Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Potulky kelčovskými osadami (2)

Po tom, ako vyšiel na Hikingu článok o jesenných potulkách po kelčovských osadách, sa mi ozval zakladateľ turistického klubu v mojej rodnej obci Vysoká nad Kysucou, náruživý turista a človek, ktorý u nás v dedine realizuje mnoho turistických a športových akcií a má v hlave veľa výborných nápadov – pán Anton Opial. Ponúkol mi, že ak budem doma a podarí sa nám časovo zladiť, môžeme si spoločne prejsť ďalšie samoty v okolí.

Vzdialenosť
7 km
Prevýšenie
+461 m stúpanie, -461 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 2016
Pohoria
Západné Beskydy: Turzovská vrchovina (CHKO Kysuce)
Trasa
Voda
studnička v osade Slančíkovci (Slončíkovci)
Doprava
Vyšný Kelčov (bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Už pri písaní prvého článku som mal dilemu, aké názvy uviesť pri navštívených osadách. V mapách niektoré názvy nekorešpondujú s miestnymi pomenovaniami, dokonca som si všimol, že každý vydavateľ mapy má názov jednej osady na inom mieste a nikto z môjho okolia mi nevedel upresniť, čo je správne. Častokrát je osada pomenovaná podľa priezviska rodiny, ktorá tu v minulosti žila, a niektoré samoty majú častokrát len jednu alebo dve chalupy a v mapách ani nie sú uvedené. Preto som s radosťou prijal Tónovu ponuku, pretože je v týchto miestach ako doma a budem mať prechádzku aj s odborným výkladom.

Trasa

Vyšný Kelčov, kostol – Slončíkovci – Poľana – Matejníkovci – Nad Zlámanou – Maršovci – Vyšný Kelčov, kostol

Blíži sa Veľká noc, rosničky predpovedajú na predĺžený víkend krásne jarné počasie, telefonicky sa s Tónom dohodneme, že najlepším termínom pre oboch bude Veľkonočná nedeľa. S blížiacim sa víkendom sa mení aj predpoveď počasia, sobota je chladná a upršaná, no v nedeľu od rána svieti slnko, takže môžeme ísť podľa plánu. Poprosím brata, či by nás zo stanice v Nižnom Kelčove, kde Tóna dovezie vlak odviezol do Vyšného Kelčova a krátko pred 11-tou vystupujeme pri kostole. Škoda, že elektrikári museli ťahať množstvo káblov práve popred kostol. Na fotkách by sa zaujímavá kamenná stavba určite lepšie vynímala bez nich.

Vyberáme sa modrou značkou do osady Slončíkovci (v niektorých mapách Slančíkovci), prechádzame miestnou časťou, ktorej sa hovorievalo U Hapcov. Stúpame hore asfaltkou. U Bojdov sa pristavím pri zrekonštruovanej drevenici, kde sa na slniečku vyhrievajú chalupári, spýtam sa, či si môžem urobiť fotku. Súhlasia, len sú zvedaví, či ju budú môcť aj niekde vidieť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujeme vyššie, z asfaltky prejdeme na lúky. Príroda sa po zime-nezime ešte len preberá, môžeme chodiť po tráve krížom-krážom bez strachu z toho, že by nás niekto naháňal, že mu šliapeme po lúke a váľame trávu. Z lúky máme ako na dlani centrum Vyšného Kelčova s kostolom a osadami, ktoré som prešiel na jeseň. Vyťahujem mapu a môj sprievodca mi upresňuje názvy samôt, ktoré som prešiel a ukazuje, kde všade sa oplatí zájsť a čo tam môžem vidieť. Ukazuje tiež, kde sa nachádza samota Mihálka s pravdepodobne najstaršou doposiaľ obývanou drevenicou v katastri obce. Majiteľ zachoval v chalupe zárubne s vyrezaným rokom, v ktorom chalupu postavili, ale Tóno si ten rok už presne nepamätá, tak ho tu radšej nebudem uvádzať, aby som nedezinformoval a ak sa mi ho podarí zistiť, tak ho doplním dodatočne.

Nevraciame sa na cestu, ale pokračujeme na kopec, ktorý má na TuristickaMapa.sk kótu 741 m n. m. Tóno tu ako pilčík pred niekoľkými rokmi ťažil drevo a chce mi ukázať výhľad z kopca. Na jeho prekvapenie však už mladá smrečina poriadne podrástla a bráni tak výhľadom do doliny, no osady Skala, U Petráša, U Putkov aj Kelčovské sedlo (rázcestie Hluchanka) je vidieť. Prepletáme sa pomedzi mladé stromčeky a vychádzame na lúku, na ktorej si niekto zabudol (alebo vyhodil) gumené koberce z auta. Na okraji lúky je ohnisko so sedením a plné vrece odpadkov.

V sedielku s miestnym pomenovaním na Grúni sa vraciame späť na cestu a pred sebou máme osadu Slončíkovci. Slnko sa schovalo za mraky, svetlo je nefotogenické a okrem toho aj v tejto osade sa elektrikári vyblbli do sýtosti. Tóno mi ukazuje starú lipu. Nie je chránená, no vraj miestni ju aj tak opatrujú ako oko v hlave. Veď je súčasťou osady a nemým svedkom, ktorý tu stojí od nepamäti.

Z lúk nad osadou je v opare vidieť zvyšky technického snehu na zjazdovke v Makove – Čiernom, hrebeň Javorníkov s Čemerkou (1052 m n. m.), Hričovcom (1059 m n. m.), Papajovu Kykulu (966 m n. m.) a tam niekde pod kopcami sú ukryté osady, ktoré si chcem v blízkej budúcnosti opäť prejsť.

Ešte pár výškových metrov a prichádzame na križovatku ciest na Vrchpoľane. Cestou vpravo by sme sa dostali ku kaplnke sv. Anny a ďalej dole do Vysokej, dnes však pokračujeme rovno do osady Poľana. Myslel som si, že tu sme v susednom kornianskom chotári, no Tóno ma vyvedie z omylu. Pri prvej chalupe sa vo veľkom pracuje, partia česky hovoriacich chalupárov tu naváža zeminu. Keď mi zbadajú na krku foťák, pýtajú sa, kde môžu vidieť fotky. Urobím teda malú reklamu na Hiking a nasmerujem ich na tieto stránky.

Ak ste sa niekedy pohybovali v týchto miestach, určite ste si všimli chýbajúcu modrú značku medzi osadami Poľana a U Šamajov. Tú zo stromov niekto aktívny zoškrabal a cestu, po ktorej viedla, zatarasil. Tóno mi rozpráva, že odnepamäti sa po tejto ceste chodilo, no novým obyvateľom (aj keď len občasným) sa to nepáčilo a značky zrušili. Chvíľku sa motáme po okolí a hľadáme možnosť, kade by sa dala trasa nanovo vyznačiť tak, aby vyhovovala obom stranám.

Vychádzame z lesa a Tóno mi ukazuje poniže osady U Šamajov, kde končí hranica našej dediny a začína Korňa. Prejdeme cestou pomedzi chalupy a potom dole k Marcovskému potoku, kde však musíme prejsť cez jeden dvor. Domáci však nemá žiaden problém a ešte nás pustil aj na jeho pozemok, aby sme nemuseli ísť okľukou. Hoci sa táto usadlosť nachádza na strane Vysokej, lepší prístup sem majú z Komaníkovej – miestnej časti Korne.

Lúkami vyjdeme do kopca a vlezieme do lesa. Hľadáme chodník, po ktorom chodievala domov posledná obyvateľka z osady Matejníkovci. Po krátkom predieraní sa húštinou ho aj nájdeme a spolu s chodníkom nachádzam aj zaujímavé stromy, ktoré som nazval hruško-smreky. Neviem, či to takto zariadila príroda alebo jej pomohol človek, ale z jedného miesta vyrastá smrek aj hruška. A takého páriky som našiel na tomto mieste dva.

Prichádzame k plotu, rozmýšľame, či vojdeme cez bránku a prejdeme cez záhradu, ale nakoniec pokračujeme do kopca do lesa a pokračujeme popri plote, ktorého podpery nám komplikujú plynulý postup. Prichádzame k studni nad chalupou. Vyzerá, že sa už nepoužíva, chcem sa pozrieť, aká je v nej voda, no z domu vybieha chlapík a kričí na nás, nech okamžite odtiaľ vypadneme, lebo bude zle. Tóno hovorí, že naposledy mal úplne opačný prístup a privítal ho ako starého kamaráta, vraj ho aj spoznal ešte zo základnej školy. Presunieme sa ďalej a na okraji lesa sa zložíme. Ponúka sa nám výhľad na prejdené osady Poľana a U Šamajov, vľavo v opare je možné zazrieť Veľkú Raču a ďalšie kopce na slovensko-poľskom pohraničí.

Vyhrievame sa na slnku, lezú po nás mravce, pri štamperlíku si vymieňame svoje turistické zážitky a plány. Po dlhšej prestávke pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo prázdnej chalupy, pobavíme sa na plote, ktorým je ohradený malý stromček a vychádzame na lúke, ktorou budeme pokračovať na kopec s kótou 851 m n. m. V niektorých mapách je uvádzaná iba kóta, v iných aj s názvom Zlámaná hora, domáci mu hovoria Baričákovský vrch. Škoda oparu. Už pri stúpaní na kopec sa ponúka výhľad na javornícky hrebeň, v diaľke sa ukazuje malofatranský Stoh, z vrcholu vidieť Lysú horu a hraničný hrebeň s Veľkým Polomom, biele fľaky budú určite zjazdovky na Veľkej Rači, za dobrého počasia sa dajú odtiaľto vidieť aj Západné Tatry. Musím sa sem určite vrátiť. Hovorím si, že týmto miestom by boli nadšení aj chalani z „To muší tímu“. Keby tu stála rozhľadňa, určite by sa zvýšila atraktivita tohto kopca. Hrebeňom pokračujeme smerom k osade Zlámaná. Tóno mi ukazuje zarastený kopec, kde mali pred vyše 50-timi rokmi chalani z osady Zlámaná postavený skokanský mostík. Klobúk dole. Chcelo to veľkú odvahu pustiť sa na drevených lyžiach s remienkovým viazaním dole týmto svahom a letieť vzduchom aj viac ako 20 metrov. Tiež sme si stavali mostíky ma medziach, ale naše výkony boli nič oproti dĺžkam, ktoré sa skákali tu.

Môj sprievodca ma zavedie ešte k chalupám, ktoré sú v mape označené ako Maršovci, je tu aj strieška, pod ktorou by sa v prípade núdze vyspali štyria ľudia. Vraciame sa späť nad osadu Zlámaná, do lúčneho sedielka, ktorému miestni hovorili Letník. Stojí tu drevený hranol, ktorý by mal pripomínať ukrižovanie. Tónov zať má v tejto osade chalupu a Tóno by sa mal pobrať za nimi, ale ešte ma odprevadí chodníkom trošku nižšie k samote Sidorky, kde stojí drevená novostavba a starší murovaný domček s dožívajúcim humnom. Ešte sa chvíľu rozprávame, rozlúčime sa. Tóno sa vracia späť k umeleckému dielu, kde ho už má čakať vnuk a pokračujem smerom ku kelčovskému kostolu, odkiaľ by mi mal isť o 15.15 h autobus do Nižného Kelčova. Keďže prichádzam s dostatočným predstihom, skúšam volať bratovi, či by pre mňa neprišiel autom a kým čakám na auto, nepohrdnem jedným čapovaným pivkom z pivovaru spod Urpína.

Záver

Dnes to bola skôr prechádzka, ale môžem povedať, že ma veľmi obohatila a spoznal som miesta, ktoré by som bez môjho sprievodcu určite nenavštívil. Doma ma netrpezlivo čaká synátor a môžeme sa vybrať za kamarátmi, aby sme sa zúčastnili tradičného pletenia korbáčov.

Ďakujem Tónovi Opialovi za doplnenie miestnych názvov a upresnenia.

Fotogaléria k článku

Najnovšie