Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Jedna z mnohých jám po povrchovej ťažbe
Jedna z mnohých jám po povrchovej ťažbe Zatvoriť

Túra Za baníctvom medzi Pezinskou Babou a Pernekom

Týždeň po prvej šachtovej túre nás Ctibor pozval na ďalšie pátranie za stopami baníckej činnosti v Malých Karpatoch. Do maličkého autobusu v Pezinku sme sa natlačili spolu s trampami, ktorí išli tiež na Pezinskú Babu na 12. marcový výšľap. S radosťou som zalomil palce so Sanchom a jeho Plamienkou. Nevideli sme sa od Trampskej tvorivosti 2014. Oni sa vybrali do chaty a my po modrej k vleku a hore mokrým snehom.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+819 m stúpanie, -1091 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 05.03.2016
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Vrt v Podbabskej doline
Doprava
Bratislava (vlak, bus) - Pezinská Baba (bus)
Pernek (bus) - Bratislava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Trasa

Pezinská Baba – Korenný vrch – Haviareň – Konské hlavy – Gašparová – Podbabská dolina – Pernek

Najprv všetci museli naštartovať svoje GPS mašinky, navliecť si ochranné návleky a dať si štartovací kalíšok „peleóvice“. Určite je zaujímavý pohľad na nás a nezainteresovaný by možno aj pochyboval, či vôbec niekedy vyrazíme na túru. Ale keď skončia úvodné rituály, už šliapeme ako každý turista.

Nikdy som ešte nebol na Korennom vrchu, hoci sa motám po Karpatoch nejaký ten piatok. Mokrým snehom sa vôbec nešlo dobre a bol som rád, že som paličky nenechal doma, ako zvyknem, keď chcem fotiť, lebo neviem tieto dve veci nejako zlúčiť. Na vrchole sme sa nezdržovali, ale hneď sme klesali k potoku a prvému cieľu dnešného dňa – Staré mesto (Altstadt). Ctibor nás na úvod zasypal informáciami získanými z internetu, ktoré sme hneď zabudli.

Viditeľné zlato v oblasti Pezinka sa vyskytovalo jedine v lokalite Pezinok–Staré mesto. Zlato sa najprv získavalo ryžovaním náplavov z Limbašského potoka a neskôr bolo objavené aj primárne ložisko s výstupmi Au-kremenných žíl na povrch. Ložisko je situované 1 km na Z až SZ od Kolárskeho vrchu v hornej časti Limbašského potoka. Vystupuje v malom masíve granitoidov, ktorý sa nachádza uprostred komplexu metamorfovaných hornín. Nositeľmi mineralizácie sú kremenné žily. Ich mocnosť dosahovala maximálne 60 – 64 cm. Najbohatšie na zlato boli tenké žily, ktoré obsahovali až 78 g/t Au. Dĺžka ložiska dosahuje takmer 1 km, ale bilančné zrudnenie bolo vyvinuté len na krátkych úsekoch. Celkové množstvo zlata, ktoré sa získalo za celú históriu ťažby sa odhaduje na 500 kg. Zlato z rudy sa získavalo amalgamáciou, čo umožňovalo ťažiť pomerne chudobné rudy s nízkym obsahom Au.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Jediné, čo sme z toho pochopili bolo to, že to nebol žiadny Klondajk. Začali sme teda klesať po ceste vedľa potoka a hľadali sme stopy po baníckej činnosti. Keby sme išli tadeto bez úvodných informácií, kľudne by sme prešli po ceste a nič nevideli. Takto sme zachádzali aj do lesa, ale nejako nič sme nevideli. Podľa Ctiborových informácií sme mali nájsť štôlňu Marianna. V mieste jej predpokladaného výskytu bol nevýrazný zárez do svahu. Potok zmizol niekde v zemi. Napokon bola naša snaha odmenená o niečo nižšie, keď sme miniatúrnym údolíčkom prišli k nanovo odkrývanej šachte. Mala nad sebou striešku z konárov, ale liezť by som tam neliezol. Od tohto miesta sme v lese nachádzali nekonečné množstvo jám – pingy, po povrchovej ťažbe. Ale zase, keby som nevedel, kde sme, tak si myslím, že je to krasová oblasť.

Ako sme sa tak motali lesom, našli sme zvláštny posed. Jednoducho ležal v podstate na zemi. Nemal zamknuté dvere, tak som samozrejme nakukol dnu. Vcelku luxusná možnosť na prenocovanie dvoch ľudí. Kúsok poniže, nad koncom chatovej osady v Slnečnom údolí, je prameň a ešte nižšie na peknej lúčke poľovnícka chata s vodovodom. Na betónovej podlahe krytej strechou by sa v pohode vyspalo aj 10 ľudí. Len by moc nesmel šľahať bočný dážď.

Boli sme hladní, a tak sme sa usadili na lavičku pri jednej chatke. Jedli sme rýchlo, lebo fúkal nepríjemný studený vietor a nepomohol ani štamprlík Tatranského čaju (62 %). Po veľmi krátkom obede sme vyrazili doľava, hore popri potoku vytekajúcom spod Konských hláv. Išlo sa nám zle, cesta bola rozbahnená, a tak sme sa napokon vybrali doľava kolmo hore na červenú. Mokrým snehom a strmým kopcom by sa bez paličiek stúpalo veľmi ťažko a bol som rád, že ich mám. Napokon sme bez nehody vyšli hore, preťali červenú a pokračovali k chatke na hranici Vojenského územia. V diaľke sa nám ukázali zasnežené dvojtisícovky v Rakúsku, ale nedali sa odfotiť.

Zvrtli sme sa doprava a pokračovali po zasneženej asfaltke. Po čase sa Ctibor vybral doľava k potoku, vraj tu má byť nejaká štôlňa. Nenašli sme nič, tak sme opäť prebrodili potok na pravý breh a došli sme k poľovníckemu posedu. Od neho sme sa vnorili doprava do mladého hustého lesa. Chodili sme ním hore dole, no opäť sme nič nenašli. Zišli sme teda dole k ďalšiemu potoku, prešli sme ho a svahom sa vrátili na asfaltku. Našli sme na nej zaujímavé stopy, ale od koho netuším. Žeby jazvec?

Z cesty sme odbočili doprava a po prvýkrát som zastal na vrchole Gašparovej. Aj tu Ctibor niečo hľadal, no našli sme len, vraj, zákopy po Rusoch. Po hrane kopca sme začali klesať dolu, a keď som videl, akým svahom chcú ísť chalani doprava dole, tak som to odmietol. Zabiť sa mi veru nechcelo. Napokon sme klesli k ceste a akurát po nej hore s revom išlo vozidlo lesnej stráže. Možno smerovali k „tenisovému“ posedu, ktorý sme pred chvíľou videli. Došli sme konečne na rovinku a všetci sme si posadali, vybrali čaj a keksíky. Keď sme sa najedli, navrhoval som, aby sme išli k Pištovej búde, no bol som prehlasovaný. Pokračovali sme chvíľu dole po ceste, napokon Ctibor zamieril doprava do svahu. Vraj tu má byť nejaká štôlňa. Nenašli sme nič, okrem vytekajúcej hrdzavej vody zo svahu. Zdá sa, že to tu všetko zavial čas. Napokon sme zišli k potoku a popri ňom doľava do Podbabskej doliny. Na mostíku sa do diaľky skvel biely plastový nočník. Presne aký zostal dodnes u nás po dcérach a pripravený privítať vnuka. Kto ho tu nechal a pre koho?

Kúsok poniže sme došli ku mne známemu senníku. Opäť bol plný voňavého sena a parádne by sa tu vyspali štyria tuláci. Ctibor znechutený tým, že sme nič nenašli, hoci mal údaje o štôlňach, vykročil po asfaltke smer Pernek. Ešteže som jastril po okolí a uvidel som štôlňu Mikuláš. Tak predsa sme boli odmenení! Je síce zaliata vodou, ale po preskočení potoka sa dá aspoň do nej nakuknúť. Dnu sme vo vode videli malého, čierneho mloka. Spokojní, že sme teda napokon niečo našli, sme sa vrátili na asfaltku a kráčali smerom na Pernek. Minuli sme zarastené zvyšky bývalého kúpaliska, ako aj vodu vytekajúcu asi z bývalého vrtu. Podľa Ctibora a Petra, ktorí neodolali a ochutnali ju, mala železitú chuť. Tesne pred prvými domami Perneka sme prešli po mostíku ponad potok na pravú stranu a vystúpali k chodníku na Kostolný vrch. Niekade tadeto budú v budúcnosti smerovať naše kroky pátračov po histórii baníctva v Malých Karpatoch. V krčme sme počkali na autobus a všetci do jedného sme sa po vystúpení v Bratislave vybrali si splniť a uplatniť svoje občianske právo – voliť. Ako to dopadlo, už dnes vieme.

Súvisiace odkazy

Fotogaléria k článku

Najnovšie