1. deň

Partizánske – Brodzany- sedlo Plešovica – Klížske Hradište – chata urbárnikov

Po vystúpení z vlaku nás privítala okrem Vlada a jeho rodiny modrá obloha a Oskar sľuboval horúci deň. Čakanie na blúdiacich Karelovcov, ktorí jediní prišli vlastným autom, sme si krátili výbornou zmrzlinou a pojedaním fantastických, domácich koláčikov. Keď sme konečne boli kompletní, nedalo sa inak začať túru, ako hromadnou fotografiou pred obrovskou kvetinovou topánkou – symbolom slávnejšej histórie Partizánskeho (pôvodne Baťovany), založených obuvníkom Baťom.

Vlado nás viedol mestom ku kostolu, ktorého zvláštnosťou je krížová cesta vyhotovená mladým sochárom Bártfayom. V neskorších rokoch robil hodne odlišné sochy. Z príjemného chládku kostola sa nám do horúčavy veľmi nechcelo, ale inak sa nedalo. Čakala nás cesta do Brodzian, kde je v kaštieli Puškinovo múzeum.

Prekročili sme rieku Nitra a po jej brehu, doprevádzaní neskutočným revom hudby z kúpaliska na druhom brehu, sme zabočili doprava. Došli sme popri záhradkárskej kolónii ku krížu, odkiaľ začína stúpať ku skalám novovybudovaná krížová cesta. Obrazy jednotlivých zastavení namaľovali amatérski maliari a poniektoré boli veľmi zvláštne. Nezobral som si fotoaparát a s mobilom sa veľmi zle fotilo v páľave.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo skál je pekný výhľad nielen na Partizánske, ale aj na Nitrické vrchy a Nováky. Z borovicového lesíka sme vyšli na čerstvo pokosené, obilné pole, na ktorého okraji bolo obecné smetisko. Po asfaltke sme zišli do Brodzian a absolvovali vcelku zaujímavú návštevu Múzea A. S. Puškina v miestnom kaštieli. Miestna sprievodkyňa bola veľmi príjemná, ochotne nám odpovedala na zvedavé otázky. História tejto časti sveta, v dnešnej dobe, keď sme sa opäť vrhli len opačným smerom, je ľuďom dosť neznáma. Mňa osobne potešila pečiatka do pasu Matúšovho kráľovstva – pasová kontrola Brodzianskeho panstva. Po kaštieli nasledovala nevyhnutná návšteva miestnej krčmy, odkiaľ sme sa vytrácali postupne, ako sa kto odhodlal v horúčave vykročiť na trasu do Veľkého Klíža.

Modrá značka viedla listnatým lesom mierne do kopca a všetci sme s radosťou privítali posedenie v sedle Plešovica. Naozaj bolo neskutočne horúco, muchy otravovali a boli sme rozťahaní snáď na hodinu. Keď sme sa všetci zišli, dorozprávali sa všetky vtipy, vypili sa všetky tekutiny z batohov, nezostalo nič iné, ako sa zodvihnúť a pomaly klesať do Klížskeho Hradišťa. Tu Vlado zaistil v miestnej krčme skorú večeru, vynikajúci poľovnícky guláš. Bolo ho treba prihriať, nuž sme zašli na miestny cintorín pozrieť si románsky kostolík.

Potom nasledovalo len pivečko, kofola, guláš a pagáče, ktoré doviezla Vladova mama. Vstať a prejsť ešte pár sto metrov na chatu miestnych urbárnikov bolo pre niektorých priam nemožné. Ale stalo sa a po ubytovaní sa sme sa v príjemný podvečer zišli postupne všetci okolo grilu. Nasledovalo opekanie, popíjanie, spev a debatovanie. Bol to veľmi príjemný večer a viacerí sme spomínali, že takto sme pred dvadsiatimi rokmi začínali naše prvé spoločné turistické akcie. Do pelechov sme sa vybrali individuálne a poniektorí aj po polnoci.

2. deň

Klížske Hradište – Vrchhora – Michalov vrch – Pod Hlbokým – Hlboké – Osečná – chata Ondrejov – Partizánske

Ráno som vstal prvý, naraňajkoval som sa a vybral som sa poobzerať si okolie chaty. Srdce vandráka poskočilo radosťou nad dvomi prístreškami nad chatou. Klasické drevené „stany“ s dvomi posteľami, podlahou. Keďže dole pri chate je voľne prístupná studňa, priam ideálne miesto na prenocovanie štyroch túlavých človiečikov. Dedina má ešte jednu zvláštnosť a to, že sa nad ňou v borovicovom lese sa nachádza pekný futbalový areál. Je voľne prístupný a na krytej tribúne by sa tiež pár ľudí vyspalo.

Zišiel som späť k chate. Vstávanie a raňajkovanie sa nekonečne preťahovalo. Po včerajšku sa skoro nikomu nechcelo vyvíjať nejakú aktivitu. Napokon bolo treba ešte upratať chatu a odovzdať ju správkyni. Na trasu sme vyrazili až po desiatej hodine.

Zišli sme k asfaltke, prekročili ju a chodníčkom sme pomaly stúpali lesom k modrej značke. Naším cieľom bol Michalov vrch. Lesom sa išlo fajn, slnko až tak nepripekalo. Napriek tomu sme sa veľmi potešili prístrešku s ohniskom a pekným výhľadom do údolia Klížskeho potoka. Došli sme na Vrchhoru - lúka s ruinou renesančného kostola a barokovou kaplnkou sv. Jána Nepomuckého. Križujú sa tu dve cyklotrasy, videli sme aj pár bežcov. My sme pokračovali významovou značkou "výhľad" na Michalov vrch. Sú tu nepatrné zvyšky hradu, ktorý zanikol pred rokom 1293. Z kopca je nádherný výhľad do šíreho okolia. Sú tu tiež lavičky so stolom a vrcholová kniha.

Dumali sme, kadiaľ pokračovať. Strmý zostup sme zamietli a vrátili sme sa na Vrchhoru a z nej po cykloceste, viac-menej po rovine, príjemne krytí lesom až ku kaplnke na križovatke cyklociest. Zamietli sme zostup do Ondrašova a pokračovali lesnou asfaltkou na Hlboké. Neďaleko križovatky so žltou je veľký senník, kde by sa dalo parádne prespať. Na Hlboké je to trošku stúpanie. Sú to tri chalupy, dnes rekreačné objekty. Na ich krytých verandách by sa tiež celkom dobre dalo prespať.

Na konci lúky nad nimi som sa odpojil od partie. Začína tu významová značka na Osečný vrch, no nikomu sa nechcelo tej horúčave zdolávať 200 výškových metrov. Zhora nie je až taký výborný výhľad, ako som očakával. Bránia v tom stromy. Je tu vrcholová kniha a v dreve vyrezávaný štátny znak. Troška som sa zapotil pri zostupovaní, keď som sa nevedel dostať cez malinčie. Napokon som sa vymotal a po kamenistej, lesnej ceste som sa popod Osečný vrch vrátil na žltú.

Kúsok späť od smerovníka, na lúke, je chatka Ondrej. Je však obohnaná plotom. Veľmi som sa však potešil výdatnému prameňu, na ktorý som narazil kúsok od nej na žltej. Čerstvá, chladná voda mi v páľave padla veľmi dobre. Niekde tu začína relaxačný chodník, po ktorom sa človek dostane až do Partizánskeho. Boli sme s kamarátmi dohodnutí, že sa stretneme v reštaurácii Salaš. Už z ďaleka bolo počuť ich rozhovor, a tak som tam zamieril tiež. Kto vládal v teple niečo zjesť, dal si obed, kto nie, tak len niečo na pitie. Sedeli by sme tu možno až do zotmenia, ale neboli sme domáci, tak sme museli na vlak. Vlado s celou rodinou sa s nami rozlúčil. On sa vracal do Bratislavy až večer. Poďakovali sme sa mu za koláčiky i za chatu.

Záver

Neboli to dva dni naplnené kilometrami vo vysokánskych kopcoch, ani úchvatných roklinách. Ale aj 15 kilometrov túry po kopčekoch v kruhu priateľov, sprestrené poznávaním histórie a opekačkou, majú svoje čaro.

Za fotky sa ospravedlňujem, ale spoteným starým mobilom v pekelnom slnku sa jednoduchšie lepšie zábery nedali spraviť.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek