Na Skalisko z Betliara a netradične naspäť

Hneď po nočnej sa ku mne pripája Maťo, v Košiciach naberáme Jara so Zlatkou a sme kompletní. Prvé kroky robíme v obci Betliar, ktorú asi pozná každý trocha zbehlý cestovateľ a turista, pretože sa tu nachádza veľmi známy kaštieľ s múzeom. My sme však prišli na turistiku a nie obdivovať historické pamiatky. V dedine je snehu málo, ale už po niekoľkých metroch stúpania žltou značkou snehu pribúda, obloha sa sfarbuje do modra a idyla zimnej túry je naplnená. Turistická značka nás vedie zasneženými lúčkami, neskôr sa vnára do lesa a pozvoľna neustále stúpa.

Trasa

Betliar – sedlo Volovca – Chata Volovec – Čučma-závod – Dubníky – Betliar

Čas aj kilometre sa míňajú rýchlo, sem-tam prehodíme nejaké slová, občas si dáme hlt rumu. Trocha ma srdia samé ploty naokolo a dosť zničené lesy. Z jednej strany cesty je oplotenie z druhej zničený les. Blbý pohľad. Ale všetko je prikryté bielou perinou, takže to vyzerá nakoniec celkom pekne. Vrcholy Volovec a Balochová hoľa obchádzame po vrstevnici a práve v tejto časti sa otvárajú pekné rozhľady do Rožňavskej kotliny. V jednom mieste sa žltá značka veľmi prudko stáča na severovýchod do sedla Volovec. Vieme, že už to nemáme ďaleko. S Maťom ideme popredu a čakáme na Jara s frajerkou. V sedle sa rozhodujeme, či ideme na Skalisko, alebo najprv na chatu, a potom si vybehneme na vrchol.

Som presvedčený, že chcem ísť najprv na vrchol a nakoniec na túto alternatívu pristupujú aj kamaráti. Posledná polhodinka a sme tam. Posledné stovky metrov akoby som nabral novú energiu. Keď pred sebou uvidím skalné bralo tempo mám takmer ako bežec. Celé Skalisko je zľadovatené a na vrchole fučí nepríjemný vetrisko. Krčím sa do drepu a fotím aspoň zopár výhľadov, ruky mi idú odmrznúť a prsty na nohách taktiež. Musím v článku spomenúť moje staré dobré turistické topánky, pre ktoré to bola pravdepodobne posledná túra, ktorú išli. Z každej strany sú deravé, podrážka vyšúchaná do hladka a koža popraskaná z každej strany... Snehu a vody som mal v topánke dostatok a na pohode to nepridávalo. Ale veril som im, že ešte jednu túru zvládnu.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instragrame ]

O 15 minút sa na vrchole stretávame všetci, dávame si vrcholový prípitok rumu a utekáme zo šialeného vetriska do závetria. Noc chceme stráviť na Chate Volovec. Nevieme sa dočkať teplého čaju a pohodlného sedenia. Cesta k chate je zasnežená, ale pod snehom je šmykľavá vrstva udupaného a zľadovateného snehu. Každý párkrát ochutná pád pri zostupe.

Na chate nás privíta milá pani chatárka Evka s manželom, ktorá nám ochotne varí čaj, suší topánky (aj keď moje by potrebovali rovno vyhodiť) a ukazuje izbu, kde prespíme. V jedálni sedí partia chlapov z Rožňavy, ktorí ako vodu sŕkajú z litrovej fľaše rumu. Neskôr si pripíjame spolu a po čase sedíme všetci za jedným stolom a popíjame stále dookola objednávané rumy od pani chatárky a naše zásoby, ktoré sme sem prácne niesli na chrbtoch. Keď chlapi dopili, čo sa dalo, darovali nám ešte plechovkové pivá, nastúpili do tereniaku a odišli.

S vylepšenou náladou sedíme okolo stola, napchávame si žalúdky a nakoniec sa spoznávame s turistkou, ktorú sme stretávali pod Skaliskom – Brigitte. Následne sa všetci dobre zabávame až do polnoci. Brigitte nás učí po maďarsky, z čoho máme nesmiernu zábavu, hráme karty a užívame si pohodu.

Noc zbehla príliš rýchlo a ráno dalo patrične najavo, že včera zábavy, rumu a jedla bolo veľa. Nemal som chuť vyliezť zo spacáku. Ale to nikto. Vedel som, že najlepším liekom na tieto pocity je pohyb, tak budím ostatných. Jeme, pijeme čaj, balíme sa a konečne šliapeme. Topánky mám úplne mokré, ale aspoň teplé od piecky. Pridáva sa k nám aj naša nová kamarátka Brigitte. Dnes by sme chceli po zelenej značke zísť do obce Čučma a potom cez hrebeň prejsť späť do Betliara. To sme si však naivne mysleli, že to nebude žiaden problém...

Zostupová cesta je príjemná a hlavne vedie pekným lesom. Stretávame skupinky turistov mieriacich k chate. V obci Čučma váhame, či budeme pokračovať po značke (po asfaltke) a do Betliara sa vrátime pekne po značených cestách, ale s dosť veľkou okľukou. Alebo to jednoducho prejdeme priamo cez kopec, čo sa zdá byť najkratšia trasa. Samozrejme, že volíme druhú možnosť a hneď za Čučmou zachádzame za domy a mierime do lesa pod vrcholom Dubníky. Cestička nás privádza k obore s rebríkom na prielez plota. Po plote nás čaká ďalšia prekážka v podobe veľmi strmého zárezu malého potôčika. Prekonávame po dlhšej chvíli aj túto prekážku a dúfame, že už sú za nami všetky nepríjemnosti.

Na hrebeni je ďalší plot – tentokrát bez prielezu vysoký vyše 2 metre s ostnatými drôtmi akoby sme práve boli niekde v gulagu. Vracať sa nám nechce, keď už sme vyšli až na vrchol. Kráčame pozdĺž plota a hľadáme miesto, kde by sa dal podliezť alebo preliezť, ale nie je to také jednoduché. V jednom mieste, kde asi spadli konáre na ostnatý drôt, je možnosť plot preliezť, tak to využívame. Konečne a teraz už len dole z kopca priamo do Betliara...

To sme však netušili, že sme z jedného oplotenia prešli len do ďalšieho. Seriózne nahnevaný a rozčúlený poľovník nás takmer vystrieľal, keď sme mu vyplašili stádo muflónov. S neskrotným hnevom v hlase a s lámanou slovenčinou-maďarčinou na náš kričí: „Ty vieš, kde sa ty nachádzať?“ - "V lese," vravím, trocha nahnevane, že čo ma má, kto buzerovať v lese. Naozaj nikto z nás netušil, že sme vliezli do nejakej súkromnej obory. - "Vypadnite odtiaľ, to súkromný pozemok," hovorí opäť lámanou slovenčinou.

Hádať a naťahovať sa chuť nikto nemá najmä nie s rozčúleným človekom s puškou na ramene. Tak sa radšej poberáme preč smerom, ktorým nám ukazoval. Ďalšie ploty. Ploty, ploty... Preliezame asi piaty, keď sa konečne dostávame von z oploteného bludiska. Sme radi, že sme dorazili do Betliara, už bolo na čase. Ohrady nás poriadne zdržali. Chceli sme skratku, tak sme si ju našli. Neprekáža, že nakoniec bola dlhšia a náročnejšia.

Záver

Celé naše dvojdňové dobrodružstvo končíme v betliarskej reštaurácií. Pekne premrznutí a príjemne unavení sa tešíme na teplú sprchu a teplé jedlo. A hoci som vďaka mojim deravým topánkam hneď po túre poriadne ochorel, aj tak si v hlave premietam pekné zážitky. Volovské vrchy ešte stále majú stovky zákutí a vrcholov, ktoré som zatiaľ nenavštívil, a tak sa teším na ďalšie, ktoré budú nasledovať.

Upozornenie

Široké okolie vrchu Sporný (879 m) a Betliarska dolina sa nachádzajú na území súkromnej zvernice (poľovný revír), kde je voľný pohyb osôb život ohrozujúci a vstup verejnosti prísne zakázaný.