Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľady zo Skalky
Výhľady zo Skalky Zatvoriť

Túra Obišovce – Ličartovce

Netradične sa pozrieme na údolie Hornádu z vápencového brala Skalka, týčiaceho sa medzi Kysakom a Veľkou Lodinou. Na vyhliadku nás dovedie odbočka zelenej značky. Ak budeme trpezliví, uvidíme kľukatiť sa vlaky na trase Kysak - Margecany. Údolie riečky Svinky v nás preverí odvahu zdolania rozvodnenej rieky použitím lanového mosta. Ako čerešnička sa ponúka zrúcanina Obišovského hradu. Túra sa bude odohrávať v málo navštevovaných miestach Slovenského rudohoria v pohorí Čierna hora a v podcelku Sopotnické vrchy (podľa rieky Sopotnica).

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+455 m stúpanie, -469 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 24.02.2016
Pohoria
Slovenské rudohorie: Čierna hora
Trasa
Voda
studnička pri rázcestí pod Tlstou
Doprava
Obišovce (vlak, bus)
Ličartovce (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)

Trasa

Obišovce – vyhliadka Skalka – Kašajovka – rázc. pod Tlstou – Dolina Svinky – Ličartovce

Obišovce

Oproti mapám, kde ešte býva zakreslená údajne stará - zrušená zastávka povyše dediny náš vlak zastavuje na súčasnej zastávke. Vystupujeme a zisťujeme, že smerovník asi zostal na nepoužívanej zastávke. Dedinka nás víta tunajším rozhlasom. Éterom sa vinú tóny slovenskej skladby z obdobia „prvej republiky“. Ako kráčame hlavnou ulicou po zelenej značke, tak sa dozvedáme, že do obce príde mäsiar a zelovoc. Prechádzame ponad rieku Svinka. Jej vysoký stav hladiny nám dáva tušiť, že posledné dni výdatne pršalo, a vzhľadom na teplú zimu nás dnes bude čakať brodenie sa blatom. Po prejdení popod železničný viadukt stojíme pod lesom. Slnko nás zohrieva, preto zobliekame vrchné vrstvy oblečenia.

K vyhliadke

Minimálne množstvo stôp prezrádza, že stúpame po málo frekventovanom chodníku. Les je pomerne hustý napriek tomu značky je dobre vidieť. Sú tu zastúpené buky, duby a ojedinele borovice (pôsobiace nie veľmi pôvodne). Syn - zberač kameňov ma upozorňuje na nevšedne sfarbené kamene. Mokrá hornina má nezvyčajne takmer fialovú farbu (po obschnutí je skôr ružovkastý ). Ba dokonca aj hlina všade navôkol má značne príbuzné sfarbenie. Po troche hútania ma napadá teória, že to asi súvisí s pradávnou vulkanickou činnosťou, možno. Malému nebodaj nádejnému geológovi vysvetlenie stačí, a tak pokračujeme ďalej. Míňame všade navôkol prítomné akési jamy a ryhy, tipujeme to na niekdajšiu banskú činnosť alebo ochranné prvky slovanského hradiska Obišovce-Stráža, v ktorého úbočí naša túra prebieha. Postupujeme žľabom so skalami porastenými zamatovým machom. Neskôr prechádzame okolo dubov, ktorým korene obnažila erózia a visia nad úžľabom. Stúpanie je pomerne príkre. Ako sa dostávame na širokú lesnú cestu, vidíme v kopci bežať stádo danielov. Pod vrcholom sa zastavujú, dávajú nám šancu si na chvíľu vychutnať pohľad na divočinu. V diaľke a spleti bukov sú nefotografovateľné. Neprekáža, obrázky si nesieme domov v našich spomienkach. Napredujeme po ceste kopírujúcu vrstevnicu. Po ľavej strane medzi stromami presvitajú kontúry železničného uzla Kysak. Keď prichádzame ku smerovníku z 90-tych rokov minulého storočia, odbočíme vľavo. Sledujúc zelený trojuholník, klesáme hrebienkom k vápencovým skalám.

Skalka (420 m) a výhľad

Po pár minútach stojíme nad dolinou Hornádu. Pozorujeme jeho meandrujúce koryto plné kalnej vody. Oproti nám je kúželový kopec, kde podľa úprav terénu je vraj identifikovateľný Kysacký hrad. Vidíme hrebeň, na ktorom je vyhliadkové turisticky príťažlivé miesto Jánošikova bašta, kam vedú kroky pri túre z Kysaku na Sivec (Šivec). Nášmu výhľadu trocha zacláňajú buky a borovice. Začína „posnežovať“ a napokon až na odchode máme šťastie a vidíme sa valiť Peršinga so štyrmi osobnými vagónmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Do údolia Svinky

Vraciame sa na lesnícku cestu. Nasledujeme zelenú smer Kašajovka. Cesta je vysypaná makadamom, problém s blatom nemáme. Čoraz hlasnejšie sú počuť motorové píly. Rázcestie Kašajovka je zmenené na sklad – nákladisko dreva. Blato, drevo, mechanizmy, pilčíkov a kamión obchádzame lesom vyhýbajúc sa niekoľkým prameňov. Ďalej je lesná cesta v dobrom stave. Míňame požiarnu cestu z fondov EÚ. Od tohto momentu naše topánky vykračujú po asfaltke. Na rázcestí pod Tlstou nám smerovník „mohykán“ prezrádza, že tu stojí zabudnutý od roku 1985. Hľadajúc tabuľku so zelenou značkou ukazujúcu smer do Ruských Peklian konštatujeme, že ju asi odhryzol zub času. My sa necháme sprevádzať modrou. Pod protiľahlým úbočím vidíme studničku, ale prekážku v podobe blatistého prekladiska dreva si netrúfame prekonať. Žblnkot potoka nám aspoň trocha spríjemňuje prudké klesanie po tvrdom asfalte.

Cez Svinku do Ličartoviec

Vychádzame z lesa na cestnú komunikáciu spájajúcu Ruské Pekľany a Obišovce. Z tabule sa dozvedáme, že sme boli na lesnom užívacom celku PILLER – LIČARTOVCE, ktorý podľa geografického zaradenia patrí do lesnej oblasti Volovské vrchy, podoblasť Čierna hora. Z celkovej výmery tu majú zastúpenie lesy hospodárske 89,52 % a lesy ochranné 10,48 %.

Vydávame sa po ceste proti prúdu Svinky. Po necelých 200 metroch prichádzame k dnešnej skúške odvahy. Stojíme pred riečkou plnej rýchlo tečúcej mútnej vody. Nad ňou sa hojdá lávka, podobná závesným mostíkom v Slovenskom raji, ale je značne pružnejšia. Pohľad na chaty na druhej strane nám dodáva odhodlanie, že ak chatári možno občas tadiaľ prejdú, tak snáď sa to podarí aj nám. Deťom prechod dramatizujeme, tým že sa zoraďujeme podľa váhy, aby sme zistili pri akej záťaži most povolí. Napokon most vydržal minimálne 85 kilogramov.

Na druhej strane v osade míňame smerovník Dolina Svinky. Aby sme sa dostali do Ličartoviec sledujeme žltú značku, ktorá sa kľukatí nad chatkami a Svinkou. Miernym stúpaním sa dostávame na lúky nad obcou. Pri božích mukách ideme popod vedenia vysokého napätia. Otvára sa nám výhľad na hrebeň Slanských vrchov s rovinou Košickej kotliny. V diaľke rozpoznávame Dubník - rádiový a televízny vysielač. Kotvený oceľový stožiar je údajne najvyššou stavbou na Slovensku. V ešte väčšej diaľave neďaleko Herlianského sedla identifikujeme radom leteckého civilného radaru Mošník.

Lúka je rozmočená a blato nám znepríjemňuje pochod. Dochádzame k miestu, kde sa poľná cesta stáča priamo k železničnej zastávke Ličartovce. Vchádzame do malého lesíka - vetrolamu. Na jeho konci nám treba prekonať ešte blatisté pole. Za ním musíme obísť vyvýšený kopček a až potom uzrieme zalesnený kopec s ukrytou zrúcaninou Obišovského hradu. A práve to, že ho nevidíme, bola pravdepodobne posledná kvapka, aby sa morálka skupiny zlomila a odmietla pokračovať ďalej. Blata, snehových prehánok či vetra mala väčšina dosť a vrchol vychádzky ostal bez našej návštevy. Z hradu sme mali v pláne zísť miestnym náučným chodníkom späť do Obišoviec. Nakoniec sa vraciame, a len schádzame na vlak v Ličartovciach. Máme dôvod sa sem vrátiť a okrem zrúcaniny zájdeme preskúmať spomínané hradisko Stráža, ktoré patrí medzi najväčšie hradiská na východnom Slovensku, pričom je národnou kultúrnou pamiatkou.

Užitočné informácie a použité zdroje

História obce Ličartovce
Obec Obišovce
Obišovce-Stráža
Hrad Kysak
Kysacký hrad
Soľnohrad (Zbojnícky hrad)
Hrad Obišovce
Obišovský hrad

Fotogaléria k článku

Najnovšie