Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Mt. Woodson
Mt. Woodson Zatvoriť

Svet Mount Woodson & Potato Chip Rock

Dlhodobá služobná cesta na druhom konci veľkej mláky má v sebe aj niekoľko výhod. Napríklad voľný víkend. V predpovedi počasia pre oblasti okolo San Diega hlásia nezvyčajnú zimu, no v samotnom meste má byť krásna tropická sobota. Je rozhodnuté, ide sa na Potato Chip Rock. Skalu, ktorá nesmie chýbať v žiadnom turistickom sprievodcovi južnou Kaliforniou.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+700 m stúpanie, -700 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 16.04.2016
Pohoria
USA - Kalifornia: Woodson Mountain
Trasa
Voda
bez vodného zdroja
Doprava
verejné platené parkovisko pri jazere Poway Lake

Trasa

Lake Poway – Mt. Woodson Trail – Potato Chip Rock – Mt. Woodson – Lake Poway Trail

Je polovica apríla, deväť hodín ráno a teplomer ukazuje 34 °C v tieni. Na oblohe ani mráčika. Z vymrazeného auta sa mi na parkovisku nad mestečkom Poway ani veľmi nechce. Radšej by som sa po okolitých kopcoch vozil na Urbanovi, našom tátošovi s visačkou päťcelátrilitra (to číslo je objem a nie spotreba). No nahovoril som kolegov na turistický výlet. Hneď na úvod sa namažeme. 50-ka nestačí, optimum je 80. Teda aby bolo jasné, spomínam ochranný faktor opaľovacieho krému.

Na konci parkoviska stojíme a čítame informačné tabule s obrázkami. Nápisy ako „overheating kills“ alebo rady, čo robiť pri stretnutí s pumou nás teda veľmi nemotivujú. Zvlášť, keď stretnutie so štrkáčom sme stihli absolvovať. Sme dôrazne upozornení, že toto je posledné miesto, kde sa nachádza voda a že máme očakávať prudké stúpania. This is proste America a mačku v mikrovlnke sa sušiť nechystáme...

Prvé metre širokého promenádneho chodníka okolo jazera Poway sú relax. Rybári na brehu, romantika v člnoch na vode. A davy ľudí ako pri Štrbskom plese. Nie nadarmo je kopec nad nami najvyhľadávanejším vrcholom obyvateľov San Diega. Naberieme prvé metre na požiarnej ceste. Otvárajú sa nesmelé výhľady na vodnú hladinu a aj okolité usadlosti. Občas orientujeme zblúdených turistov pri ceste nazad a občas nechápeme, ako sa niekto v horúčave dokáže kvasiť v softšelke či dokonca bežať dole kopcom. Celkovo je to tu asi národný šport, lebo dobrá tretina navrátilcov ide aspoň poklusom. Ja však v tejto chvíli akurát potím prvý polliter a to máme pred sebou ešte dobrých 600 výškových.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na rázcestí chodníkov sa napojíme na Mt. Woodson Trail a pridáme sa do hadíka turistov. Každý svojim tempom, no hlavne opatrne a neprepáliť to hneď v úvode. Po výstupe na nevýrazné sedielko sa nám naskytne pohľad aj do vnútrozemia skál. Všetko navôkol je obsypané kameňmi rôznej veľkosti, pomedzi ktoré sa derú kriaky a kaktusy. Pre Slováka naučeného na kosodrevinu je to skutočná zmena. Cesta tu končí, dolievame sa prvým litrom vody. Ďalej už len chodník, ktorý sa neúprosne dáva do boja s vrstevnicami. Schodíky z kameňov sú skvelá pomôcka, raz idem vľavo, raz vpravo, no stále nahor. Skaly okolo nás naberajú na monumentálnosti aj na tvaroch. Stále sú to však len akési variácie na gule či skôr zemiaky. A nás ťahá nahor jeden kúsok zemiakového lupienka.

Dostávame sa do tempa a začíname dokonca obiehať. Makačka na nohy aj na kondičku, no stále lepšie výhľady a stále nové kamene sú výzva, ktorá nás teší. Každé štyri metre otočka na serpentíne, občas pár sekúnd na oddych, keď púšťame na úzkom chodníčku bežcov zhora. Míňame suchý strom. Jediný kúsok tieňa na okolí a vlastne aj jediný strom. Ľudia tu hromadne oddychujú, no uloviť si kúsok miesta mimo pražiaceho slnka sa už aj tak nedá. Stúpame teda ďalej až na hrebeň. Chodník naberá ľudskejšie kontúry a výškové metre hltá pomalšie. Takéto šliapanie tatranských parametrov dáva človeku zabrať. Druhý liter vody je dávno zlikvidovaný a po chvíli prichádzajú náznaky vrcholu. Špičky rádiových vysielačov sa nesmelo derú nad horizont. Vrchol sa zdá byť blízko, no pohľad do GPS-ka prezrádza niečo iné. Ešte si dáme do tela. Čoraz častejšie fotím, teda vlastne maskujem oddych. Keď sa už zdá, že sme hore, príde posledný výšvih a sme tam. Nie celkom na vrchole, ale pri hlavnom bode dnešného programu.

Potato Chip Rock. Kus kameňa, ktorý vyzerá ako zemiakový čips. Odvážne sa vypína nad okolité stromy a poskytuje originálne miesto na fotku stojac na tenkom prúžku skaly v prázdnote pod nohami. Je víkend, sme na turisticky frekventovanom mieste a všetci sem prišli kvôli jedinému – fotografii na skale. Fronta začína niekde v Las Vegas (no dobre, tak niekde na jeho predmestí). Odhadovaný čas tak hodina aj niečo. Dám si rozhodnutie, že mi postačí aj fotka so skalou v pozadí a že teda ideme ďalej. Presnejšie na samotný vrchol Mt. Woodson, ktorý je len kúsok vyššie. Davy zmizli, nahor skoro nikto nechodí. Stretávame len ľudí, čo prišli z opačnej strany kopca, jednoduchšou trasou po asfaltke, ktorá vedie k množstvu vysielačov na vrchole kopca. Niektorí sa pýtajú, kde nájdu Potato Chip, niektorí sa pýtajú na návratovú trasu. Tomu sa hovorí domáca príprava v praxi... Najmä keď vidím, že idú naľahko len s pollitrovou fľašou v ruke. Samozrejme beznádejne prázdnou. Moja galónová (cca 3,8 litra) bandaska je takmer na dne...

Vrcholová kóta 878 nad morom je prakticky neviditeľná, plošinu okupuje systém antén a technických zariadení. Znova sme tabuľami varovaní pred množstvom prítomného žiarenia.

Je čas obeda, približne tri hodiny šliapania sú za nami, a tak lovíme nejaké dobré vyhliadkové miesto. Gigantická skala na východnom okraji je pravdepodobne to najlepšie, čo sa tu dá vybaviť. Výhľad až na more, celé San Diego na horizonte a po pravej ruke nejaké prvé náznaky kopcov. Vzduch je ako vždy suchý, takže 40 kilometrov na pobrežie je akoby na dosah ruky a nie je problém v teleskope fotoaparátu rozoznávať jednotlivé budovy v meste.

Nasleduje prepudrovanie nosa, teda namazanie 80-kou. Hneď na to máme klasický americký obed. Pizza z predošlého dňa zohriata na skale. A voda, litre vody. Teda pre toho, kto bol pripravený. Pokocháme sa krajinou, preberieme klasické chlapské drby a rozhodneme sa pre ústup z pekla. Je poludnie, naozaj najvyšší čas utiecť ešte pred nástupom najhoršieho. Zídeme znova k čipsu. V rade na fotografiu stále stoja známe tváre a len si potvrdím, že selfie parády sa zúčastniť veruže nejdem.

Po rovnakej trase zvolíme zostup, ktorý tak v štvrtine cesty okoreníme malou vyhliadkovou skalou. Trochu bokom od hlavného hrebeňa ponúkne pohľad na masív celého kopca posiateho skalami. Nechodí sem veľa ľudí, chodník sa stráca vo vegetácii a veruže nechcem stúpiť nikomu na chvost. Keď som znova na turistickej diaľnici, cítim sa o poznanie lepšie. No iný názor má moje koleno. Prevýšenie veruže cítiť a snažím sa dostať dole serpentínami a množstvom kamenných schodov čo najskôr, aby mi koleno neopuchlo ešte viac a bude po jeho ohybnosti. Nejdem pomaly, takou svižnou chôdzou na hranici pohodlnosti, no stále ma obiehajú kvantá bežcov. Pulzmetre, ajfóny v puzdre na ramene a hudba rôzneho druhu zo slúchadiel aj externých reproduktorov v sieťke batohu. Holt, iný kraj, iný športový duch. Pod suchým stromom nájdem oddychovať dvojicu cyklistov. Keď sa prihovorím a vyjadrím uznanie, ako terén zvládajú na enduro bicykloch, dostanem len urazenú odpoveď, že toto nie je enduro ale DH...

V sedle na konci požiarnej cesty spomalím a počkám na kolegov. Prichádzajú čoskoro, zatiaľ sa zapojím do krátkej debaty s rangerom, ktorý prišiel na nákladnej štvorkolke vysypať koše na odpadky. Spoločnými silami ešte pomôžeme starému pánovi vytiahnuť z krovia jeden zo zvalených stojanov a ideme nadol. Stále stretávame davy smerujúce ešte len na kopec. Už môj kompromisný návrh na štart o deviatej ráno bol riskom proti zdravému rozumu a teplote, ale o druhej popoludní v tomto počasí?

Blízkosť jazera nám dodáva odvahu a pridáva aj morálnej sily. Keď navrhnem aspoň kúsok pozmeniť návratovú trasu a obísť jazero z druhej strany, nikto veľmi nenadáva. Značka na rázcestí ukazuje jednu míľu navyše. Môj odhad hovorí o tom, že prídeme k hrádzi, prejdeme po nej a sme na druhom brehu. No, pekne som si myslel, akurát trochu nedomyslel. Chodník končí pri zamknutej bráne a výraznom upozornení, že na hrádzu sa jednoducho nesmie. Značená trasa sa pekne krásne kľukatí dole pod sypaný val a na druhom konci pekne krásne stúpa serpentínami nahor. Morálka mužstva dostáva zabrať, ale odtiaľto už takmer niet návratu. Auto je bližšie a jeho vidina je jediná motivácia, ako klesnúť hlboko pod hladinu jazera a nevrátiť sa okolo celého jazera naspäť. Zídeme teda nadol k päte hrádze a pomalým krokom sa vyštveráme znova nahor. Posledné metre na parkovisko, Urban nám na privítanie zabliká červenými smerovkami, otvorí kufor a poslušne naštartuje klimatizáciu. Zvládli sme to aj v tom takmer hrozivom sumáre čísiel.

15 kilometrov, 700 výškových, 36 stupňov Celzia v tieni, 5 litrov spotrebovanej vody. Žiadne pumy, žiadne štrkáče, žiadny úpal. Iba spálené uši a zaprášené nohy. A ešte vytrávený žalúdok, ktorý popoludní zaplníme neskorým obedom v najbližšom steakhouse. Jednoducho na americký spôsob...

Fotogaléria k článku

Najnovšie