Túra

Cesta hrdinov SNP za 21 dní – 2. časť

10.04.16
Druhá časť Cesty hrdinov SNP vedie z obce Kysak do Telgártu na úpätí Nízkych Tatier. Vedie hrebeňom Slovenského rudohoria, presnejšie jeho oblasťami Čierna hora, Volovské vrchy a Spišsko-gemerský kras. Posledná možnosť nakúpiť potraviny, prípadne modifikovať výstroj, je metropola východu Košice. V Košiciach - Čermeli sa Cesta prudko stáča na západ a začína ozajstné dobrodružstvo. Takmer 130 km ľudoprázdnymi lesmi Rudohoria vzbudzuje rešpekt.

5. deň: Kysak Brezie - Chata Lajoška (40 km, 1672 m)

Ráno vstávam opäť skoro. Kľúč od chatky nechávam na parapete na recepcii, tak ako som sa večer dohodol, a o piatej odchádzam. Chodník vedie popri Hornádu. O 6:00 prechádzam mostom cez Hornád do Kysaku. Najbližšia veľká rieka bude až Váh v Trenčíne. Raňajkujem v Kysaku v staničnej reštaurácii. Potraviny na ďalšiu cestu neriešim, veď na obed budem v Košiciach.

Opúšťam Kysak a pokračujem na Jánošíkovu baštu, výrazné vápencové bralo s výhľadom do údolia Hornádu. Ďalej nenáročným stúpaním lesom na Prielohy, kde odbočím na vrchol na vyhliadku. Kojšovská hoľa krížom cez údolie na západ sa zdá byť tak blízko. Nasleduje Sedlo Repy, dôležitý turistický bod, kde sa stretávajú tri turistické trasy z piatich rôznych smerov. Je tu aj prístrešok, v ktorom sa dá ukryť pred nepohodou, prípadne núdzovo prespať. Výrazne sa dá odtiaľto skrátiť aj trasa Cesty, po zelenej rovno na chatu Jahodná. Samozrejme mne to nehrozí. Dlhý úsek chodníka vedie lesom popri betónovom plote. Až doma zistím, že to bolo oplotenie Zoologickej záhrady v Kavečanoch.

Vŕta mi v hlave Slovenské rudohorie. Nedostatočná teoretická príprava spolu s mapou v nevhodnej mierke spôsobuje, že úsek z Košíc po Telgárt ma mierne znepokojuje. Doteraz išla Cesta cez dediny a mestá, nákup potravín nebol problém. No za Košicami ma čaká takmer 130 km, kde žiadna dedina nie je, len zopár chát aj tie netuším, v akom prevádzkovom režime. Volám Janovi a sestre, nech zistia čo sa dá. Výsledok? Chaty sú, ale radšej sa nemám spoliehať na to, že budú otvorené. Prinajhoršom sa dá zbehnúť do Štósu, Smolníka, Dediniek... To znamená nakúpiť v Košiciach jedlo na 4 dni.

Lesom pozvoľne klesavým terénom prichádzam okolo 11:00 na chatu Hrešná nad lyžiarskym strediskom v Kavečanoch. Chatár Tomáš je mladý sympatický chalan. Má otvorené, načapuje skvelé pivo, pol hodinku sa zdržím. Spomínam, že za mnou idú štyri dievčiny a zrejme budú chcieť prespať. Jasné, žiaden problém. Dopíjam pivo a idem ďalej. Chatár ma po ceste obieha na aute a ešte mi radí dokúpiť potraviny v Kavečanoch. V Košiciach na Čermeli vraj potraviny nie sú a najbližšie sú ďaleko. Ale Miško má vlastný rozum a odbočiť pár sto metrov v Kavečanoch je mu zaťažko. Posledné krátke stúpanie ku kaplnke v sedielku nad Kavečanmi a už klesám do Košíc. Metropolu východu mám ako na dlani. Slnko praží a ja som rád, že záver klesania vedie lesom.

Košice Čermeľ, 175 km. Úvodnú etapu východným Slovenskom mám úspešne za sebou. Naobedovať sa na Čermeli nie je problém. Do 200 metrov od trasy je niekoľko reštaurácii. Dávam si denné menu v jednej z nich. Po dobrom obede sa ide na nákupy. Tomáš neklamal, potraviny na Čermeli nie sú. Košičania ma ochotne navigujú cez rozkopané Košice, okolo štadióna Lokomotívy smerom do centra. Jedno dievča sa ma pýta, či nejdem Cestu hrdinov SNP, vraj aj ona chce niekedy ísť, len nevie kedy. Potraviny sú až za veľkou svetelnou križovatkou. Tam a naspäť dobré 3-4 km v páliacom slnku, dobre mi tak, somárovi. Mám nakúpené a batoh patrične oťažel.

Za Čermeľom sa Cesta stáča na západ. Začína sa tu hrebeň Volovských vrchov, ktorý končí v sedle Dobšinský kopec. Svojou dĺžkou 106 km je to najdlhšie pohorie na trase. Stúpam cez Bankov a Kamenný vrch na Chatu Jahodná. Terén je mierny. Množstvo cyklistov nasvedčuje, že je to zrejme obľúbená cyklotrasa. Dávam niekoľko krátkych zástavok na oddych. Na Jahodnú prichádzam približne o 17:30. Na terase si dávam pivo a snažím sa zistiť, ako to vyzerá na Chate Lajoška. Volám na číslo, ktoré mi dal čašník. Pani na druhom konci oznamuje, že chata je otvorená len cez víkendy, ale kľudne sa môžem zložiť pri chate, kde len chcem. Objednám si teda ešte guláš, nech nemusím večer variť. Pri odchode sa ma čašník spýta, či nechcem radšej prespať u nich. Váham, ale nakoniec predsa len idem ďalej. Prudko hore zjazdovkou a potom už ľahším terénom. Oproti mne prefrčia poslední dvaja cyklisti a už som celkom sám. Okolo 20:00 som pri chate a podľa očakávania je chata zavretá. Trošku reorganizujem verandu, kde som sa rozhodol prespať. Chata zvonku pôsobí neprívetivo, spustnuto, zanedbane. Neviem si to vysvetliť, ale mám zvláštny pocit. Akoby ma niekto pozoroval, akoby som tu nebol sám, hoci som. Chvíľu aj rozmýšľam, či nemám ísť radšej do lesa. Ostávam. Uf, to bude ťažká noc.

6. deň: Chata Lajoška - Štós Kúpele (34 km, 1276 m)

Dožil som sa rána a nakoniec som sa aj dobre vyspal. Rýchlo balím a idem radšej preč. Ráno je celkom čerstvo, ale slnko rýchlo stúpa a sľubuje ďalší horúci deň.

Lesom s malými prevýšeniami, cez Idčianske sedlo prichádzam za dve hodiny k lyžiarskemu stredisku Erika nad Zlatou Idkou, na miesto s biblickým názvom Golgota. Ktovie, prečo sa tak volá? Po pravici ma už hypnotizuje Kojšovská hoľa, prvý typicky hôľnatý vrchol na trase. Zjazdovkou prechádzam okolo čajovne otvorenej len cez víkendy a naberám vodu z výdatného prameňa kúsok vyššie. Prichádzam do sedielka a odbočujem na Kojšovskú hoľu. Je to síce mimo trasy Cesty na žltej značke, ale je to tak blízko, že sa nedá neodbočiť. O 7:40 som na vrchole, z ktorého mám celkom dobré výhľady. Jedna fotka na mobil a ide sa na chatu Erika. Naivne dúfam, že bude otvorená a dám si raňajky. Nie je, strohý nápis na dverách hlása „Chata je v rekonštrukcii“.

Raňajkujem až na kóte Spálenica. Je to tu samý holorub, ale aj nový stôl a lavice. Solídny začiatok dňa, keď sa stihne pred raňajkami prejsť 14 km. Pri prameňoch Tri studne (naozaj sú tri) dopĺňam vodu. Kúsok ďalej je lúka s obľúbeným táboriskom. Tu stretávam dve dámy turistky prichádzajúce z opačného smeru. Od sedla Súľová idú už 8 dní na totálnu pohodu. Dopriali si dve noci v kúpeľoch Štós, prejdú maximálne 10-15 km za deň. Ťahám z nich cenné informácie na tému voda, jedlo, nocľah... Stručne: v kúpeľoch musím byť do piatej, inak jedlo nedostanem, voda je problém a Pipitka je mordor. Ale ubezpečujú ma, že keďže bežím ako chrt, žiaden problém mať nebudem.

Kloptaň sa zdal byť blízko, ale zdanie klame. Po ceste tam prebieha ťažba, tak pre istotu pískam a kričím, aby som dal o sebe vedieť. Na vrchole Kloptaňa je rozhľadňa s prístreškom na prízemí. Mám čas, tak oddychujem. Prichádza skupina študentov. Gymnazisti z Moldavy nad Bodvou sú tu na školskom výlete. Z rozhľadne skúmam horizont na západe, či neuvidím Kráľovu hoľu. Ale je opar a dohľadnosť je biedna. Listujem si vo vrcholovej knihe a oči mi padnú na zápis: Pavol „Chodec“ Horváth putuje z Košíc niekam na Oravu. Zápis je spred 2 dní, že by som ho mohol dobehnúť, je málo pravdepodobné.

Po hodinke sa pohnem ďalej. Nestresujem sa, v kúpeľoch by som mal byť okolo 15:30. V klesaní z Kloptaňa je občas padnutý strom, ale darí sa mi ísť bez blúdenia. Akosi som očakával, že už pôjdem len dole kopcom, no nejdem. Za sedlom Jedľovec ešte čo-to nastúpam. Viac ma však znepokojuje, že sa zatiahlo a hrmí. Nakoniec sa spustí dážď, prvý po 6 dňoch krásneho počasia. Čo je horšie, že zároveň s dažďom prichádza hromadný útok kliešťov. Neostáva nič iné, ako zastať pod stromom a kliešťov sa zbavovať. Prestáva pršať, môžem teda pokračovať v putovaní. Prechádzam peknými horskými lúkami a hútam, čo dobré si dám v kúpeľoch. Ani si nevšimnem, že už dlhšie nejdem po značke. Otočka a rýchlo naspäť hľadať značku.

Stihol som to a do kúpeľov prichádzam pred piatou. Valím rovno do reštaurácie. Skorá večera chutila skvele. Rozmýšľam či dnes pokračovať ďalej. Kratší deň by možno prišiel vhod, navyše mám úplne mokré tenisky. Pani recepčná ma poteší, že okrem hotelových izieb majú voľnú aj jednu skromnejšiu v G-čku, rozumej nad garážami, ako stvorenú pre turistov. Jednoduchá izba s dvomi posteľami, sprchy sú na chodbe, úplne vyhovujúce.

7. deň: Štós Kúpele - cca Pod Smrečinkou (49 km, 2285 m)

Od piatej stepujem pred recepciou. Pani recepčná mi sľúbila, že o piatej recepciu otvorí. O pol šiestej sa s úsmevom objaví, vraj som mal klopať na sklo. Je to víla a na víly sa predsa nedá hnevať. Odovzdávam kľúče a začínam ďalší deň putovania.

Chodník neustále mierne stúpa. Cez Štóske sedlo, pod Skorušinu, kde naberám doplna vodu. Podľa mapy je to posledný prameň na najbližších 25 km. Les vystriedajú holoruby, príprava na to, čo ma dnes čaká. Po 3 hodinách raňajkujem na Bodovke a zároveň na slnku suším od včera mokré tenisky. Bodovka je bod, kde sa Cesta priblíži k hraniciam Maďarska na asi 10 km, čo je vôbec najbližšie na trase.

Za Osadníkom strácam značku a nepostupujem optimálne, ale dá sa. Dopredu je smutný pohľad, rozsiahle holoruby strieda občasný fľak lesa. Sklon terénu je naopak v pohode. Priblížim sa k strašiaku turistov menom Pipitka. V strmom stúpaní cez holorub sa snažím fakt dávať pozor a postupujem doslova od značky k značke. Nakoniec ju pred vrcholom aj tak strácam a nie som si istý, či návratom naspäť niečo vyriešim. Idem teda rovno cez vrchol, aj keď viem, že chodník vrchol oblúkom traverzuje. Som na vrchole, vyťahujem mapu a buzolu. Zostupujem presne podľa buzoly a nakoniec to nie je také zlé. Stretnem partiu lesných robotníkov, čo ťažia polom a o chvíľu som naspäť na turistickom chodníku. Postup ďalej holorubmi je bez blúdenia. O 11:30 som v Úhornianskom sedle. Dopíjam poslednú vodu.

Terén ďalej je pozvoľný, chodník vedie lesom. Pred Bielymi skalami ma obieha cyklista. Pýtam sa ho na vodu. Najbližšia je pred Hekerovou, ale je to na žltej značke mimo trasy, zachádzka asi 20 minút. Rovnako ďaleko je to aj do Sedla Krivé a tam by mohla byť voda tiež. Pod Bielymi skalami sú krásne horské lúky, to, čo nasleduje potom, je hrozné. Nad sedlom Krivé sú opäť hektáre odlesnených plôch tiahnuce sa všetkými smermi. Chabý pokus nabrať vodu na modrej značke končí skôr ako začal. Poludňajšie slnko páli, rýchlo preč z tohto pekla.

Pokračujem na Chatu Volovec, kde je voda na 100 percent. Holoruby opäť vystrieda zdravý horský les a mne zostáva len snívať, aké boli Volovské vrchy predtým. Z vrcholu Skalisko je kruhový výhľad, chvíľu sa teda zdržím. Fascinujúci je pohľad na juh na mesto Rožňava a údolie rieky Slaná s priľahlými planinami Slovenské krasu – Silickou a Plešiveckou. Vidno aj hrad Krásna Hôrka. Zaujímavosťou je, že počas 2. svetovej vojny, keď časť južného Slovenska patrila Maďarsku a hranica medzi štátmi prechádzala aj hrebeňom Volovských vrchov, bolo práve Skalisko najvyšší vrch vtedajšieho Maďarska.

Opúšťam červenú značku a prudko klesám po zelenej k Chate Volovec. O 14:30 som pri chate. Zázrak, chata je otvorená a pred chatou valí voda z prameňa! Vrhám sa k vode, pijem a pijem. Dnes som zatiaľ prešiel 32 km a vypil asi 2 litre vody... Chatár Štefan Tóbis hovorí, že mám šťastie. Na chatu chodí mimo sezóny zvyčajne v piatok až po štvrtej, no dnes je tu už od jednej. Zaujímavý človek, večer by isto nuda nebola. Chladím nohy v lavóre so studenou vodou, lepšie ako Aqua City, a chatár servíruje perfektnú praženicu. Samozrejme fľaškové pivo musí byť. Po hodinke začnem baliť. Chatár mi na cestu pribalí chlieb a voňavé paradajky.

Návrat na hrebeň po zelenej bolí, po pivách dvojnásobne. Ešte raz si vyleziem na Skalisko pokochať sa výhľadom a potom smer západ. Na Volovci sa horský les strieda s lúkami. Ďalej sú zas holé pláne. Profil trasy je fajn a v podvečernom slnku sa ide ľahšie ako v horúčavách, ktoré boli cez deň. Pred Pekliskom sa otvárajú výhľady na sever do údolia Hnilca. Mäkké svetlo dopadá na údolie, kľukatiacu sa železničná trať a obec Hnilec. Je to ako v rozprávke.

Pred ôsmou som v Sedle Súľová. Po Štóskom a Úhornianskom sedle dnes už tretie sedlo, ktoré tvorí dopravnú spojnicu Gemera s údolím Hnilca teda Spišom. Chatár z Volovca mi odporučil na nocľah horáreň v sedle. Z horárne je zamknutá chata. V priľahlých hospodárskych budovách by sa prespať dalo, ale spať na betóne, keď je vonku teplý večer je nezmysel. Lepšie je ísť do lesa. Ale kam? Dávam batoh opäť na chrbát a začínam strmo stúpať na ďalší vrchol - Smrečinku. Na prvom rovnom mieste spím. Prvé rovné miesto vhodné na nocľah je až sedlo medzi Smrečinkou a Stromišom, kam prichádzam o 21:15. Stiahnem sa pár desiatok metrov do lesa k Smrečinke. Pre dnešok dosť, stačí. Večeru nevarím, bez vody sa varí ťažko. Voda, čo mi ostala, stačí aby som sa aspoň trochu napil.

Z dnešného dňa som mal obavy. Trasa bola parametrami porovnateľná s hrebeňom Veľkej Fatry, čo je slušná dávka aj na jednodňovku naľahko. Stromiš, Pipitka a nedostatok vody boli strašiaky, ale už ráno, keď som vstával som vedel, že to zvládnem. Na Ceste som týždeň a mám prejdenú viac ako tretinu trasy. Ide to celkom ľahko, akoby samo, stačí len kráčať. Ani neviem, kedy sa to zlomilo, ale Cesta sa mi dostala dokonale pod kožu.

8. deň: Pod Smrečinkou - Telgárt (33 km, 1084 m)

Vstáva sa mi ťažšie. Pol hodinku vylihujem v spacáku, odmena za včerajší dlhý deň. Napriek tomu o 5:30 začínam dnešnú púť. Nemám žiadnu vodu, preto prvá ranná úloha je nájsť nejakú. Po pár sto metroch začína pásmo holorubov aj s varovaním pred chemickým postrekom lesa. Niekde z lesa počujem hneď zrána revanie motorových píl. Na rázcesti pod Stromišom je šípka voda. Skutočne asi 200 metrov na východ je chatka a pri nej prameň.

Trasa sa kľukatí cik-cak po zvážniciach, asi je to pretrasované kvôli polomom a ťažbe. Prechádzam malebným údolím Rakovca a lúkami cez Ostrú prechádzam na Sedlo Dobšinský vrch. Kúsok za ním raňajkujem. Lúkami cez Kruhovú a Dobšinský kopec, s malebnými výhľadmi do údolia Slanej, na Veľký Radzim a aj na Kráľovu Hoľu.

Sedlo Dobšinský kopec. Tu končia Volovské vrchy a začína Spišsko-gemerský kras, presnejšie jeho podcelok Slovenský raj. Lesom a ďalej lúkami cez Voniarky pod Gápeľ. Naberám vodu z výdatného prameňa a oddychujem pod prístreškom. Lúky a lesy sa striedajú. Krajina je iná ako vo Volovských vrchoch, lesy sú zachovalé. Pod Hanesovou je salaš a na svahu sa pasie stádo koní. Dávam si ďalší oddych v novom turistickom prístrešku, aj si na chvíľu zdriemnem. Pauzy sú častejšie a dlhšie, zrejme je to následok včerajšieho dlhého dňa.

Na rozsiahlej lúke Honzovské je starý zrub so zákazom vstupovať, zrejme pre porušenú statiku. Pri ďalšom prístrešku odbočím na vyhliadku Strmá prť. Ani neviem ako a strácam chodník. Túlam sa lúkami a lesíkmi a mám dojem, že chodím dokola. Nakoniec trafím späť na chodník a tvrdohlavo dám ďalší pokus, tentoraz už úspešný. Výhľady sú na hrebeň Stolických vrchov aj na Kráľovu hoľu. Ďalšiu odbočku z trasy, výšľap na Borovniak, si radšej odpustím, nevediac, že je to najvyšší vrch Slovenského raja... Nenápadné sedielko za Čuntavou oddeľuje Spišsko-gemerský kras od Stolických vrchov. Trasa teda pravdepodobne na krátkom úseku po sedlo Besník prechádza aj Stolickými vrchmi. V klesaní do sedla Besník sa únava prejavuje naplno.

Sedlo Besník, hranica medzi Slovenským rudohorím a Nízkymi Tatrami. Ostáva zostúpiť po ceste do Telgártu, kde pre dnešok končím. Zastavím sa pri prameni Hrona. Stretávam tu chalana, ktorý sa tiež prišiel osviežiť po cyklotúre. Dávam mu poloprázdnu plynovú bombu, ktorú by som aj tak v Telgárte vyhodil, kvôli zníženiu záťaže. Ostane mi ešte jedna plná.

Do Telgártu prichádzam po štvrtej. Ubytovávam sa v prvom penzióne v dedine, U Hanky. Útulný rodinný penzión, majitelia sú maximálne ochotní ľudia. Po očiste tela idem do dediny na večeru. Kapustnica, skvelý steak, pivá..., užívam si chvíle v civilizácii. Je sobota večer a nákup potravín je komplikovanejší. Sladkosti na ďalšiu cestu kupujem v miestnej krčme. V penzióne mi pani Hanka pripraví potravinový balíček na Nízke Tatry - domáci chlieb, saláma, syr, cibuľa. Cestoviny a iné drobnosti na varenie mám ešte od Košíc.

Celý večer už len oddychujem. Za sebou mám 300 km a zajtra ma čaká hrebeň Nízkych Tatier. Najvyššie pohorie na trase chcem prejsť za 3 dni. Perióda suchého a horúceho počasia však končí. Zajtra budú búrky a ďalšie dni sa očakáva prechod studeného frontu a ochladenie. Budík preto dávam na 3:30.

Autori fotografií: Michal Sim, Katarína Šikulová a Igor Fajnor

Fórum 70 príspevkov
Cesta hrdinov SNP za 21 dní – 2. časť 27/06/17 20:56 70 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Lezenie Hrebeň Bášt Z hlavného hrebeňa Vysokých Tatier vybieha na juh päť významných rázsoch. Najmohutnejšia je Krivánska rázsocha, ktorá sa člení na niekoľko hrebeňov. Dva z nich - Soliskový hrebeň a hrebeň Bášt, ohraničujú Mlynickú dolinu zo západu a východu. Prechod oboch hrebeňov predstavuje populárne horolezecké hrebeňové túry. Hrebeň Bášt začína z vrcholu Hlinskej veže a smeruje na juh. Jeho posledným významným vrcholom je Patria. Je dlhý približne 4 km, zahŕňa 18 pomenovaných vyvýšenín a končí v oblasti Štrbského plesa. Práve prechod hrebeňa Bášt sme si zvolili za náš cieľ. 11/06/17 Michal Sim Vysoké a Belianske Tatry
Recenzia Kniha Z Devína na Duklu Cesta hrdinov SNP. Legendárna turistická magistrála, ktorej značka sa tiahne ako nekonečná červená stuha naprieč Slovenskom, naberá na popularite. Knižná novinka z vydavateľstva DAJAMA od autorskej dvojice Milan Lackovič a Juraj Tevec podrobne mapuje jej trasu. Stane sa útla knižka neodmysliteľným bedekrom turistov, putujúcich po našej najdlhšej turistickej trase? 25/08/16 Michal Sim Mapy a knihy
Rada Ako sa zbaliť na Cestu hrdinov SNP Snáď najväčšia dilema, pred ktorou stojí každý, kto sa chystá na prechod Cesty hrdinov SNP je: Ako sa rozumne zbaliť na 3-4 týždňové putovanie, tak aby som mal všetko potrebné a aby váha batohu nepresahovala rozumnú mieru? V podstate sú tri možné spôsoby. Prvý je minimalizovať množstvo vecí, ktoré so sebou zoberiete. Druhý je sústrediť sa na hmotnosť jednotlivých vecí a nakúpiť to, čo je najľahšie na trhu. Tretí je kombinácia prvých dvoch. 22/06/16 Michal Sim Ako sa zbaliť
Najnovšie články na titulke
 
Túra Z Lysca na Kľak - jarná samota vo Veľkej Fatre Po prechode liptovského hrebeňa Veľkej Fatry ma prirodzene zaujímal aj jeho sused, divoký, menej chodený turčiansky. Jeho časť od Borišova po Malý Lysec som si kedysi prešiel s kamarátmi, ale severnejšie sme sa vtedy nedostali. Keď som si v máji študoval mapy, veľkofatranské lesy a ich jarná krása ma k sebe zasa akosi pritiahli. Nemám síce dosť času na kompletnú hrebeňovku, ale na prejdenie ďalšieho úseku to stačiť bude. Počasie hlásia ideálne a teším sa, čo mi putovanie pre mňa doposiaľ neznámym krajom prinesie. dnes Martin Baniari Veľká Fatra a Choč
Prístrešok Chata Podhradská dolina Podhradskou dolinou vedie jeden z prístupov na Rokoš (od Uhrovského Podhradia). Podľa stavu chodníka pod sedlom nie je modro značkovaný chodník príliš využívaný, ale znalosť o možnosti úkrytu v závere doliny sa môže hodiť a niekomu zabezpečiť aj nocľah v suchu (tak ako mne). včera Michal Bukvai Strážovské vrchy
Podcast O Ceste hrdinov SNP za 12 dní s Julkou Batmendijnovou Bežkyňa, blogerka, autorka na HIKING.SK, organizátorka ultra trail pretekov Severný Živloplaz a členka Slovak Ultra Trail. Prešla Cestu Hrdinov SNP za 11 dní a 18 hodín! 765 kilometrov, viac ako 31 000 metrov stúpania. Julka Batmendijnová je mojou dnešnou hostkou v podcaste HIKING.SK. 23/08/19 Ľubomír Mäkký Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cesta hrdinov SNP za 21 dní – 2. časť 27/06/17 20:56 70 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Čierna hora, Košická kotlina, Volovské vrchy, Spišsko-gemerský kras (Slovenský raj)

  • Počet dní
    • 4

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1290 m n. m.

    • min: 240 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 6320 m

    • klesanie: 5710 m

  • Vzdialenosť
    • 155 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 2015

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8607 ° SŠ
      dĺžka: 21.1947 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8513 ° SŠ
      dĺžka: 20.1993 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.76364 ° SŠ
      dĺžka: 21.07962 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.72204 ° SŠ
      dĺžka: 20.79131 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.81419 ° SŠ
      dĺžka: 20.44645 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • chata Hrešná, chata Jahodná, pod Kojšovskou hoľou, Tri studne, pod Lastovičím vrchom, pod Skorušinou, chata Volovec, pod Stromišom, Voniarky, pod Ondrejiskom, prm. Hrona

  • SHOCart mapy
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.85 (0.3)