Túra

Túlačka Ostrôžkami z Podkriváňa do Prahy

25.04.16
Po nabažení sa turistiky východného, ale aj severného Slovenska a aj vďaka výhodným stopárskym podmienkam v nadväznosti na skoro nepoznané zvyšné kraje, som sa rozhodol venovať vo zvýšenej miere práve im. Po prvom stupni v podobe bližších pohorí, som sa časom preorientoval na novu úroveň túlačiek. Preto voľba padla na Ostrôžky, o ktorých som donedávna ani nechyroval.

Keďže to nemám z domu na skok, uvažoval som o dvojdňovke. Veľká pomoc prišla, keď som objavil zrub Bralce a mohol som tak naplánovať výhodnejšiu trasu.

Prvý deň

Podkriváň – Javor – bývalá chata pod Javorom – Divínske lazy – Divín – sedlo Žiar – Tuhár – Bralce

Po dostopovaní sa do Zvolena s veľmi ochotnými ľuďmi (jedni kvôli kamarátke si urobili 10 km zachádzku a ďalší zašiel do mesta), sme sa rachotinou, ináč honosne nazývanou vlakom, pretransportovali do Podkriváňa. Nastúpili sme na modrú, ktorá nás sprevádzala až do Divína. Rýchlo sme prešli cez pol dediny, zastavujúc sa iba pri peknom ľudovom domčeku s informačnou tabuľou a pri miestnej Jednote, kde sme si doplnili pivné zásoby.

Odbočili sme doľava a hneď sa dostali na krásne rozľahlé lúčky, ktorých tiahle stúpanie sa skončilo až pri Javore. Keďže bolo krásne počasie, výborná nálada a nádherné prostredie mierne stúpajúcich polí so stálym spätným výhľadom na majestátnu Poľanu, vychutnávali sme si pohodovú prechádzku. Až na Javore sme si všimli, že s časom to nie je až také super. Najväčší problém paradoxne nerobili rozľahlé lúčky s relatívne dobrým značením, ale polozalesnený laznícky úsek. A najmä s ohradenými pastvinami prekrížené značkované trasy. Prvý problém nastal pri prvej samote, keď modrá zišla z cesty do ohradeného priestoru, kde sme nasledovali oproti stojaci východ z pastviny do lesa a nie značku, ktorú je horko-ťažko vidieť na kameni miernej vyvýšenej časti lúky. Ale to až po tom, ako sme vošli do lesa a až podozrivá absencia značiek nás nútila sa rozdeliť a skúšať iné alternatívy. Tak sme sa museli vrátiť na ohradený pozemok a skúsiť to na zmienenú vyvýšeninu, kde sa našla značka a odtiaľ až pod Javor to šlo dobre. Nebolo by od veci preznačkovať trasu. Čiže, po preskočení ohrady, treba prísť k malému zalesnenému ostrovčeku zo zvyškami posedu, nevchádzať do lesa, ale zabočiť vpravo mierne stúpajúcim terénom, kde bude na ležiacom kameni značka.

Ďalšia ohrada nám prišla do cesty, keď sme schádzali z Javora okolo celkom pekných skaliek k bývalej turistickej chate pod Javorom. Tu však značka, ktorú sme opäť museli pozornejšie hľadať, obchádzala ohradený priestor. My sme si to struhli rovno, aby sme ušetrili čas. Celkovo sa to tu dosť zmenilo, lebo čo som pozeral staršie fotky, tak to tu všetko bolo neohradené. Teraz je tu samá ohrada, niečo na spôsob amerických fariem. Jednak, podľa mňa dobre, že to tu neleží ladom a tiež to ani nevyzerá zle. Akurát pokrivkáva značkovanie. Keďže modrú smerujúcu do Divína sa nám spočiatku nedarilo nájsť, tak sme sa museli rozdeliť. Správna voľba bola od chaty vykolíkovanou cestičkou smerom na Divín a potom hneď doľava (vpravo ide cesta k ďalšej farme), kde cestička vchádza do lesa, odtadiaľ je modra dobre značená. Inou variantou a prvotne plánovanou bola zelená značka opačným smerom ako Divín. Zelená môže byť o niečo zaujímavejšia, keďže prechádza lúkami a pasienkami a až neskôr vchádza do lesa.

Naproti tomu modrá prechádza viac lesom. No aj tá ma veľmi oslovila. Zvláštne čaro mali opustené domy smerom k značke Divinské lazy. Špeciálne jeden dom sťa realita hororového filmu, keďže, v kontexte opustenosti okolia, sa tam vo vetre pohupovala detská hojdačka. No dotváralo to krásne okolie zaliate poobedňajším slnečným svitom. Došli sme tak k prístrešku pod Činčurovým vŕškom a následne k opustenému hospodárstvu, ktoré ma dostalo asi najviac. Kebyže nemáme tak veľa cesty pred sebou, asi by sme ostali na noc tu.

Pokračovali sme ďalej a vošli do lesa, z ktorého sme vyšli až nad Divínom s charakteristickým hradom, po lúke s asi štvoricou posedov. Bolo okolo 19. hodín a pred nami ešte relatívne dlhá cesta na Tuhár a Bralce. Preto sme uvažovali prespať na hrade. Kamarátka však prekvapila a pokračovali sme ďalej po červenej. Pri pevnosti sme odbočili vľavo a cez miestne Trojkrížie, sme postupovali do mierneho vršku. Na jeho úbočí sme mali zvláštne stretnutie tretieho druhu, keď miestni Cigáni pásli ovce. Normálne som čumel, keďže ani “bieli” nechovajú a kdeže Cigáni… Pokračovali sme príjemným a aj celkom dobre značeným chodníkom cez les a následné lúky k sedlu Žiar, kde sme šípili blízkosť Tuhára. Zbehli sme k asfaltovej ceste, ktorá čnie nad dolinou s dedinou. Na druhej strane som predpokladal Bralce. A naozaj. Zelená nás cez Tuhár, kde sme pre miestnu staršiu obyvateľku vyzerali ako návštevníci z vesmíru, naviedla na opačný okraj dediny. Po asfaltke do Polichna k oproti stojacej hore, do ktorej sme vnikli. Bolo 20 hodín a mali sme slabú hodinku do zotmenia.

Úsek je celý v lese, takže bol mierny problém s viditeľnosťou. Ale značenie bolo dobré a v slabom lesnom šere sa dalo rýchlo napredovať do mierne stúpajúceho terénu. Spomenul by som akurát časť, kde sme vyšli na lesnú cestu a tam bola značka Studienka a šípka vpravo. Rovnako blízko značky bol tiež senník, kde by sa dal núdzovo prečkať dážď. My sme pokračovali kolmo na lesnú cestu a došli k Bralu, kde okrem jaskyne je cestička na zmienené skalisko. Tu nastal problém nájsť pokračovanie, aj keď som vedel, že smeruje k rázcestiu pod Bralcami, kadiaľ prechádza trasa z Budinských lazov, pritom značka ako keby tu končila. Museli sme sa opäť rozdeliť a v pološere hľadať po stromoch značky ako keby sme hľadali včerajší deň... Našťastie sme značky rýchlo našli pri starom posede, asi 50 m rovno a potom mierne napravo od značky Bralo. Posed nás potešil ako prípadný ďalší núdzový bivak, kebyže nenájdeme Bralce. No prešli sme asi do 200 metrov a došli na regulárnu lesnú cestu aj s potešením v podobe smerovníka Bralce-rázcestie. Na ňom naznačená odbočka na samotný kopec, ktorú sme mali hľadať smerom na Budinské lazy. V už skoro riadnom šere sme ju vďaka značkám a širokej odbočke bez problémov našli a definitívne vyšli na Bralce a k nami vysnívanej chajdičke.

Potme som hľadal aké-také suché drevo, ale ako keby bolo všetko v okolí vyzbierané. Predsa sa niečo podarilo a až s posledným zdrapom papiera sa mi drevo chytilo a mohli sme spokojne užívať romantické pocuckovanie piva! Zaľahli sme pred 11-tou, aby sme ráno mohli skoro vstať a prejsť plánovaný úsek a stíhať naspäť.

Druhý deň

Bralce – Polichno – Praha – Lupoč

No moje plány vyššia moc roztrhala na franforce, keďže od polnoci začalo slabo pršať. Našťastie nás nezobudila na jednom mieste zatekajúca strecha, ale len slabý klopot kvapiek. Mierny dáždik do rána niekoľkokrát prestal a opäť začal. Ráno sme si preto trocha pospali, keďže sme plánovanú trasu zavrhli a ostal len dojazd. Zároveň sme mali dohodnutý odvoz na 14-tu zo Zvolena, tak sme sa zamerali dôjsť do civilizácie tak, aby sme dostali na hlavnú cestu a odtiaľ na miesto stretnutia.

Jediné pozitívum chmúrneho dňa bolo asi to, že aj keď pršalo, tak pršalo veľmi slabo, takže sa v ponči dalo pokračovať. Vrátili sme sa k rázcesiu a po modrej vyšli z lesa a následne schádzali tŕnisto-skalnatými poliami do Polichna. Akosi sme si nevšimli modrú odbočku a zišli až pod Timravský vrch k štátnej ceste z Polichna do Ábelovej. Polichno v takom čase vyzeralo ako vymreté. Čo však musím pochváliť, boli rôzne tabule s mapami, informáciami a smerovníkmi. No náš smer do Prahy priamou cestou tam nebol. Preto sme sa po informácie išli opýtať na obecný úrad, tam nám však pani nepomohla. Len podľa mapy nás nasmerovala, čím mi potvrdila kade asi. Za obcou sme stretli domáceho, ktorý nás vystríhal pred ohradeným pozemkom. Nedbali sme na to a vydali sa okolo jarku k zatvorenej družstevnej bráne. Vyšli sme na pole a intuitívne smerovali rovno. Odtiaľ to bolo len o nej. Cesta tu síce nejaká bola, ale prechádzali sme nepokosenými pozemkami a v slabom daždi či mokrej vysokej tráve, to už nebola taká pohoda. Verili sme, že ideme dobre, až sme došli k ohradenému priestoru, o ktorom hovoril domáci obyvateľ. Ale opäť sme nedbali a pokračovali po pasienku.

Až ďalej nastala prekážka, ktorú sme obchádzali. Plemenné býky! S tými som nechcel prísť do veľmi blízkeho kontaktu, najmä keď som mal pri sebe kamarátku. Mierna odbočka vľavo, aby sme sledovali cestu, nebola možná. Preto sme museli spraviť väčší oblúk, ale vpravo a snažiť sa ísť predošlým smerom. Po kravských prtiach pomedzi kriačiny, a keď sme vošli do lesa, tak sme sa nechali viesť cestou, ktorá sa najviac pozdávala. O chvíľu sme začuli stroje a už som predpokladal pražské družstvo a tým pádom dedinu. No ale moje zmýšľanie bolo optimistickejšie ako realita. Stroje sme síce uvideli, ale keďže sme boli v doline, žiadne družstvo na dohľad. Preto som navrhoval isť rovno. Kamarátka, totálne neznalá orientácie, mi navrhovala ísť doľava. A mala pravdu! Ale išli sme ako som povedal. Vyšli sme hore, opäť nič. Dedinu som predpokladal zas viac doprava, ale výber bol aj z cesty doľava. Nakoniec sme pokračovali vľavo a dobre sme spravil, lebo tam končil jeden ohradený pozemok a keď sme vyšli cez zalesnený úsek, tak sme uvideli družstvo. Kebyže sa vydáme doprava, tak tam asi doteraz blúdime.

Okrem družstva som zbadal dom, tak som predpoklad, že dedina bude za ním. Ešte dobre, že sme nešli priamo k nemu, zas len cez ohradené pozemky. Náhodou išla okolo na “golfovom” aute asi žena majiteľa, tak nás navigovala správnym smerom do Prahy. Po ceste, čo navrhovala spoločníčka a kde som objavil červenú značku, ktorá ide od Haliče na Pražský a Lentvorský mlyn.

Konečne sme došli do Prahy, skratka ale dala zabrať, najmä keď sa išlo síce mierne zvlneným, ale blatistým terénom. Spravili sme si povinné fotky, že sme v Praaazeeee... Aj keď ma stále lákalo ísť pôvodným smerom, vedel som, že by to bolo len trápenie. Nielen moje, ale najmä kamarátkino a nestíhali by sme odvoz, čo by vyrobilo ďalšie komplikácie. Obaja sme sa videli v teplej sprche. Niežeby sme nezvládali trocha dažďa, kamarátka, aj keď nie akčná turistika, zvládla by všetko. Nechcel som byť grobian a po ďalšie, načo, keď sa dá prísť za lepšieho počasia?

Rozhodli sme sa zabaliť našu túru. Ale k odvozu nám ešte chýbalo veľa. Najmä dostať sa do civilizácie. Ku všetkej úcte k Prahe, autobus tam mal prísť až za neviem aký čas a v prejazd či stopovanie sme po ceste z Prahy prestali dúfať, keďže dedinka je malinká a najmä koncová. Tak sme si celú cestu do Lupoče pekne krásne, v miernom dáždiku, so skoro neexistujúcim alebo “aspoň” s maďarským mobilným signálom, odšliapali a až nad Lupočou sme stretli prvé auto, ktoré išlo opačným smerom.

Mierne mimo a hladní, sme cestou trhali, čo sa dalo a hneď to žrali. Za celý deň sme zjedli pár jabĺk, hrušiek a sliviek. V Lupoči, aj keď tiež majú dobré turistické smerovky, no červená nás posielala do poľa, kadiaľ sme nechceli ísť, lebo sme potrebovali stopovať. Tu už to bolo o čosi živšie, ale aj tak nás prvé auto nezobralo. Našťastie, hneď za dedinou nám zastavil týpek, ktorý bol taký ochotný, že nás okľukou zaviezol na hlavnú cestu z Lučenca do Zvolena. Zároveň prestalo pršať, tak sme mohli stopovať bez pršiplášťov. Napriek poriadnej premávke bol problém zastaviť niekoho aj tam. Ale predsa sa našiel ďalší ochotný chlapík, ktorý nám zastal a zobral nás, ale pre zmenu len do Kriváňa, kde si nás vyzdvihol dohodnutý odvoz. Len tak tak, ale predsa. Vďaka všetkým ochotným šoférom, aj po ceste tam, ale najmä po ceste späť.

Zhrnutie

Napriek daždivému druhému dňu a neúplnému itineráru trasy, som opäť spokojný s túrou. Ináč by som o tom ani nepísal. Veľmi vysoko musím hodnotiť prvý deň, ktorý bol Ódou na fantastické Ostrôžky. Najmä v okolí bývalej turistickej chaty pod Javorom. Druhý deň bol síce menej vydarený, ale stále lepšie ako keby viac pršalo. Chcel by som touto cestou ešte raz poďakovať kamarátke, že nereptala prvý deň a najmä v druhý. Preto odporúčam všetkým čitateľom Hikingu, aby tam určite zašli.

Fórum 9 príspevkov
Túlačka Ostrôžkami z Podkriváňa do Prahy 01/05/16 18:13 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rudník a Rajtopíky z priesmyku Branisko Asi tak pol dňa sa krajina bude kúpať v slnečnom svetle. Taká je predpoveď na zajtrajší deň po tom, čo prvý sneh zavítal začiatkom zimy aj do nižších kopcov. Vyberám sa teda na prechádzku na Branisko, malé pohorie v centrálnej časti východného Slovenska, ktoré je svojou polohou priam predurčené k pekným výhľadom. V jeho strede leží priesmyk Branisko (alebo aj sedlo Chvalabohu), v najnižšej časti hrebeňa pohoria, kadiaľ prechádza stará hlavná cesta. Od otvorenia tunela Branisko je to už podstatne menej rušné miesto, zďaleka sa však nedá hovoriť o nejakom pokojnom miestečku. Práve odtiaľ začínam dnešný turistický výlet. dnes Peťo Nový Branisko
Túra Z Lysca na Kľak - jarná samota vo Veľkej Fatre Po prechode liptovského hrebeňa Veľkej Fatry ma prirodzene zaujímal aj jeho sused, divoký, menej chodený turčiansky. Jeho časť od Borišova po Malý Lysec som si kedysi prešiel s kamarátmi, ale severnejšie sme sa vtedy nedostali. Keď som si v máji študoval mapy, veľkofatranské lesy a ich jarná krása ma k sebe zasa akosi pritiahli. Nemám síce dosť času na kompletnú hrebeňovku, ale na prejdenie ďalšieho úseku to stačiť bude. Počasie hlásia ideálne a teším sa, čo mi putovanie pre mňa doposiaľ neznámym krajom prinesie. včera Martin Baniari Veľká Fatra a Choč
Prístrešok Chata Podhradská dolina Podhradskou dolinou vedie jeden z prístupov na Rokoš (od Uhrovského Podhradia). Podľa stavu chodníka pod sedlom nie je modro značkovaný chodník príliš využívaný, ale znalosť o možnosti úkrytu v závere doliny sa môže hodiť a niekomu zabezpečiť aj nocľah v suchu (tak ako mne). 24/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Túlačka Ostrôžkami z Podkriváňa do Prahy 01/05/16 18:13 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské stredohorie: Ostrôžky

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 821 m n. m.

    • min: 270 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1223 m

    • klesanie: 1323 m

  • Vzdialenosť
    • 30 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 29.07.2015

  • Štart trasy
    • šírka: 48.516 ° SŠ
      dĺžka: 19.4668 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.36188 ° SŠ
      dĺžka: 19.54704 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.42511 ° SŠ
      dĺžka: 19.46065 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Zrub Bralce

  • Voda
    • Studienka pod Bralom, Studienka pod Timravským vŕškom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Podkriváň (vlak, bus)
      Praha (bus) - Lučenec (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.93 (0.24)