Na vrchol sa dá dostať dvomi spôsobmi. Prvá možnosť je autom po značenej asfaltovej ceste zo stredu ostrova (od obce Nerežišće). Druhá trasa vedie krásne značeným turistickým chodníkom z mestečka Bol. Výstup na horu trvá oficiálne dve hodiny, ale mne to trvalo necelú hodinu.

Hneď pri príchode do hotela v meste Bol sa Vidova gora týčila priamo nad ním a nevedel som sa dočkať, ako budem stáť na jej vrchole a kochať sa pre nás nezvyčajným výhľadom z kopca na more. Po pár dňoch vylihovania na pláži som nechcel viac čakať a pri večeri som oznámil, že zajtra musím ísť hore. Pár hodín to bezo mňa na pláži manželka snáď vydrží...

Ďalšie ráno som vstal, do batoha som si zbalil fľašu vody, krém na opaľovanie a okuliare, viac mi určite nebude treba. Na raňajkách som do seba rýchlo niečo hodil, do batoha pribalil jedno jablko a vykročil smerom k hore.

Trasa

Bol – crkva svetog Josipa – Ulica Gonje Podbarje – Vela staza – Vidova gora a späť

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkej ceste cez ešte spiace mestečko sa dostávam k prvej značke, ktorá ukazuje smer na Vidovu goru. Úzkou uličkou Gonje Podbarje medzi domami míňam malý kamenný kostolík svätého Jozefa (crkva svetog Josipa) a prichádzam až na koniec ulice. Tu sa asfalt mení na turistický chodník. Keďže som doma o výstupe veľa informácií nenašiel, mal som trochu strach ako bude chodník značený a či vôbec trafím na vrchol. Po pár minútach kráčania ale viem, že dnes budem stáť na vrchole. Chodník je krásne upravený a označený červeno-bielou, pre nás neobvyklou, okrúhlou turistickou značkou. Miestami je značenie tak intenzívne, že značku vidím asi každú minútu, takže stratiť sa tu nie je asi ani možné. Podrobnejšie o chorvátskom systéme turistického značenia nájdete v samostatnom článku - Turistické značenie – Chorvátsko.

Miernym stúpaním sa dostávam čoraz vyššie, vychutnávam si prírodu a nasávam prvé lúče slnka. Po ľavej strane sa týči kopec Velo Koštilo (602 m n. m.), ktorý vyzerá veľmi pôsobivo. Škoda, že tam nevedie nejaký chodník. Mám celkom slušné tempo, kvôli teplu to však nejde tak rýchlo ako v našich horách. Po niekoľkých zákrutách ma začínajú obklopovať husté borovice, ale vďaka ich nízkej výške pohľadu na Jadranské more nič nestojí v ceste. Dostávam sa čoraz vyššie, chodník sa začína viac a viac kľukatiť, sklon kopca sa zvyšuje a s tým aj moja telesná teplota. Cestou dobieham otca so synom. Dávame sa do reči, ja po slovensky, on po chorvátsky. Ešteže sú naše jazyky tak podobné. Po chvíli zisťujem, že sú obyvateľmi mesta Split, ktoré je vzdialené hodinu plavby trajektom. Syn má sedem rokov a otec ho poctivo berie na túry po horách v okolí. Mládenec mieri na Vidovu goru po prvý raz. Poprajem im pekný deň a šliapem ďalej, aby som sa dostal čím skôr hore a mohol si naplno vychutnať krásnu scenériu.

Čas mi ubieha pomerne rýchlo a odrazu sa popri skalnej stene dostávam do výšky môjho dnešného cieľa. Vysielač na vrchole mám na dohľad. Chodník po hrebeni sa tiahne po okraji skalného zrázu a dole to je kolmo dobrých 200 metrov. V diaľke vidím úžasné Biokovo nad Makarskou riviérou a dolu pod nohami mám mestečko Bol ako na dlani. Na jeho okraji sa nachádza Zlatni rat, doslovný preklad je Zlatý roh, symbol turistického ruchu nielen ostrova Brač, ale celej krajiny. Je to jedna z najkrajších pláží Chorvátska. Slnko už začína ukazovať svoju silu a je čas si urobiť zastávku na doplnenie tekutín.

Po pár minútach sa ocitám na parkovisku, kam vedie asfaltová cesta, po ktorej sa dá, ako som vyššie spomínal, dostať na vrchol vlastným autom. Odtiaľto je to hore len pár krokov. Prechádzam okolo veľkej tabule, ktorá ukazuje, že som v cieli. Sedí tu staršia pani, ktorá predáva ručne maľované obrazy chorvátskej prírody. Jedným okom na ne pozriem, ale túžba po vrchole je silnejšia. Míňam partiu cyklistov, ktorá si užíva neskoré raňajky v prírode a popri vysielači prechádzam na vrchol. Som tu! Sadám si na skalu, zahryznem sa do jablka, kochám sa výhľadmi a robím jednu fotku za druhou. Jednoducho hory a more. Niet čo dodať.

Po pár minútach posedávania je čas sa na návrat, veď moja polovička mi drží miesto na pláži. O pár minút stretávam otca so synom, ktorí sú takmer na vrchole. Pozdravíme sa a ďalej bežím dole. Cesta ubieha ako voda a o chvíľu som opäť v civilizácii. Moje kroky mieria do prvých potravín, kde kupujem dve plechovky miestneho zlatého moku, samozrejme poriadne vychladené. A ide sa na pláž.

Manželku nájdem na našom obvyklom mieste, rýchlo zhodím tričko a rozhorúčený zo slnka sa vrhám do krištáľovo čistého mora. Otváram pivo a pri pohľade na vrchol Vidovej gory (doslova Pohľadová hora) si slávnostne dávam prvý dúšok. Nádhera, komu je lepšie ako mne.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek