Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Jastrabia veža (autor foto: Pavol Hreha)
Jastrabia veža (autor foto: Pavol Hreha) Zatvoriť

Lezenie Jastrabia veža - zimný výstup

Jastrabia veža (2137 m) je charakteristickou dominantou, ktorá zaujme nejedného návštevníka Chaty pri Zelenom plese. Kvôli jednoduchej dostupnosti a technickej obťažnosti lezeckých ciest je mýtický štít vyhľadávaný najmä horolezcami. Na jeho vrchol však vedie i ľahšia neznačená trasa, ktorá sa v zime mení na mixové lezenie.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+1306 m stúpanie, -670 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 29.01.2016
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
Šalviový prameň, Chata pri Zelenom plese
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Tatranská Lomnica, Biela voda (bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Kežmarská Biela voda – Nad Matliarmi – Šalviový prameň – Kovalčíkova poľana – Chata pri Zelenom plese – ústie Červenej doliny – Jastrabie sedlo – Jastrabia veža – ústie Červenej doliny – Chata pri Zelenom plese

Blíži sa koniec januára a Vašek naplánoval predĺžený víkend v Tatrách. Väčšina účastníkov sa chystá do severnej steny Kežmarského štítu a na lezenie ľadov v blízkosti Zeleného plesa. Iba ja koketujem s myšlienkou na extrémne lyžovanie. Podmienky na skialpové túry však nie sú ideálne, preto nechávam lyže doma a uvažujem o ľahšom lezení a výstupoch na okolité štíty bez lyží.

Po siedmich hodinách naprieč dvomi republikami vystupujeme zo žltého vlaku v Poprade a presúvame sa na autobusovú stanicu. Tam prestupujeme na autobus a presúvame sa na Kežmarskú Bielu vodu. Väčšina spolucestujúcich sa snaží dohnať absenciu spánku, pretože cesta vo vlaku bola dlhá a pivo lacné. Na Bielej vode vystupujeme do tmy a pomaly sa presúvame po žltej turistickej značke do Doliny Zeleného plesa. Asi po 500 metroch začína prvý sneh a neskôr nás čaká aj ľad. Od rázcestia nad Matliarmi pokračujeme po modrej na Šalviový prameň a potom po žltej na Zelené pleso. Cestu ku chate absolvujeme s dvomi prestávkami a s roztrhaním kolektívu na tri skupiny.

Ako prví prichádzame na chatu s Urbisom. Jedáleň je prázdna. Sadáme si ku stolu a na raňajky si objednávame kalorickú bombu (pečenú klobásu) a zázvorový čaj. Zvyšok tímu prichádza až o 30 minút neskôr a nevyzerá príliš akčne, pretože ich premohol deficit spánku a bujará noc vo vlaku. Počas dvojhodinovej pauzy som však presvedčil aspoň Urbisa a ešte pred obedom hodláme vybehnúť na Jastrabiu vežu. Najprv sa však hlásime na ubytovanie v hospodárskej budove, lebo chata je na víkend preplnená poľskými kurzistami. Vyhadzujeme nepotrebný obsah z batoha a balíme horolezeckú výzbroj. Mačky, čakany, sedací úväz, polovičné lano, štyri karabíny s poistnou zámku, expresky, set vklínencov, dva friendy a nejaké slučky by mali stačiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kondičná previerka do Červenej doliny

Z chaty vyrážame o desiatej predpoludním. Pri smerovníku kalibrujem výškomer a utekám za Urbisom, ktorý nasadil solídne tempo. Sneh je dosť tvrdý, preto nasadzujeme mačky asi 200 metrov od chaty. Vyťahujem aj turistický čakan, ktorým si pomáham v strmšom teréne. Tempo sa stupňuje a Urbis letí s vetrom opreteky. Za necelú polhodinku sa nachádzame v ústí Červenej doliny, kde si dávame minútovú pauzu. Tu sa odpájame z turistického chodníka a pokračujeme vpravo pod západnú stenu Jastrabej veže. Počasie je nádherné, čas vynikajúci. Preto si hovoríme, že stihneme vyliezť aj na Koziu kôpku, ktorá sa nachádza na opačnej strane doliny. Do sedla vystupujeme najkratšou cestou, ktorá vedie kolmo cez strmý žliabok. Sneh je veľmi tvrdý a miestami sa na povrchu tvorí ľadová glazúra. Podmienky sú porovnateľné s tragickým záverom roku 2015.

Upozornenie: Trasa opísaná v predchádzajúcich riadkoch je vhodná iba v zime, ak je dostatočne tvrdá snehová vrstva, ktorá prekrýva sutinové polia a trávnatý terén posiaty skalami. Letná výstupová trasa vedie po turistickom chodníku okolo Červeného plesa a stúpajúcim oblúkom obchádza terénnu nerovnosť na ľavej strane. V mieste, kde sa značený chodník stáča doprava je potrebné opustiť turistickú značku a pokračuje sa nevýrazným, ale rozpoznateľným chodníčkom, ktorý smeruje do Jastrabieho sedla. Orientačným bodom je meteorologické zariadenie, okolo ktorého by ste mali prechádzať. Cestička vedie ďalej do sedla v serpentínach a príležitostne ju lemuje kamenný mužík.

Hrebeňom zo sedla alebo rampou pod sedlom?

Najľahšia výstupová trase vedie po rampách, asi 100 metrov pod sedlom. My sme však vyliezli až do sedla, aby sme si obzreli hrebeň, ktorým chceme vyliezť na vrchol. Očakávali sme suchú skalu, ale čakal nás ľad a tenká glazúra, ktorá si vyžadovala kompletnejšiu horolezeckú výbavu. Kvôli podmienkam sme zišli pod sedlo a rozhodli sme sa vystúpiť aspoň hornou rampou. Cesta patrí medzi najľahšie a v letných podmienkach zaberie skúseným vysokohorským turistom približne štvrť hodiny. V zime je to však odlišný terén a vyžaduje si znalosť lezenia v mixoch a prácu s lanom.

Pri nástupe na rampu si uvedomujeme, že sme urobili veľkú chybu, keď sme sa nevystrojili na lezenie už v sedle. Do sedla sa nám už nechce, preto odopínam karabínu z ramenného popruhu a batoh vešiam do erárnej skoby pri nástupe do traverzu. Mačkami sa snažím vydupať priestor na státie v 40-stupňovom svahu. Podarilo sa, sklon svahu som vyrovnal aspoň na šírku chodidla. Držiac sa skoby, vyberám sedací úväz z batohu a snažím sa obliecť aj cez obuté mačky. Po vysiľujúcich akrobatických kúskoch zakladám vklínenec nad skobu a budujem istiace stanovište.

V rámci úsporných opatrení máme iba polovičné lano, a pretože polezieme na dvoch prameňoch, 50-metrové lano sa nám skráti na polovicu. Rampa je dlhá približne 150 metrov, takže to vyzerá na päť až šesť štandov. Vešiam si na seba potrebnú výbavu a pozerám na Urbisa. Ten je už pripravený, preto sa púšťam do traverzu. Najťažším miestom je hneď začiatok, kde musíte urobiť dva špecifické kroky. Skala je však kontinuálne pokrytá tenkou vrstvou ľadu a mne sa nedarí nájsť správny spôsob, ako sa pohnúť ďalej. Čakanom si vysekávam ľad z puklín a snažím sa nájsť poriadny chyt. Skala, ktorú obliezam, je vo výške kolien zalomená a preto nevidím, kde sa nachádza ďalší stup. O pomoc musím požiadať Urbisa, ktorí ma naviguje zo štandu a konečne sa posúvam ďalej. Cestou zakladám postupové istenie z vklínencov a slučiek. Na konci traverzu budujem štand a doberám spolulezca.

V druhej dĺžke nás čaká ľadové lezenie pretože, na rampu vytiekol ľad. Opatrne sa presúvam a snažím sa mačkami postaviť do ľadu. Asi na štvrtý pokus sa mi konečne podarilo zaseknúť hroty do ľadu. Svojou turistickou motyčkou (čakanom) z celej sily udieram do ľadu. Hrot sa iba skĺzne po povrchu a zanecháva malú stopu po údere. Rýchlo si požičiavam lezecký čakan od Urbisa a dávam druhý pokus. Ani tentoraz to nie je žiadna sláva. Ľad je taký tvrdý, že hrot preniká do hĺbky piatich milimetrov až na tretí pokus. Okolo hrotu sa vytvára nedôveryhodne vyzerajúci kruh s prasklinami smerujúcimi k jeho okrajom. S obavou sa opieram do obidvoch čakanov a pravou mačkou kopem vo výške ľavého kolena, aby som sa posunul o krok vyššie. Po štyroch metroch adrenalínu som opäť na snehu a pokračujem ďalej.

Po štyroch dĺžkach je nám poriadna zima a kvôli zrýchleniu na ľahších úsekoch už nezakladáme postupové istenie z vklínencov, ale využívame skalné hroty a postupujeme súbežne. V hornej časti rampy je dosť veľa snehu a snehové dosky sa striedajú so skalou. Na konci rampy vystupujeme na veľkú terasu a hrebienkom sa presúvame na vrchol Jastrabej veže. Pozerám na hodinky a zisťujem, že sme na rampe strávili viac ako dve hodiny. Obidvom je nám jasné, že Koziu kôpku už nepolezieme. Na vrchole si dávame čaj, fotíme a po krátkej pauze začíname zostupovať rovnakou trasou. Pri zostupe sa opäť istíme. Miesta na štandy sú jasné, preto je zostup rýchlejší. Pri ľadovom úseku uvažujeme o zlanení, ale kvôli krátkemu lanu ho nakoniec prekonávame lezením a znovu absolvujeme nepríjemný traverz.

Na svahu zo sedla do doliny zisťujeme, že sneh je pokrytý tenkou vrstvou ľadu, ktorá sa začala tvoriť počas výstupu a cesta k turistickému chodníku sa preto stáva nebezpečnou. Budovanie štandov v snehu by však zabralo príliš veľa času, preto balíme lano a dolu zostupujeme každý zvlášť. Zostup je náročný, pretože sneh je extrémne tvrdý a jediná chyba by znamenala veľmi dlhý pád medzi skalami trčiacimi zo snehu. V tejto chvíli ľutujem, že nemám dva čakany ako Urbis a veľmi opatrne zostupujem čelom k svahu. Do Červenej doliny vstupujeme až za šera a obdivujeme posledné svetlo, ktoré sa opiera o Lomnický štít. Cesta k Zelenému plesu je pomerne rýchla a po 6,5 hodine sa vraciame k turistickej chate, kde sa tešíme na objednanú večeru.

Autori fotografií: Petr Urbánek a Pavol Hreha

Upozornenie: Náročnosť terénú stúpa pri mokrej skale (II. stupeň UIAA) a pri snehu a ľade je náročnosť terénu III. stupeň podľa klasifikácie UIAA.

Fotogaléria k článku

Najnovšie