Trasa

Skároš – Domaška – Veľký hrab (Nagy hrabó) – Ždanský vrch – Poliaška – Skárošská vyhliadka – Skárošský hrad – pod Lysou horou – Skároš

Z domu odchádzam skôr. Na dnes je v pláne náročnejšia prechádzka, a tak sadám do auta pred 6.30 h. Cesta ubieha rýchlo, zanechávam za sebou Slanské sedlo a odbočujem na Nižnú Myšľu a následne v Ždani smerom na Skároš. Som rozhodnutý parkovať na konci dediny, kde sa zvyknú otáčať autobusové spoje, ale zároveň je to pri pamätníku z bojov počas II. svetovej vojny. Neviem čo ma bude čakať v okrajových miestach pohoria, hneď pri hranici s Maďarskom. Viem, len že stúpanie na Skárošskú vyhliadku je dosť strmé, ostatné miesta sú pre mňa neznáme. Mám všetko, čo potrebujem, jedlo, hlavne dostatok vody na pitie a najpodstatnejšiu vec, a to chuť ísť za dobrodružstvom a novými objavmi. Tak poďme vpred, aby nám neušiel deň.

Prechádzam na druhú stranu cesty, kde je bránka k bojovej vojenskej technike, ktorá je pri pamätníku. Tank, delo, húfnica a kráčam schodmi, kde sa do výšky týči samotný pamätník. Koľko životov padlo za našu slobodu, ktorú si nevieme ani ceniť. Neprajme si nikdy zažiť niečo také, čo sme nikdy nepoznali a hlavne vojnu i biedu. Z areálu prechádzajúc do lesa stretávam hubára, a tak sa pýtam, kade by bolo najlepšie dostať sa na prvú métu dnešnej trasy, vrchol Domaška. Samozrejme, že som sa poistil trasou v navigácii, ale to len pre orientáciu, ostatné si budem prispôsobovať podľa podmienok v lese a kopcoch.

Domaška

Idem hľadať vrchol s výškou 486 m, ktorého masív začína pri pamätníku. Od monumentu schádzam k potoku, v ktorom je málo vody a nemusím ani hľadať vhodné miesto na prechod. Chvíľku idem lesom, stále sa držím smeru na juh. Som na lúke, ktorú križuje tiež elektrické vedenie. Za lúkou vchádzam do lesa a odtiaľ budem stúpať po hrebeni až k vrcholu Domašky. Pod vrcholom je to už viac kamenisté a objavujú sa aj väčšie balvany. Nachádzam vrcholový kameň a pokračujem na opačnú stranu dole ku štátnej hranici. Táto časť svahu je strmšia a je viac kamenná. Ide sa celkom pohodlne až konečne som dole na lesnej ceste, ktorá má dovedie ku hraničnému priechodu Skároš - Hollóháza. Využívajú ho motoristi pre skrátenie cesty. Troška sa zastavím a popozerám si vzdialenosti udané na tabuliach do oboch krajín. Priechod bol spustený v roku 2006, o čom svedčí dvojjazyčný popis na kameni vedľa cesty. Je pravda, že by potreboval obnovu písma. Čaká ma stúpanie hranicou na Nagy hrabó, a tak kráčam s prestávkami po hraničnej čiare. Odbehnem si na rúbanisko na slovenskej strane, aby som sa trocha popozeral na Košickú kotlinu s Košicami. Vraciam sa k hranici a idem hľadať vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľký hrab (Nagy hrabó)

Vedie k nemu lesný chodník asi stovku metrov na juh. Vrcholový kameň nenachádzam a samozrejme, že ani neviem ako to naši južní susedia označujú. Je tu skupinka stromov na lúčke a trocha kameňov, ktoré sú v podstate najvyšším miestom. Vrchol by mal byť v nadmorskej výške 589 m, čomu zhruba odpovedá aj údaj v navigácii. Na niektorej mape som objavil slovenský vrchol Veľký hrab, a tak idem hľadať tento kameň. Ten sa mi podarilo nájsť a od neho potom šliapem hrebeňom na sever a postupne schádzam až dole k potoku a po jeho prekročení som na veľkej lúke Drahoše, v jej spodnej časti. Vidím, že som trocha odbočil od smeru k Ždaňskému vrchu, tak sa otáčam na západ a cez les sa dostanem po prekročení potoka pod jeho hrebeň. Hľadám si čo najmiernejšie stúpanie, ale to sa niekedy v hore nedá, takže kráčam serpentínkami na jeho vrchol. Som hore a teraz len nájsť nejaký bod, ktorý by mi v podobe vrcholového kameňa určil správnosť, že som na Ždanskom vrchu.

Ždanský vrch

Nachádza sa juhovýchodne od dediny. Preteká pod ním Turecký (Torocký) potok, ktorý pramení v Maďarsku pod Béke–üd a pripája sa k potoku Marovka, ktorá sa potom vlieva do Hornádu za Ždaňou. Prvým kamenným hrebeňom sa dostanem do malého sedla. Vľavo je jeden vrchol a vpravo druhý, ale ani na jednom z nich nenachádzam žiadne označenie pätníkom a ani geodetické body. Vpravo je podľa výšky tým najvyšším, a tak ten určite bude vrchol Ždanského vrchu. Je celý kamenný a severná a východná strana je pokrytá kameňmi a skalkami. Zle sa presúva po vrchole a je potrebné ísť ďalej. Schádzam dole cez kamenné pole a dole popadanými stromami, konečne som pri potoku a prechádzam ho na druhú stranu, kde je lesná zvážnica. Po nej budem pokračovať až pod Poliašku, štvrtý vrch v poradí, a z nej potom opäť na hranicu.

Poliaška

Ak nebudem rátať za vrchol Skárošskú vyhliadku, tak to bude najvyšší bod dnešnej trasy. Z lesnej cesty je vidieť aj k hrebeňu, kde sa objavujú celkom pekné skalné útvary. Dnes však nebudú cieľom skúmania. Cestou sa dostanem k miestu, kde by mal byť samotný vrchol, a tak lesom hľadám najschodnejšiu cestu v smere sever až severozápad. Konečne som pod vrcholom a len vyliezť na hrebeň a hľadať vrcholový bod. Vrchol Poliašky je, tak isto ako hrebeň, pokrytý samými balvanmi, kameňmi a menšími skalkami. Nachádzam vrcholový kameň. Niekoľko záberov do zbierky z vrcholu a pár pekných balvanov a pokračujem dole hrebeňom smerujúc na východ, aby som sa dostal k hraničnej čiare, ktorou budem pokračovať až k najsevernejšiemu bodu Maďarska. Teraz sa držím značky a pravej strany potoka, ktorý prekročím tesne pred najsevernejším bodom.

Skárošská vyhliadka

Som na najsevernejšom mieste v Maďarsku, kade prechádza Cesta svätej Alžbety označená zvláštnym znakom na bielom podklade a žltá značka od Malej Marovky. Práve tu je najlepšie miesto pre načerpanie síl a doplnenie prázdneho bruška. Je tu pekné posedenie, a tak som ho samozrejme využil. Prichádzajúc som stretol dvoch mladých turistov, ktorí išli oproti na Skároš po zelenej značke. Po dlhšom odpočinku sa zdvíham a viem, že ma čaká najťažší úsek, prudké stúpanie k vyhliadke s prevýšením niečo cez 120 m v dĺžke asi 450 m.

S niekoľkými zastaveniami som konečne na vyhliadke. Aj keď viditeľnosť nie je ideálna, je vidieť Košice, Volovské vrchy, Slanské vrchy (Dobrák a Bradlo) a k južným susedom a ich Zempléni-hegység. Pod vyhliadkou na maďarskej strane je nejaká budova, o ktorej som niekde na turistických stránkach čítal. Možno sa tam niekedy pôjdem pozrieť, ak budem mať cestu okolo. Vyhliadka, nachádzajúca sa vo výške 787 m, je vyvrcholenie dnešného putovania pre nádherné výhľady na okolie. Ešte ma dnes čaká jedno miesto, ktoré mám veľmi dlho v pláne. Splním si turistický sen a dostanem sa na hradný vrch. Ale to až po zostupe z vyhliadky a niekoľkých kilometroch ďalšieho putovania, väčšinou po zelenej značke, na ktorú sa dostanem skrátením cez Marocké lúky a lesom.

Konečne som späť v najsevernejšom bode Maďarska a odbočujem žltou k Marockým lúkam s ich poľovníckymi posedmi a nádhernými starými stromami. Cez les sa dostávam na zelenú a pokračujem stále okolo potoka zo severnej strany Poliašky. Po zhruba 4 kilometroch som pod hradným vrchom a to bude posledné dnešné stúpanie. Vyberám si miesto ešte pred kameňolomom a hrebeňom sa dostanem k miestu, kde stál menší hrad.

Skárošský hrad

Na kóte 512 prezývanej Hrad (maďarsky "Vár") sa nachádzajú pozostatky strážneho renesančno-gotického menšieho hradu s rozmermi 50 x 19 m. Pravdepodobne bol postavený na rozhraní 13. a 14. storočia. Patril tiež Drugethovcom a v roku 1443 padol do rúk bratríkov. Zanikol v 15. storočí, keď vojská Mateja Korvína likvidovali bratrícké pevnosti. Je tu veľmi málo pozostatkov, ktoré svedčia o opevnení, ale je to na vrchu vidieť evidentne. Nesmie chýbať fotodokumentácia pre vlastnú potrebu, veď takých miest som v Slanských vrchoch prešiel niekoľko. Odchádzam odtiaľ severným smerom po hrebeni, miestami pomedzi kamene, až kým sa nedostanem do doliny pod vrchom Lysá hora, kde sa otáčam na západ a klesám dosť ťažkým terénom von z lesa na lúku nad dedinou Skároš.

Cez lúku potrebujem prejsť niečo cez kilometer a som pri potoku Marovka, kde stojí nedokončený objekt. Za potokom je hneď ulica s poslednými domami v Skároši. O chvíľu som pri aute. Z horného konca je pekne vidieť niektoré miesta, ktoré som dnes navštívil, severne na Nižnú Myšľu a severozápadne na Košice. Východne hradný kopec, južne Ždanský vrch a JZ je to Domaška a pred ňou pozostatky bojovej techniky z bojov v II. svetovej vojne.

Záver

Počasie bolo nad očakávanie a vzhľadom na dátum až príliš teplo. V mojom zápisníku zas ubudlo jedno miesto, ktoré bolo označené ako neprejdené, nepreskúmané. Aj keď som miestami dostával kŕče, tak celkovo ma túra obohatila o nové poznatky a miesta zo srdcového pohoria. Nádherné výhľady stáli určite za všetku vynaloženú námahu. Príroda je tu neskutočne pekná. Začínajúca sa jar v plnom rozkvete, prvé kvety a prvé lístky na stromoch sú toho dôkazom. Zas ma krása našej prírody potešila a už sa teším na ďalšie pekné miesta, ktoré spoznám. Veď kde inde môže turista pookriať, ak nie v našej nádhernej slovenskej krajine.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek