Príbeh

Kapor Fatranský

22.12.06
Je 22. decembra a ja sa chystám na posledný nákup pred Vianocami. Chatu už síce máme nabitú potravinami na celú zimu, avšak ešte je treba priviezť údeniny a mäso, ovocie a zeleninu a poslednú dávku posteľného prádla. No a samozrejme mám aj zoznam vecí od manželky, ktoré musím nakúpiť, ďalej nejaké darčeky a ešte niečo na náš vianočný stôl. Prvý turnus hostí nastupuje až 26. decembra a tak na Vianoce budeme na chate takmer sami.

Vonku je -14°C, ale vďaka veľkej autobatérii z nákladiaku mi gazik chytá na prvý pokus. Sneh z cesty sme si odhrnuli detečkou a gazik s retiazkami na všetkých kolesách sa hrkotavo pohýňa a ja začínam schádzať do Turčianskych Kľačian. Údržbár Milan ma tam už čaká a spoločne odchádzame do Martina obehnúť obchody, sklady a práčovňu. Všade treba dať vianočnú fľašu, poďakovať za priazeň a naložiť, čo treba. Za volantom už sedí Milan, lebo ten sa viac pozná s miestnymi esembákmi a nebojí sa popíjať s našimi dodávateľmi a so mnou. Grog strieda borovička, víno, hriatô – viacboj ako vyšitý. Napokon si ešte vybavujem súkromný nákup a zlatým klincom je kapor, nádherný zlatý šupináč vážiaci dobré štyri kilá. Šup s ním do veľkej igelitky a dozadu do gazika medzi debničky. Veď o chvíľu budeme na chate, tak hádam to prežije. Nálada je skvelá, z túry po dodávateľoch máme už nie len nakúpený tovar, ale už aj sami máme dosť „nakúpené“. Rýchle to otočíme späť z Martina do Turčianskych Kľačian v pevnej viere, že už najneskôr o hodinu budeme na Chate na Kľačianskej Magure. Lenže, človek mieni a krčma mení.

Akože by to vyzeralo, aby sme sa ešte naposledy tohto roku nezastavili v miestnej krčme, kde rozhodne musíme zaželať miestnym priaznivcom vianočný a novoročný vinš. Veď o pár dní začína naplno zimná sezóna a ja sa už len tak ľahko dolu nedostanem. Nuž a aký by to bol vinš, keby nebol poriadne utvrdený pálenôčkou a zaliaty pivkom. A tak popíjame a trepeme somariny a až sa vonku začne zmrákať, ozve sa svedomie a my štartujeme na chatu.

Spievajúci stúpame zvážnicou a je nám jasné, že manželka príliš nadšená nebude. Gazik sa statočne prebíja snehom a o pol hodiny sme na chate. Či už kúzlo Vianoc, alebo debnička s darčekmi zapôsobili tak, že privítanie je so smiechom a s poznámkou: „No, to som si mohla myslieť ako to dopadne, vy ožrani“. Radšej neprovokujeme, rýchle vyložíme náklad a Milan sa s nami lúči a s gazikom odchádza dolu do Turčianskych Kľačian. Zajtra ešte musí nakúpiť zásobu čerstvého chleba, naložiť švagra, čo k nám príde na Vianoce a večer vyviezť všetko na chatu.

Ráno 23. začína pomaly prepukať vianočná atmosféra. Robíme vianočnú výzdobu a v jedálni staviam poriadny smrek, ktorý zožerie aj zo tri sady ozdôb. Prichádza pár skalných turistov, ktorí neznášajú domáce vianočné šialenstvo spojené s upratovaním, ale bezvadne znášajú grog či vianočný punč a celkom radi mi pomáhajú pri výzdobe. Otvorím fľašu skalického červeného a pekne si popíjame. Okolo tretej manželka začína chystať svoj špeciálny zemiakový šalát, ktorý musí byť na Vianoce na stole a ktorý spolu s vysmaženým kaprom dokážeme, pokiaľ vydrží, jesť aj tri dni. Šalát musí byť pekne odležaný, aby nabral ten správny „šmak“. „Počúvaj ma, hovorí mi žena, ty by si mohol ísť zabiť toho kapra a ja ho naložím do mlieka, aby bol ešte „fajnovejší“. No čo by som neurobil pre dobré jedlo.

Nachystal som si vražedné nástroje a idem vyloviť kapra z vane. DOČERTA, KDE JE TEN KAPOR? Vaňa bez vody a kapra nikde. Jáj, že my sme ho včera vyložili aj s debničkami do skladu! No ten už veru čerstvý nebude, vravím si. Ešte šťastie, že je v sklade poriadna zima. Nenápadne beriem kľúče a šup sa dolu do skladu. Už to mám vymyslené. Poviem, že nechcem narobiť v kuchyni špinu a pôjdem ho akože zabiť za chatu. Lenže chyba. Kapor v sklade nie je. Žeby sme ho v opilosti vyniesli do skladu prádla? A už sa nenápadne presunujem zasa hore schodmi do ďalšieho skladu. Ale kapor nikde. A tak začína pátracia akcia. Sklad nápojov, sklad potravín, sklad zeleniny, bar, chodba, kúpeľňa, byt, mrazák, chladnička a nakoniec priestor pred chatou. Nič, kapra niet. Čo teraz? Chvíľu som si myslel, že kapor nám pri vykladaní vypadol a že ho mohol zožrať náš čuvač Andy. Ale ten bol včera na reťazi uviazaný a tak má dobré alibi. Situácia začína byť naozaj vážna. Vianoce bez kapra, to je, priatelia, dostatočný dôvod na rozvod, ak nie horšie. S poslednou nádejou, akoby nič, oslovím ženu: „A kde si včera toho kapra dala?“ Odpoveď je jasná: „Jáj, že vy ožrani ste ho niekde vyložili a teraz si nepamätáš, kde“. A začína druhé kolo pátrania, ale tentokrát už vo dvojici. Lenže výsledok žiadny. „Ty, priznaj sa, že vy ožrani ste toho kapra zabudli kúpiť a teraz sa robíš, že sa stratil“. Jój, bratia moji, ako len ľutujem, že sme si vypili. Každá veta teraz začína slovom „ožrani“ a to je vážne. Z tohoto sa len tak ľahko nevykrútim. Prisahám, že sme kapra kúpili, popisujem ho takmer ako svojho brata, lenže čo, keď kapor nikde. „No a vyložili ste ho vôbec? Nezostal v gaziku?“ Určite, určite sme ho vyložili, tvrdím, ale veruže si nepamätám, či áno. A je po vianočnej atmosfére. Viem, že to nejako musím zachrániť a tak je mi jasné, že keď príde večer Milan Gazíkom na chatu, dostane úlohu zohnať do rána kapra, aj keby ho mal harpúnou vo Váhu uloviť.

Odpoludnie je dlhé, pridlhé a večer nekonečný. Švagor pricestuje do Martina vlakom až o 20.30 a tak skôr ako o 22. hodine na chate nebudú. Už mi ani vínko nechutí, ale čakám a čakám. Konečne začne Andy brechať a už počuť motor gazika. Vysmiaty Milan spolu so švagrom vyliezajú z gazika a vidieť, že sa tiež asi zastavili po ceste v krčme. Manželka však nečaká a útočí bez výstrahy: „Milan, a kde je kapor?“ . „Nuž chatárka, veď sme ho už včera priviezli, koľko preboha tých kaprov chcete zjesť? „Jeden by mi stačil“, odpovie žena, a aj Milan už vidí, že je asi zle. „No v gaziku nezostal, veď som ho ráno ešte vymetal. Musí byť v chate.“ A začína tretie kolo pátrania, ale tentokrát už vo štvorici. Márne, kapor zmizol. Ihneď dávam Milanovi inštrukcie o tom, že zajtra musí hneď ráno zohnať kapra a najneskôr o 12-tej musí byť s ním na chate. Milan sadá do gazika a ja ešte raz, len tak rutinne pozriem na prázdnu plochu za ním. A vtedy ma asi osvietilo a stal sa prvý vianočný zázrak. Strčím ruku pod sedadlo šoféra a už aj víťazoslávne ťahám igelitku aj so zamrznutým kaprom spod sedadla. Hurááá. Priatelia, pokiaľ to neviete, v Gazikoch je pod sedadlom šoféra priehlbeň na batériu a pretože my sme používali silnú batériu z nákladiaku, ktorá sa nám tam nevliezla, bol tento priestor prázdny. A milý kapor, ktorému sa nechcelo čakať na nás pred krčmou, sa preplieskal aj s igelitkou až do diery po batérii.

Moje sebavedomie rastie a cítim sa čiastočne očistený. Lenže manželka mi nič nedaruje a tak len poznamená: „Dobre, budeme jesť na Vianoce 36-hodinovú zdochlinu kapra.“ Veru, je to tak – kapor je už 36 hodín bez vody, ale hádam to nebude také zlé, veď celý čas mrzne. „Vieš čo“, snažím sa zachrániť situáciu, „napustím trochu vody do vane a nechám ho pomaly rozmrazovať, nech sa do rána aspoň zmyje sliz a ak mäso nebude dobré, tak skoro ráno ešte zbehnem na lyžiach do Turčianskych Kľačian a na obed som hore aj s čerstvým kaprom.“ Dohovorené a vykonané. Už je polnoc a konečne ideme spať. No príliš kľudne nespím a až nadránom zaspím poriadne. „Vstávaj Boro, vstávaj rýchlo, poď sa pozrieť na niečo“ lomcuje so mnou usmiata manželka. Žeby už prišiel Ježiško, uťahujem si z nej. Vlečie ma do kúpeľne a ja hľadím ako teľa na nové vráta. A vidím, že sa stal ďalší zázrak. Náš zmrznutý kapor, ktorý bol 36 hodín bez vody, brázdi si to po vani v najlepšej forme a robí vlny ako bratislavský propeler. Štyri kilá živej váhy v tom najkrajšom pohybe, môj drahý najmilší výplod prírody, moje šupinaté zlaté stvorenie. Akože sa ti ja len odvďačím? Prisahám, že ťa budem konzumovať s láskou, nadosmrti na teba nezabudnem a tvoju slávu budem šíriť po celý život, čo vlastne týmto činím. Naše Vianoce boli zachránené, hriechy tak, ako to na Vianoce má byť, boli odpustené a kapor bez úrazu zjedený.

S odstupom rokov, priatelia moji, si ale uvedomujem, že sme urobili vlastne obrovskú chybu, keď sme toho kapra zjedli. Neuvedomili sme si totiž, že sa nám v krátkom čase podarilo vypestovať prvého a žiaľ aj posledného jedinca z rodu „Kapor Fatranský-bezvodný“.

Stalo sa na Chate na Kľačianskej Magure v roku 1979.

Šťastné a Veselé Vianoce všetkým želá Boro.

písané pre HIKING.SK a www.SvetOutdooru.cz

Tento príbeh nájdete v knižke Kapor fatranský a iné príbehy. Môžete si ju objednať cez náš online obchod alebo cez Martinus.

Fórum 25 príspevkov
Kapor Fatranský 19/12/17 10:50 25 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť predstavujúcu kostolík sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch, je postavený a začína na ňom bežná prevádzka. 12/10/19 Boro Tomis Správy
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Ako sme označovali vrcholy pre nový OTO Ak sľúbi niekto niečo spraviť, som tak naivný, že si myslím, že to aj spraví. Po vyše dvoch mesiacoch čakania na označenia vrcholov pre nový OTO 24 vrcholov MK v BSK a zistení, že sľub zostal sľubom, vzal som veci do svojich rúk. Známa mi vytlačila na A4 označenia štyroch kopcov nad Bratislavou, a keďže som mal deň dovolenky, mohol som vyraziť. Kamarátka sa pridala, „lebo ve dvou se to lépe táhne“. dnes Miroslav Svítek Malé Karpaty
Túra Rysy a Kôprovský štít – s búrkou o preteky Na sobotu som mal dohodnutý výstup na Gerlachovský štít a v prípade nepriazne počasia bola v zálohe aj nedeľa. Počasie bolo však dobré takmer celý víkend a pokaziť sa malo až v nedeľu poobede. Najskôr som nemal v pláne ostať aj druhý deň v Tatrách, keďže nie som veľký nadšenec tohto pohoria, ale nakoniec som si povedal, že keď už som tu, tak vybehnem niekam aj v druhý deň. včera Pavel Forgáč Vysoké a Belianske Tatry
Túra Novoročná túra na Velickú poľanu Ako na Nový rok, tak po celý rok, hovorí sa. Nebolo by od veci chodiť na túru každý deň, bavím sa v duchu na tomto porekadle, keď šliapeme z Nového Smokovca mladým lesom. Vybrali sme sa po našej obľúbenej žltej značke, ktorá vedie na Sliezsky dom. Vieme, že aj keď sú Tatry cez sviatky plné, tu budeme mať celkom súkromie. 23/01/20 Soňa Mäkká Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Kapor Fatranský 19/12/17 10:50 25 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.67 (0.19)