Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší

V kalendári stojí dátum 20. 12. 2013 a prežívam klasický „predtúrový” večer. Chce sa mi? Nechce sa mi? Ak áno, kam? Už niekoľko mesiacov odkladám návštevu malofatranského Veľkého Kriváňa pre také a onaké dôvody. Raz nie je dosť času, inokedy vhodné počasie, a keď je aj čas aj počasie, treba ísť predsa rovno do Tatier. Navyše, práve teraz sú najkratšie dni v roku a cestovať ďaleko len na otočku sa mi isto neoplatí, veď by som to mojím túlavým tempom aj tak nestihla až na vrchol. Ak to ale budem stále presúvať na termín „jedného krásneho dňa”, dožijem sa Fatry až v budúcom živote.

Aaaach. Nikam nevedúce kalkulácie ukončujem tým, že rozhodnutie nechávam na „vyššie sily”... Budík si nenastavím, a ak vstanem v takom čase, že stihnem prvý ranný spoj do Žiliny, pôjdem. Predstave, že sa ráno len tak pre nič za nič zobudím medzi štvrtou a piatou, samozrejme, vôbec neverím, takže zaspávam veľmi spokojná so svojím šalamúnskym riešením a teším sa, ako si sladko pospím. Kriváň predsa ešte počká.

Na druhý deň ráno pomaličky rozliepam oči, vyspatá a oddýchnutá v duchu mávam ujdenému rýchliku a so zvedavosťou sa pozriem na čas na telefóne. Odtiaľ ale na mňa hľadia nejaké podozrivo nízke hodnoty. Aj vonku je ešte akási priveľká tma tmúca. Po úplnom precitnutí a niekoľkokrát zopakovanom pohľade na hodiny mi vzhľadom na včerajšiu dohodu s osudom nezostáva nič iné, ako prijať fakt, že je ešte naozaj skoro a prvý ranný mi určite nikam neušiel. Napriek tomu, že sa neponáhľam, v pohode všetko stíham. A keď sa po príchode do Žiliny uisťujem v tom, že ani náš rýchlik tentokrát nemeškal, začínam dumať, čo je toto, aký skrat vo vesmíre, ktorý ma takto dostal práve sem a prečo.

Navyše, prekvapeniam stále nie je koniec. Je sobota, predvianočno-dovolenkový čas, ale na konečnej vo Vrátnej doline vystupuje z autobusu iba jeden jediný pasažier. A tým som ja. Poloprázdne parkovisko mlčí, lanovka je odstavená a nikde ani živej duše, až neskôr sa objavujú traja páni s lyžami. Zasnežený les takisto zíva prázdnotou. Nečakaný raj na zemi... Začínam byť vďačná „osudu”, čo ma včas prebudil práve dnes. Aj čím ďalej, tým strmší svah ma dokonca neunavuje, ale baví. V nadšenom stúpaní ukážkovo prešliapaným chodníkom pomaly doháňam skupinku, čo sa objavila predo mnou. Už nerozumiem vôbec ničomu, ale začínam mať pocit, že dnes netreba rozumieť... Dnes si to treba iba užiť.

Nálada graduje aj vďaka prvým výhľadom. Z potrhaných inverzných obláčikov sa vynárajú skaly Vrátnej doliny, oblé kysucko-oravské chrbty za nimi a pomaly dáva o sebe tušiť vrcholček Malého Rozsutca. Rýchly krok sa mi darí udržiavať aj z iného dôvodu - vidina slnečných lúčov v Snilovskom sedle je po týždňoch strávených „na opačnej strane” inverzie viac ako lákavá. Ešte kúsok, zopár metrov, zopár krokov... a môžem si konečne dosýta vychutnávať dávku prírodného vitamínu D. Aká to lahodnosť, vyhrievať sa v zime na slniečku uprostred zasnežených hôr, roztápať v čaji zmrznutú čokoládu a počúvať pri tom najtichšie ticho na svete. Slovné spojenie „raj na zemi” som už použila, však? Na chvíľu mi robia spoločnosť spomínaní traja chlapíci, a keď sa spustia do doliny, vydávam sa opäť sama na záverečnú prechádzku po mrazivo-chrumkavom chodníčku zo sedla na vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pomaličky, ale isto, sa predo mnou odkrýva pohľad na turčiansku stranu a viem, že hoci do Vianoc zostávajú ešte štyri dni, jeden z darčekov si rozbaľujem práve teraz. Venovala mi ho sama mamka príroda a pri pohľade pred seba si môžem byť istá, že som tento rok naozaj poslúchala. Len tak, akoby to bola najväčšia samozrejmosť na svete, tu leží čosi, čo v úplnej podobe vidím po prvýkrát v živote. Cez celú Turčiansku kotlinu sa tiahne dokonalá, prenádherná a očarujúca inverzia. A mne je zrazu úplne jedno, že mám okolo nej ako na dlani vďaka zimnej viditeľnosti snáď dve tretiny Slovenska, všetky Fatry a Tatry, Chočské a iné vrchy a vrchoviny, Oravu, Kysuce, štíty, Minčoly aj Kýčery, a keby som vedela, kam presne zažmúriť, isto by som dovidela aj „k nám” do Bielych Karpát. Mňa však hypnotizuje iba zázračné zjavenie predo mnou. Raz sa zdá nehybné, o chvíľu akoby sa vlnilo, mlčí aj rozpráva zároveň a neviem, či sa teším, že tu som, alebo smútim, že onedlho budem musieť odísť. Keď sa konečne rozhodnem uveriť tomu, že sa mi turčianska inverzia nesníva a určite sa nikam nevyparí, ak z nej na chvíľku spustím zrak, zisťujem, že aj tých pár ľudkov postávajúcich neďaleko sa niekam vytratilo. Nezostal tu nikto, len ja, hory a skvost v doline. S pocitom nekonečnej vďaky sa zas a znovu očami ponáram do bieleho mora pred sebou a v tej chvíli je mi jasné, ako je možné, že som sa z ničoho nič zobudila aj bez budíka tak skoro, vlak nemeškal, lanovka je mimo prevádzky a chodník popod ňu je ukážkovo prešliapaný. S nijakou z týchto možností som nerátala, a že dnes uvidím „svoju prvú” inverziu, s tým už vôbec nie. Takto to zrejme vyzerá, keď sa človek ocitne presne tam, kde má v danej chvíli byť, bez plánov, výpočtov a cieľov. Len preto, že verí, aj keď možno ani sám celkom nevie, čomu.

Pri odchode ešte posledný raz neodolám, otočím sa a vidím, že je to naozaj tak. Žiadny sen, číra realita, ktorá navyše stále pretrváva. Vrchol je aj naďalej prázdny, okrem zabudnutého šálu povievajúceho vo vetre na ňom niet žiadneho pohybu a biely koberček leží na svojom mieste nad Turcom. Až keď znovu kráčam do Snilovského sedla, objavujú sa ďalšie živé postavičky. Všetko je načasované úplne dokonale. Takže ma už vôbec neprekvapuje, že hoci som vrcholovými meditáciami stratila zásadné množstvo času, autobus z Vrátnej do Žiliny mi neušiel a návrat dopadol rovnako dobre ako cesta hore. No samozrejme, ako inak. Dnešok je najjasnejším dôkazom, že aj z takejto miniaTúry sa môže stať veľká vec...

Aj keď som to pôvodne vôbec nemala v úmysle, od decembra 2013 som sa do Krivánskej časti Malej Fatry vrátila veľakrát. Zopár etáp hlavného hrebeňa, sem-tam niečo „vedľajšie”, tiesňavy, doliny... Ak som bola v blízkosti, Kriváň som nikdy nedokázala obísť a stal sa jedným z mojich najobľúbenejších „starých známych”. Z nejakého dôvodu, napriek všetkým ostatným malofatranským krásam, si ma najzaujímavejšie zážitky vždy počkali práve tu. Vždy ten istý, ale zároveň úplne, úplne iný. Za pár rokov som ho zažila v zime, v lete, preplnený, prázdny, sólo aj s parťákmi, za najjasnejších dní, v nepriestrelnej hmle, pri východe aj pri západe slnka, v bezvetrí alebo v nádherne šialenej víchrici, pri ktorej sa dal v najvyššej časti vyliezť (a to doslova) iba po kolenách. Raz tu na mňa zažmurkalo aj jedno krásne vidmo. Niektoré veci si dokážem vysvetliť iba tým, že ma tento vrch musí mať naozaj veľmi rád, v čom ma uisťujú aj vyššie opísané spomienky na predvianočné prekvapenie. Zázrak za zázrakom sa predsa nedeje každý deň. A prvá inverzia je len jedna.

Fotogaléria k článku

Najnovšie