Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Strážov
Strážov Zatvoriť

Túra Cesta hrdinov SNP za 21 dní – 4. časť

Po Kremnických vrchoch prechádza Cesta pohoriami Žiar, Strážovské vrchy a okrajovo Malou Fatrou. Pohorie Žiar je pre väčšinu turistov málo známe a leží na rozhraní Hornej Nitry a Turca. Malú Fatru traverzuje Cesta na krátkom úseku v jej najjužnejšom cípe. Z Fačkovského sedla do Trenčína treba prekonať Strážovské vrchy s ich najvyšším vrcholom Strážov. Prekvapivo, aj relatívne malé a bezvýznamné pohorie môže byť miestom, kde sa rozhoduje o úspechu celého prechodu.

Vzdialenosť
143 km
Prevýšenie
+5585 m stúpanie, -6467 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 2015
Pohoria
Kremnické vrchy, Žiar, Malá Fatra, Strážovské vrchy a Považské podolie
Trasa
Voda
prameň pod Vysokou, Chrenovské lazy, Žiare, nad Hadvigou, sedlo pod Strážovom, potôčik pod Suchou horou, pod Vápčom, Kubrianska kyselka, Záblatská Kyselka
Nocľah
Jalovecké lazy, Fačkovské sedlo, Srvátková lúka pod Vápčom
SHOCart mapy
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)
» č.1083 Prievidza, Žiar (1:50.000)
» č.1093 Kremnické vrchy, Poľan (1:50.000)
  1. deň, Cabanka - Jalovecké lazy (32 km, 1023 m)

    Kremnické vrchy, Kordícke sedlo, útulňa Cabanka. Modrá obloha a svietiace slnko sľubujú ďalší pekný deň na trase. Pri raňajkách rozmýšľam, čo s mobilom, ktorý som našiel včera pod Kráľovou studňou. Nemá význam, aby som ho niesol ďalej so sebou. Na list papiera napíšem odkaz s vysvetlením a nechávam ho spolu s mobilom na stolíku. Snáď, ten kto ho nájde, sa pokúsi vrátiť ho majiteľovi. Netuším, že nálezca zverejní môj odkaz na sociálnej sieti.

Niečo po 6-tej odchádzam z útulne a vraciam sa na Kordícke sedlo. Stúpam lesom na vrchol Vyhnátová a za ním klesám k sedlu Tunel. Tunel so zaujímavou históriou je momentálne opäť zasypaný. Sedlo je jedným z mála miest, kde sa Cesta križuje s iným červeno značeným turistickým chodníkom. Hrebeňovka Kremnických vrchov mieri na juh do Kováčovej. Cesta hrebeň opúšťa a traverzuje ho na lyžiarske stredisko Skalka. Za Skalkou klesám lesom do horskej obce Krahule. Na lúkach stretávam dvojicu turistov z Čiech, ktorí sú na túre už niekoľko dní. Za sebou majú Pohronský Inovec, Vtáčnik a cez Kremnické vrchy a Veľkú Fatru chcú zakončiť putovanie v Západných Tatrách.

Krahule. Odbočujem do dediny a hľadám najbližší obchod. Nakupujem potraviny na dva dni, aby mi vystačili na prechod po 58 km vzdialené Fačkovské sedlo. Doprajem si aj druhé raňajky. Vraciam sa naspäť na červenú značku a kráčam asfaltovou cestou na Kremnické Bane. Čosi sa však deje, dnes mi to nešliape. Zastavím sa obzrieť Svätojánsky kostol a chvíľu pri ňom oddychujem. Schádzam na Kremnické Bane a tam z hlavnej cesty odbočujem na obec Kunešov.

Stúpam po ceste a ledva sa vlečiem. Prichádza kríza, taká, akú som ešte nezažil. Je to ako náraz do neviditeľnej steny. Hlava chce ísť ďalej, ale telo pohyb dopredu odmieta. Oddychujem v tieni stromu pri ceste, niečo zjem a skúšam pokračovať. Pomaly sa presuniem ku kaplnke nad Kunešovom. Opäť oddych. Po 20 minútach sa pohnem ďalej a schádzam do Kunešova. V obci žije nemecká národnostná menšina, čomu nasvedčuje dvojjazyčná tabuľa Kunešov – Kuneschau.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kunešov. Pivo by mohlo zabrať a pomôcť prekonať kritické chvíle. Je však poludnie a krčma je zatvorená. Hľadať potraviny, ktoré tiež nemusia byť otvorené, sa mi nechce. Zničený idem ďalej, pre istotu sa pýtam domácich na cestu. „Hore ku krížu a ďalej je to značené.“ Je, ale ako! Smerovník a na ňom tabuľka: „Pokračujte priamo, približne 1 km“. Vyberiem sa teda priamo cez lúku snažiac sa držať správny smer. Rozmýšľam, že ísť tadeto v hmle a daždi, nebodaj potme, musí byť zábava. Asi len zázrakom by to niekto trafil. Skutočne, po kilometri prídem ku krížu a ďalšiemu smerovníku. Čo na ňom asi je, keď som uprostred lúky? Tradááá, opäť to isté „Pokračujte priamo, približne 1 km“. Po „približne 1 km“ sa dotackám na okraj lesa, zvalím sa do trávy a okamžite zaspím.

Zobudí ma vyzváňajúci mobil, spal som asi hodinu. Pozerám, kto mi volal, kamarát Ľubo. Volám mu naspäť, rozhovor mi celkom pomohol. Skontrolujem mapu, nech viem, čo ma čaká, dávam ruksak na chrbát a ponorím sa do tieňa lesa. V lese doplním vodu a stúpam ďalej na Vysokú. Pokračujem po zvlnenom hrebeni smerom na sever. Ďalej cez zjazdovku lyžiarskeho strediska Remata, ktorá sa tiahne až na hrebeň. Vychádzam na lúky a krátkym stúpaním na Bralovú skalu, z Handlovskej kotliny výrazné andezitové bralo. Sedím na vrchole a teším sa z pekného výhľadu na Rematu, Handlovú a protiľahlé pohorie Vtáčnik. Zdá sa, že kríza je preč.

Zostupujem na rozsiahle Sklenianske lúky, ležiace nad obcou Sklené, známe množstvom krasových javov. Je to neklamný znak toho, že sa mení geologické podložie, andezity striedajú vápence. Tu sa končia Kremnické vrchy (podcelok Kunešovská hornatina) a začína sa pohorie Žiar. Za sedlom stretávam dve tetušky, ako zbierajú bylinky. Nechám sa poučiť a tiež si trochu nazbieram do čaju.

Podvečerné slnko osvetľuje Turiec a stúpam cez lúky smerom na Horeňovo. Prv ako vojdem do lesa, opäť zvoní telefón, volajú Peregrinas. Ráno mi od nich prišla SMS-ka z Kráľovej hole. Teraz volajú z Popradu, kde čakajú na vlak. „Virtuálne“ súputničky končia. Splnili si sen, prešli za 13 dní viac ako 300 km z Dukly na Kráľovu hoľu, tak ako to mali naplánované, skvelý výkon. Spomeniem moju dnešnú krízu. Povzbudzujú ma, nesmiem to za žiadnych okolností vzdať. Sú presvedčené, že prídem až na Devín...

Lesný chodník traverzuje vrch Horeňovo. Po hodinke prichádzam na lúky, kde je viacero chatiek. Jalovecké lazy, v mape ich nemám. Ja asi šesť hodín večer, preto rozmýšľam, že by som to pre dnešok ukončil tu. Zámer konzultujem telefonicky s manželkou. Odporúča nepokračovať a prespať pod nejakým prístreškom. V noci má začať pršať a daždivé počasie má byť aj ďalší deň. Začínam prieskum terénu. Pri jednej z chát nachádzam prístrešok s lavicami a so stolom. Ak nikto do večera nepríde, budem nocovať tu.

Varím večeru aj čaj z byliniek. Mám dosť času rozmýšľať nad tým, čo sa dnes udialo. Doteraz išlo všetko až podozrivo hladko, preto ma kríza prekvapila. Zrejme sa naakumulovala únava spolu s nedostatkom spánku. Nasledujúce dni rozhodne zvoľním a nebudem si nakladať extrémne dávky, keď som viac dní išiel aj 15 hodín. Zajtra len na Fačkovské sedlo. Líham si spať ešte za svetla.

  1. deň, Jalovecké lazy - Fačkovské sedlo (35 km, 1422 m)

    Vstávam o piatej, v noci nepršalo. Po raňajkách pred šiestou začínam ďalšie putovanie. Zároveň začína pršať. Obliekam si návleky, bundu a pončo. Na Chrenovských lazoch naberám vodu zo studničky. Kráčam v daždi stále lesom, zväčša po lesných cestách, vhodných na horský bicykel. Inak trasa nie je extra zaujímavá. Ďalšia možnosť doplniť vodu je zo studničky pred sedlom Žiare. Až pred Vyšehradom sa vynorím z lesa na lúky. Prechod lúkami mojim teniskám neprekáža, od rána sú totálne mokré. Záver zo sedla je strmý.

Po necelých 4 hodinách som na vápencovom brale Vyšehrad. V peknom počasí je odtiaľto asi dobrý výhľad. Využívam chvíľu, keď dážď ustane a zapisujem sa do vrcholovej knihy. Študujem tiež informačné panely. Vďaka blízkemu Vyšehradskému sedlu, od staroveku strategickému prechodu medzi Ponitrím a Turcom, má Vyšehrad bohatú históriu. Bol miestom záujmu rôznych kultúr, od doby kamennej po stredovek, vrátane Keltov a Slovanov. Mimoriadny význam mal v období Veľkomoravskej ríše, keď na jeho predvrcholovej plošine stálo slovanské hradisko.

Zostupujem strmo dole lesom a lúkami na Vyšehradské sedlo, dážď hustne. Pri prechode cez cestu doslova leje. Podobne ako na Malom Šturci, turista tu nemá dôvod na dlhšie zdržanie sa. Nad sedlom stúpam lúkami k lesu. Lúky striedajú lesy a stále dokola. Pekné prostredie, ale v daždi krásu nevnímam.

Niekde nad vyľudnenou osadou Hadviga stretávam chalana, ako sa plahočí s bicyklom. Keď sa dozvie, odkiaľ idem, tak ma poteší, že kúsok za ním ide tiež niekto Cestu, ale opačným smerom. Skutočne po asi 10 minútach stretávam pána Milana Lackoviča. Cestu robí po častiach, väčšinou s kamarátom, momentálne však ide sám. Vždy prejde nejaký úsek 3 - 5 dní, potom pauza na oddych. Chce ju urobiť počas leta celú. Vo veku 72 rokov, klobúk dole! Vymeníme si zážitky, dôležité informácie, povzbudíme sa navzájom a ideme každý svojou cestou.

Prechádzam ďalej krásnymi horskými lúkami za Hadvigou na vrch Gaštan. Dole do sedielka a hneď strmo hore na vrchol Závozy (912 m), najvyšší vrchol na trase Cesty v pohorí Žiar. Najvyššie vrcholy Chlieviská a Sokol, zľahka presahujúce nadmorskú výšku 1000 metrov, ležia asi 4 km ďalej na severovýchod. Nie sú však dostupné po turistickom chodníku.

Klesám na Vrícke (Vríčanské) sedlo. Najprv strmo šmykľavo predierajúc sa zarasteným chodníkom, neskor starým bukovým lesom. Záver na sedlo je dosť prudký, preto ma prekvapí, keď sa oproti mne hore kopcom rútia asi šiesti motorkári.

Vrícke (Vríčanské) sedlo, cca 13.30 h. Pohorie Žiar mám za sebou. Nasleduje 8 km dlhý traverz južným cípom Lúčanskej časti Malej Fatry popod Vraniu Skalu, Bukovec a Reváň na Fačkovské sedlo. Hodím do seba niečo sladké a ide sa na to. Vykročím v dobrej nálade, očakávajúc ľahký nekomplikovaný terén po zvážniciach. Značka však po chvíli zvážnicu opúšťa a strmo stúpa niekam do p...ekla! V lese značenie ujde, ale na prvej lúke značku stratím, lebo sa omylom snažím držať cestičky. Vraciam sa a značku nájdem. Predieram sa v daždi kríkmi a vysokou trávou, jednoducho si to užívam. Terén zvoľní, začína očakávaný ľahký traverz a prestáva pršať.

Na veľkej lúke vyplaším dva nádherné jelene, miznú v lese. Čvachtám v teniskách striedavo lesom a lúkami. Pod Bukovcom to poznám, občas tadeto schádzam z Kľaku cez Reváň. Začalo svietiť slnko, prichádzam na rozsiahlu lúku, mimoriadne fotogenické miesto. Zhadzujem pončo, bundu a chvíľu sa zohrievam na slnku. Za nevýrazným sedielkom klesám lesom na Staré cesty. Tu je možnosť dať si hodinovú zachádzku k symbolickému prameňu rieky Nitra alebo odbočiť na Kľak.

Na poslednej lúke nad Fačkovským sedlom sa zastavím. Odtiaľto to mám najbližšie domov, tu som turisticky začínal a v mladosti som tu bol mnohokrát na bicykli. Práve tu som zrejme prvýkrát zistil, že existuje fenomén menom Cesta hrdinov SNP. Keď som začínal na Dukle, Devín sa zdal byť nedosiahnuteľný, dal som si ako prvý cieľ Telgárt. Do Telgártu som chcel prísť, aj keby traktory padali. Druhý cieľ, alebo skôr zbožné želanie, bolo práve Fačkovské sedlo. A zrazu po 2 týždňoch a 512 km som takmer tu. Premôže ma nával emócií a vyhŕknu mi slzy... Keby som okamžite skončil, nič by sa nestalo. Doteraz mi Cesta dala viac, ako som si vôbec dokázal predstaviť.

Fačkovské sedlo, 15.50 h. Prejdem ku Salašu Kľak, vyzúvam topánky, návleky, zhadzujem ruksak... Všetko nechám sušiť vonku na slnku a hurá poriadne sa nadlábnuť - kapustnica, fantastické rebrá, pivo... V salaši stretávam partiu 5 turistov od Bratislavy. Idú Cestu pekne po častiach, každý rok jeden úsek. Minulý rok robili Malé Karpaty a Biele Karpaty, teraz sú druhý deň na ceste z Trenčína a smerujú do Kremnických Baní. Dávajú mi informácie o chatách, vode, prístreškoch... Hovoria, že som namakaný a že to dám ľavou zadnou. Dobre sa to počúva, ale po včerajšku a dnešku sa na to pozerám trochu inak. Idem s nimi do hotela Kľak povyše, kde sa ubytujem. Klasika - sprcha, pranie, sušenie... Večer skočím ešte na jedno pivko. Dohodnem si odchod na 5-tu ráno a asi o 21.00 h zaľahnem späť.

  1. deň, Fačkovské sedlo - Srvátkova lúka (34 km, 1716 m)

    Nový deň a s ním nová výzva - Strážovské vrchy. A začínajú pekne zostra, stúpaním zjazdovkou na kopec Homôľka nad Fačkovským sedlom. Neprší, ale po včerajšom daždivom dni je chladnejšie, Kľak je v oblakoch. Už si ani nevšímam, že idem cez mokrú trávu, tenisky aj tak od včera nevyschli. Na druhej strane Homôľky sú lúky a na nich sa pasie asi dvadsať jeleňov. Neskôr v priebehu dňa pozorujem jeleňov viackrát. Klesám strmo dole, ďalej je terén mierny. Lúky sa striedajú s lesmi, ide sa dobre. Mám rád tento zabudnutý chodník medzi Čičmanmi a Fačkovským sedlom. Možno preto, že tadeto často nechodím. Prichádzam na sedlo Javorinky, kde sa Cesta stretáva s červenou značkou od Bojníc. Schádzam cez lyžiarske stredisko do blízkych Čičmian.

Čičmany, 8.30 h. Mierim do obchodu a nakupujem potraviny. Rovno pred obchodom sa dá posedieť a naraňajkovať. Jogurty, rožky, rybací šalát, saláma, pivo, radler..., keby to niekoho zaujímalo. Zopár chlapov tiež raňajkuje, ale po svojom. Cigaretka, pivo, borovička. Živo diskutujú o medvedích stopách niekde nad dedinou. Jeden z nich mi vysvetlí, kde stopy sú. Prikupujem potraviny na dnešný deň a zajtrajšie ráno a odchádzam hore dedinou smer Strážov.

Kráčam po ceste asi kilometer a odbočujem do terénu. Ďalej po poľnej ceste, popri toku riečky Rajčianky, ktorá pod Strážovom pramení. Kúsok od chodníka nachádzam spomínané medvedie stopy. Podľa ich veľkosti môže mať medveď, ktorému patria, až 300 kg. Vchádzam do lesa a začína stúpanie, zo začiatku mierne, neskôr nepríjemne strmé. Terén sa zmierni, vychádzam na lúky pod Strážovom. Na vrchol je to len kúsok.

Strážov, 11.10 h. Posledný vrchol vyšší ako 1000 m na trase. Je sobota, pekný slnečný deň, preto neprekvapuje, že na vrchole sú skupinky turistov. Obligátny zápis do vrcholovej knihy, fotka na mobil. Pozerám sa do diaľky na západ smerom na Veľkú Javorinu a v opare strácujúce sa Malé Karpaty. Tam niekde v diaľke tuším koniec Cesty.

Začínam zostupovať, najprv naspať na lúku k smerovníku a odtiaľ odbočujem do lesa. Klesanie lesom je strmé, tak radšej pomalšie, treba pošetriť kolená. V lese naberám vodu z prvej studničky, nižšie je ešte jedna. Prichádzam na lúky a po 1,5 hodine som v dedinke Zliechov. Delo a pamätník SNP na námestí nasvedčujú, že boje počas 2. svetovej vojny prebiehali aj v Strážovských vrchoch. Povinná zástavka v miestnej krčme kvôli pivu, ale najmä kvôli atmosfére. Vstúpite dnu a zažijete cestovanie v čase. Ocitnete sa o polstoročie naspäť, odporúčam.

Trasa Cesty v úseku Zliechov – Vápeč je zmenená v dôsledku prístupu majiteľa pozemkov v obci Kopec k turistom. Niečo po jednej pokračujem v putovaní po najnovšom úseku Cesty. Slniečko svieti a pivečko udiera do hlavy aj do nôh. Preto sa pomaly vlečiem a obdivujem krásu prírody. Na lúkach prechádzam niekoľko nevýrazných sedielok a nasledujú mierne orientačné problémy. Poľné cesty zvádzajú na nesprávny smer. Mapa a buzola to riešia spoľahlivo. Cesta ide cez lazy nad obcou Valaská Belá. Klesám do osady Kršákovci. Mračí sa a v ďalšej osade Lapšovci ma zastihne prehánka. Schovám sa pod lipy a čakanie na koniec dažďa si krátim zbieraním lesných jahôd.

Po daždi pokračujem po zvážnici do lesa. Široká zvážnica sa kľukatí úbočím Suchej hory. Po ceste je niekoľko pramienkov, preto neváham a dopĺňam vodu. Stúpanie nemá konca, idem snáď dve hodiny. Horšie je, že sa opäť zatiahlo a hrmí. Konečne prichádzam na miesto, kde značka opúšťa zvážnicu. Na terase blízkej chatky rodičia s deťmi schovávajú veci pred blížiacou sa búrkou. Len sa spýtam, či idem správne na Vápeč, a hneď miznem v lese. Za sebou ešte počujem otázku „Preboha, to ide do tej búrky?“ Uháňam lesom hore kopcom. Začína pršať. Keď vychádzam na lúku, už leje. V daždi dobieham pod prístrešok.

Srvátkova lúka, niečo po 17-tej. Vybaľujem batoh, obliekam si suché veci a ide sa variť. V kľude večeriam a študujem mapu. Stále prší a dosť sa schladilo. Okolo 19-tej prestáva pršať, ísť ďalej sa mi však nechce. Po dvojhodinovom daždi je mokro, preto nocľah pod prístreškom je najlepšie, čo môžem urobiť.

Nemal som plán, pokiaľ chcem dnes prísť. Keď som však sedel na poludnie v Zliechove na pive, Vápeč som považoval za samozrejmosť. Tretí deň po sebe končím relatívne skoro. Nie že by som prešiel málo, ale som trošku sklamaný, že sa nezadaril aj Vápeč. Náladu mi zlepšuje pohľad na jelene, pasúce sa v lese.

  1. deň, Srvátkova lúka - Drietoma (42 km, 1400 m)

    Vstávam do studeného rána, do najdlhšieho dňa roku 2015. Raňajkujem, balím ruksak a obliekam na seba vlhké veci od včera, bŕŕŕŕ. Okolo piatej začínam putovanie. Stúpam lesom na Vápeč. Za 40 minút som na vrchole. Východ slnka som nestihol a slnko, hoci je nízko nad horizontom, sa už aj schováva za mraky. V dolinách a kúsok pod vrcholom sa prevaľujú hmly. Zrazu vykukne slnko a premietne na hmle dokonalé vidmo (gloriola). Ďalšie z nezabudnuteľných rán.

Zostupujem strmo nadol do Hornej Poruby. V lese dopĺňam vodu z prameňa. Pri posledných domoch si oberiem zopár čerešní. Cesta prechádza Hornou Porubou na hornom konci a keďže je nedeľa ráno, nemá význam ísť dole zisťovať, či je otvorený obchod. Vystúpam z dediny na cestu Ilava – Valaská Belá a idem ďalej cez lúky k lesu, vpravo sa pasie stádo oviec. Značka sa stráca v kroví pod Hoľazňami. Skúšam tri rôzne smery, ale nie som úspešný. Nakoniec to prásknem od poslednej značky priamo cez krovie a vysokú trávu. Značku nájdem na okraji lesa a nájdem Santa Fé, predpokladám trampskú osadu. Niekoľko prístreškov poskytuje dobrú možnosť na prespanie. Vediac o tomto mieste včera, možno by som spal tu.

Lúky strieda les. Lesná cesta má príjemný sklon a zľahka osciluje okolo nadmorskej výšky 600 m. Na jednej z vyhliadok stretávam turistu. Samozrejme sa zaujíma odkiaľ a kam idem. Nechápe môj dnešný cieľ: „Chcem prekročiť Váh a kde budem spať, netuším.“ Odporúča mi vybehnúť na Omšenskú Babu, ktorá je kúsok od chodníka. Žiaľ, nejako zle čítam mapu a odbočku na Babu miniem. Prichádzam na to až na Veľkej lúke nad Kamennými vrátami. Skupinka borovíc v strede lúky poskytuje ďalšie krásne miesto na prespanie v prírode. Za lúkou nasleduje klesanie do Trenčianskych Teplíc.

Trenčianske Teplice, Baračka, 11.30 h. Od Košíc sú Trenčianske Teplice prvé mesto na trase Cesty (dedín bolo 8). Do kúpeľov som prišiel v čase veľkej slávy, práve tu prebieha medzinárodný filmový festival Art Film Fest. Množstvo ľudí v meste je primerané významu udalosti. Po výdatnom obede sa vraciam k smerovníku v parku a pokračujem na Trenčín.

Ešte ani nie som z Teplíc preč a už vidím, ako sa zberajú tmavé búrkové mraky a občas zahrmí. Samozrejme opäť idem búrke oproti. Do Trenčína to nie je ďaleko, zhruba 2,5 hodiny a treba prekonať len dve stúpania. Prvým sa preklopím z kúpeľného mesta do Opatovskej doliny, aby som hneď strmo stúpal nad Kubriansku dolinu. Prichádzam na Kubrú, čo je ak sa nemýlim, súčasť Trenčína. Prejdem poza záhradkarskú oblasť a v krčme oproti kostolu si dávam povinnú zástavku. Pozerám mapu a dumám, kde by som dnes mohol spať.

Kráčam ďalej do centra mesta. V supermarkete dokúpim potraviny, v centre si dám bagetu a zmrzlinu. Pochod cez Trenčín je za odmenu. V bežnom živote nám príde samozrejmé, že máme jedlo vždy na dosah ruky. Stačí kratší pobyt v horách a na podobné samozrejmosti sa začnete pozerať inak. Motkám sa po centre Trenčína. Vyberiem sa ďalej, ale ešte pred mostom cez Váh sa strhne krátka búrka, ktorá ma zdrží.

O 17.40 prechádzam cez Váh. Pred týždňom v nedeľu ráno som stál na vrchole Kráľovej hole, kde pramení Čierny Váh a teraz pozerám na širokú tmavú rieku pod sebou. Za mostom pokračujem cez Zlatovce popri hlavnej ceste a ďalej za železničnou traťou cez Malé Záblatie. Pochod naprieč Trenčínom je dlhý 8,5 km a dĺžkou konkuruje šarišským asfaltkám. Vykuklo slniečko a mierim cez polia a popod diaľnicu do lesov Bielych Karpát. Dolinkou okolo potoka a ďalej lesom stúpam na vŕšok Bolovica. Na vrchu uprostred pšeničných polí rastú dva duby. Pri prvom z nich váham, či tu ostať na noc. Odrádza ma len hluk z diaľnice, ktorý sem dolieha. Klesám teda do obce Drietoma.

Drietoma, 20.30 h. Po márnom pokuse s ubytovňou, kam ma v dobrom úmysle nasmerovali štamgasti z krčmy, sa vraciam rozladený naspäť hore dedinou. Nemám chuť ani na pivo, idem rovno niekam do lesa. Nakoniec je všetko inak. Nocujem v dome u dobrosrdečných ľudí, u manželov Kataríny a Petra Kútnych.

Seriál Cesta hrdinov SNP za 21 dní » pozri ďalšie články

Fotogaléria k článku

Najnovšie