Hochweißstein Hütte

Doobeda som sa pozrel do Mauthern Klammu a nato som si prešeil Milnazen Klamm. Vlani v ňom istenie strhla lavína, teraz už bolo opravené. Ferrata sa mi ozaj páči. Myslím, že sa na ňu ešte zopárkrát vrátim.

O 15.30 h som prišiel do údolia Frohn Tal. Auto som odstavil pod rázcestím (1250 m), pretože som plánoval okružný výlet. Keď som vypínal motor, pršalo. Ale kým som sa vychystal na túru, dážď ustal. Nasledovali nekonečné kilometre po asfaltke. Ťažký batoh ma tlačil k zemi, takže som sa vliekol. Neprekáža, času mám dosť.

Minul som takmer prázdne parkovisko a prišiel som do záveru údolia k Ingridhütte (1651 m). Pasie sa tu veľa kráv, ktoré cestičku zmenili na oranisko. Avšak okolité hory sú impozantné. Biele vápencové galérie hraničného hrebeňa svietia doďaleka.

Ešte záverečný výšvih a som na Hochweißstein Hütte (1867 m). Chata nie je lacná, je však veľmi pekná. V lágri sú luxusné postele a skrine s vešiakmi. Zjedol som polievku a pri džúse som v jedálni chvíľu pracoval. Na chate som bol jediným nocujúcim turistom, no z Talianska sem prišlo na pivo zopár mládencov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rauden Spitze

Ďalší deň som vstával skoro a o 6-tej som vyrážal na prechádzku. Mohlo byť okolo nuly, čiže bola poriadna zima. Vystúpal som do sedla (2111 m) a slabšie vychodeným chodníkom som mieril na sever. Podchvíľou som sa však otočil a fotil som nádherný Weißstein Spitze a majestátnu horu Monte Peralba, ktorá leží v Taliansku.

Kopce južne od chaty sú biele, vápencové, ja som však mieril do tmavých skál. Vyzerali ako žuly, no hoci bola väčšina kameňov čierna, dali sa nájsť aj zelenkasté a fialovkasté. Asi by som sa mal naučiť rozpoznávať horniny.

Ako som stúpal, hrebeň bol členitejší. Čoskoro som stúpal pomedzi zubaté skalné veže a objavilo sa istenie. Je tu ferrata náročnosti A/B. Istená je lanom. Bohužiaľ, počasie sa začalo kaziť. Začalo snežiť. Sneh sa najprv iba tetelil, ale po chvíli sneženie zhustlo.

Prišiel som na Rauden Spitze (2507 m) a začal som zostupovať. Schádza sa šikmými skalnými platňami, prekladanými trávou, preto je tu aj nejaké istenie. Lano je však staré, hrdzavé, je zrejmé, že sem veľa ľudí nechodí.

Edigon

Za sedlom Schönjochl (2298 m) sa hrebeň na kuse obchádza z rakúskej strany a ide sa chodníkom v tráve. Prišiel som k tabuľke, na ktorej bola výstraha, že je tu náročná ferrata. To isto, pomyslel som si. Podľa internetu má mať náročnosť C.

Vtom sa hmly zdvihli a pár metrov za sebou som zbadal štít s vrcholovým krížom. Keď som už tu, bola by škoda nevyliezť naň. Pustil som sa do skál.

Po chvíli sa ku mne pripojila značka, ale asi 20 metrov pod vrcholom skončila. Niet divu. Nasledoval náročný úsek po mokrých skalách, na ktorých sa šmýkalo. Radšej som si zložil batoh a na vrchol som vyšiel naľahko. Z vrchola Edigonu (2511 m) som samozrejme nevidel nič. Teda, ak nepočítam hmly. Neprekáža, spravil som si selfie a vrátil som sa do sedielka.

Steinwand

Ferrata začína istením v tráve. Navliekol som si ferratový set a istil som sa, lebo na svahu bol asi centimeter čerstvého snehu, na ktorom sa šmýkalo. Postupne sa trávy stratili a kráčal som po skalách.

Idem po rakúsko-talianskej hranici. Hraničné kamene tvoria malé platne vložené do skál. Naľavo je Ö (Österreich), napravo I (Italia). Na hrebeni a na severnej, rakúskej strane, sa do mňa opieral ostrý, studený vetrisko. Na južnej talianskej strane bolo závetrie, no zatiaľ čo na rakúskej strane sa sem-tam dali pomedzi oblaky robiť obrázky, na talianskej ležali husté hmly.

Ferrata je nekonečná. Už po nej kráčam hodne vyše hodiny a ruky ma poriadne oziabajú. Idem po úzkom hrebienku, keď sa zrazu hmly na chvíľu zdvihnú a vidím pred sebou Steinwand. Páni moji, je to poriadne skalisko a vyjsť naň budem musieť po severnej, náveternej strane.

Záverečný výšvih na Steinwand je najnáročnejší. Jeden krátky úsek sa tu ide takmer v previse a dal mi zabrať. Prsty mi mrzli, ale držal som sa lana ako kliešť. Na vrchole Steinwandu (2520 m) je nádherný kríž v tvare čakana. Škoda že bol zvalený, ležal na zemi. Zapísal som sa do vrcholovej knihy a začal som zostupovať.

Letterspitzl

Zbehol som do hlbokého sedla a začal som stúpať na ďalší kopec. Je tu úplne nová, moderná ferrata s novučičkým hrubým lanom. To bola zmena. Na kopci Letterspitzl (2463 m) je mierový kríž, ktorý má v krížení delostrelecký náboj. Vyzerá to zvláštne.

Podľa mapy som mal z Letterspitzlu pokračovať na severovýchod, lenže tým smerom boli iba strmé, neschodné svahy. Dôkladne som kopec prehľadal, ale žiadne pokračovanie chodníka som nenašiel. Tak som sa otočil a začal som zostupovať ferratou, ktorou som pred chvíľou liezol hore.

Nedalo mi to. Opäť som vyliezol na kopec a ešte raz som vrchol prehľadal. Dôvodom bolo, že som nikde nevidel odbočku na sever a nechcelo sa mi vracať celou ferratou Steinwand Klettersteig až do sedla medzi Edigonom a Rauden Spitze. Ale nech som hľadal ako som chcel, chodník na Letterspitzli končí.

Návrat

Zbehol som novou ferratou do sedla a tam som zbadal smerovníky. Nechápem, kam som sa pozeral, keď som si ich tu pred pol hodinou nevšimol. Štrkovým žľabom som zbehol do kotla. Minul som Knolihütte a kráčal som chodníkom, ktorý bol zarastený lopúchmi. Vďaka tomu som mal čoskoro mokré celé gate.

Zbehol som do doliny Obergailer Tal. Kráčal som po ceste a vyzeral som odbočku. Nakoniec som ju pod vodopádom našiel, no na hrebeň ma nepriviedla. Spravila oblúk a zaviedla ma späť do doliny.

Ďalšia odbočka mala byť v osade In der Lette, ale tú som vôbec nenašiel. Pochopil som, že značky na mojej mape sú čosi ako umelecké dielo. Autorovi sa zdal bielo-zelený podklad príliš fádny, tak naň dokreslil zopár červených čiar podľa svojej fantázie. Začal som ich preto ignorovať a všímal som si cesty.

Za In der Lette som vystúpal na bočný hrebeň a zvážnicou som z neho schádzal. Ešte raz som zablúdil, vďaka čomu som sa musel na záver výletu s krošňou na chrbte driapať hore strmým zalesneným svahom, ale o 19-tej som prišiel k autu. Nasledoval presun do obľúbeného kempu, kam som prišiel čosi pred deviatou večer.

Záver

Karnské Alpy (Karnische Alpen) sa mi páčia. Nie sú príliš vysoké, sú však veľmi pestré. Pred dvomi dňami som pri vrcholovej stanici lanovky pod Roßkofelom míňal davy, ale na tejto túre som nestretol jediného turistu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek