť list a pokračovať do stále strmšieho svahu. Najprv nachádzam peknú rúbaň s rozjasanými bledými travinami a potom prichádzam na cestu, ktorá mi je povedomá. Áno, tu sa napája zľava cesta z Mešťankovej, to bola naša trasa na ľadovej túre, ktorú som spomínal vyššie. Dnes však nie je námraza, len na zemi sa doteraz váľa veľké množstvo konárov, ktoré vtedy popadali kvôli ľadu a vetru. Po zvážnici sa ani nedá všade prejsť, kopy chaoticky naukladaných haluzí nás nútia kľučkovať.

Pomedzi stromy obdivujem Vysokú – jeden z mojich obľúbených vrcholov. Odtiaľto vyzerá, že by som tam kameňom dohodil, tak si obzerám dobre známe detaily vrcholového hrebeňa. Naposledy som tam bol aj so psami presne mesiac pred dnešnou vychádzkou.

Po krátkom a strmšom stúpaní križujem jednu z mojich obľúbených cyklistických trás (dlhý zjazd zvážnicou v úbočí) a nastupujem na posledný úsek pred osamelým vrcholom Čertovho kopca. Keď to porovnám s ľadovou rozprávkou z poslednej návštevy, je to akoby úplne iný svet. Nad hlavou mi nízko poletuje nejaké vrtuľové lietadlo, pripadá mi trochu ako Spartan, čo má pribudnúť vo výzbroji armády, motory hučia a stroj mizne za hrebeňom. Na kamenistom vrchole sa nezdržiavame, vietor fúka, slnko je pomerne nízko, tak bez oddychu pokračujeme ďalej. Ak tu sú nejakí lesní duchovia, tak dnes sú bez nálady a neprístupní. Po pár sto metroch nachádzam Štefánikovu magistrálu a vykračujem si po nej ku Skalnatej.

Surové lesné cestičky teraz strieda parádne vychodený turistický chodník, príjemne sa kráča aj vďaka neveľkému sklonu. Až tesne pred Skalnatou sa terén mení a čaká nás stúpanie, všade okolo sú nejaké kamene, vrch je verný svojmu názvu. Skalnatá pripomína hoľu, v Malých Karpatoch je to ojedinelý jav. Nad lúčnym vrcholovým chrbátom dominuje solitérny strom, ktorý je pravdepodobne najfotografovanejší v pohorí, videl som ho zvečnený hádam stokrát, ale ruku na srdce – tento si to naozaj zaslúži.

Od Čermákovej lúky prichádza partia turistov, Čili varovne šteká, Hugo vrtí chvostom a nechá sa hladkať, paničky a deti sú z toho v siedmom nebi. Fotím okolie, vietor ešte zosilnel, od západu sa ťahajú mraky, slnko už klesá k obzoru. Moju pozornosť silno zaujme výrazný hrebeň Ostrého vrchu a Bartalovej, dnes už je pre výstup naň príliš pokročilá doba, ale aspoň viem, kam sa vyberiem niekedy v budúcnosti.

Vždy som na vrchole Skalnatej zvedavo pozeral na chodníček, ktorý sa vinie priamo po trávnatom chrbáte, dnes ho konečne môžem preskúmať. Odbočujem z červenej značky a kráčam v ústrety doline riečky Malina. Kým k nej prídem, zostúpim o 300 metrov, výhľad odtiaľto je naozaj vzdušný. Vo vetrisku sa musím poobliekať, Hugo okamžite využíva pohodený batoh a líha si naň na krátky oddych. Zožltnutú vysokú trávu nahrádza lesík, chodník sa začína strácať, v strmine vyťahujem paličky a využívam len zvieracie prte na zostup. Poniže je opäť hotová kalamita, treba sa predierať popadanými konármi až prichádzam na cestu, čo traverzuje svah. Skúmavo si ju obzerám, zdá sa mi priúzka na bežnú lesnú zvážnicu, ale náramne mi to pripomína násyp lesnej železnice. Neskôr hľadám na internete nejakú zmienku o úzkokoľajke v týchto miestach, ale nič nenachádzam. Chvíľu tým zárezom vo svahu kráčam, až prichádzam do akéhosi sedielka a tam sa vyberám na stále sa zužujúci hrebienok.

Proti vetru vidím vystupovať čriedu jelenej zveri, nemôžu nás zavetriť, rozvážnym krokom stúpajú z hlbokej doliny po našej ľavej ruke a prechádzajú na malinskú stranu. Keď potom prichádzame k ich čerstvým stopám, Hugo pricapí ňufák k zemi, vášnivo oňucháva, prihrbí sa, dvíha jednu labku, pozerá plný nádeje na mňa, opäť pripleští nos k zemi, akoby chcel povedať – ideme na nich, nie??? Poďme, ja ti jedného ulovím. Jorkšír, čo exemplárne “vystavuje” a dáva najavo chuť ísť loviť, to ma úprimne rozosmialo. Stojí tam na mieste, psík môj verný, až napokon použijem píšťalku a s nechápavým výrazom opúšťa stopu a beží za mnou.

Hrebeň sa zúžil na pár metrov, pomerne strmo klesá a ísť po ňom je pekný zážitok, veľa takých v Malých Karpatoch niet. Postupne sa dolu spomedzi stromov objavuje nejaká strecha a biele steny, na mape z roku 1869 je aj tu zakreslený dom. Vedľa zúboženej, zanedbanej a miestami zarastajúcej stavby chvíľu oddychujeme na lavičke pri stole, podľa katastrálnej mapy by objekt mal patriť štátnym lesom. Je to veľmi romantická poloha, aj keď v severnej doline bude asi vlhko a málo slnka a dom má najlepšie časy dávno za sebou. Ale v dobrej spoločnosti priateľov by posedenie niekde pri krbe mohlo byť veľmi príjemné.

Nasleduje trpezlivá chôdza popri Maline v hlbokej a tmavej doline. Prekvapujú ma vstupy do štôlní, musela tu prebiehať banská činnosť, ale podrobnosti nepoznám. Na bližšie skúmanie je príliš pokročilá doba, niekedy v budúcnosti sa do baní určite pozriem.

Blízko ústia doliny nachádzam pomerne veľké drevené baraky. Vyzerá to na parádny senník, v prípade potreby by sa tam dalo prespať, kľudne by si tu rozložilo karimatky aj tridsiati ľudia. Keď pomaly kráčame dolinou, posledné svetlo vyfarbuje Modranskú skalu v úbočí Bartalovej do ružova, čo je ďalší darček prírody na tretiu adventnú nedeľu. Končí jeseň, na okolité vŕšky padá noc, vchádzame do obce Kuchyňa. Nachádzam odbočku k drevenému mostíku, čo vedie krížom cez vodnú nádrž, keď prichádzame k autu, súmrak už takmer končí.

Záver

Pokojná túra s vernými psíkmi, v období najkratších dní v roku, kedy sa vraj na osamelých miestach otvárajú brány do iných dimenzií, v mojej najobľúbenejšej časti pohoria. Čo viac si môže človek želať?

Fórum 6 príspevkov
Čertov kopec a Skalnatá z Kuchyne pred Kračúnom 12/11/16 12:07 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. dnes Soňa Mäkká Publicistika
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Čertov kopec a Skalnatá z Kuchyne pred Kračúnom 12/11/16 12:07 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 752 m n. m.

    • min: 260 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 642 m

    • klesanie: 642 m

  • Vzdialenosť
    • 15 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 13.12.2015

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4014 ° SŠ
      dĺžka: 17.1657 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4014 ° SŠ
      dĺžka: 17.1657 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • prameň Sedembolestnej Panny Márie nad Kuchyňou

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Malacky (vlak, bus) - Kuchyňa (bus, parkovanie pri vodnej nádrži)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.04 (0.39)