Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hrad Turaida
Hrad Turaida Zatvoriť

Túra Lotyšsko - túlačka údolím rieky Gauja

Dovolenka v Lotyšsku na konci zimy? Tak tejto ponuke som za 69,- eur pre leteckú spoločnosť nedokázal odolať a pozval som polovičku na prevetranie pobaltských nížin. Jednou zo zastávok bolo malebné údolie v okolí mesta Sigulda, ktoré sa vyznačuje neobvyklou zbierkou zaujímavostí. Tie sme sa rozhodli navštíviť turistickou metódou a spojiť ich návštevu do celodennej prechádzky s malou automobilovou pomocou.

Vzdialenosť
9 km
Prevýšenie
+200 m stúpanie, -200 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 10.03.2016
Pohoria
Lotyšsko: Východoeurópska rovina - Baltská nížina - Lotyšská nížina (Národný park Gauja)
Trasa
Doprava
parkovanie na centrálnom parkovisku v údolí rieky Gauja

Trasa

Údolie rieky Gauja – Gutmanova jaskyňa – serpentínová cesta – Krimulda – hrad Turaida – hrad Sigulda

Z lotyšského hlavného mesta Rigy je to do Siguldy hodinka na tempomate cez brezové háje na piesočných dunách. Zima sa nechce vzdať svojej severskej nadvlády, teplota sa ledva šplhá nad nulu, a tak je centrálne parkovisko pri informačnom bungalove v údolí rieky Gauja ľudoprázdne. Vyberiem si teda miesto uprostred, zamknem vykúreného tátoša z požičovne a hneď zisťujem, že v sezóne je tu asi plnka. Podchod pod dedinskou cestou slúžiaci na pohltenie masy chodcov je rarita, ešte väčšia je motorizovaná plošina pre vozíčkarov, ktorá má niekoľko schodov sprístupniť aj pre imobilných.

Sme na druhej strane ulice, pred nami je parčík s meandrujúcim potôčikom, jazierkami a altánkom na úpätí malého, no strmého svahu. Posledné centimetre snehu to celé balia do rozprávkovej atmosféry a ticho doliny je doslova liečivé. Očumujeme náučné tabule, sú našťastie aj v angličtine. Prechádzka sa môže začať, no už po pár metroch sme pri atrakcii. Jaskyniarska veľmoc, akou Slovensko bezpochyby je, sa musí len pousmiať. No tu sme na pieskovcoch Pobaltia, a tak stojíme pri najväčšej jaskyni v širokom okolí niekoľkých republík. Gutmanova jaskyňa (Gūtmaņa ala) má dĺžku úchvatných 18 metrov, slovom osemnásť. Nie, predpona „kilo“ tam nechýba. V zadnej časti previsu (inak to nazvať naozaj neviem) vyviera prameň a pred vchodom trávime kus času študovaním legiend o tomto mieste. Príbehy mocnej lásky a smrti v atmosfére stredovekého hradu. O dávnych návštevách miesta svedčí totálne aplikované porekadlo “jména hloupých na všech sloupích“. Steny jaskyne aj okolité pieskovcové svahy sú pokryté do posledného centimetra nápismi. Vyrytými do mäkkého podkladu tisíckami návštevníkov, s letopočtami siahajúcimi storočia dozadu. Od umelecky ladených erbov dávnej šľachty, dlabaných profesionálnymi kamenármi na počesť ich výletu k jaskyni, až po infantilné škrabanice typu J + P = VL (2. 12. 1972). Kto nemal miesto, jednoducho zoškrabal dielko svojho predchodcu a na vyčistené miesto aplikoval svoje cítenie.

Zaujímavé, možno gýčové a tak trochu barbarské. No turistov to sem láka. Prejdeme ešte kúsok okolo jazierka a konečne zamierime do kopcov. Kopcov na miestne pomery nevídaných. Prevýšenie medzi dnom údolia a hornou hranou planiny je totiž viac ako osemdesiat metrov. A zdolať ho nie je tak ľahké. Práve preto tu kedysi vybudovali ďalšiu raritu. A tou je cesta so serpentínami. Serpentíny sú celkovo v rovinatej krajine zriedkavé a v celom Pobaltí sú iba dve. Pri prvej práve stojíme a druhá je na dohľad o pár metrov vyššie... Osvetlenie, lavičky, jednoducho promenáda pre turistov. Mňa, moju manželku a drobučkú Aziatku v nazberanej ružovej lyžiarskej kombinéze, čo nám práve ide oproti. Inak nikde ani noha.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Len čo sa stihnem zapotiť v stúpaní, tak tesne pred jeho skončením odbočíme na cyklotrasu. Vedie popod okná kaštieľa, stojaceho na hrane svahu. Dominantná budova celého okolia dáva svojím vzhľadom najavo, že panstvo malo najlepšie možné bývanie s výhľadom. Po schodíkoch (stále sme na cyklotrase) vyjdeme k plotu, za ktorým vidieť auru luxusu dávnych čias. Ako je zvykom aj u nás, stavby tohto druhu sa po nedobrovoľnom odchode majiteľov v hurhaji svetovej vojny zmenili na sanatóriá. A svojmu účelu to tu slúži dodnes. Zázemie kaštieľa má tiež svoje najlepšie roky za sebou, no v aktuálnej ponurej atmosfére si to tu doslova užívam. Kamenné aj drevené domčeky, ruina vykurovaného skleníka a stále obývaná drevená bytovka honosného názvu „švajčiarsky dom“. Toto je celá usadlosť Krimulda.

Obídeme zvyšok anglického parku aj s budovou určenou na slnečný kúpeľ a na parkovisku ideme k malej vežičke s kolesom na streche. Vyzerá ako banská veža na fáranie, no tu slúži ako jedna zo staníc lanovky. Naschvál nepíšem, či je to dolná stanica alebo horná. Taká tu totiž neexistuje. Lanovku v tomto kraji vybudovali na preklenutie údolia a dnes preváža turistov pri ich ceste na druhú stranu. Za cenu týždenného prídelu gastráčov by sme sa síce mohli povoziť, no papierik za oknom nás mimo sezóny vyzýva na zavolanie na druhú stranu, aby pre nás kabínka prišla. Aj tak to celé nezapadá do našich plánov, a tak okolo ruiny stredovekého zámku ideme na vyhliadkové miesto. Znova legendami opradený príbeh o starej lipe, v korune ktorej bol domček a v domčeku hrala živá kapela pre zaľúbencov, ktorí sa pod stromom stretávali. Lipa však náporom veku spadla a na jej mieste už vysadili strom nový. Pre potešenie budúcich generácií. Pokocháme sa teda aspoň výhľadom na tehlový hrad v Turaide (Turaidas pils). Vyzerá byť na dohodenie snehovou guľou, no pohľad do mapy prezrádza, že budeme musieť trochu športovať.

Do bočnej dolinky smeruje nekonečné drevené schodisko. Z úcty k prírode a stromom na svahu mení každú chvíľu smer aj sklon a hopsanie po mokrých a občas zľadovatených doskách je celkom náročné. Držím sa rukou zábradlia, no v nápore vody mi chladne viac ako som ochotný akceptovať. Sme dole, meandre potôčika a po pár metroch znova schody. Nahor. Osemdesiat výškových je v prepočte minimálne dvadsiate poschodie, a tak v polovici hľadám zips na vetrovke v snahe dostať k sebe trochu čerstvého vzduchu. Po zdolaní schodiska sa príjemným lesným chodníčkom predierame lesom, nasávame atmosféru a drobčíme v stopách niekoľkých predchodcov. Na okraji usadlosti sa rozhodneme pokračovať po cyklotrase, teda chodníku. Znova sú tu aj schody a pre dvojkolesových je jedna časť zrezaná tak, aby sa po drevených schodoch dal bicykel pohodlne tlačiť. Neuveriteľná služba pre návštevníkov.

Vychádzame pri bytovke a snoríme po možnosti na jedlo. Sprievodca aj mapa ukazujú na reštauráciu, no keď zbadám kocku v tvare dedinskej socialistickej samošky, tak ma chuť prejde. Nie som vyberavý, no jednoducho je zatvorené... V autobusovej zastávke sedí Aziatka, čo sme ju stretli na serpentínach, čosi lúšti vo svojom gigantickom telefóne a nervózne vykukuje na horizont. Našu pozornosť však už dlhšie upútava hradná veža. Konečne sme nadohľad, a tak sa ide na prehliadku. Na bráne si nás vystriehne teta z pokladne a keďže má aj mladú spoločníčku, tak sa v angličtine dobojujeme k lístkom. 1,70 eura za osobu, fotenie grátis. A voľný pohyb po areáli. Domčeky podhradia s muzeálnymi exponátmi sú zatvorené, rovnako ako drevený kostolík na drobnom návrší. Prejdeme teda k samotnému hradu, dvere do veže sú otvorené. Uzučkým schodiskom sa prebijeme na piate poschodie, ktoré ponúkne panoramatické výhľady. Celý hrad je v stave aktívnej rekonštrukcie, nazvime ju ale skôr novodobej výstavby. Veža, hradný palác s hodinami aj zvyšky opevnenia obalené do múrov z tisícov nových tehál. Partia robotníkov premiešava maltu a sme jediná dvojica návštevníkov. Zídeme z veže, hodíme pozdrav s murármi, nafotíme artefakty na nádvorí a vojdeme do paláca. Ohrieva sa tu sprievodkyňa, no jej úlohou je zjavne iba stráženie vitríniek. Neprekáža, prejdeme niekoľko poschodí expozície venovanej poväčšine religióznej tematike a miestnej šľachte. Multimediálna časť je síce staršia, no potešia aj objekty, s ktorými sa dá narábať a dodajú tak výstave punc interaktivity. Na prízemí stretneme postaršiu rodinku Rusov na výlete, ktorí zjavne ani nechápu, kde vlastne sú. Najhlavnejším bodom programu je pre nich vykúrená miestnosť s lavičkou, kde ratujú vytrasenú čivavu. дасвиданья (Dasvidania)...

Trávnaté priestranstvo okolo hradu je premenené na výstavu kamenných skulptúr. Moderné umenie tohto druhu ma síce veľmi neoslovuje, no ako doplnok záhradnej architektúry tu nepôsobí rušivo. Opúšťame areál a po schodoch ideme znova do údolia. Zamýšľam sa nad tým, že keby sme prišli z tejto strany, tak sme vlastne vošli bez zaplatenia. Na konci schodiska nás však víta tabuľa s upozornením, že po vstupe sme povinní si zakúpiť lístok v pokladni na druhom konci areálu... Iný kraj, iné mravy.

V meandri rieky Gauja nás víta lesná cestička, ktorou sa pohodlne dostaneme okolo rybárskeho kempingu k nášmu autu. Stále tu žiadne iné nie je. Nakopnem motor a mierim k mostu cez rieku. Ponad nás práve plachtí kabínka lanovky. Tak predsa tu nie sme sami! Kilometer jazdy, drobná obchádzka kvôli jednosmerkám a sme tam. Na parkovisku pri budove nevšedného zjavu. Obohnaný kamenným plotom. Zdobený parčíkom a zdiaľky ukazujúci svoju vežu neogotického štýlu. Sigulda - nový zámok (Siguldas jaunā pils). Rozprávkový domček, dominanta ako z katalógu. Ukážka toho, že panstvo malo kedysi peňazí dosť. Vojnové časy aj sem priniesli prudké zmeny vlastníkov, a tak ho roky obývali spisovatelia a dnes slúži ako súdna budova. Steny vedľajšej budovy zdobia nadrozmerné plagáty s kópiami historických fotografií. Výjavy s rekreačnou tematikou, dokumentujúce výlety obyvateľov do blízkeho okolia.

Keď obídeme nový zámok, stojíme na okraji vodnej priekopy starého zámku (Siguldas viduslaiku pils). Dve pamiatky pár metrov od seba. Neuveriteľná koncentrácia. V búdke na moste sedí dvojica vrátnikov (teda vyberačov vstupného). Euro do kasičky, poznámka o našej krajine pôvodu do zošita pre štatistiku. Je neskoré popoludnie a sme návštevníci číslo 3 a 4… Po vstupe do hradu sa drobnými dvierkami prederieme na vnútornú ochodzu hradieb. Väčšina je dostavaná nanovo z dreva, aby dala ruine celistvejší vzhľad. Nafotíme si nejaké zábery na nádvorie, vyskúšame niekoľko schodísk a sme dole. V sezóne to tu musí vrieť. Priestoru dominuje amfiteáter, stanovištia pre lukostreľbu, jazdu na koni a ďalšie stredoveké zábavky pre potešenie turistov. Zamierime k menšej veži s vyhliadkou. Až pohľad zblízka prezradí, že stredoveké múry ukrývajú na vnútornej strane novostavbu, pre ktorú sú staré kamene len maskovanie. Nechýba výťah na tretie poschodie. Obsluha pre imobilných príde na zavolanie. Tak ideme peši. Vyhliadka je taká akurát a motanie po okolí príjemne predlžuje čas strávený v hradnom areáli. Spravíme si manželské selfies s aparátom na statíve a skontrolujeme hodinky. Najvyšší čas na neskorý obed. Vrátime sa k autu a ideme si nájsť niečo pod zub. Pizzeria pri stanici vyzerá použiteľne. U čašníka pochodíme s angličtinou a keďže sme v Lotyšsku, tak samozrejme aj s ruštinou.

Žalúdok je plný, čaj skoro vychladnutý a premýšľame, čo s načatým večerom. Pohľad do mapy hovorí jasne. Sme 20 km od pobrežia, benzín stojí 90 centov, a tak nie je dôvod zaváhať. Za 15 minút sa už kocháme pohľadom do morských vĺn. Na to, že sme práve prišli z „hôr“, je to naozaj príjemná zmena a romantická prechádzka po nekonečnej piesočnej pláži, kde nám spoločnosť robí len zapadajúce Slnko, je dokonalá bodka za skvele stráveným dňom.

Fotogaléria k článku

Najnovšie