Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Okruh z Rače na Biely kríž s kočíkom

Udreli prvé teploty cez dvadsiatku, a tak zanechávam doma deväťhlavého draka povinností na materskej dovolenke a idem si "dovolenku" naozaj užiť do jarného malokarpatského lesa. Samozrejme, chcem si aj dať trošku do tela v rámci svojho započatého zhadzovania mamičkovských kíl. Tradične dobrý cieľ je Biely kríž, ale nielen tréningovo hore-dole, trošku to oživím aj mimo turistickej značky.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+282 m stúpanie, -282 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 05.04.2016
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
bufet Biely kríž, studnička Himligárka
Doprava
Bratislava (vlak, bus, MHD) - Rača (vlak, bus, MHD, parkovanie na konci Popolnej ulice pri vodárni)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Trasa

Bratislava-Rača, Popolná ulica (vodáreň) – Pod Slalomkou – Biely kríž – Dolný Červený kríž – Slalomka vrch – Rača, Popolná ulica (vodáreň)

Ráno je chladné, ale cez deň bude teplo, nabalím rôzne vrstvy, deky, kočík a iné veci, z ktorých nebudem polovicu potrebovať, a vyrážam s 12-mesačným batoľaťom do mestskej časti Bratislava - Rača. Pri Troch zajacoch odbáčam a vyveziem sa po strmej Popolnej ulici až na jej koniec k vodárni. Vyzerá to ako fantasticky ušetrené výškové metre, ale viem, že prvú časť túry budem klesať.

Od vodárne sa vyberám priamo hore a po blatovej spojke sa napojím na asfaltku, ktorá po vrstevnici spája Raču a Krasňany a križuje niekoľko značiek. Na asfaltke odbočím doprava a pohodlne začnem klesať smerom k modrej značke, vedúcej na Biely kríž. Vonku je príjemne, jar sa hlási pri každom pohľade. Les je stále dosť priehľadný, ale na stromoch vyrážajú listy a vytvárajú okolo kmeňov zdanie svetlozelenej hmly. Míňam aj ihličnatý porast, ktorého tmavozelená farba vytvára jarnej zeleni ostrý kontrast. Do toho koncertujú vtáčiky.

O chvíľočku som pod bývalým lyžiarskym svahom Slalomka. Je viac-menej zarastený, na boku vidieť zvyšky vleku. Škoda, že som ho nevidela v prevádzke. Svojho času som čítala plány na jeho obnovenie, ale pri snehových podmienkach v Malých Karpatoch za posledné zimy sa do takého podnikateľského zámeru asi nikto nepustí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dosť bolo postávania, teraz ma čaká vytlačiť náklad na Biely kríž. Mám so sebou ťažký terénny kočík, 10-kilové dieťa a v kočíku voda, čaj, detská výživa, banány atď. Mám pocit, že neprejdem ani 20 metrov, ale trénovať treba. Pomaly sa uberám po preloženej ceste popri novej kamennej hati na Račom potoku a potom ďalej obvyklou cestou. Keďže je pracovný deň, je tu pomerne prázdno. Slnko pripeká, tlačím po asfaltke a myslím na studenú kofolu na Bielom kríži. O minútu za sebou počujem dvoch cyklistov: “Teším sa na orosenú kofolku na Bielom kríži.” “Aj mňa len to ťahá hore.”

Niektoré úseky by sa dalo ísť aj po modrej značke, ktorá vedie paralelne s cestou lesným chodníčkom, ale nechce sa mi s naloženým kočíkom do kopca mordovať cez prípadné skaly a korene. Na rázcestí s odbočkou k prameňu Šenkárka si dávam dlhšiu pauzu v akom-takom tieni na pravej strane cesty. Keby som pokračovala tadiaľto, prišla by som neznačenou lesnou cestou okolo Haluzického pomníka až dolu k parkovisku. Je to stará bežkárska trasa a jedna z mojich obľúbených aj s terénnym kočíkom či bicyklom.

Teraz sa mi ale rozhodne nechce ísť dolu, už som sa rozdýchala, a tak tlačím ďalej. Ešte chvíľu v lese a potom ma čaká dlhý rovný úsek, ktorý som vážne mohla odbočiť do lesa. Nadávam si. Keď je taký úpek v apríli, čo bude v júni? Posledný výšvih popod obrovské stĺpy vysokého napätia, spomínam na nášho škôlkára, ako si na jeseň myslel, že to je sedačková lanovka. Tak a sme na Bielom kríži. Cestou som videla ísť hore dva kamióny, jeden dole. Veľmi príjemné na úzkej ceste s kočíkom, aj keď musím povedať, že vodič ohľaduplne spomalil. Druhý vidím pred sebou akurát pri smerovníku, z lesa vedľa lúky sa ozýva malebný zvuk motorovej píly. Vidím, že vyschol vysoký ihličnan, ktorý pekne dotváral panorámu lúky. Tiež je označený na výrub. Celé to tu dnes pôsobí nejako depresívne. Smutne sa suniem k bufetu Klinec, že si dám zaslúženú kofolku, ale je zatvorený. Aj dvojica cyklistov obišla naprázdno.

Maťko prespal celú cestu hore, teraz sa zobudil a posadil v kočíku s očakávaním meniacich sa obrázkov. Vyrážame teda ďalej, aj tak tu nie je atmosféra a piknik odbavím pojedaním jablka za chôdze. Dolu ideme po “hlavnej” červenej značke E-8 a vo svetle posledných článkov na túto tému uvažujem, či sa mi to raz podarí prejsť celé. Možno nie naraz, ale ako seriál by som to hádam dala. Dnes však nejdeme dlho, len po Dolný červený kríž. Najprv míňame rúbaniská, potom je cesta veselšia. Najveselšia je pri malom jazierku, kde v besiedke sedia traja dôchodcovia s termoskami i gitarou a dohadujú sa, či spevák pesničku správne frázuje. Aj ja chcem raz taký dôchodok.

Maťko sa začína vrtieť, klobúčik si stále strháva z hlavy a vyhadzuje z kočíka, tvári sa, že chce vystúpiť tiež. Oproti studničke Himligárka nájdeme peknú lúčku s besiedkou a v polotieni rozprestieram na zem deku, nech si dieťa môže vystrieť nožičky. Trochu občerstvenia, ktoré Maťko v nestráženej chvíli vylepšil špinavou trávou, a môžeme ísť ďalej. O minútku sme pri Dolnom červenom kríži. Odtiaľto pokračujeme po ľavej strane opekacej lúčky po neznačenej lesnej ceste. Mierne klesáme najprv rúbaniskom, potom riedkym lesom. Cesta by nás doviedla prakticky k nášmu autu, ale ešte sa mi nechce ísť preč, keď je tak krásne a dieťa celkom spolupracuje. Odbáčame teda po trávnatej lesnej ceste do mierneho kopčeka. Sú z neho “vďaka” kalamite výhľady na protiľahlý kopec, potom krásny hrebienok k vrcholu spomínaného lyžiarskeho vleku Slalomka. O minútku sme pri nedostavanej lyžiarskej chate, vidieť zvyšky vleku a asi aj umelého osvetlenia. Celé miesto je krásne, výhľady, borovicový lesík, do toho jasnozelená jarná tráva a prvé listy na stromoch. Rada sem chodím a bola by som tu aj dlhšie, keby to Maťka neprestávalo baviť. Najmä to, že musí sedieť v kočíku, zatiaľ čo mama behá sem a tam.

Vyberáme sa na posledný úsek. Je to strmé klesanie, na ktoré fakt treba terénny kočík. Posledné 3 až 4 metre sú už adeptmi na znesenie najprv dieťaťa, potom kočíka, ale dáme to. Potom len pár minút k vodárni a krásny jarný výlet sa končí. Nabitá pozitívnou energiou môžem ísť bojovať s deväťhlavým drakom.

Fotogaléria k článku

Najnovšie