Príbeh

Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší

08. 07. 2016
V kalendári stojí dátum 20. 12. 2013 a prežívam klasický „predtúrový” večer. Chce sa mi? Nechce sa mi? Ak áno, kam? Už niekoľko mesiacov odkladám návštevu malofatranského Veľkého Kriváňa pre také a onaké dôvody. Raz nie je dosť času, inokedy vhodné počasie, a keď je aj čas aj počasie, treba ísť predsa rovno do Tatier. Navyše, práve teraz sú najkratšie dni v roku a cestovať ďaleko len na otočku sa mi isto neoplatí, veď by som to mojím túlavým tempom aj tak nestihla až na vrchol. Ak to ale budem stále presúvať na termín „jedného krásneho dňa”, dožijem sa Fatry až v budúcom živote.

Aaaach. Nikam nevedúce kalkulácie ukončujem tým, že rozhodnutie nechávam na „vyššie sily”... Budík si nenastavím, a ak vstanem v takom čase, že stihnem prvý ranný spoj do Žiliny, pôjdem. Predstave, že sa ráno len tak pre nič za nič zobudím medzi štvrtou a piatou, samozrejme, vôbec neverím, takže zaspávam veľmi spokojná so svojím šalamúnskym riešením a teším sa, ako si sladko pospím. Kriváň predsa ešte počká.

Na druhý deň ráno pomaličky rozliepam oči, vyspatá a oddýchnutá v duchu mávam ujdenému rýchliku a so zvedavosťou sa pozriem na čas na telefóne. Odtiaľ ale na mňa hľadia nejaké podozrivo nízke hodnoty. Aj vonku je ešte akási priveľká tma tmúca. Po úplnom precitnutí a niekoľkokrát zopakovanom pohľade na hodiny mi vzhľadom na včerajšiu dohodu s osudom nezostáva nič iné, ako prijať fakt, že je ešte naozaj skoro a prvý ranný mi určite nikam neušiel. Napriek tomu, že sa neponáhľam, v pohode všetko stíham. A keď sa po príchode do Žiliny uisťujem v tom, že ani náš rýchlik tentokrát nemeškal, začínam dumať, čo je toto, aký skrat vo vesmíre, ktorý ma takto dostal práve sem a prečo.

Navyše, prekvapeniam stále nie je koniec. Je sobota, predvianočno-dovolenkový čas, ale na konečnej vo Vrátnej doline vystupuje z autobusu iba jeden jediný pasažier. A tým som ja. Poloprázdne parkovisko mlčí, lanovka je odstavená a nikde ani živej duše, až neskôr sa objavujú traja páni s lyžami. Zasnežený les takisto zíva prázdnotou. Nečakaný raj na zemi... Začínam byť vďačná „osudu”, čo ma včas prebudil práve dnes. Aj čím ďalej, tým strmší svah ma dokonca neunavuje, ale baví. V nadšenom stúpaní ukážkovo prešliapaným chodníkom pomaly doháňam skupinku, čo sa objavila predo mnou. Už nerozumiem vôbec ničomu, ale začínam mať pocit, že dnes netreba rozumieť... Dnes si to treba iba užiť.

Nálada graduje aj vďaka prvým výhľadom. Z potrhaných inverzných obláčikov sa vynárajú skaly Vrátnej doliny, oblé kysucko-oravské chrbty za nimi a pomaly dáva o sebe tušiť vrcholček Malého Rozsutca. Rýchly krok sa mi darí udržiavať aj z iného dôvodu - vidina slnečných lúčov v Snilovskom sedle je po týždňoch strávených „na opačnej strane” inverzie viac ako lákavá. Ešte kúsok, zopár metrov, zopár krokov... a môžem si konečne dosýta vychutnávať dávku prírodného vitamínu D. Aká to lahodnosť, vyhrievať sa v zime na slniečku uprostred zasnežených hôr, roztápať v čaji zmrznutú čokoládu a počúvať pri tom najtichšie ticho na svete. Slovné spojenie „raj na zemi” som už použila, však? Na chvíľu mi robia spoločnosť spomínaní traja chlapíci, a keď sa spustia do doliny, vydávam sa opäť sama na záverečnú prechádzku po mrazivo-chrumkavom chodníčku zo sedla na vrchol.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Pomaličky, ale isto, sa predo mnou odkrýva pohľad na turčiansku stranu a viem, že hoci do Vianoc zostávajú ešte štyri dni, jeden z darčekov si rozbaľujem práve teraz. Venovala mi ho sama mamka príroda a pri pohľade pred seba si môžem byť istá, že som tento rok naozaj poslúchala. Len tak, akoby to bola najväčšia samozrejmosť na svete, tu leží čosi, čo v úplnej podobe vidím po prvýkrát v živote. Cez celú Turčiansku kotlinu sa tiahne dokonalá, prenádherná a očarujúca inverzia. A mne je zrazu úplne jedno, že mám okolo nej ako na dlani vďaka zimnej viditeľnosti snáď dve tretiny Slovenska, všetky Fatry a Tatry, Chočské a iné vrchy a vrchoviny, Oravu, Kysuce, štíty, Minčoly aj Kýčery, a keby som vedela, kam presne zažmúriť, isto by som dovidela aj „k nám” do Bielych Karpát. Mňa však hypnotizuje iba zázračné zjavenie predo mnou. Raz sa zdá nehybné, o chvíľu akoby sa vlnilo, mlčí aj rozpráva zároveň a neviem, či sa teším, že tu som, alebo smútim, že onedlho budem musieť odísť. Keď sa konečne rozhodnem uveriť tomu, že sa mi turčianska inverzia nesníva a určite sa nikam nevyparí, ak z nej na chvíľku spustím zrak, zisťujem, že aj tých pár ľudkov postávajúcich neďaleko sa niekam vytratilo. Nezostal tu nikto, len ja, hory a skvost v doline. S pocitom nekonečnej vďaky sa zas a znovu očami ponáram do bieleho mora pred sebou a v tej chvíli je mi jasné, ako je možné, že som sa z ničoho nič zobudila aj bez budíka tak skoro, vlak nemeškal, lanovka je mimo prevádzky a chodník popod ňu je ukážkovo prešliapaný. S nijakou z týchto možností som nerátala, a že dnes uvidím „svoju prvú” inverziu, s tým už vôbec nie. Takto to zrejme vyzerá, keď sa človek ocitne presne tam, kde má v danej chvíli byť, bez plánov, výpočtov a cieľov. Len preto, že verí, aj keď možno ani sám celkom nevie, čomu.

Pri odchode ešte posledný raz neodolám, otočím sa a vidím, že je to naozaj tak. Žiadny sen, číra realita, ktorá navyše stále pretrváva. Vrchol je aj naďalej prázdny, okrem zabudnutého šálu povievajúceho vo vetre na ňom niet žiadneho pohybu a biely koberček leží na svojom mieste nad Turcom. Až keď znovu kráčam do Snilovského sedla, objavujú sa ďalšie živé postavičky. Všetko je načasované úplne dokonale. Takže ma už vôbec neprekvapuje, že hoci som vrcholovými meditáciami stratila zásadné množstvo času, autobus z Vrátnej do Žiliny mi neušiel a návrat dopadol rovnako dobre ako cesta hore. No samozrejme, ako inak. Dnešok je najjasnejším dôkazom, že aj z takejto miniaTúry sa môže stať veľká vec...

Aj keď som to pôvodne vôbec nemala v úmysle, od decembra 2013 som sa do Krivánskej časti Malej Fatry vrátila veľakrát. Zopár etáp hlavného hrebeňa, sem-tam niečo „vedľajšie”, tiesňavy, doliny... Ak som bola v blízkosti, Kriváň som nikdy nedokázala obísť a stal sa jedným z mojich najobľúbenejších „starých známych”. Z nejakého dôvodu, napriek všetkým ostatným malofatranským krásam, si ma najzaujímavejšie zážitky vždy počkali práve tu. Vždy ten istý, ale zároveň úplne, úplne iný. Za pár rokov som ho zažila v zime, v lete, preplnený, prázdny, sólo aj s parťákmi, za najjasnejších dní, v nepriestrelnej hmle, pri východe aj pri západe slnka, v bezvetrí alebo v nádherne šialenej víchrici, pri ktorej sa dal v najvyššej časti vyliezť (a to doslova) iba po kolenách. Raz tu na mňa zažmurkalo aj jedno krásne vidmo. Niektoré veci si dokážem vysvetliť iba tým, že ma tento vrch musí mať naozaj veľmi rád, v čom ma uisťujú aj vyššie opísané spomienky na predvianočné prekvapenie. Zázrak za zázrakom sa predsa nedeje každý deň. A prvá inverzia je len jedna.

Fórum 10 príspevkov
Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší 13/07/16 22:07 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Jesenný Vápeč a Košecký hrad z Dolnej Poruby Východiskom pre výstup na Vápeč je zvyčajne Horná Poruba. Niet sa čo čudovať, 955 m vysoký vrchol s bohatým kruhovým rozhľadom je odtiaľto vzdialený len tri kilometre a výživné, vyše 500-metrové prevýšenie sa podarí prekonať vďaka príťažlivým lesom a skalám v NPR Vápeč. Viackrát som si Vápeč ako „jednohubku“ vychutnala tiež, no v jednom z dokonalých jesenných dní novembra 2020 sa mi podarilo premeniť ju na lahodné viacchodové menu. 12/12/20 Michaela Truhlíková Strážovské vrchy
Túra Jeseň na Panskej Javorine Považský Inovec vnímam ako svoje domovské pohorie. Aj keď jeho vrcholce nevidím priamo z okna tak ako Veľkú Javorinu (Biele Karpaty) alebo Čachtické Karpaty (Malé Karpaty), vždy je nablízku. Po dôkladnom prieskume javorinských a čachticko-karpatských končín preto moje kroky často smerujú práve do Inovca. Jedinou oblasťou, kam som do jesene 2019 nezavítala, je východná (topoľčianska) strana Panskej Javoriny, čo som sa rozhodla napraviť opísanou neskorooktóbrovou dvojdňovkou. 23/12/19 Michaela Truhlíková Považský Inovec
Túra Vysoké Tatry: Záverečná na Svinici Dnes už neviem, ako a kedy vznikol tento nápad, ale za jeho korene považujem svoju prvú väčšiu tatranskú túru z roku 2011, Kriváň. Ku Kriváňu sa postupne pridali ostatné značené štíty, k štítom sedlá, doliny a plesá. Priam to človeka začalo zvádzať k vyjadreniam, ktorými sa občas oháňajú niektorí jedinci. „Tatry? Jáj, tie mám už celé prechodené.“ Áno, prejsť celé Tatry, to by bolo. Ale čo si pod "celými Tatrami" predstaviť? Niekomu na také tvrdenie stačí, že bol jedenkrát na Kriváni, Rysoch a v Priečnom sedle, inému by nestačili ani výstupy na všetky pomenované štíty v každom ročnom období. 10/09/18 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK I. V roku 2020 vznikol vďaka Klubu bratislavských turistov a zanieteniu pána Miroslava Svíteka nový Oblastný turistický odznak (OTO) 24 vrcholov Malých Karpát v Bratislavskom samosprávnom kraji. Ako už názov napovedá, ide o 24 vrcholov v časti Malých Karpát, ktoré patria do územia BSK. Podľa slov autora je cieľom, aby pri plnení podmienok získania odznaku všetci záujemcovia z radov turistov, prípadne aj cykloturistov, spoznávali mnohé krásne miesta Malých Karpát. V tejto časti sa pozriem na moje výstupy na prvých 14 vrcholov, neskôr pridám druhú časť, ktorá bude obsahovať môj pohľad na putovanie po zvyšných desiatych miestach. dnes Miloš Hajdin Malé Karpaty
Správa Aký bol rok 2020 – návštevnosť a najlepšie články Prelom rokov je dobrá príležitosť na bilanciu. Návštevnosť nám opäť narástla, no minulý rok bol špeciálny kvôli epidémii koronavírusu a preto bol nárast veľmi výrazný. Objavili nás totiž aj ľudia, ktorí bežne do hôr nechodia alebo chodia len príležitostne. Vďaka pandemickým opatreniam však boli iné možnosti rekreácie obmedzené a tak turistika zaznamenala boom. Z pohľadu autorov nám opäť tradične aktívni autori aj tento rok venovali svoju priazeň, a privítali sme aj niekoľko nových. Okrem klasických popisov túr ďalej pokračujeme v rozvoji tém ochrany prírody a veľký nárast obľúbenosti zaznamenali aj naše podcasty. 17/01/21 Ľubomír Mäkký Zaujímavosti
Túra Slovenskom 5: Slovenské rudohorie Piata časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Volovské vrchy, Slovenský kras, Revúcku vrchovinu, Stolické vrchy a Muránsku planinu, čiže všetko pohoria Slovenského rudohoria. 23/01/21 Pavel Forgáč Muránska planina, Revúcka vrchovina, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší 13/07/16 22:07 10 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.09 (0.42)