Trasa

Fačkov – Suchá dolina – Kľak – Fačkovské sedlo – Vrícke sedlo – Hadviga – Vyšehradské sedlo – Vyšehrad – Žiare – Jasenovo – Žiare – Štyri chotáre – Chrenovské lazy – Sklenianske lúky – Ráztočno; Sklené – Sklenianske lúky – Bralová skala – sedlo pod Vysokou – Handlová

V hmlách

Je päť hodín ráno, keď vystupujem z auta v centre Fačkova. Všetko je ešte zatvorené, obchod aj krčma, tak sa nezdržujem, hneď vyrážam. Aj keď sa pomaly začína brieždiť, čelovkou si musím svietiť na cestu. Míňam posledné domy dediny a vstupujem do Suchej doliny. Počasie je také... No žiadna sláva. Fúka pomerne silný vietor, hustá hmla začína klesať, viditeľnosť sa skracuje. Verím ale meteorologickým kapacitám, ktoré včera večer presviedčali celý národ, že počasie dnes bude síce premenlivé, ale bez zrážok a postupne sa vyjasní. Preto odhodlane šliapem hore dolinou.

Onedlho prichádzam k serpentínam, rýchlo naberám výšku a po rebre Malého Kľaku prichádzam do sedielka medzi ním a „veľkým“ Kľakom. Fučím ako „parná lokomotíva“, ale aby sa mi „kotol neprehrial“, radšej si dávam „technickú pauzu“. V tejto výške je ešte stále súvislá snehová pokrývka. Začína snežiť, hmla hustne, ledva vidím 10 metrov pred seba. To ma trochu znervózňuje, lebo nebyť prešliapaného chodníka, neviem či by som v týchto miestach nezačal kufrovať. Preto si v duchu znova sľubujem, že GéPéEsku si už musím kúpiť. Sledujúc stopy prichádzam k rázcestiu pod Kľakom. Odtiaľto značka pokračuje strmo hore až na vrcholovú plošinu. Čím som ale vyššie, tým je hmla hustejšia. Fakt vidím len tak 3 metre pred seba. Na prešliapanom chodníku to nie je až taký problém, ale na zasneženej vrcholovej plošine to problém je. A veľký. Naraz sa stopy rozbehnú každým smerom a neviem, kadiaľ ísť, nič nevidím, len šedú hmotu. Ani sa neodvažujem hľadať cestu k vrcholovému krížu, chcem len bezpečne prejsť k rázcestiu pod skalou. Ale nejde to. Pár krokov doľava, pár doprava a zmätene stojím takmer po kolená v snehovom záveji. No, asi budem musieť počkať, kým sa hmla ako tak nerozplynie a budem sa vedieť zorientovať. V tom začujem hlasy a z masy hmly sa vynorí osoba a za ňou ďalšia a ďalšia. Zdravíme sa a keďže v čele zástupu ide pán s „prekiatou GéPéEskou“, držím sa ich ako kliešť. A dobre robím. Tiež pokračujú k rázcestiu pod skalou. Tu sa ale naše cesty rozdeľujú. Pokračujem po žltej cez Reváň do Fačkovského sedla, oni smerujú k útulni Javorina.

Nie som priateľom množstva chát v našich horách, ale teraz by sa útočisko v bývalej chate pod Kľakom náramne hodilo. Chata stála na rázcestí pod skalou, no do dnešných dní z nej zostala len kamenná podmurovka. Jej funkciu dnes supluje neďaleko stojaca útulňa Javorina. Tu sa rozlúčime. Aspoň takto by som chcel poďakovať skupine českých turistov, že ma bezpečne previedli „hmlovým peklom“. Samozrejme, chodník je tu znovu prechodený a napriek hmle ma bezpečne vedie cez serpentíny pod Reváňom až na lúku nad Fačkovským sedlom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrícke sedlo, Závozy a Hadviga

Pôvodne som sa chcel Fačkovskému sedlu vyhnúť a z rázcestia Staré cesty pokračovať po červenej značke popod Bukovec a Vraniu skalu do Vríckeho sedla. Ale hmly, sneženie a neskôr mrholenie sú dôvodom, že korigujem plán, a tak čochvíľa stojím v sedle pred Salašom Kľak. Nebol som tu dávno a stále mám v pamäti jeho starú podobu. Dnes je salaš prebudovaný v tak trochu „tradično-gýčovú“ reštauráciu. Ale to ma teraz vôbec netrápi! Teplý čaj a niekoľko rumov mi veľmi „negýčovo“ chutí. Keď usúdim, že som z vnútra patrične zohriaty, vyrážam.

Vraciam sa na rázcestie Staré cesty. Odtiaľto, až po Vrícke sedlo ma čaká príjemný, asi osemkilometrový úsek vedúci lúkami a lesmi. Trasa značky ide v podstate po vrstevnici, terén sa len mierne vlní. Až v závere ma čaká strmý zostup do Vríckeho sedla. Z cesty sú vďaka viacerým lúkam dobré výhľady na blízke aj vzdialenejšie okolie. Krásne vidím Vyšehrad, kam sa dnes plánujem dostať, ale aj hrebeň pohoria Žiar. Na obzore sa zobrazujú chrbáty Malej Magury, Vtáčnika, Kremnických vrchov a Veľkej Fatry. Jednoducho paráda. Pri prameni pod Vraňou skalou oddychujem. Dokonca sa aj počasie umúdruje a slniečko začína vykúkať spoza mračien. Po snehu tu už niet ani stopy. Aj keď ho na severných svahoch vidieť stále dosť.

Keď začínam klesať, viem, že onedlho dorazím do Vríckeho sedla. Nezdržujem sa tu, síl mám dosť, tak hneď nastupujem na stúpanie, ktoré sa skončí na vrchole kopca volaného Závozy. Idem takmer stále lesom, len z okrajov rúbaniska vidieť do okolia. Nakrátko sa terén na hrebeni vyrovná, ale to len preto, aby onedlho začal prudko stúpať. Pomaly, no intenzívne šliapem a šliapem... A konečne dosahujem vrcholovú plošinu. Fučiac si sadám sa kameň. Blíži sa čas obeda, síl ubúda, no napriek tomu zakrátko vstávam a pokračujem ďalej. Navariť obed si plánujem až pri prameni nad Hadvigou.

Trasa značky sprvu mierne klesá, no neskôr idem prudko dolu. Rozmočený chodník sa šmýka, radšej idem vedľa neho lesom. Konečne sa klesanie zmierňuje a značka prichádza do sedla. Za ním vystúpim pod vrchol rozložitého vrchu Gaštan. Odtiaľto znovu idem cez lúky a borovicové háje až do ďaľšieho, tentokrát nevýrazného sedla. Nie som si istý, ale mám dojem, že tu rôzne terénne nerovnosti dokumentujú zrejme stavby zaniknutej pôvodne nemeckej dedinky Hadviga. Za sedielkom sa značka stáča južným smerom a privádza ma k válovom prameňa Hadviga. Musím si už konečne dopriať dlhší oddych. V bruchu mi poriadne hrá cigánska kapela a aj poludnie je dávno preč. Rýchlo nazbieram drevo, zapaľujem ohník a opekám slaninku. Čoskoro sa okolím šíri jej vôňa. Z batohu vybaľujem pivko, ktorým zapíjam dobrotu. Náladu mám výbornú. Pred sebou mám posledný úsek dňa. Hoci je dávno po poludní, času mám dosť. Najedený a spokojný pomaly vyrážam. Teším sa, že po viac než 10-tich rokoch opäť navštívim hradisko-hrad Vyšehrad, ktorý sa nachádza na rovnomennom vrchu na pomedzí Turca a Hornej Nitry.

Vyšehrad

Od prameňa klesám hájmi a lúkami k turistickému smerovníku Hadviga. Tentokrát nejdem do miest, kde dedinka stála, ale pokračujem ďalej. No kto by mal záujem navštíviť posledné pozostatky vysídlenej obce, určite neoľutuje. Nájde tu nielen bývalý kostol, cintorín, ale aj zopár chalúp. A samozrejme malebné okolie, krásne lúky, ktorými je radosť sa túlať hoci aj až nad obec Brieštie. Je to nesporne veľmi malebný kút Turca.

Pokračujem ďalej po značke. Terén je nenáročný, mierne stúpania striedajú klesania. Odrazu vchádzam na rozľahlú lúku a pred sebou vidím dominantný Vyšehrad. Kraľuje svojmu okoliu a tak sa veru vôbec nečudujem, že jeho vrcholová plošina bola osídlená už od doby bronzovej. Rýchlo zbehnem do sedla a rezko, čo mi sily stačia, stúpam hore k rázcestiu pod Vyšehradom. Tu sa napojím na pôvodnú prístupovú cestu na hradisko, neskôr hrad. V nohách mám dosť kilometrov, preto prechod prielukou vo vale – bránou, je vykúpením zo stúpania. Hneď vedľa brány sa nachádzajú pozostatky pevnosti z 15. stor. Vybudovali ju vojská Jána Jiskru alebo Bratríkov, ktorí významný strategický bod na pomedzí Hornej Nitry a Turca kontrolovali. Celé vrcholové plató je obohnané valom, ktorý sa dá v tomto ročnom období v teréne dobre sledovať. Vidieť viaceré terasy, kde stálo viac dvorcov. V dobe veľkomoravskej bolo hradisko významným správnym centrom. Vlastný vrchol – citadelu, od okolia oddeľuje priekopa. V týchto miestach sa nachádzal centrálny dvorec, neskôr drevený poveľkomoravský, resp. rannouhorský hrad, odkiaľ kraju vládol rod Diviackych. Zánik hradu sa datuje do obdobia po Tatárskom vpáde. Aj keď bola časť lokality znovu opevnená a osídlená v 15. storočí, jej význam nadobro zaniká pred porážkou bratríckych vojsk v bitke pri Veľkých Kostoľanoch (1467).

Z vrcholových brál sú mimoriadne krásne pohľady na Veľkú Fatru a južný Turiec. Nemôžem si pomôcť, ale keď sa pozerám smerom na Kremnické vrchy, Vtáčnik a hrebeň Žiaru, mám dojem, že vidím pred sebou krajinu ako z treťohôr. Je to asi tým, že nevidieť v tomto smere žiadne osídlenie, len hory a hory. Nádhera!

Žiaľ, z príjemného rozpoloženia ma vytrháva vyrúbaný svah južne pod vrcholom. Pamätám si, akým krásnym lesom viedla značka k rázcestiu Čertova dolina. Dnes je tu vyprahnutá krajina! Aspoň že poniže sa zachovali fragmenty lesa.

V Jasenovskej krčme

Zostup z hradu vedie po strmom skalnatom svahu. Miestami ho zabezpečujú upravené terénne stupne – akési schody. Nepríjemný úsek sa končí v sedle pod Vyšehradom. Ústi sem zelená značka z Nitrianskeho Pravna vedúca Čertovou dolinou. Poniže sedla sa nachádza studnička. Červená E-8 (Cesta hrdinov SNP), ktorou stále idem, obchádza masív Malého Vyšehradu a privádza ma k rázcestiu Žiare. V pláne mám pokračovať ešte asi 500 metrov k rovnomennej poľovníckej chate. Na jej zastrešenej terase chcem prespať. Ale z rázcestia Žiare sa dá za polhodinku dostať do dediny Jasenovo, v ktorej je krčma pod Vyšehradom. A moja chuť na čapované pivo veľmi veľká! Dlho neváham a čo najrýchlejšie si to valím dole, aby som čo najskôr sedel pri pivku. Napriek tomu, že dnes som okrem českých turistov na Kľaku nikoho nestretol, na moje prekvapenie tu sedia tri turistické partie. Keď som sa tak trochu nechtiac započúval do ich rozhovoru, začal som mať dojem, že dnes je turistika viac o výbave, výstroji či o jedle na chatách, ako o chodení či táborení...

Keď odchádzam, je takmer tma. Za svetla čelovky sa vraciam na rázcestie Žiare. Rýchlo prejdem pár sto metrov k poľovníckej chate. Na stĺpe natrafím na lampáš, ktorý ihneď zapaľujem. Jeho mihotavé svetlo tajomne osvetľuje okolie. Zbieram raždie, kúrim oheň, opekám slaninku a popíjam pivko... Čo viac si môžem priať? Už len zaliezť do spacieho vaku a za šumu lesa zaspať!

Hlbokými lesmi

Ráno vstávam tesne po svitaní. Zo spacáka pozorujem okolie chaty. Z jeho tepla sa mi nechce veľmi von, tak poležiačky vyberám mapu a skúmam ďalšiu trasu. Dnes ma čaká nenáročná etapa po mierne zvlnenom hrebeni pohoria Žiar. V pohodovom tempe zbalím tábor, z blízkeho prameňa si naberám vodu a onedlho smerujem ku križovatke značiek Pod stĺpom. Sprava sa pripája modrá značka z obce Nedožery–Brezany. Lesy sú tu takmer neporušené ťažbou. Prechádzam len niekoľkými malými rúbaniskami, z ktorých sú pohľady hlavne severným smerom. Takmer vždy im dominuje bralnatý vrchol Vyšehradu. Ani sa nenazdám a znovu som na križovatke značiek. Volá sa Štyri chotáre a červenú tu križuje zelená s modrou z Nedožier–Brezian, resp. z Prievidze. Vedľa rázcestia stojí turistický smerovník a poľovnícka chata s pekne upravený ohniskom, ktoré láka na oddych. Z neho ma vyruší len príchod dvoch cyklistov. Dávame sa do reči. S veľkým zápalom mi hovoria o lesných cestách v okolí, kde sa dá veľmi dobre venovať horskému bicyklovaniu. Verím im, veď sa stačí pozrieť do mapy a hneď ma napadá niekoľko zaujímavých trás na cyklotúru.

Po rozlúčke pokračujeme každý svojim smerom. Na mňa čaká úsek na Chrenovské lazy. Tam mám v pláne dlhšiu pauzu. Trasa značky stále vedie nenáročným terénom, cez lesy a pár rúbanísk s výhľadmi do okolia. K poludniu chýba ešte viac než hodina, keď prichádzam na lúku volanú Chrenovské lazy. Nachádza sa tu rovnomenný smerovník a studnička. Vždy keď som pri nejakej, ochutnávam jej vodu. Aj táto je veľmi dobrá! V južnom cípe stretávam rodinku, ktorá si opeká samé dobroty. Ako ma zbadajú, hneď ma núkajú a vyzvedajú, čo tu robím, odkiaľ a kam idem. Nechce sa im ani veriť, že som včera ráno vyrážal z Fačkova. Keď už ale hlava rodiny nalieva štvrtý poldecák domácej pálenky, radšej sa poberám, aby som neodpadol dakde pod strom.

Značka prechádza hustými lesmi a v miernom stúpaní ma privádza na lúky, ktoré nesú názov Jalovecké lazy. Sústredených je tu viacero súkromných chát, ktorých zastrešené terasy môžu poslúžiť ako núdzové útočisko. V oblasti by sa mal nachádzať prameň (viď TuristickaMapa.sk – vrstva Pramene), ale keďže vody mám dosť, tak ho nehľadám. Za traverzom rozložitého Horeňova začínam postupne klesať. Prichádzajúc na menšie čistinky si začínam uvedomovať, že onedlho budem na Slenianskych lúkach - v cieli dnešnej etapy. A naozaj, čo nevidieť vchádzam na rozsiahle lúky nad dedinou Sklené. Tu sa mi otvára neobyčajný pohľad na južný Turiec, Veľkú Fatru a Kremnické vrchy. Sadám si na najbližší peň a kochám sa krásnou kulisou. A keďže je tesne popoludní a do večera je času a času, uvažujem čo s načatým dňom. Samozrejme, najlepším riešením situácie je pohľad do mapy. A hneď nachádzam riešenie!

Odbočka do Ráztočna

Tým sa stáva modrá značka vedúca zo Skleného cez Sklenianske lúky do Ráztočna. V hlave sa mi zrodí plán. Zídem dole do Ráztočna, odtiaľ sa vlakom presuniem do Skleného a cez dedinu sa vrátim na Sklenianske lúky, kde plánujem stanovať. V dobrej nálade schádzam k božej muke, vedľa ktorej sa nachádza križovatka značiek – TIM Sklenianske lúky. Tu sa napojím na modrú značku smerujúcu do Ráztočna. Postupujem pomaly, lebo si stále obzerám okolitú krajinu, ktorú tvoria rozsiahle lúky posiate solitérnymi stromami. Míňam hádam najmohutnejšiu turistickú značku a oblúkom sa dostávam na lúku pod Horeňovom. Krásne odtiaľ vidieť Handlovú a hradbu Vtáčnika. Je tu niekoľko búd, kde by sa dalo núdzovo prenocovať.

Začínam klesať k Hájskej skale. Bralo poskytuje pekný výhľad do doliny riečky Handlovky a na okolité kopce. V jej masíve sa nachádza verejnosti voľne prístupná Hájska jaskyňa. Značka poniže skál pokračuje prudko nadol. Neskôr chodník ústi na spevnenú cestu, ktorá ma neomylne privádza na železničnú stanicu v Ráztočne. Prezerám si odchody vlakov a keďže najbližší spoj ide za viac ako hodinu, hneď si to namierim do krčmy. Po načerpaní energie z „tekutého chleba“ sa presúvam späť na stanicu. Zakrátko sedím v lokálke a cez okno pozorujem krajinu. Míňame Handlovú, Bralský tunel a onedlho brzdíme v Sklenom. Zo stanice to na Sklenianske lúky trvá asi hodinu. Musím ale prejsť celou obcou. Ešte šťastie, že tu funguje krčma. V nej si dokupujem zásoby a vraciam sa k rázcestiu Sklenianske lúky. Na okraji lesa si staviam tábor. A keď začína na krajinu sadať tma, zaliezam do stanu a pomaly zaspávam.

Na tomto mieste by som rád upozornil na článok Andrey Morongovej, v ktorom podrobne opisuje okruh z Ráztočna cez Hájsku skalu a Sklenianske lúky späť do Ráztočna. A aby som nezabudol, mám tu odkaz pre Bora Tomisa, ktorý vo svojom článku Tri dni na Žiari spomína obchod na hornom konci Skleného, v ktorom majú „všetko“, tak ten už, Boro, žiaľ, nefunguje.

Bralová skala, Kozie chrbty a sedlo pod Vysokou

Zobúdzam sa na svitaní. Dnes mám pred sebou najkratšiu a zároveň poslednú etapu vandru. V stane si prichystám raňajky a po nich pomaly balím tábor. Noc bola dosť chladná, stan aj tráva na lúkach sú pokryté inoväťou. Posledný krát sa porozhliadnem po okolí a vyrážam. Trasa značky vedie sprvu lúkami, neskôr vstupujem do lesa. Stúpanie sa zmierňuje a takmer po rovine prichádzam k rázcestiu Bralová skala, ktoré sa nachádza hneď vedľa jej vrcholu. Vedieť včera, že je tu malá lúčka s upraveným ohniskom, utáboril by som tu. Na vrchol brala je to ozaj len kúsok. Zo skalných platní je výborný výhľad hlavne západným smerom. Hlboko podo mnou je vidieť stredisko Remata so železničným viaduktom, po ktorom práve prechádza motorový vláčik do Prievidze. Vidieť Handlovú, nad ňou Veľký aj Malý Grič, Biely Kameň a na obzore hrebeň pohoria Vtáčnik. Na severozápade jasne rozoznávam Bojnice s hradom, Malú Maguru a siluetu Strážova. Pri pohľade na juh až juhovýchod dovidieť až na hlavný hrebeň Kremnických vrchov a na južné pokračovanie hrebeňa pohoria Žiar, ktoré ale za Sklenianskými lúkami patrí do Kremnických vrchov.

A práve mimoriadne pekný výhľad je dôvodom, že som sa tu zdržal dlhšie. Ani sa mi nechce pokračovať ďalej. Ale čas súri a neostáva mi nič iné, len sa pobrať ďalej. Za krátkym úsekom lesa prichádzam na lúku, z ktorej je pekne vidieť na južný Turiec, Veľkú Fatru a masív Flochovej v Kremnických vrchoch. Značka znovu vedie lesom a opäť ústi na malú lúku. Na nej stojí pekne upravená chata. V prípade dažďa by sa dalo na jej zastrešenej terase ukryť, alebo aj núdzovo prenocovať. Od chaty je pekne vidieť do doliny riečky Handlovky. Ale aj na vyrúbaný široký pás lesa, ktorý sa asi v blízkej budúcnosti stane ďalšou zjazdovkou v stredisku Remata.

Za chatou nasleduje dlhý úsek lesom až na vrchol Vysokej. Trasa značky vedie cez rúbanisko, za ktorým sa začína stúpanie na Kozie chrbty. Poniže vrcholu je na strome pripevnená tabuľka s upozornením na „Zákaz vstupu do priestoru, ak je vlajka na stožiari“. Ale v okolí žiaden stožiar nevidno, takže neviem... Údajne by sa mal neďaleko nachádzať muničný sklad a strelnica, kde sa konajú skúšobne odstreli s trhavinami. Jednoznačne, pri prechádzaní treba hlavne v pracovných dňoch zbystriť pozornosť.

Postup ďalej mi spríjemňuje niekoľko skalných vyhliadok, ktoré sa nachádzajú hneď vedľa chodníka. Zakaždým je z nich vidieť Vtáčnik a Malú Maguru. Lesy na hrebeni sú aj v tejto časti pomerne neporušené, rúbanísk je len niekoľko a aj tie nie sú veľmi rozsiahle. Práve jedno takéto sa nachádza na vrchole Vysokej. Z neho je čiastočný pohľad na centrálnu časť Kremnických vrchov. Za vrcholom značka pozvoľne klesá a privádza ma na do sedla pod Vysokou.

Smer Handlová

Sedlo pod Vysokou je dôležitou križovatkou turistických chodníkov na Ceste hrdinov SNP, resp. na Európskej diaľkovej ceste E8. Vedie tadiaľto cesta spájajúca Handlovú a Hornú Nitru s Turcom. Nachádza sa tu božia muka s malou lavičkou a ohnisko. Asi 300 metrov poniže, na trase červenej značky smerom do Kunešova, sa pri malom prístrešku nachádza „Medvedí prameň“.

V sedle mám v pláne dlhšiu prestávku. Od raňajok uplynul nejaký čas, takže sa mi treba posilniť a zároveň sa rozhodnúť ako pôjdem ďalej. Buď budem pokračovať po červenej do Kunešova a Kremnických Baní, alebo pôjdem po zelenej do Handlovej. Od prvej alternatívy ma odrádza dlhý úsek asfaltkou medzi Kunešovom a železničnou stanicou v Kremnických Baniach, tak sa s konečnou platnosťou rozhodujem pre zostup cez lesy do Handlovej. Zelená hneď za rázcestím začína klesať po príkrom svahu. Keďže ale ide šikmo po vrstevniciach, klesanie nie je vôbec prudké a neskôr sa ešte viac zmierňuje. Idem spleťou lesných chodníkov a ciest, no keďže značenie je veľmi dobré, rýchlo postupujem vpred. Pri prameni Obratná sa zastavujem a robím ochutnávku vody. Je veľmi chutná.

Chodník stále pokračuje lesom, prechádza cez Studený potok a nakoniec vyúsťuje na rozľahlú lúku nad Handlovou. Odtiaľto je to do mesta len na skok. Zastavujem sa tu, aby som odfotografoval pohľad na Handlovú s Veľkým a Malým Gričom a v ceste do mesta mi už nič nebráni. Prechádzam okolo cintorína, kde sa nachádza Pamätník obetiam banských nešťastí z baní Handlová, Nováky a Cígeľ. Za ním je to naozaj už len prepletanie sa ulicami do centra na Námestie baníkov, kde sa vander skončí. Tu si prezriem gotický kostol sv. Kataríny Alexandrijskej stojaci v pekne upravenom parku a moje posledné kroky vedú do útulnej krčmičky neďaleko železničnej stanice, kde tradične pri pivku zhodnotím celý vander ako jeden z najlepších za posledné desaťročie.

Užitočné odkazy

• Obec Fačkov
• Zaniknutá obec Hadviga
• Hradisko a hrad Vyšehrad
• Obec Jasenovo
• Obec Ráztočno
• Obec Sklené
• Handlová

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek