A ja mu na to: „Vieš o tom, že si práve brnkol na strunu najlepšiemu lovcovi plchov v strednej Európe? V Amerike - lovec jeleňov, na Slovensku - lovec plchov. Je to moja najskrytejšia vášeň a ak mám byť úprimný, aj moja doteraz skrývaná úchylka.“ „Takže môžem s tebou zajtra počítať?“ pýta sa Milan. „Jasné, o deviatej som pripravený, príď pre mňa.“

Na našej, či vlastne Milanovej a aj osadnej chate s podivným menom „Blbý nápad“, sa každé leto usadili celé famílie plchov, ktoré tam robili neuveriteľný „rambajz“. Kľudne sa prežrali „durch“ cez štyri vrstvy paplónov, rozhrýzli tesnenie na chladničke, zničili matrace na posteliach či rozcupovali všetko, čo im prišlo pod zuby. A tak, hoci sme vedeli, že plchy sú chránené (v prírode), museli sme ich aspoň raz do roka vykynožiť či vyhnať z chaty domov do prírody.

O deviatej ráno prišiel Milan pre mňa. Bol začiatok decembra a celkom statočne mrzlo. Ale na to som bol dobre pripravený. Mal som v batohu v termoske liter poriadne silného grogu, pár asi tak 30-centimetrových domácich klobás, dve či tri pivká, keby náhodou prišiel smäd, a štyri balenia kávy 3 in 1, ktoré mi zostali z letných vandrov. Uznajte sami - perfektná výstroj a výzbroj do „divočiny“. Keď Milan videl môj „batôžtek“, len sa tak zasmial a hovorí: „Aj ja so celkom dobre vybavený.“ Takže sme mohli smelo vyraziť.

O dvadsať minút sme boli na chate. Hore bol mráz ešte silnejší ako v meste, čo nás ihneď inšpirovalo k tomu, aby sme zakúrili v krbe. Dreva bolo dosť a o pár minút v krbe hučal oheň a teplo sa začalo šíriť chatou. Milan vytiahol slivovičku. Hneď sme si dali jednu protimrazovú a potom ešte jednu „na techniku“ a vyrazili sme do boja. Nebudem popisovať naše rafinované útoky na sviniarov plchov, ale po troch či štyroch hodinách sme chatu takmer vyčistili od našich nevítaných spolunocľažníkov a dokonca sa nám podarilo „zablindovať“ niekoľko dier, slúžiacich ako vstup pre plchov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Položili sme návnady a iné odpudzovacie prostriedky pre ďalšiu elimináciu výskytu plchov a potom, s hrejivým pocitom dobre vykonanej práce, sme konečne zasadli za stôl a vybalili náš proviant a nápoje. Poviem to skromne: Bolo toho až až. A tak si tam sedíme, v krbe to prekrásne horí a vieme, že o hodinku či dve už bude vonku tma. Ale nám to neprekáža.

„Ponáhľaš sa domov?“ pýta sa Milan. „Ale čoby, vôbec sa mi tam nechce“. „Čo keby sme tu zostali do zajtra? Spanie tu máme, jesť máme čo, piť tiež a aj gitara tu je, tak by som tu celkom rád zostal.“ Jój, ako sa to len ľahko rozhoduje, ak sa vám to chce. My sme sa rozhodli jedna-dve.

A už to aj rozbiehame. Milan krája úžasnú, bielu až naružovelú slaninku, jemnú ako maslo, moje klobásy, mierne pikantného charakteru a prikrajujem fajnovú cibuľku, trošku výbušnej papriky, paradajky a surovú uhorku. K tomu všetkému máme na zahryznutie krásny chrumkavý chlebík, horčicu a akúsi doma robenú zmes, ktorej základom je asi dynamit. Na štart si ulievame dávku poriadneho grogu, aby sme si trošku zohriali bruško a potom len popíjame to najlepšie červené víno z Milanovej vinice. Och, svet je takýýý krásny.

A ako si tam tak sedíme a hodujeme a tešíme sa na večer, ktorý máme pred sebou, tak zrazu nám to napadne: „Škoda, že tu nie sú všetci chalani,“ hovorí Milan. Z dobrého jedla a pitia začíname byť už tak trošku namäkko a začína sa nás zmocňovať nostalgia, a tak hovorím: „A čo keby som zavolal Kamilovi?“

„Tak zavolaj,“ hovorí Milan. A ja hneď volám. Päť či šesťkrát to zazvoní a Kamil sa mi hlási: „Ahoj, čo sa deje?“ „Kde si?“ pýtam sa. „Som v Břeclave a sedím s Pepuškom a Čárlykom v hospode u Weissa. A kde si ty?“

„No my s Milanom ti len tak voláme z chaty Blbý nápad, pretože sme tu dnes robili čistku na plchov a rozhodli sme sa, že prespíme. A tak ti voláme, lebo sme len dvaja a niekto by sa tu ešte zmestil.“ „Aha,“ hovorí Kamil s oživením v hlase, „No, ja to tu preberiem s mančaftom a uvidíme.“ A potom sa začali diať veci. Už o štvrťhodinku nám Kamil volal: „A máte gitaru?“ - „Máme, len príď,“ hovorím.

Bola normálna, regulárna tma, keď sme napriek nášmu spevu začuli zvuk motora a hlasy ľudí. A potom už len buch-buch na dvere a do chaty vstupovali Kamil, Pepa a Čárly. To sme ani v duchu netušili.

„Tak vy sviniari ste si mysleli, že si tu budete sami pekne užívať a popíjať, spievať si a my nič?“ Objímame sa, stískame si zalomené palce a sme radi, pretože sme zasa spolu. Tak ako za starých čias. Bez veľkého organizovania, bez pozvánok a plánovania. Kamil vyťahuje kusisko pečeného diviačieho mäsa, ktoré nám poslala jeho žena, Pepa vytiahne batériu „pištolí“ bieleho vínka a Čárly, takmer polovicu kolesa modroplesňového syra a pollitrovku rumu. A je tu druhá gitara a tak je jasné, že bude veselo. Ale to nebolo všetko. Len sme sa usadili, zrazu opäť buch-buch na dvere a je tu aj Fred. V ruke tak asi trištvrte fľaše Tulamorky a je jasné, že chýbajúcu štvrtinu má v sebe...

„Chalani, toto je všetko, čo som mal doma, a keby ste nezavolali, tak zajtra by už ani toto nebolo.“ Noc bola úžasná. Spievali sme, hrali, spomínali na vandre a so slzou v oku i na kamarátov, čo už nie sú s nami, jedli a pili a bolo nám fajn.

Kedy sme išli spať, nie je úplne jasné, ale ani dôležité. Ráno sme zistili, že Čárly a Fred ani nešli spať a že to ťahali celú noc. Uvarili sme si kávu, vylepšili ju všetkým, „čo dom dal“ a prestreli stôl hojnosti zostatkov zo včerajška. Nálada bola stále skvelá, ale čas pokročil, a tak sme to bohužiaľ museli ukončiť. Kamaráti sa zbalili, vysmiati sme sa rozlúčili a sľúbili si, že zasa niekedy...

S Milanom sme zahasili oheň v krbe, urobili trošku poriadok, zatvorili chatu a vyštartovali sme k domovu. A po chvíli hovorím: „Aj tak je to bezchybné, že sme sa tak z ničoho nič zasa stretli.“ -
„Človeče,“ hovorí Milan, „práve na to isté myslím“.

Hrkotali sme dolu cestou domov a boli sme radi, že ešte stále každému nášmu kamarátovi horí kdesi vo vrecku ten malý uhlík romantiky, ktorý si odniesol z vandrov a od táborákov, ktoré sme spolu prežili. A bolo nám z toho strašne fajn.