Je sobota ráno, teplomer hlási mrazivých -8 °C, od takej zimy som si už skoro odvykol. Chvíľu váham, či pôjdem podľa pôvodného plánu. Je taký, že sa odveziem na Moravu autom, nechám ho na parkovisku v Prostrednej Bečve, na Pustevny sa vyveziem autobusom a urobím si okruh. V hlave mi vŕta myšlienka, že by som z domu vyrazil neskôr, hore na Pustevny sa vyviezol autom a z Kněhyně by som sa vrátil späť na Pustevny po rovnakej trase. Nakoniec som za pár minút oblečený a zbalený a vyrážam podľa pôvodného plánu. Na parkovisku oproti Zavadilke parkujem 10 minút pred odchodom autobusu. Jedna autobusová zastávka je hneď vedľa parkoviska, ale z tej by som sa veru na Pustevny nedostal. Pomohlo mi, že na zastávku, ktorá je na odbočke na Pustevny asi 200 metrov pri hlavnej ceste sa začali zbiehať bežkári, tak som si to namieril rovno k nim.

Autobus prichádza načas. Je naplnený bežkármi a turistami, ujde sa mi miesto na stojáka pri stredných dverách. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúda sneh a rozmýšľam, či „tote snežnice“, ktoré ostali v aute na parkovisku predsa len nebude treba. Vystupujem na konečnej a moje kroky vedú najskôr k dreveným objektom Libušín a Maměnka, ktoré navrhol slovenský architekt Dušan Jurkovič. Začiatkom marca 2014 reštauráciu Libušín zachvátili plamene, príčinou požiaru bol vraj nesprávne opravený komínový systém. Stavba je v súčasnosti prekrytá provizórnou strechou, opraviť by ju chceli podľa jednej informácie do jari 2017, podľa ďalšej zase do konca roku 2017. Ale pochybujem, že pôvodnú výzdobu jedálne, na ktorej sa podieľal maliar Mikoláš Aleš, dajú do pôvodného stavu.

Trasa

Pustevny – Tanečnice – Tanečnice, sedlo – Čertův mlýn – Kněhyne, sedlo – Čertův mlýn – Bukovina – Martiňák – Lopunka – Horní Bečva – Prostřední Bečva

Ďalej pokračujem po červenej značke. Vpravo je peším vstup zakázaný, začína tu upravená bežkárska stopa, ktorá prechádza okolo skokanského mostíka. Už sa z neho neskáče. Prekrižujem zjazdovku a aby som neprekážal lyžiarom, zastavujem sa až v lese. Fúka studený vietor, z batoha vyťahujem rukavice. Stúpam širokým chodníkom na bezmenný kopec s výškou 1077 m. Pod nohami mám do 10 cm prašanu, pod ktorým je vrstva zmrznutého snehu. Hoci je koniec februára, prvý a pravdepodobne aj posledný krát si v zime užívam pravú atmosféru so zasneženými stromami. Nasleduje mierne klesanie a po chvíli sa aj tak dostávam na upravenú bežkársku trať. Aby som neničil stopu, kráčam pokiaľ sa dá lesom. Po asi 500 metroch chodník pre peších odbočuje medzi stromy a po zdolaní pár výškových metrov sa nachádzam na vrchole Tanečnice (1084 m). Kamenní mužíci pod stromom, na ktorom visí poškodená tabuľka s povesťami o vzniku názvu vrchu sú zasnežení. Neodchádzajte od svojich prijímačov, povesti prídu na rad neskôr.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasleduje klesanie asi o 70 výškových metrov nižšie do sedla Tanečnice (1010 m), kde ma zaskočia smerovníky na strome vo výške asi 3 metre, ak nie aj vyššie. Značkári mali teda zmysel pre humor. Alebo sa smrek, na ktorý osadili značky tak rýchlo vytiahol?

Z textu na prístrešku sa dozvedám zopár zaujímavostí o okolitých kopcoch, ale na to príde reč na inom mieste. Cez sedlo prechádza strojovo upravovaná bežkárska stopa z Pusteven do Frenštátu pod Radhoštěm, no niektorí bežkári pokračovali podľa stôp aj po červenej ďalej až za Skalku (1037 m), kde sa ich stopa oddelí od mojej cesty. Kúsok pred Skalkou sa z tabuľky dozviem, že vstupujem do najväčšej beskydskej národnej prírodnej rezervácie Kněhyně – Čertův mlýn a mám sa pohybovať len po značených turistických „stezkách“. Tiež je tu tabuľka s upozornením, že vstupujem do lesa, v ktorom hospodári čas a prírodné živly. Stromy sa tu rodia, rastú, starnú a umierajú. Aj za bezvetria tu hrozí pád konárov a mám byť opatrný. Vstup je na vlastné nebezpečenstvo.

Nenechám sa odradiť a pokračujem ďalej. Chodník za Skalkou sa rapídne zužuje, v závejoch snehu je vyšliapaný len úzky pás. Začína sa prvé dnešné serióznejšie stúpanie, ktoré ma bude sprevádzať až na Čertův mlýn. Smrekovo–jarabinový les je doplnený o pozostatky kmeňov, ktoré odumreli buď vekom, alebo boli poškodené kôrovcom, či kyslými dažďami. Otočím sa, pokochám sa pohľadom na Pustevny a Radhošť a o chvíľu sa ponorím do lesa, ktorý je ponechaný napospas prírode. Chodník je miestami čistý ľad, pokrytý vrstvou snehu. Dá sa to zvládať aj bez mačiek, ktoré aj tak oddychujú doma.

Kúsok pred vrcholom Čertovho mlyna ma víta snehový anjel a za ním kamenný pomník. Nápis na ňom je však nečitateľný. Po chvíli prichádzam na vrchol s výškou 1206 m. Okrem smerovníka sa tu nachádza tiež hŕba kamenia. Klesnem o 60 výškových metrov do sedla Kněhyně, krátko pred sedlom ešte narazím na pozostatky kamennej stavby. Vraj tu niekde bol partizánsky bunker. Že by to bol on? V sedle pozdravím štvoricu, vychutnávajúcu si čaj z termosiek a lepeňáky. Na konci malej lúčky vidím plot, tak pokračujem k nemu. Pred plotom sa nachádza partizánsky pamätník a na plote tabuľa so zákazom vstupu na vrchol Kněhyně. Značený chodník na vrchol bol v roku 2007 zrušený Klubom českých turistov.

Aby som zbytočne neprovokoval, tak na tomto mieste prichádza čas na sľúbené povesti. Poďme pekne po poriadku a začnime vrcholom Tanečnice. Kopcov s týmto názvom nájdeme v Beskydoch niekoľko a vždy sa k nemu viaže nejaká povesť. Väčšinou vychádzajú z pohanskej histórie. Slovania vo významných dňoch (ako napr. slnovrat) vystupovali na kopce a zapaľovali tu ohne. Tieto slávnosti boli sprevádzané bujarými tancami, ktoré mali priniesť zdravie a priazeň bohov. Tiež sa tu vraj v čase kresťanov počas filipo-jakubskej noci zlietavali čarodejnice z celého kraja a tancovali tu. V tento večer sa bolo treba kopcu vyhýbať čo i len pohľadom. Jedna z povestí spomína aj krásnu dievčinu s menom Barka, ktorej sa nechcelo pracovať, no namiesto toho každú noc vybehla do lesa a v mesačnom svetle tancovala. Za jej lenivosť ju potrestal samotný boh kraja - Radegast. V jednu noc pri tanci jej telo skamenelo a premenilo sa na horu, ktorá dostala podobu skamenenej tanečnice. Podľa ďalšej povesti sem chodili tancovať zbojníci s devami z miestnych salašov. A keďže to boli dobrí zbojníci, za tanec dievčatá aj muzikantov, ktorí im hrali do tanca bohato odmenili. Dnes tu pravdepodobne nikto netancuje, no okoloidúci pre šťastie pridajú kameň na jednu z mnohých hromádok a dúfajú, že im bohovia splnia ich nevyslovené želanie.

Názov tretieho najvyššieho vrchu Moravskosliezskych Beskýd - Kňehyně (1257 m) je tiež staroslovanského pôvodu a dalo by sa preložiť ako sídlo kňažiek, pohanských obradníc, veštkýň a pod. Z češtiny sa mi to dosť ťažko prekladá. Ani Kněhyni sa podľa povestí nevyhýbali čarodejnice a zbojníci. Tie prvé tu vraj do priepastí hádzali neposlušné ženy a tí druhí v jaskyniach zase schovávali poklady. V Kněhyňskej jaskyni je vraj ukrytá zlatá Radegastova socha (Radegast = pohanský boh slnka, hojnosti a úrody). Najväčším pokladom Kněhyně je v súčasnosti jej príroda. Žije tu niekoľko vzácnych druhov zvierat a rastie veľa zaujímavých rastlín. Môžete tu stretnúť rysa ostrovida, kunu skalnú, dokonca sa tu objavil medveď, ale rezervácia vznikla hlavne kvôli tetrovovi hlucháňovi.

Na juhovýchodnom svahu sa nachádza Kněhyňská jaskyňa – najdlhšia pseudokrasová priepasť v Českej republike. Jej hĺbka je 57,5 m, dĺžka chodieb 280 m v niekoľkých poschodiach. Je významným zimoviskom netopierov. Vchod do jaskyne je zamrežovaný. Hlavne kvôli tomu, aby mohli netopiere nerušene zimovať (vyrušenie ich môže zabiť) a aj pre bezpečnosť turistov. Vrcholovú časť kopca tvorí asi 150 m dlhá plošina, na vrchole sa nachádza kamenná mohyla s krížom. Ako som spomínal vyššie, oficiálne sú neprístupné, zo sedla sa dá dostať po červenej značke k pomníku partizánky Ruženy Valentovej, pri ktorom sa nachádza prameň. Zo sedla je to asi 400 m.

Vráťme sa späť na Čertův mlýn. Záhadné miesto vyvolávalo a ešte stále vyvoláva veľa nezodpovedaných otázok. Názov hory je podľa povesti odvodený od mlyna, ktorý tu začal stavať čert.

Z Čertovho mlyna pokračujem po zelenej značke. Stôp ubudlo, aj niekoľkí turisti, ktorých som stretol sa vracajú späť na Pustevny. Ďaleko však nezájdem. Po pravej ruke vidím v zemi asi 50 m dlhý jarok, podľa povesti sú to zbytky mlynského náhonu (struhy). Vedecké vysvetlenie hovorí, že prírodná zaujímavosť vznikla odsadaním blokov godulského pieskovca. Na konci jarku narazím na ďalšiu zaujímavosť, ktorou je Čertov stôl. Stále sa vedú dohady o tom, či ide len o výtvor prírody alebo o umelú „stavbu“. Dokázali by ľudia v dávnych dobách vyložiť niekoľkotonovú kamennú dosku na kamenné kvádre? Podobných stavieb je vo svete niekoľko a nazývajú sa dolmeny (keltský pohrebný pamätník). Do dnešnej doby oblasť nebola archeologicky preskúmaná, preto je tu stále veľký priestor pre ľudskú fantáziu. O ďalších dohadoch o vzniku zaujímavosti si môžete prečítať na tomto odkaze. Nadšenci z klubu tiež rozvešali po trase tabuľky s informáciami a povesťami, ktoré spomínam o pár riadkov vyššie. V pôvodnom znení si ich môžete prečítať na ich webovej stránke.

Vraciam sa späť na zelenú značku, keďže k Čertovmu stolu som z nej musel trošku odbočiť a odteraz pôjdem viac-menej len z kopca. Sneh na vyšliapanom úzkom chodníku dokonale drží, vidím aj stopy po snežniciach. Krátko predtým ako opustím NPR Kněhyně – Čertúv mlýn, ešte narazím vo výške 1156 m na studničku. Tok je výdatný, v batohu mám ešte svoju vodu, tak zásoby nemusím dopĺňať.

Užívam si zasneženú krajinu a neporušený les. Po chvíli mi tabuľka na stĺpe hlási, že po ľavej ruke mám PR Klíny. Pomedzi stromy sa mi otvára výhľad na Smrk, na ktorom som bol na jeseň, na opačnej strane cez výsek v lese sa ponúka výhľad na Pustevny a Vsetínske Beskydy. Všimol som si, že aj tu sa mimo rezervácie ťaží drevo, ale robia to citlivejšie ako u nás. Žiadne holoruby a hlboké vyjazdené koľaje v lese, po ktorých následne voda spláchne všetok materiál do doliny.

Po nekonečnom klesaní príde na chvíľku zmena, a to krátke stúpanie na Bukovinu (998 m). Tu stretám rozkokošenú partiu mladých ľudí. Pozdravíme sa a každý pokračuje svojím smerom. Po stúpaní opäť nasleduje klesanie, na rázcestí zelenej a červenej má privíta upozornenie na výskyt medveďa. Snehu rapídne ubúda. Pred prístreškom na rázcestí Bařiny parkuje zopár áut a na priľahlých lesných cestách, ktoré sú v zime upravovanými bežkárskymi trasami trápi bežky zopár lyžiarov. Sneh je pomiešaný s kameňmi.

K horskému hotelu Martiňák schádzam po chodníku bez snehu. Odfotím si partizánsky pamätník, skontrolujem čas a na smerovníku vzdialenosť do najbližšej dediny a nakoniec sa rozhodnem pre kratšiu pauzu a vchádzam do reštaurácie hotela. Hneď vo dverách spôsobím rozruch, pretože ostávam zaseknutý vo dverách. Resp. batoh, na ktorom mám z jednej strany fľašu s vodou a z druhej strany paličky nechce so mnou pokračovať dnu. Ani sa mu nečudujem. Dvere majú šírku možno 50 cm. Cúvnem, zložím batoh a posadím sa k poslednému voľnému stolu. Z ponuky si vyberám šošovicovú polievku a neodolám ani orosenému Radegastovi. Kým prídem k autu, tak ho určite ešte vypotím.

Na zostup do Hornej Bečvy sa mi ponúkajú dve zhruba rovnako dlhé trasy. Modrá sa mi zdá, že zbieha do doliny a nakoniec by ma čakal dlhý zostup po asfalte, preto volím žltú značku, ktorá by mohla ponúknuť nejaké výhľady. A nemýlil som sa. Žiaľ, slnko sa schovalo za mraky a z fotografického hľadiska je svetlo o ničom. Prichádzam k samote Lopunka, je tu zopár murovaných domčekov, oproti mne sa vezie v terénnom aute starší pánko zrejme s vnukom. Máva mi, ako keby sme boli starí známi. Tu by som sa mohol napojiť na zelenú značku, ale po chvíli by ma čakal asfalt. Pokračujem teda po žltej, nasleduje krátke stúpanie a za lesom sa objaví ďalšia samota. Stojí tu zopár hospodárskych budov a domček, ktorý má svoje najlepšie časy za sebou. Okolo sú zaparkované malotraktory. Z kopca pred samotou sa otvára výhľad na Vsetínske Beskydy a vidieť rozhľadňu na Čartáku (alebo Súkenickej) blízko česko-slovenskej hranice.

Žltých značiek je tu akosi poriedko, zato sa objavujú na stromoch červené bodky s bielou šípkou. Nasledujem teda toto značenie, no pre istotu si sem-tam skontrolujem svoju polohu na mobile. A robím dobre. Nezdalo sa mi totiž, že idem znova do kopca, keď by som mal podľa vrstevníc v mape klesať. Cesta, ktorou som sa vybral, smeruje k ďalšej samote, priesekom v lese sa však dostanem na správnu cestu a hneď objavujem žltú značku. Doma zisťujem, že aj prvá cesta by ma doviedla do osady Martiňák, no z opačnej strany. Minul by som však samotu s dvomi drevenými novostavbami a nekonečným doskovým plotom. Na dvore rodinka kočíkuje svojho potomka. Žeby horáreň?

Spevnenou cestou sa dostanem k ďalším murovaným domom. Na križovatke ciest zahnem o 90° vpravo. Cesta pokračujúca rovno sa kľukatí pomedzi ďalšie domy a vychádza asi v polovici dediny. Nasleduje pomerne prudké klesanie lesom a pomedzi stromy môžem vidieť Hornú Bečvu. Z lúk nad dedinou sa ponúka krásny pohľad na dolinu, ktorú vytvorila rieka Bečva a na okolité kopce. K hlavnej ceste ma čaká ešte poriadny padák. Vychádzam pri kostole a k autu musím prejsť ešte dvojkilometrový úsek po chodníku popri hlavnej ceste.

Záver

Môžem si odfajknúť tretí a štvrtý najvyšší vrchol Moravsko-sliezskych Beskýd. Z kopcov, ktoré je možné vidieť zo slovenskej strany, mi ostáva len Travný, no zistil som, že aj ďalšie kopce pohoria, hoci sú nižšie, majú čo ponúknuť. Nechám sa prekvapiť, kam moje kroky povedú najbližšie. Hoci som dnes prechádzal miestami, ku ktorým sa viaže veľa povestí, podľa ktorých tu vyčíňali čarodejnice, čerti a zbojníci, zvládol som to takmer bez následkov a domov som sa vrátil živý. Za obeť padol iba necht palca ľavej nohy, ktorý nezvládol nekonečné klesanie. Holt, mal som si ho pred túrou viac zastrihnúť, ako to robievam pri viacdňových túrach. Ale veď dorastie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek