Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad späť na Pohronskú Polhoru
Pohľad späť na Pohronskú Polhoru Zatvoriť

Túra Jesenná dvojdňovka v okolí Fabovej hole

Milujem jeseň. Hlavne jej farby, babie leto a azúrovú oblohu. A milujem prázdne hory a lesy. Muránska planina a Veporské vrchy sú v tomto období raj. Také malé útočisko pre ľudí, ktorým lezie stres a hluk mesta hore krkom. Na najvyšší vrch NP Muránska planina – Fabovu hoľu som však ešte nikdy nešiel. Preto bol uplynulú jeseň plán jasný.

Vzdialenosť
27 km
Prevýšenie
+1503 m stúpanie, -1503 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 25.10.2015
Pohoria
Slovenské rudohorie: Veporské vrchy (Národný park Muránska planina)
Trasa
Voda
prameň v Kučelašskej doline, sedlo Zbojská, Gazdovský dvor Chlipavice
Nocľah
sedlo Zbojská (prístrešok pri hospodárskych zvieratách na Zbojníckom dvore)
Doprava
Brezno (vlak, bus) - Pohronská Polhora (vlak, bus, parkovisko pri potravinách v centre obce)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Auto parkujeme v Pohronskej Polhore, pri miestnej krčme a nákupnom stredisku. Samozrejme, nemôžme začať bez štartovacieho nápoja. Dni sú dosť krátke, a tak dlho nečinne nesedíme. Stretli sme sa štyria – Jaro, Janka, Mišo a ja. Naším plánom je prespať v sedle Zbojská, a tak nemáme až tak vzdialené ciele. Pôjdeme k nemu však okľukou cez Fabovu hoľu, ktorá bola dosť zničená veternou kalamitou. Nemám žiadne informácie o priechodnosti, takže nám ostáva len veriť, že je to schodná cesta.

  1. deň

    Pohronská Polhora – Javoriny – Fabova hoľa – Tri kopce – Kučelach – sedlo Zbojská

Ráno prinieslo prvý mrázik, ale obloha je bez obláčika, príroda okolo zafarbená do pastelových farieb. V idylke začíname ukrajovať prvé metre z modrej značky. Vedie dolinou po asfaltovej ceste okolo potoka Lipianka. V mieste, kde sa pomaly končia lúky a cesta sa vnára do lesa, bočí modrá značka prudko na východ. Naberáme prvé výškové metre a za chrbtom sa nám otvára krásny pohľad na Pohronskú Polhoru sčasti v hmle. Značku strácame. Ako vždy. Nie je túra, kde by sme aspoň trocha neblúdili. Míňame nenápadné pokračovanie značky do lesa a namiesto toho sme pokračovali pekným chodníčkom s výhľadmi. Zachraňuje nás moderná technika a navigácia v mobile.

Kondične sme na tom všetci úplne zle. Parí sa nám z hláv, chrbtov a po tvári stekajú pramienky potu. Cesta stúpa miestami dosť prudko. Ale krajina je čarovná. Najmä v mieste, kde stúpame cez rozsiahlu lúku s výhľadom na Klenovský Vepor. Dávame si tu prvú prestávku, pretože sa nevieme nabažiť nádhery. Vyťahujeme raňajky, vyprázdňujeme ruksaky a plníme bruchá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta neprestajne stúpa a my sa v jednom mieste opäť strácame. Kráčame zvážnicou po vrstevnici a za sebou nechávame dobrý kilometer, keď padne otázka: "Videl niekto značku?" Samozrejme, všetci krútia hlavami. Opäť nás zachraňuje GPS. Značka v jednom mieste zrazu bočí do hustého lesa, bez výraznejšieho označenia. Druhou možnosťou je, že sme jednoducho slepí. Cestička stále vedie krásnym lesom, prechádza okolo lesníckej chaty Lešník a pokračuje nenáročným chodníčkom pod úpätie Fabovej hole. S Jarom si robíme poriadny náskok pred Jankou a Mišom. Pri smerovníku „Javoriny“ ich čakáme 15 minút. Vidíme, že nás čaká posledný dnešný výstup. Lesy pri vrchole Fabovej hole sú po kalamite vo vodorovnej polohe, našťastie, dobré duše to už stihli prerezať, a tak sa netreba cez stromy bezhlavo predierať a stačí len sledovať prepílené stromy.

Stúpanie nie je náročné, chodníček pozvoľna stúpa a človek má niekedy pocit, že vrchol je stále ďaleko. Vrchol tvorí len malá plošinka s udupanou hlinou, vrcholovou knihou a smerovníkom, ktorý leží na zemi, podobne ako okolité stromy. Opäť čakáme na Janku a Miša. Čakáme tak dlho, až sme nervózni, či sa niekde nestratili. Kričíme, pískame, voláme im... ale nič. Naozaj začíname byť nervózni. Všetko nakoniec dobre končí, keď prichádzajú zadýchaní a unavení. Teraz nás čaká len zostup cez Kučelach do sedla Zbojská, kde by sme si radi vybavili prenocovanie.

Príroda tu je ozaj nádherná. A hlavne – žiadne davy turistov. Pri samotách na Kučelachu si len tak v hlave predstavujem drinu a zároveň romantiku samotárskeho života. S Jarom máme opäť rýchle tempo a rozhodujeme sa, že oneskorencov počkáme priamo pri pivku na Salaši Zbojská. Veríme, že ich značky dovedú na správne miesto. Keď sŕkame prvé glgy piva zisťujeme, že sa mýlime a cez telefón vysvetľujeme, kadiaľ sa k nám dostanú.

Slnko zapadá skoro, sedíme v teplučkom salaši, popíjame pivko a zajedáme ho baraním guľášom, ktorý nemá konkurenciu. Milý personál, živá hudba, cítime sa tu výborne. Musíme si však vybaviť nejaké ubytovanie. Čašníčka si z nás robí žarty, či budeme spať s prasatami. Samozrejme, že súhlasíme, na čo reaguje výbuchom smiechu. Myslí si, že si ju doberáme aj my.

Nakoniec naozaj ideme spať k prasatám a ku psom. Do prístrešku vedľa prasiat a psov nás odprevádza milý chlapík, ktorý tu pracuje. Delíme sa o posledné zvyšky rumu, počúvame historky, ktoré nám nový kamarát rozpráva a pomaly sa vzďaľujem a odchádzam spať. Neskôr ma prebúdza Jaro, ktorý to asi prehnal s nadväzovaním sociálnych kontaktov. V noci veľa nenaspím.

  1. deň

    Sedlo Zbojská – Dielik – sedlo Diel – sedlo Chlipavica – Zadné Krátke – Predné Krátke – Pohronská Polhora

Ráno je poriadne mrazivé. Vyliezť z tepla spacáku je boj so sebou samým. Prebúdza ma však zvedavý kanec, ktorý si nás prichádza pozrieť. Hádžem mu banán, ktorý mi v noci zmrzol. My rozmŕzame pri čaji, ktorý nám varí nový známy zo včera. Dnes by sme chceli ešte stihnúť vidieť Gazdovský dvor na Chlipavici a okolité samoty. Najkratšia cesta k nemu vedie červenou značkou Rudnej magistrály. Čoskoro sa však motáme po lese ako slepci. Mal som dojem, že značka je asi dávno zrušená, alebo vedená iným smerom, pretože sme ju stratili. Následne našli v nejakej húštine, opäť stratili, znova našli... Miestami sme sa predierali rúbaniskom, miestami lesom, našli sme ju opäť kdesi pri elektrickom vedení. Držíme sa už len vyšliapanej cestičky a tá nás dovádza do sedla Diel.

Odtiaľ to už pôjde bez hľadania značiek. Spevnená cesta vedie priamo ku Gazdovskému dvoru Chlipavica. Cestička je nenáročná, okolité stromy pastelovo žlté a červené a vzduch vonia vlhkosťou a prichádzajúcou zimou. Gazdovský dvor je prázdny, takisto celé okolie so samotami Krátke roztrúsenými po okolí. Užívame si ticho a pokoj miestnej krajiny.

Po oddychu sme sa opäť napojili na značku – tentokrát žltú, vedúcu do Pohronskej Polhory. Najprv strmo do kopca a potom len hrebeňom pomedzi brezy, lúky a množstvom pasúcich sa kráv. Obľúbil som si to tu.

Posledné kilometre do Pohronskej Polhory vedú len z kopca. Míňame lesných robotníkov a hukot strojov – pracuje sa aj napriek tomu, že je nedeľa. Janka s Mišom sa nám postupne strácajú za chrbtom a ja s Jarom si to rýchlym tempom ženieme z kopca priamo do dediny, značku sme akosi prehliadli, tak sa držíme len cesty smerujúcej do dediny. Ocitáme sa na rozsiahlej lúke za domami s množstvom elektrických oplotkov. V diaľke počuť nahnevaných psov, ktoré nás cítia, že im lezieme do teritória, ale dúfame, že sú bezpečne zatvorení. O chvíľu len skrehnute stojím a zízam na nahnevaného, vrčiaceho čuvača, ktorý stojí asi 2 metre odo mňa. Mám obavu sa pohnúť, aby som ho nevyprovokoval, vôbec nevyzerá, že by mal chuť hrať sa...

Pre istotu z vrecka vyťahujem slzný plyn na psy, ktorý po mnohých zlých skúsenostiach radšej nosím vždy so sebou vo vrecku. Jaro využíva chvíľu, kým si čuvač všíma mňa a odchádza. Pomaličky sa pohýnam smerom od psa, ktorý automaticky vyštartuje mojim smerom. Našťastie, len vrčí a breše. Krôčik po krôčiku sa vzďaľujem až to nebaví ani psa a odchádza späť do dvora.

Nepríjemný zážitok ma znervóznil natoľko, že sa upokojujem až pri ďalšej porcii baranieho guľášu, na ktorý sa zastavujeme pri spiatočnej ceste v sedle Zbojská.

Zhodnotenie

Muránska planina a Veporské vrchy sú zvláštne miesto. Akoby sa tu zastavil čas. Tiché a opustené samoty roztrúsené po žltozelených lúkach ukryté v tieni hlbokých lesov. Nedotknutá príroda a úcta k tradíciám a k minulosti, ktorá pretrváva v živote miestnych ľudí právom radia tieto hory ku skvostom Slovenska. Stále je tu ešte čo objavovať, takže už teraz spriadam plány, kde ma zavedú moje kroky nabudúce.

Fotogaléria k článku

Najnovšie