Zejmarská roklina

Ráno sme vyrazili z Dediniek po červenej značke do osady Mlynky – Biele vody. Trasa vedie cez lyžiarsky svah v obci Dedinky a potom klesá až k detskému domovu Mlynky – Biele vody. Kúsok za ním je ústie Zejmarskej rokliny, ktorá je považovaná za najkratšiu roklinu Slovenského raja. Výstup modro značenou roklinou nám dal v prvých dvoch tretinách celkom zabrať. Niektoré úseky viedli jednoducho po ľade, takže sme využili aj cepíny. Dominantou a zároveň najstrmšou a najkrajšou časťou rokliny je Nálepkov vodopád, ktorý bol krásne zamrznutý, hoci na ňom bolo vidno málo zrážok.

Cez Geravy a Zajfy na Havraniu skalu

Na Geravách sme si dali prestávku v novovybudovanej časti hotela Geravy. Kvôli nepríjemne hlasnej hudbe sme sa tam však dlho nezdržali a pokračovali sme ďalej po žltej značke, ktorá odtiaľto vedie až na Havraniu skalu. Až na krátke klesanie sme po rázcestie Malý Zajf a ďalej po Veľký a Malý Zajf pokračovali po rovine lesnými cestami. Okolo bola malebná krajinka, ihličnatý les, kde-tu lúka so skupinkami stromov. Rovinatý charakter okolia sa stratil až na rázcestí Veľký a Malý Zajf. Odtiaľ sa dá kaňonom pokračovať na Stratenskú pílu, alebo sa vybrať mierne do kopca lesom k Havranej skale. My sme si vybrali druhú alternatívu a onedlho sme prišli k rázcestiu Občasný prameň. Keď je dostatok vody, z prameňa sa dá bez akýchkoľvek zdravotných následkov napiť. Aspoň na mne sa doteraz nikdy nijaké neprejavili.

Od rázcestia už nasleduje prudké polhodinové stúpanie na Havraniu skalu. Z Havranej skaly je krásny výhľad, pri dobrom počasí vidieť dokonca aj časť Vysokých Tatier. Nám sa ukázali len na chvíľočku, nepostačujúcu ani na urobenie fotky, potom nás už natrvalo obklopila biela hmla.

Z Havranej skaly cez Stratenský kaňon

Dolu sme schádzali taktiež po žltej, ale na opačnú stranu. Cesta vedie väčšinou po lesnej zvážnici a mierne klesá, až do chvíle, kedy sa značka odpojí do zdanlivo terénu bez chodníka, prudko dolu do lesa. V skutočnosti je tu uzučký chodníček, ktorý vedie popri potoku. Dolinka postupne stále viac naberá charakter rokliny. Na mieste, kde potok naberá prudší spád, treba dávať osobitný pozor – zdá sa, že chodník vedie po ľavej strane potoka v lese. V skutočnosti treba potok prekročiť, o čom jasne svedčí značka na skale na druhej strane potoka. Keď sme išli raz v lete túto trasu prvý raz, zablúdili sme, pretože nás ani nenapadlo prekračovať potok práve na tomto mieste. Rovnako ako silný prúd vody je dosť vtipný aj ľad, najmä keď to je dolu kopcom. S pomocou čakanov a padnutého stromu sme túto prekážku šťastne prekonali. Aj ďalej sa pokračuje po pravej strane potoka, vychodené chodníky vedúce doľava si netreba všímať. Tento záverečný úsek chôdze pri potoku medzi skalami považujem za veľmi krásny. Chodník sa napokon otvára do Stratenského kaňona, hoci chodník v tomto prípade nie je presný termín. Záverečný úsek bol totiž totálna šmykľavka, ktorú sme absolvovali – niekto dobrovoľne, niekto nie – po zadku. Za zmienku stojí aj Stratenský kaňon, ktorý je nádhernou prechádzkou medzi skalami, po ceste lemovanej riečkou Hnilec. Polovicu kaňona sme prešli, kým sme sa dostali k hlavnej ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Smer Dedinky

Na hlavnú cestu sme sa napojili na mieste, kde vychádza z tunela, a absolvovali sme úmornú polhodinovú túru po červenej značke k Stratenej a cez ňu. Na konci dediny sme sa zastavili v osvedčenom penzióne Šafran, kde sme sa navečerali. S plným bruškom sa nám ani najmenej nechcelo pokračovať, ale napokon sme vytiahli čelovky a vydali sa po červenej smerom na Stratenskú pílu. Svietil mesiac, takže sme si ani nemuseli veľmi svietiť. Zrazu sme zažili šok. Na ceste oproti zasvietili dve zelené oči pomerne veľkého tmavého zvieraťa. Zastavili sme sa a mojou jedinou myšlienkou bolo, kam pred tým vlkom utečiem. Ľubo strašne zareval v nádeji, že zver sa zľakne a utečie. Zrazu sa zažala baterka a na našu veľkú úľavu sme uvideli dvoch chlapov s veľkým čiernym psom. Po tejto epizódke mi jednak prestala byť zima, jednak som po tom, čo sme sa vnorili do lesa, videla vlky a medvede za každým stromom, takže nejaké stúpanie som si ani nevšímala. Tma, ticho a hustá hmla, ktorá sa medzičasom spustila na les, mi na pokoji nepridávali. Keď sme sa konečne dostali do Dediniek, dosť sa mi uľavilo.

Záver

Krásna zimná túra, ktorá v sebe zahŕňa roklinu s rebríkmi a stúpačkami, pohľady na ľadové vodopády, dobrodružstvo z chôdze po ľade, prechádzku po romantických lúkach, lesíkoch a kaňonoch, krásny výhľad z vyhliadkovej skaly, a v prípade neskorého začiatku túry či príliš dlhých prestávok aj nočnú turistiku. Každopádne vrelo odporúčam!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek