Túra

Ako stráviť týždeň v Gruzínsku 2. – 4. deň

10.05.16
Ako som písala v prvom článku, vybrať sa na výlet do Gruzínska by mi pred pár rokmi vôbec nenapadlo. Avšak krajina pod Kaukazom je čoraz lepšie dostupná, takže netreba zbytočne s návštevou váhať. Môže sa stať, že tam bude turistov čoskoro už príliš veľa. My sme sa rozhodli krajinu spoznávať nielen ako cestovatelia, ale aj ako turisti. Opis trojdňového prechodu v Národnom parku Borjomi – Kharagauli si môžete prečítať práve tu.

Prvý deň v Gruzínsku bol naozaj nabitý. Skorý ranný prílet do Kutaisi, presun do Borjomi, vybavenie vstupného do národného parku, presun do Akhaltsikhe a nakoniec ešte aj návšteva skalného mesta vo Vardzii. O tomto všetkom som sa rozpísala v prvom článku. Dnes vám predstavím krásy národného parku Borjomi – Kharagauli, ktoré sa dajú objaviť len vlastnými nohami alebo na koňoch. Je to krásny kúsok divočiny a zachovalých lesov Malého Kaukazu.

Deň 2: Akhaltsikhe – Atskuri – útulňa Amarati

Náš šofér a sprievodca v jednom, ktorý nás včera sprevádzal do Vardzie a kláštora Sapara, a ktorý nám sľúbil, že nás odvezenie na začiatok treku do Atskuri, prichádza ráno načas. Ešte včera večer nás upozornil, že nás dnes zoberie do super obchodu. Nepochopili sme však, že tým myslí veľký trh, ktorý sa koná v Akhaltsikhe každú nedeľu a na ktorý sa zliezajú ľudia z polovice Gruzínska. Na trhu majú všeličo - domácu zeleninu, čerstvé bylinky, výborné pečivo, domáce syry či živé zvieratá. Kupujeme aspoň pár dobrôt do batôžka, keďže veľký nákup sme zvládli ešte včera v meste, čo je veru veľká škoda.

20 km autom a sme v Atskuri. Ešte než sa vyberieme na túru, navštevujeme ruiny katedrály Atskuri. Postavili ju v 10. storočí a podľa nášho sprievodcu to vraj bola najväčšia katedrála v Gruzínsku. Aj z pozostatku ruín sa dá pochopiť, že to bol monumentálny priestor. Vraj sa plánuje jej rekonštrukcia, ale neviem si veľmi dobre predstaviť, ako chcú pár ruín zrekonštruovať. Kúsok od katedrály je ešte pevnosť Atskuri. Z časových dôvodov sa tu už nezastavujeme.

Turistika začína

Náš sprievodca nás vezie ešte kúsok za dedinu, aby sme boli bližšie k chodníku St. Andrews's Trail, ktorým pôjdeme. Lúčime sa, odteraz to je už len na nás. Po asi kilometri poľnou cestou prichádzame k rangerskej stanici. Ukazujeme naše povolenie a potvrdenie o zaplatení poplatku za vstup do národného parku (za 3 dni to je 30,- lari na osobu). Sme cca vo výške 1000 m, čaká nás približne 16 km, ktoré by sme podľa informácií, ktoré máme, mali prejsť za asi 6 hodín. Hneď za rangerskou stanicou je výdatný prameň vody, a tak neváhame, pijeme plnými dúškami a dopĺňame vodu, kam sa len dá. V mape, ktorú máme, je ďalší prameň až pri útulni, kde plánujeme spať. Je niečo okolo pol jedenástej, keď reálne vyrážame. Po útulňu Amarati vedie chodník pomenovaný ako Panorama trail.

Trasa vedie lesom chvíľu popri potoku, potom začína prudko stúpať. Les je krásny, zachovaný, veľmi podobný našim lesom, hoci rastie vo vyššej nadmorskej výške. Keďže sme plne naložení, tak sa nám do kopca ide ťažko. Počasie nám praje, je slnečno a teplo, takže sme radi, že sme v lese, v chládku. Chodník je značený, ale nie je to žiadna diaľnica. Po približne 150 výškových metroch je odbočka, ktorou sa vracia Panorama trail, ktorý sa dá urobiť ako okruh. Tade sa teda asi vrátime aj my, keďže naša trasa nie je prechodná až do konca kvôli snehu a zničeným mostíkom cez potoky po zime.

Po troch hodinách šliapania rôznymi druhmi lesa prichádzame do krásneho trávnatého sedielka, kde máme prvé väčšie výhľady do krajiny. Teraz je správny čas na neskorý obed. Však nám už aj dobre vyhladlo! Vyberáme dobroty, čo sme nakúpili dnes na trhovisku a chystáme si zobkanie v štýle zo všetkého trošku. Pod nami je salaš, aj tam vidíme motať sa pastiera a pobehovať psy, ale nám sa nechce schádzať dole. Po jedle stíhame tiež krátku siestu, z ktorej nás rušia len kvapky dažďa. Nasadzujeme pláštenky a bundy, našťastie prší len chvíľu.

V raji Malého Kaukazu

Od sedla sa krajina mení, odteraz pôjdeme viac lúkami po hrebeni, s výhľadmi raz na jednu stranu do údolia, raz na druhú k ďalšiemu hrebeňu. Hlavnú výšku dnešného dňa sme nastúpali, teraz to je pohodový terén. Užívame si výhľady a kvetenu. Niečo po 16-tej prichádzame na úžasne zakvitnutú lúku všetkými možnými kvetmi. Kúsok od nás je krásny hrebeň, ktorý nám pripomína Belianske Tatry, hoci nie je tvorený vápencami. Pripadáme si ako v raji. Fotíme o dušu, vstavačovce, nezábudky aj iné kvety, o ktorých absolútne netušíme, ako sa volajú. Veru, vybrali sme si pre návštevu najlepšie ročné obdobie. Jediné negatívum dňa je, že k útulni je potrebné klesnúť do údolia pod hrebeň. Cestou míňame salaš, ktorý je zatiaľ prázdny, ale tu ešte asi paša nezačala. Kúsok nižšie sú válovy s vodou. K útulni to už je na skok.

Útulňa Amarati leží vo výške okolo 1900 m. Budova je celkom nová, postavili ju zjavne len nedávno. Dnu je pripravených 12 drevených priční, stôl a lavice, celkom pohodlie. Útulňa však nemá žiadnu piecku. Vonku je ešte veľký prístrešok, ohnisko a latríny. Keďže prichádzame niečo po 17-tej podvečer a dni sú dlhé, premýšľame nad krátkym výletom na hrebeň nad nami, hoci tam nevedie žiadna značka. Hrebeň sa však zaťahuje, a tak volíme posedenie vonku, varíme večeru, využívame dostupnosť dreva a dopriavame si večer romanticky pri ohníku, so zvyškom vína z lietadla a gruzínskym koňakom.

Deň 3: Útulňa Amarati – útulňa Sametskhvario

Ráno sa budíme do chladného rána, v noci klesli teploty na asi 6 °C aj vo vnútri útulne, s mojim najtenším letným spacákom (kvôli hmotnosti) mi bolo trošku sviežo. Dnes nás čaká presun k útulni Sametskhvario, ktorá leží pod rovnomenným najvyšším vrcholom národného parku. Malo by to byť cca 9 km, časovo tak 4 - 5 hodín, takže sa vôbec neponáhľame a je niečo po 10.30 h, kým konečne vyrazíme. Je krásne slnečno a dosť teplo. Stúpame naspäť na lúku, z ktorej sme včera zišli, cestu si trošku skracujeme priamo hore, namiesto po chodníku, ktorý sa kľukatí. Pokračujeme trávnatým hrebeňom, nikde nikto, len my a svieža zeleň. Chodník ide chvíľu po vrstevnici, chvíľu stúpa, potom opäť kúsok klesá, klasická hrebeňovka. U nás sú po roztopení snehu koberce šafranov, tu rastie korunkovka (Fritillaria), ktorá vyzerá ako fialový zvonček.

Okolo 14-tej sme v peknom sedielku, odkiaľ vidíme pokračovanie trasy. Bude to ešte pekne do kopca, ale predtým musíme čo-to aj klesnúť. Na toto je potrebné nabrať sily, a tak pauzujeme na neskorý obed. Prichádzame do výšky, v ktorej začína rásť miestna „kosodrevina“ – rododendrony. V týchto miestach musíme prejsť zopár snehových polí. Sneh je tvrdý, našťastie nie je veľmi kam zletieť. Čo je však horšie, zrazu sa z údolia na nás valí hmla. V momente sekundy sme v bielom mlieku. A chodník nikde. Zapínam gps v mobile, kde mám nahraný záznam trasy pre prípad núdze akým je tento. Vďaka navigácii sme schopní zísť naspäť na značku. Inak v niečom sú rododendrony výhodné – nedorastajú do výšky kosodreviny a nepichajú, tým pádom sa dá dobre chodiť aj rovno po nich, čo si pri návrate na značku dobre precvičíme.

K najvyššiemu bodu národného parku

Sme v sedielku pod najväčším stúpaním dnešného dňa. Ideme hore v hmle, začína opäť mrholiť, keď tu zrazu sa z hmly vynárame. Toto sú vždy krásne momenty, keď sa krajina otvorí. Ďalšie sedlo, hmla je za nami, kúsok pod nami ďalší salaš, tipujeme, kde je útulňa, ktorá by nemala byť ďaleko. Nakoniec to je približne hodina trávnatým a nenáročným terénom, do kroku nás ženie blížiaci sa dážď. Do útulne Sametskhvario prichádzame presne so začiatkom poriadneho lejaku okolo 17-tej podvečer.

Útulňa je oveľa menej komfortná než Amarati, kde sme spali predchádzajúcu noc. Sú tu len štyri drevené polorozpadnuté prične, vo vnútri je dosť neporiadok, chýba stôl, piecka či akékoľvek zázemie. Ale neprekáža, však prežijeme, hlavne, že sme pod strechou. Tu je inak jasné, prečo piecka nie je, nebolo by čím kúriť, keďže sme vo výške 2600 m, kde stromy nerastú. Vodu na varenie riešime odchytom dažďovej do ešusov, plus roztopíme niečo zo zvyškov snehu. Na pitie sme si nabrali doobeda dostatok ešte pri prvej útulni, potom už žiadna voda nebola.

Po daždi obdivujeme krásnu dúhu a zvažujeme, či sa vybrať na najvyšší bod národného parku Sametskhvario (2642 m), ktorý je rovno nad nami. Je to len kúsok, ale najmä ženskej časti sa veľmi nechce. Mňa klepe od únavovej zimy, ale nakoniec sa rozhodujeme, že teda poďme, však ako by to bolo, nestáť na najvyššom vrchole. Počasie sa k večeru vylepšuje, dokonca opäť vychádza slnko. Na vrchole sme raz-dva. Pod nami je more oblakov, je to úplná paráda. Síce nemáme výhľady do diaľky, ale okolitá krajina je vo večernom mäkkom svetle úplne kúzelná. A k tomu našľahaná pena... Nachádzame si závetrie kúštik pod vrcholom a čakáme na magický okamih, kedy svetlo vystrieda tma. Po západe slnka zbiehame naspäť do útulne a v tichu noci si užívame samotu uprostred hôr.

Deň 4: Útulňa Sametskhvario – Panorama trail – Atskuri - Khashuri

Ráno je opäť sviežo. V noci som mala na sebe všetky vrstvy, takže sa to dalo vydržať. Budíme sa ešte pred svitaním, a tak na východ slnka vychádzame pred útulňu, čo-to pofotiť. Aj dnes máme pod sebou more oblakov, zdá sa však, že viditeľnosť je o čosi lepšia ako včera. Vôbec neviem pomenovať kopce a pohoria, ktoré máme naokolo, pocit "neznáma" je pre mňa veľmi zvláštny. Vyrážame o ôsmej, dnes nás čaká dlhý návrat do civilizácie (odhadom asi 27 km) a nevieme, kde budeme spať. Počasie je typické – zrána je vždy krásne, k poobediu sa vždy zatiahne a prší. Takže si teraz vykračujeme v ideálnom počasí. Vraciame sa včerajšou trasou, keďže ďalej po St. Andrews's Trail sme nemohli pokračovať pre popadané mosty cez potoky.

V trávnatých pasážach asi hodinu od útulne sa zadívam smerom na sever. Fíha, zvláštne oblaky. Počkať, to nie sú oblaky, to je Kaukaz! Hneď volám na ostatných, nech si dajú pauzu. Smerom ku Kaukazu je to stále celkom zaparené a ťažko sa to fotí, ale sme schopní rozoznať Elbrus, aj napríklad Ushbu. Tak toto je ako zo sna, škoda, že viditeľnosť nie je ešte lepšia.

Prudké klesanie do sedla, ktoré sme išli včera v hmle, je dnes za dobrého počasia úplne iným zážitkom. V sedle si dávame krátku pauzu a stúpame opäť hrebeňom ďalej. Vlastne by sme sa mali dostať až takmer nad útulňu Amarati a odtiaľ odbočiť na Panorama trail, ktorý sa potom stáča naspäť pod hrebeň. Ale nakoniec si to striháme trošku mimo chodník, však chodníky tu vlastne ani poriadne nie sú. Skratka, ktorú detailne nebudem popisovať, nám dobre ušetrila možno 3 kilometre.

Na trase Panorama trail

Sme teda na ďalšej značke, ale nebude to len klesanie, chodník Panorama trail vedie ďalším hrebeňom, čiže pekne hore, dole, hore, dole. Napriek hrebeňu sme dosť klesli, je dosť teplo a nám začína chýbať voda. V mape máme jednu studničku, nevieme sa dočkať, kým k nej prídeme, avšak voda z nej len kvapká, na naplnenie fliaš to, žiaľ, nie je. Tu stretáme prvých ľudí, z lesa sa vynorili nejakí miestni chlapi, ktorí tiež chcú vodu, ale aj oni majú smolu. Dávame teda aspoň relax a rýchly neskorý obed. Pokračujeme ďalej trávnatým hrebeňom, únava začína byť citeľná. Zatiahlo sa, ako už typicky poobede, už nás nebaví ani fotiť. Stále však musíme klesnúť aspoň 1000 m, zostup lesom by bol pekný, ale po celom dni je únavný.

Teším sa, keď sme konečne dole v doline. Podľa mapy by sme mali niekde prejsť cez potok a stúpať asi 150 výškových metrov k stretu so St. Andrews's Trail, ktorý spomínam na začiatku článku. Avšak nevieme nájsť značku a mne sa veru do kopca opäť nechce. Presviedčam ostatných, že v mape je zakreslená cesta popri potoku, nech ideme ňou. Cesta sa však postupne zužuje až končíme v kaňone a neostáva nám nič iné len ísť rovno potokom. Ale aspoň to je dobrodružnejšie, ono ľadová voda unaveným nohám aj celkom prospieva. Okolo 17.30 h stojíme pri prameni za rangerskou stanicou a konečne sa zalievame parádnou studenou vodou.

Tajne dúfame, že strážcovia NP budú na stanici prítomní, radi by sme tu prespali. Avšak nikde nikoho a tak sa ešte presúvame do Atskuri, kde okolo siedmej večer chytáme maršrutku do Khashuri. Tu nám taxikári trošku škodoradostne oznamujú, že v Khashuri žiadne ubytovanie nie je, že to sme mali radšej ostať v Borjomi, ktoré bolo po ceste. Nakoniec sa nad nami jeden zľutuje a vezie nás asi 3 km smerom na Kutaisi, kde nás vysádza pred hotelom, ktorý vyzerá, že sa čoskoro rozpadne. Ale ubytujú nás, dokonca za super cenu 15,- lari na osobu. Hurá. Večeru riešime len v potravinách, pretože v okolí nie je žiadna reštaurácia.

Dnes to bol opäť dlhý a náročný deň. Ale čo by človek chcel od turisticko-cestovateľskej dovolenky? Zajtra sa presúvame cez Tbilisi pod Kazbeg, najnavštevovanejšiu a najdostupnejšiu päťtisíovku Gruzínska, ale o tom sa dočítate až v ďalšom článku.

Fórum 3 príspevky
Ako stráviť týždeň v Gruzínsku 2. – 4. deň 10/05/16 22:56 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. 17/10/19 Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč
Túra Nýdek – Veľká Čantoryje s deťmi Koncom augusta 2018 má mladšia dcéra Vilma 8 týždňov a za sebou prvý alpský výlet. Staršia dvojročná Dita je už skúsená turistka. O dva týždne na to trávime predĺžený víkend v Mostoch u Jablunkova, hneď za slovenskou hranicou. Po výlete na Girovú a upršanom dni na Trojmedzí má byť opäť pekne, a tak sa rozhodujeme pre turistický výlet na Veľkú Čantoryju (po česky Velká Čantoryje), hraničný vrchol a najvyšší bod Sliezskych Beskýd. 18/07/19 Andrea Morongová Západné Beskydy, Česko
Skialp Eisenerzer Alpen - Wildfeld na lyžiach Na Slovensku sype sneh celý január, skitouring sa dá praktizovať aj v Malých Karpatoch, všetko, čo má ruky a nohy, je na lyžiach. Okrem mňa. Mladšia dcéra Vilma má len 7 mesiacov, a tak na lyže môžem zatiaľ zabudnúť. V archíve nachádzam aspoň fotky z výletu na rakúsky Wildfeld, ktorý patril k vydareným akciám v roku 2014. A tak si hovorím, že ho pre vás popíšem. 26/02/19 Andrea Morongová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Javorinkou k hrebeňu Malej Magury Pekné počasie Mariánskeho leta mi spôsobilo alergické svrbenie piat. Jediným medikamentom bola možnosť to rozchodiť. Ordinujem si dva juhovýchodné podcelky Strážovských vrchov. Prechod hrebeňom Javorinky a prejdenie hrebeňa Malej Magury, ktoré lemujú v poloblúku severozápadný kraj hornej, Pravnianskej, časti Hornonitrianskej kotliny. dnes Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. včera Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako stráviť týždeň v Gruzínsku 2. – 4. deň 10/05/16 22:56 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Gruzínsko (საქართველო / Sakartvelo): Malý Kaukaz (gruzínsky მცირე კავკასიონი / Mc'ire Kavkasioni) - Národný park Bordžomi-Charagauli (ბორჯომ-ხარაგაულის ეროვნული პარკი / Bordžom-Charagaulis erovnuli parki)
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 2642 m n. m. – Sametskhvario
  • Náročnosť
    • 1
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 2015
  • Nocovanie
    • útulňa Amarati, útulňa Sametskhvario
  • Voda
    • horské pramene
  • Doprava
    • Atskuri (taxi)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.43 (0.09)