Túra

Jesenný vander Brabačer 2015

16.05.16
Dovoľte mi opísať 5-dňový vander krajinou, ktorá je môjmu srdcu veľmi, veľmi blízka. Možno mnohí viete alebo až po prečítaní pochopíte prečo. Opäť je tu jeseň s ňou stále počasie i farebné hory a lesy. Je to na počudovanie, keď je príroda najkrajšia, býva vonku azda najmenej ľudí. Nás ťahá von, a tak sme opäť na cestách, tentoraz sme zvolili niečo ako reminiscenciu na našu dávnejšiu „expedíciu“ ČERBABRA_2002, kedy sme prešli Čergov, Bachureň a časť Braniska. Vtedy bol december, mínusové teploty a akcia sa veľmi vydarila. Tentoraz sme išli opačným smerom, preto aj názov je v opačnom garde.

Trasa

Richnava – Sľubica – Smrekovica – Bachureň - Renčišov, Drienica – Čergov – Minčol – Kyjov

Koncom októbra sa rýchlikom Horalky s kamošom a s mojím verným psíkom približujeme od Žiliny smer Spišská Nová Ves, kde prestupujeme na osobný vlak do Margecian, budeme vystupovať v dedinke Richnava. Žiaľ, spojenie už nie je, čo bývalo (pred rokmi sme mohli začínať hoci aj o piatej ráno), a tak v Richnave sme až takmer na poludnie. Ešte vo vlaku využívame predpoludňajší čas na malý obed. V pláne máme dôjsť navečer na Smrekovicu a využiť novú útulňu priamo na vrchole. Láry-fáry.

V Richnave si na schodoch pred miestnym hostincom pochutnávame na 12° Šariši. Ja si odskakujem prezrieť rumy miestneho hradu a priateľa zanechávam napospas mladej cigánke s tromi zubami, ktorá ho podrobuje neľútostnému výsluchu. Rozhovor napokon skončila ona sama s ospravedlnením: „Prepáčte, myslela som, že ste Cigáň.“

Posúvame sa z dediny, cesta za ňou stúpa a stále rozmýšľame nad tým, že pivko v októbrovej horúčave nebol najlepší nápad a aj nad tým, prečo žltá trasa nie je vyznačená predsa len logickejšie. Značky miestami niet, no neprekáža nám to a ďalej stúpame lúkami cez kopček Gavart a napokon krásnymi jesennými lesmi až do sedla Predky, kde je autobusová zastávka (pešobusu) s uvedenými odchodmi autobusov z okolitých dedín, dobrý nápad, kvitujeme! Zo sedla, kde je aj prístrešok, nečakane strmo stúpame na vrchol Sľubice (1129 m) s takmer kruhovým výhľadom. Je sobota, neskoré popoludnie a na vrchole je partia púšťajúca draky a mladý párik na motorke. Sme v tretine dnešnej trasy a slnko povážlivo nízko nad obzorom. Keďže ráno chcem po čase vidieť východ slnka, sľubický posed predstavuje lákavé riešenie. Predsa len, išli sme na výlet a nie sa naháňať po hrebeňoch! Po krátkom prieskume okolia nachádzame presne podľa mapy prameň dobrej vody (pri zelenej značke) a oblúkom sa vraciame k ohnisku na vrcholovom hrebienku Sľubice. Zohnať suché drevo nepredstavuje problém, a tak o chvíľu sedíme pri ohníku. Varíme večeru a pri praskaní ohňa si vychutnávame pohodu až do tmy. Napokon sa presúvame do luxusného posedu kúsok poniže a spokojne zaspávame.

Hrebeňom geologických fajnšmekrov

Ráno sa zobúdzame so slnkom a okamžite zliezame po krátkom rebríku dolu a robíme prvé dnešné výcvaky. Hoci je chlad, ranné slnko má svoju silu. Naokolo je dolu hmla, celý Spiš, ako aj Šariš, sú ňou zaliate až po okraj, ozajstná nádhera! Ranné Tatry sú ešte ružové, pátrame po Spišskom hrade, ale bezvýsledne. Keby boli stále bývali Thurzovci na hrade, určite by dnes hmlu preklínali. Náš včerajší cieľ je dobre vidno, novučičká útulňa sa oranžovie priamo na vrchole Smrekovice. Pôvodný dnešný cieľ presúvame zo Smrekovice na Mindžovú, no uvidíme.

Po výdatných raňajkách vyrážame, smer sedlo Chvalabohu. Na Rajtopíkoch stretávame prvých dnešných ľudí, sú to skôr hubári, ako turisti, no ich prázdne košíky naznačujú, že hubárska sezóna je nenávratne preč. Veľa som čítal o skalných útvaroch Rajtopíkov, konečne si môžem na vlastné oči prezrieť skalnú bránu a aj veľa menších vápencových vežičiek. Poniže brány je výborná výhľadová skalka, zadovážime si čajík a keksy, aj psík dostáva svoje – veď toho nabehá možno dva razy viac, než my. Celučičká spišská župa aj s hradom sa stále topí v hmle, no my si užívame slniečka. Skalnatý jesenný hrebienok Rajtopíkov má svoje nezameniteľné čaro, chodník sa doslova preplieta pomedzi skalky – takéto čosi milujem.

A je tu klesanie do sedla, cesta vedie popod telekomunikačnú vežu a onedlho stojíme pri pomníčku v priesmyku. Časy malého hostinca sú zrejme naveky zrátané, nuž ostáva mi iba spomienka na lahodné spišské klobásy, ktoré nám tam s bratom pred hodnými desaťročiami kúpil ocko, mňam (cesta na Zemplínsku Šíravu, 1976, uf!)! A pri spomienkach sa dostavuje ozajstný hlad. Padá rozhodnutie, že po prehliadke Diablovej diery sa niekde na slnku najeme. Diablova diera je skutočná paráda, prepadanie vôd Svinky v priamom prenose. Dakedy sa musíme pozrieť aj na vyvieračku na druhej strane. Bifurkácia toku Svinky už síce nefunguje, ale dá sa dosť dobre predstaviť.

Pokračujeme ďalej dolinou a napokon využívame posedenie pri jednej z chát k obedňajšej pauze. Pri jedle vychutnávame slnko, kľud, jednoducho dokonalú pohodu. Lenže vieme, čo nás dnes ešte čaká, nuž sa musíme pozbierať, stále sme ešte len v dlžobe za včerajšiu trasu. Stúpame príjemnou jesennou dolinou, okolo polorozpadnutého objekta (salaš?). Už to má, chudák, zrátané. V záverečnom výstupe na vrchol Smrekovice využívame Markovu skratku, no ešte predtým stretávame skupinku až štyroch ozajstných turistov, na počudovanie (poľutovanie) jedných z nemnohých na celej trase (s výnimkou dvojice na Sľubici a Čechov na Minčole). Smrekovica a jej hrebeň s čučoriedkami a brusnicami je úchvatná, nadobúda morfológiou a rastlinstvom horský charakter. Poskytuje nám pekné spišské výhľady. Onedlho sme na vrchole, kde vyšnoslavkovskí turisti postavili novú útulňu Vresovianka. Účelovo je to skôr prístrešok pre omšu, ale v krídlach sú veľmi dobré možnosti na prenocovanie (možno využiť aj výhľadovú búdku). My však po kúsku čokolády napredujeme smer poľana Kravcová. Zo severného kalamitného svahu masívu Smrekovice sa otvárajú krásne šarišské výhľady, a pekne sa rysuje čergovský hrebeň.

Melancholický podvečer

V temnom lese pred Kravcovou doplňujeme zásoby chutnej vody z výdatnej studničky. Vzápätí vychádzame na rozľahlé lúky Kravcovej. Kráčame nizučkou žltkastou trávou po miernom svahu a pritom sprava obchádzame chatku s presklenou verandou na vrchole kopca. Nádherné scenérie dopĺňa ďaleký výhľad smerom k Bachurni. Blížime sa k Boldigáňu, inverznej oblačnosti sa akosi nechce ustúpiť a tak je jasné, že sa s ďalším klesaním ocitneme v náručí hmly. Klesáme najskôr strmším žľabom a po sérii krátkych lesných minivýstupov sa nájdeme v Lačnovskom sedle. Nevedno prečo, zelená značka do sedla Magury bola odklonená z pôvodnej trasy a teraz vedie cez Lačnov. Ak nájdeme starý chodník, využijeme ho, hútame. Od rázcestníka chodník viedol rovno popod hrebeň, nachádzame ho - je vychodený a často používaný, nuž ideme po starej verzii. Pod strmým svahom robíme rýchlu keksovú pauzu - rýchlo sa zvečernieva a nám až teraz dochádza, že posunutý čas znamená tmu o hodinu skôr... Nedošlo mi, že čas v mobile je riadený automaticky, možno z Prahy alebo z Bratislavy, čo ja viem.

Nuž, až na Mindžovú to bude po tme. Navyše sa od západu nasunula neočakávaná oblačnosť, a tak je nastávajúce zotmenie o to rýchlejšie – jesenná melanchólia nadobúda dokonalý charakter. Navyše nevieme, či útulňa Chotárna nie je zatvorená. Pred sedlom Magura máme prichystané čelovky, zatiaľ len v pohotovosti. Hrebeň nebadane klesá a my spomíname na krásne decembrové holomrazy 2002, keď sme boli prichýlení na chate Bukvica. Za sedlom Búče nasleduje krátky výšvih na kótu Mindžová a už vidíme siluetu chaty napriek ozajstnej tme. Nám sa však zdá, akoby žiarila! Bude otvorená? Je nedeľa večer, ktovie... Máme šťastie, chata je otvorená a zíva prázdnotou. Pociťujeme úľavu, že nocľah je vyriešený. Zisťujeme, že útulňu tvoria až tri objekty – vlastná chata, letný gril a dreváreň. Hermanovskí turisti nezabudli ani na detské hojdačky. Jedným slovom – dokonalé! Zakladáme oheň v kozube, varíme, preberáme všeličo a... je nám fajn. Vonku, hoci je tlaková výš, sadá hmla, čo neveští nič dobrého. Ako zvyčajne, po debatách nasleduje prísny režim, pomodliť, vycikať a spať.

Ráno sa skutočne prebúdzame do hmlistého bezvýhľadova. Výšky Bachurne sú na úroveň inverzie prikrátke. Nuž niet sa kam ponáhľať, chceme iba obkrúžiť renčišovský kotol a popoludní zbehnúť k autobusu v obci. Vyhľadáme prameň – je poniže útulne a je výdatný. Pomaly balíme a okolo 9-tej smutne opúšťame krásne miesto. Veľká vďaka Hermanovčania! Napredujeme po prekrásnom hrebeni Búčov, čiže prvé kilometre po Maguru si dávame znova. Na hrebeň som sa veľmi tešil, no pri nízkej oblačnosti pociťujem akési sklamanie. Pokračujeme ľahkým hrebeňom a traverzujeme Bachureň (1087 m). Zisťujeme, že aj tu – pod vrcholom Bachurne - priložili turisti ruku k dielu, je tu vybudovaný nový prístrešok. Za Bachurňou sa prudko stáčame doprava k Renčišovu a mokrými lúkami a lesmi stále klesáme k dedinke. Absolútne ticho vzdialene pretína iba občasný rev motorovej píly. Na lúkach nad Renčišovom sa na chvíľu vyvalíme popri bukových kmeňoch. Máme čas, a tak si dávame niečo ako ľahký obed. K zastávke autobusu je to iba skok.

Prejazd civilizáciou a koniec dobrý, všetko dobré

Spoj odchádza načas a je takmer prázdny. Pomáhame mladej upravenej Rómke s kočíkom. Zato v Jarovniciach autobus zažíva ozajstný atak miestnych, asi päťdesiatich osadníkov. Kam teraz poobede všetci idú, kladiem si otázku a kŕčovito zvieram psíka na kolenách. Dozvedáme sa, že viacerí mieria do sabinovského Lidlu, ktorý má vraj v čase vyplácania dávok najvyššie tržby na Slovensku. V sabinovskej peknej krčmičke si dávame popoludňajšiu kávičku a aj kofolku a o chvíľu sedíme v minibuse do Drienice.

Vystupujeme až na konečnej, odkiaľ opäť začíname turistikovať. Nasleduje výstup po asfaltke najskôr popod a potom kúsok povedľa lanovky na Lysú. Stretávame chlapíka, ktorý sa k nám prihovára moravským dialektom. Je z Kyjova a má na Lysej chatu, staval pred rokmi lanovú dráhu a rád sa sem vracia. Vraj škoda, že sme neprišli skôr, mohli sme prespať u neho. Neprekáža, veď nocľah máme objednaný na Chate Čergov.

Kráčame záverom doliny hore, mäkké slnko sfarbuje jej bočné rebrá ešte viac do zlatavej. Nám je jasné, že na Lysú dorazíme so západom slnka. Posledná zákruta a je tu sedlo Besná. Hore stúpame trávnatým rebrom už po Baranej strane a onedlho, užívajúc si posledné dnešné lúče, stojíme na Lysej. Prvý raz dnes, hoci v opare, zazrieme Tatry. Náš pohľad skĺzol aj do Šariša, kde Jarovnice dymia ako Mochovce, možno aj väčšmi. Z Lysej vedú naše kroky, už za slabnúceho svetla, cez Oltárkameň s kaplnkou k Chate Čergov. Hrebeň je prekrásny, riedko porastený na severnej strane, čiže máme neustále podvečerné výhľady smerom k vrchu Čergov a k hlavnému hrebeňu až po Horošovík. Zopár dní dozadu som na čergovskej chate objednával e-mailom nocľah, no bez odpovede. Uvidíme. No, je pondelok večer, tušíme nejakú čertovinu. Prichádzame k chate, súmrak je tu. Chata zatvorená, pred ňou len bojazlivá mačka. Vzápätí začujeme traktor, prichádzajú lesní robotníci. Prihovárame sa im, sú takí ochotní, že aj volajú chatárovi. Vraj príde až v stredu. Hm. Ešteže je v zálohe blízka útulňa Drina.

Prehodíme s robotníkmi ešte zopár viet, poďakujeme sa a už za tmy rezko stúpame na vrchol Čergova. Cestou rozmýšľame o chatárovi a toto ozaj nechápem. Nie, nepotrebujeme, aby kvôli niekoľko desiatkam éčiek civel na chate. Stačilo iba odpísať – ste len dvaja, nuž choďte hentam a hotovo. No keď sa na to pozerám s odstupom času, je aj dobre, že sa tak stalo. Našli sme super útulňu, ktorá nás prichýlila, a navyše východ slnka z Čergova, vzdialeného zopár desiatok metrov, bol fascinujúci. Ale nepredbiehajme.

Drinu sme našli presne podľa opisu, už s čelovkami, prázdnu a so vzorne prichystaným drevom. Na všakovaké zlepšováky sme naďabili – vkusne vyhotovená smerovka k vode iba z konárov a aj pokladnička v útulni – z plynovej bomby. Útulňa je v výbornom stave, pec ide ako divá a o chvíľu je vo vnútri teplučko. Dreva na okolí je nadostač, po vodu iba kúštik. Prekvapuje ma ozrutná pijavica v studničke – pri svite čelovky som pozoroval, ako si tam lebedí v nadmorskej výške takmer 1000 metrov. Dnes varíme kurča na paprike ala dobrý hostinec. Iba sme nejakí unavení, nemáme veľmi náladu na dlhé hovory, a tak s plnými bruchami ulíhame. Úplne sa vyjasnilo, tak očakávame chladnú noc. Pravdou je, že izolácia Driny nie je na najvyššej úrovni, takže ma po polnoci prebúdza nočný chlad. Sme presne na hranici inverzie a je to cítiť – do útulne sa vkráda vlhko a chlad. Nuž dopínam vrece a opäť zaspávam.

Keď v botanickej záhrade máte šťastie na počasie

Ráno je ako vymaľované, čistučké nebo, no z Driny ho ešte nebolo vidno, lebo je na rozhraní hustého a ešte hustejšieho lesa. Vychádzame poľahky na čergovský vrchol, ktorý pohoriu meno dal a na južnom svahu nachádzame najlepšie výhľadové miesto. Brodíme sa vysokou zlatožltou trávou, ofarbenou ranným slnkom a obdivujeme panorámu od Vihorlatských cez Slanské vrchy až po Tatry. No krása! Je tak čisto, že dokážeme rozoznať úplné detaily, ako napríklad ostré kontúry Šarišského hrádku (Nový hrad). Náhle sa v diaľke niečo zablysne a stojíme s nemým úžasom – slnko sa opiera do okien Chotárnej a tá nám máva na pozdrav. Ďaleké čergovské výhľady, podčiarknuté žltkasto-ružovou suchou trávou, sú dokonalé. Hoci v noci mrzlo, inovať rýchlo prehráva nerovný súboj s dôrazným slnkom a to dokonale prehrieva naše kosti. Poberáme sa rýchlo naraňajkovať a pobaliť do útulnej Driny, naberáme vodu, pripravujeme zásoby dreva, upratujeme po sebe a lúčime sa s poďakovaním staviteľovi chatky.

Čo nasledovalo potom, si dovoľujem nazvať prechádzkou botanickým rajom. Takmer dokonale vyrovnaný tisícový hrebeň, čisté, prečisté výhľady na všetky strany. A vôňa čerstvo spadnutého lístia! Tu sa nad vami skláňa biela briezka so žltkastým lístím, tam tróni ako kráľ mohutný zlatý smrekovec, všetko zarámované zlatohnedými bukmi. Aj jedle majú v tomto svete akúsi neobyčajnú farbu, možno ich strieborná zelená je iba v ostrom kontraste s okolím. Ozaj botanická záhrada! Ukrajujeme prvé kilometre a pasieme oči na toľkej nádhere. Nohy by aj išli, duši sa veľmi nechce ponáhľať. Na okolitých obzoroch objavujeme nové a nové detaily – na juhu Kloptaň s rozhľadňou, na severe sa ukazuje v celej svojej mohutnosti Zborovský hrad. Čas od času zazeráme, čože sa deje na Šarišskom hrádku, na pozadí s Tatrami - jeho zubatá silueta vyzerá úžasne. Od keksovej pauzy na Javorine pokračujeme iba v kraťasoch. Prechádzame ďalej cez parkovo upravené Solisko a Horošovík, až napokon schádzame do sedla Priehyby, kde stojí krásna kaplnka. Nastáva čas obeda, nuž na rad prichádza bravčové vo vlastnej šťave. Papkáme s bosými nohami, slnko hreje, lístie popadáva, takmer bezvetrie. Idyla!

Hútame, ako to bude na hrebeni s vodou, no dilemu po pár metroch stúpania vyrieši výdatný prameň, ktorý nie je v papierovej mape. Je vpravo pod cestou, čiže na severnej strane, a teda v objatí celodenného tieňa a mrazu, pritom na slnku je príjemne a teplučko. Spadnutým lístím ovoňaným hrebeňom pomaly stúpame tiahlym chrbtom na Dvoriská a klesáme do malebného nevýrazného sedla Uhliská. Tu odbáčame doľava po veľmi nezreteľnej ceste – podľa staršej mapy by tu mohli byť senníky. No čaká nás len zarastená a ťažko priechodná vrstevnicová cesta, ktorá pripomína niekdajší život v týchto miestach. Po objektoch, vhodných na prenocovanie, ostala iba podmurovka.

Napájame sa na zelenú značku od Hanigoviec a vystúpime do sedla Ždiare. Pod ním míňame poľovnícku chatu, no tá sa nám na nocľah nepozdáva, nemá ani náznak verandy. Sme opäť na hlavnom hrebeni a stále si užívame slnka, hoci jeho lúče badateľne slabnú. V oblasti rázcestia Lazy sa dostávame z lesa a máme opäť kruhové výhľady. Navôkol plno čučoriedok a brusníc. Dávame si do nosa a ani psík nezostáva pozadu. Na predvrchole Minčola s krížom sa rozhodujeme pre nocľah pri útulni pod Minčolom. Klesáme, sprvoti po hrebienku, napokon sa chodník prudko skrúca doľava strmo úžľabinou. Do 10 minút sme pri chatke. Chatka je zatvorená, no neprekáža. V zadnej časti chatky je vstup do núdzového priestoru pod strechou, sú tu aj matrace a ochrana pred ľadovými prúdmi je dostatočná. No čo by sme ešte chceli, veď toto je úplný luxus! Na čistinke pred chatou je ohnisko, lavičky a stolík, len studnička je vyschnutá, po vodu je treba zbehnúť údolím na začiatok potôčika. Než založíme oheň, vraciame sa na hrebeň a pozeráme na Tatry, ukladajúce sa k spánku. Je stále jasno, noc bude chladná, ako tomu nasvedčujú prúdy ľadového vzduchu, valiace sa do doliny povedľa útulne. No pri ohníku je dobre, ešteže sme doniesli dostatok dreva. Večera je na studený spôsob, plyn sme takmer celkom minuli, rezerva musí zostať na ráno pre havka, ktorý je na ovsených vločkách. Po večeri iba sedíme a vyhrievame sa pri ohni a okolo deviatej sa poberáme do chladných útrob chaty. Pár minút klepeme kosu, no po dostavení sa pocitu tepla tvrdo zaspávame.

Ráno nás vnútorný budík načisto sklamal, takže nemá zmysel vybiehať na hrebeň pre nejaký východoslnkový výcvak. Veď o hodinu to bude rovnaké, nuž raňajkujeme. U mňa bola obľúbená kofila s tromi zlisovanými rožkami, psík dostal mäsko s vločkami a dokonca sa nám podarilo zohriať vodu na kávu ako aj na horúcu hrušku do termosky. Po zabalení vecí sme o chvíľočku opäť na hrebeni. Výhľady sú opäť čisté a tým pádom veľmi ďaleké. Zdravia nás šarišské andezity – obidve Stráže s hradom, Volovské a Levočské vrchy, Kráľova hoľa s Ďumbierom a Tatry. Z údolia Popradu na nás máva Ľubovniansky hrad a nad ním vykukujú Tri koruny (Trzy Korony) a Vysoké skalky v Pieninách. Na najvyšší vrch pohoria – Minčol, je to iba skok, v rannom chlade ho dosahujeme bez spotenia. Pri vetrami ošľahanom vrcholovom pylóne stretávame dvoch turistov z Kladna. Ak dobre rátam, na našej päťdňovke sme stretli dokopy 8 turistov (2 pod Sľubicou, 4 pod Smrekovicou a teraz 2). Nám však neprekáža, že sú všetci doma alebo v Tatrách a Fatrách.

Po keksovej pauze s horúcou hruškou štartujeme zostupovú časť po modrej značke do Kyjova. V sedle pod Minčolom na prekvapenie stretávame školskú výpravu, snáď dve triedy deťúreniec z okolitých obcí. Vraj je to tradícia, októbrový výstup, tak toto je naozaj super! Lúčime sa s učiteľským zborom a klesáme kamenistou cestou. V polovici klesania sa vpravo od cesty nachádza prameň dobrej vody. Naberáme do fliaš, čo keby v blízkom Kyjove nebola otvorená krčma. Nakoniec sa klesanie zmierňuje, vychádzame na lúky, opäť s výhľadmi na Tatry, už zahalené do oparu. Odbáčame doľava do plytkého lúčneho sedielka pod Lysou horou, kde tušíme výhľady na blízku Sokoliu skalu. Bolo ju síce vidno, no v ostrom protisvetle. Vraciame sa na modrú značku a posledným lúčnatým úsekom vchádzame pomedzi prvé kyjovské chalúpky do dediny. Do odchodu autobusu máme takmer hodinu a keďže krčma je ozaj zatvorená, berieme útokom aspoň malý obchodík. Nakupujeme iba drobnosti, na ktoré máme po piatich dňoch najväčšiu chuť.

Takmer prázdnym spojom ideme cez Šarišské Jastrabie a Vislanku do Ľubotína, sedí tam iba zopár školákov, vracajúcich sa po šichte domov. V Ľubotíne prestupujeme na Starú Ľubovňu, prichádza dosť plná linka, a tak nás vodič smeruje do posilového spoja. Ten práve úplne prázdny prefrčal okolo, hlásime mu. Tomu šofér a ani my nerozumieme. Zo Starej Ľubovne mierime vlakom do Popradu, tma prichádza pomerne rýchlo aj vďaka nasúvajúcej sa vysokej oblačnosti od západu. Asi sa prvá časť babieho leta končí, hútame. Rozmýšľame nad túrou a prichádzame k jednoznačnému záveru, že absolvovaná päťdňovka bola veľmi vydarená a krásna.

Autori fotografií: Pavel Filák a Michal Kapr

Fórum 8 príspevkov
Jesenný vander Brabačer 2015 03/06/16 13:13 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Poráča do Hnilčíka na pohodu za tri dni Prechádzka bola naplánovaná ako óda na jeseň. Ako sme si povedali, tak sme urobili. Všetko sme podriadili načerpaniu jesennej atmosféry neskorého babieho leta, ktoré v týchto končinách býva mimoriadne "srdcolapné". Opäť sme spojili viaceré krásne miesta, ktoré sme navštívili počas predošlých vandrov (peši či na bicykli) a vyšla nám pohodová trasa s minimálnym prevýšením. Je to na neuverenie, ale počas troch dní som nevydal ani za kvapku potu. 18/12/17 Pavel Filák Volovské vrchy
Túra Výpad za zlatou štvrťhodinkou na Žalostinú V posledných časoch zimné obdobia veľmi snehovým podmienkam neprajú. A keď máte radi zasnežené kopčeky, je treba využiť každý okamih, keď je aspoň malá šanca na bielu pokrývku. A tak sa jedného upršaného februárového dňa s kolegom z práce rýchlo rozhodujeme pre podvečerný výšľap do oblasti Žalostínskej vrchoviny. Keďže robíme obaja v Hodoníne, aj Žalostiná pre nás predstavuje pomerne vysoký kopec. Slnka mnoho nebude, no možno budeme mať šťastie. 28/12/16 Pavel Filák Biele Karpaty
Túra Jesenný vander Brabačer 2015 Dovoľte mi opísať 5-dňový vander krajinou, ktorá je môjmu srdcu veľmi, veľmi blízka. Možno mnohí viete alebo až po prečítaní pochopíte prečo. Opäť je tu jeseň s ňou stále počasie i farebné hory a lesy. Je to na počudovanie, keď je príroda najkrajšia, býva vonku azda najmenej ľudí. Nás ťahá von, a tak sme opäť na cestách, tentoraz sme zvolili niečo ako reminiscenciu na našu dávnejšiu „expedíciu“ ČERBABRA_2002, kedy sme prešli Čergov, Bachureň a časť Braniska. Vtedy bol december, mínusové teploty a akcia sa veľmi vydarila. Tentoraz sme išli opačným smerom, preto aj názov je v opačnom garde. 16/05/16 Pavel Filák Branisko, Čergov, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. dnes Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč
Túra Tiesňava Prieboj a Peňažná z Ihráča Vždy ma poteší, keď domáci poznajú svoje okolie, zaujímavé lokality v ňom, keď vedia ich históriu a hlavne, keď si uvedomujú jej krásu a význam. Nie je to vždy tak. Veď z nejednej pamiatky sa už stalo smetisko alebo bola zničená kvôli vlastnému sebeckému prospechu. Taktiež ma teší, keď si tieto vedomosti nenechajú len pre seba, ale pamiatku sprístupnia, hoci aj miestnym značením, a tak umožnia, aby aj iní ľudia mohli obdivovať jej krásu a oceniť jej hodnotu. dnes Danka Tomášiková Kremnické vrchy
Recenzia Fjällräven Keb – trekingová bunda Má výstredný dizajn, netradičnú materiálovú skladbu, svojou funkčnosťou sa najviac podobá softshellkám a je súčasťou setu s rovnomennými trekingovými nohavicami. Výrobca ju označuje za letnú, no treba poznamenať, že leto myslí švédske. U nás je vhodná skôr do prechodných období jari a jesene, keďže však nie je nepremokavá, nesmie pršať. Môže však poriadne fúkať, na čo má aj prispôsobenú špeciálnu kapucňu. Pre túto sezónu bola aktualizovaná podobne ako nohavice Keb. včera Ľubomír Mäkký Oblečenie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jesenný vander Brabačer 2015 03/06/16 13:13 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Branisko, Bachureň, Čergov

  • Počet dní
    • 5

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1199 m n. m.

    • min: 330 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4025 m

    • klesanie: 3654 m

  • Vzdialenosť
    • 77 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 24.10.2015

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9225 ° SŠ
      dĺžka: 20.92556 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.21722 ° SŠ
      dĺžka: 20.93835 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.97925 ° SŠ
      dĺžka: 20.87385 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 49.07585 ° SŠ
      dĺžka: 20.96556 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 49.18534 ° SŠ
      dĺžka: 21.17048 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 49.22737 ° SŠ
      dĺžka: 20.99727 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Sľubica (posed), útulňa Chotárna na Mindžovej, útulňa Drina na Čergove, útulňa pod Minčolom

  • Voda
    • pod Sľubicou, Kravcová, Mindžová, Drienica (pod lanovkou), útulňa Drina, sedlo Priehyby, pod Minčolom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Richnava (vlak, bus)
      Renčišov (bus) - Sabinov (vlak, bus) - Drienica (bus)
      Kyjov (bus) - Ľubotín (vlak, bus) - Stará Ľubovňa (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.04 (0.3)