Túra

Eliášovka, Wielki Rogacz, Radzejowa a Rytro

24.07.16
Pohraničné oblasti sú mojou obľúbenou doménou turistických potuliek. A najlepšie, keď je niečo zaujímavé aj na pomyselnej druhej strane hranice. Dlho ma preto lákala oblasť po oboch stranách najvyššieho vrcholu v mojej obľúbenej Ľubovnianskej vrchovine - Eliášovky.

Trasa

Mníšek nad Popradom (bus) – Pilhovčík – Eliášovka – Litmanová – Przelecz Gromadzka – Obidza – Litawcowa - Wielki Rogacz – Przelec Zlobky – Radziejowa – Wielki Rogacz – Niemcowa – Kordowiec – Rytro – Rytro, hrad – Rytro

Aj keď o dvoch častiach trasy z Mníška na Eliášovku a na Radziejowu už predo mnou napísali, a tým aj vystupňovali môj predošlý záujem, o úseku od Radziejowej do Rytra som toho veľa nenašiel a pri predošlom autostope ma zaujal hrad v Rytre, tak bolo rozhodnuté o trase.

Vďaka ochotným šoférom a najmä jednému netypickému, ktorý ako keby bol po extáze, som sa dostal z domu do Mníška nad Popradom asi 20 minút pred predpokladaným príchodom autobusom. Obec je typická hraničná dedina, špeciálne s Poľskom, kde nechýbajú slovenské “sklepy”. Ale čo by tu bodlo viac, je nejaká turistická infotabuľa a najmä ZNAČENIE! Rozhodne má kraj čo ponúknuť. Preto je nepochopiteľné, že z dediny nevedie značka na Eliášovku. Jej zelená varianta z Piwnicznej, je tiež asi krásna, ale ako sa tam dostať? Doprava žiadna a vykračovať kilometre po asfaltke(?), po ktorej sa ešte pred nedlhým časom preháňali auta, je dosť čudné. A pritom by sa určíte dala nejaká slovenská verzia bez väčších problémov natiahnuť a spoznať tak podrobnejšie jedinú laznícku dedinu na východnom Slovensku.

Viem si predstaviť niekoľko trás, nielen z centra a nielen z Mníška. Ja som išiel z centra, resp. odbočil pri druhej zastávke od centra smerom na Pilhovčík. Išiel som viac-menej naslepo, no nakoniec, v jednom nádhernom mieste som zistil, že vlastne idem ako Peťo Miler. Nádherným miestom boli štyri drevenice, ktoré sú prudko fotogenické. Tak som rozmýšľal, či ísť po jeho stopách, ale v teréne to je iné ako to na prvý pohľad pri čítaní článku vyzerá. Strmo hore. V horúčave sa mi veľmi nechcelo, no zároveň ani isť po asfaltovej ceste neviem kam. Tak som pri istej odbočke k predpokladaným hraniciam odbočil doprava, kadiaľ viedla prašná cesta. No skončila pri vyššie položenom dome. No paráda, vracať sa alebo zarastenou starou cestou isť niekam tým smerom? Vydal som sa po nej a vyšiel na pokosené strmšie lúčky, ale s fajnovým výhľadom do doliny. Je možné, že tu bol aj Peťo. Vydal som sa k samote, kde som vyšiel na cestu pri strome so žľabom či vaňou, do ktorej tiekol prameň a dalo sa napiť. Ako som si všimol, trochu zbytočné som sa škriabal po strminách, keď sa dalo dookola prejsť po pohodovejších cestách. Po menšom oddychu som uvažoval kam ďalej. Isť stále po strminách doľava alebo po pokračujúcej ceste doprava. Vydal som sa nakoniec po nej a ako povedal istý svojrázny slovensky hokejista, dobre som „zrobil“. Pohodovou lesnou cestou som sa dostal na najvyššie položené lúky na hrebeni a o chvíľu našiel zelenú hraničnú značku. Ej, ale som bol rád. Takže toto by bola minimálne jedna zaujímavá “slovenská” TZT, ktorou by sa dalo napojiť na ďalšie krásne pokračovanie v podobe zelenej hraničnej hrebeňovky.

Je vidieť, že o trasu sa Poliaci starajú, no na niektorých úsekoch to bolo až prehnané, dokonca som očakával pohyblivé schody. Tento dojem som získal, keď Poliaci z hádajte akých zdrojov postavili do fakt miernych stúpaní drevené schodiská. Veď posúďte na fotkách. Myslím, že úplne zbytočné vyhodené peniaze, ako keby nevedeli na čo ich minút... Na druhej strane, po trase nechýbali infopanely, lavičky, v oblasti Piwowaróvky bola vyhliadka a nejaké preliezačky pre deti a nakoniec “zlatý” klinec, mohutná rozhľadňa na Eliášovke s altánkom, takže nie úplne zbytočné vyhodené eurozlote. Aj keď je otázne, ako dlho poslúži, keďže stromy rastú a už veľa nechýba, aby ju prerástli.

Zelenú hrebeňovku možno zbytočné budem opisovať, lebo krajšie to vystihol Peťo v článku, ale na ňu som sa tešil a rozhodne nesklamala. Úseky luk rozparcelovaných nízkymi ohrádkami, osamotene poľské či slovenské domky vystriedal listnatý les s malými čistinkami, s výhľadmi na slovenskú či poľskú časť. Najmä jedno výhľadové miesto na Slovensko, s lavičkou bolo fakt nádherné. Človek by tam mohol sedieť aj hodiny. Ja som ale hodiny nemal, keďže som chcel dôjsť až na Radziejowu a vďaka približujúcej sa letnej búrke som nemal ani veľa minút. Tak som teda zrýchlil krok a snažil sa dostať na Eliášovku. Po ceste nie je veľa krytých miest, jedine asi len zbehnúť nižšie k nejakému hospodárstvu. Alebo “na Magorach”, ak si dobre pamätám, k blízkej krčme či na lúke pod osamoteným stromom v drevenom prístrešku. Ale počas búrky by to asi nebol dobrý nápad. Pokračoval som teda ďalej. Cestu stále lemovali infotabule a lavičky.

To, že Poliaci sú turistický národ a že drevené schody nepostavili pre duchov, svedčí fakt, že v piatok som stretol relatívne dosť ľudí. V momente, keď som v búrke došiel pod altánok na Eliášovke, mi napadlo, že keby ti ľudia, ktorí už nestihli dobehnúť do civilizácie, by ostali pod altánkom, tak by tam bola trocha iná tlačenica. Najprv jeden turista, potom turista s dieťaťom na bicykli, ďalej jedna rodinka, ďalšia rodinka a keď som už v ponči bol neďaleko Eliášovky, tak sa jedna pani krčila pod stromom. Nechápem, čo sa nevrátila. Ja som tiež uvažoval ostať, kde som bol, ale podľa informácie od miestneho týpka na gazíku som predpokladal, že musím byt blízko, veľmi blízko! A nechcel som ako blbec prečkať búrku pod stromom, keď za ďalším ohybom by bol altánok. Tak som predsa len skúsil ísť ďalej a mal som pravdu, altánok s výhľadnou na mňa čakal „za rohom” Vbehol som dnu a tam asi 7 ľudí prečkávalo dážď. Kebyže všetci, čo zišli dole, by tam ostali, tak by pre mňa ostala asi len rozhľadňa.

Eliášovka – Radziejowa

Jediná výhoda sedenia v altánku, okrem samozrejme toho, že som nezmokol, bola v tom, že oproti mne sedela veľmi pekná čiernovlasá kobieta. Veruže, hneď sa mi zlepšila nálada… A ani omylom by som na ňu nepovedal, že prišla na motorke! Ej veru, zajazdil by som si na nej. Na motorke, samozrejme. Našťastie alebo žiaľ(?), prestalo pršať a všetci sa rozpŕchli preč, rovnako aj moja motorkárka. Celú cestu na Radziejovu som na ňu myslel. Vyšiel som na rozhľadňu a severozápadne som predpokladal druhú rozhľadňu na Radziejowej. Na Slovensko, kvôli vyšším stromom, už veľmi nebol výhľad, ale na Poľsko bol stále parádny. Hlavne odchádzajúca búrka v mieste môjho zajtrajšieho výstupu nad Rytrom. Zišiel som dole a bol pozrieť na slovenskú časť Eliášovky. No čistý chudobný príbuzný - smerovník a asi 2 lavičky.

Uvažoval som zabočiť na horu Zvir, ale odolal som “pokušeniu” a vybral som sa do Obidze. No pri ďalšej skratke k pútnickému miestu som už neodolal a vybral sa asi 25-minútovým chodníkom, ktorý je veľmi dobre značený. Mierne stúpanie a o niečo väčšie klesanie. Dokonca naspäť sa dá ísť inou trasou, priamejšie do Obidze, ale vracal som sa rovnakou. Pútnická hora Zvir má celkom fajn atmosféru, keďže je obkolesená lesom a nepôsobí tak rušivo ako Mariánska hora nad Levočou, kde asi pútnika snažiaceho spojiť sa s nebom láka pozerať dole, do hriešnych dolín. Na hore Zvir, aj keď je to skôr v jej polovici, však okolité lesy tvoria bariéru, ktorou neprejde nič rušivé zvonku a myšlienky pulzujú po tom mieste, prípadne len priamo hore. Pútnika zaujme stále otvorené miesto na modlitbu, návštevníka niekoľko drevených budov a turistu najviac asi výdatný prameň, aby nemusel nosiť ťažké litrovky od Mníška nad Popradom.

Vrátil som sa späť a vykračoval si trocha monotónnou a nezaujímavou lesnou cestou k Obidzi. Sem-tam nejaký výhľad, väčšinou v riedkom lese. Z jediného krajšieho miesta ma takmer okamžite vyhavkali miestni štvornožci, ale peknú fotku som stihol spraviť. Pokračoval som ďalej a došiel na lesnú križovatku, ale bez problémov som našiel správny smer a čochvíľa došiel k lazom Obidze, kde okrem pár domov a širokých polí sa ukázali výhľady do poľskej časti údolia Popradu. Tam ma posielala aj jedna červená trasa, druha zase opačným smerom na Jaworky, s odbočkou na Wielki Rogacz. K odbočke to nie je ďaleko, ide sa po úzkej lúke a okolo pár domov. Dokonca je tam veľké miesto pre pikniky s ohniskami. Zjavne aj tu sa prezentovala EÚ. Veľké parkovisko dávalo tušiť, že aj tu býva poriadny nátresk, veď Eliášovka tomu nasvedčovala a ľudia schádzajuci z Radziejowej mi to aj potvrdzovali. Našťastie len v minimálnom počte, ale aj tak, o 17-tej zišlo asi šesť ľudí. Ako som si vykračoval k odbočke pri Litowcowej, oči sa mi rozžiarili, úsmev na tvári sa roztiahol a srdce poskočilo... Keďže som stretol moju motorkovú kobietu. Síce nezastavila a nedala mi... zajazdiť, ale aspoň sa veľmi pekne usmiala. Možno kebyže sa ešte raz stretneme, tak už by sme skončili niekde... v bare na čaji!

Posledný krát krásna kobieta a už len spomienky vyprchávajú a vyprchávajú. Aspoň, že ostali spomienky na úsek k Rogaczu a k Radziejowej, ktoré už nie sú také pozivistické. Od odbočky to začína cez nový mladý les, až to začne prudšie stúpať, kde aspoň v polovici je ohnisko s peknými výhľadmi. Ďalšie stúpanie, vyrovnanie chodníka a po ľavom úbočí hory na Wielki Rogacz. Cestička možno na vrch smeruje, ale niektorí si ju pomýlili na trocha iné účely, čo dokumentovali vreckovky. Tak som sa vydal ďalej, už po červenej trase Glowneho Szlaku Beskidzskeho, ktorý sa tiahne od ukrajinských hraníc k českým. Iste krásna trasa, ale v týchto miestach to bol zničený povíchricový a poťažbový les. Aspoň že boli výhľady na poľskú časť Malých Pienin. Čakal ma ešte rovnovážny úsek, krátke klesanie k Przelecu Zlobky a nakoniec prudké stúpanie. Posledná časť je ešte strmšia ako na Veľký Roháč a po nočnej návšteve som uvažoval ako šofér na džípe dokázal zísť dole, aby nepozabíjal alebo aspoň neotrieskal 10-tich pasažierov. Ráno schádzajuc som len pozeral, či nie sú niekde vyvrátení. Vyšiel som konečne hore a záverečný epilóg výstupu sa niesol po príjemnom chodníčku v krásnom hustom lese, kde o chvíľu som naďabil na výhladňu. Bolo 19.00 hodín a na dnes finito.

Noc na Radziejowej

Na 1262 m vysokom kopci, z ktorého sú výhľady len vďaka 4-poschodovej rozhľadni, sa nachádza miléniový pylón, potom informačná mapa, kde turistu “wita szczycz!” Keď som si po stretnutí s párikom o 18.30 kdesi medzi Rogaczom a mojím cieľom naivne myslel, že poslední turisti vypadli a budem mať pokoj, tak som bol ďaleko od pravdy. Došiel som k veži, vyšiel hore, rozložil.. a dig - dvojica. No do r... Mladý fotrík s mladou dcéruškou. Chvályhodné. Išli trojdňovku a ešte mali niečo pred sebou. Nestihol som si myslieť, že budem mať pokoj, keď došli 2 chalani a medzi rečou vysvitlo, že ostávajú na noc. No tak som si aspoň pogratuloval, že nebudem sám. Tak sme spolu kecali, chlapci, študáci z Nového “Soncu”, často chodia na turistiku. Príjemní prísediaci pri ohníku a pivku. To, že sme mali návštevu o asi 11-tej v noci ani neriešim, ale keď ma zrazu v noci o druhej zobudil hukot a popitá partia na džípe, tak to už bolo fakt veľa. Čudo, že sa nepozabíjali cestou hore a dole z rozhľadne. Aspoň som im zakričal, že „Pozor, špia tu ludze”. Tak aspoň dávali pozor. Ale ako zišli dole s džípom po spomínanej strmine a v noci, doteraz nechápem.

2 deň.

Radziejowa – Wielki Rogacz – Niemcowa – Kordowiec – Rytro – Rytro, hrad – Rytro

Zvyšok krátkej noci bol pokojný a chvíľu po brieždení a odchode poľských spoločníkov, som dal adios Radziejowej tiež. Skoro som sa chcel dostať pod Rogacz, kde som odbočil doľava a pokračoval po červenej. Do Rytra mi to písalo 4 hodiny. Odteraz som väčšinovo klesal. Prvá časť nie je veľmi zaujímavá. Popolomový úsek vystriedal lesný, až po kopec Niemcowa (921 m), resp. Psiarky, kde sa častejšie začínali objavovať lúky striedané krátkymi pasážami lesíkov. Na prekvapenie, prvého dvojnožca som stretol hneď pod Rogaczom, keď si to šinul hore na motorke, ďalšieho, zbierajúceho pod Nemcowou s kolegami a to bolo 6 hodín ráno! Mimochodom, neďaleko sa nachádza, a na to aj upozorňujú v poľských lesoch tradičné reklamné smerovníky, Chatka pod Niemcowou. Iste sa tam dá prespať. Bližšie som ju však neskúmal.

Od Niemcowej krásnymi lúčkami do Rytra

Teraz nastala najkrajšia pasáž, kde som predpokladal staré opustené i neopustené salaše, samoty, ale aj lazy po lúčkach s výhľadmi na údolie Popradu a nad ňu týčiacu sa Jaworzinu. A presne to sa mi splnilo. Po tom ako som sa na lúke zvanej Psiarky dal opäť doľava, rovno by som išiel po žltej to Piwnicnej, čo tiež nemusí byť zlá voľba, som cez les zišiel a dostal sa na lesnú čistinku. Na jej druhom konci sa nachádzala ohradená samota, ktorá mi hneď pripomenula málo známy český film Zánik samoty Berghoff. Samota s oplotenou záhradou a v nej 3 - 4 budovy kamenného pôvodu. A ak som si dobre všimol, tak žiadne elektrické káble. Starší manželský pár len dotváral genius loci. Hneď ma napadlo ako sa asi zásobujú. Auto nikde a aj samotná cesta bola strmý zráz dole kopcom. A najmä v zime tu musia mať veselo.

Pokračoval som ďalej spomínaným zrázom a došiel na úzke horské luky obkolesenými lesmi, čo v kontraste s výhľadmi priam nútili turistu, aby zastavil a „počekal”. A presne tak sa aj volá poľana „Poczekaj“. A úplnou čerešničkou na torte boli dva salaše, ktoré neskutočné zapadali do rázu kraja. Hneď prvý, za miernym kopčekom a vedľa stromu, bol priam rozprávkový. Ďalšia koliba sa nachádzala po ceste o niečo nižšie. Prvá, staršia bola viditeľné neudržiavaná, ale dalo sa vojsť dnu a kľudne prespať. Druhá bola opravená, ale zamknutá. Pri druhej chatke je miesto na ohník, dokonca s trojnožkou na varenie guľáša a lavička s ďalším výhľadovým miestom!

Nasledovala ďalšia úzka lúčka, v ktorej strede som odbočil doľava a okolo prameňa prešiel na Schronisko Kordowiec so smerovníkom, kde odbočovala jedna trasa do Mlodowa a druhá okolo bývalej školy, terajšej chatky (schronisko) odbočovala vľavo na rozhranie lesa a malinových kríkov. Tam som musel spraviť prestávku, lebo odignorovať abnormálne veľké maliny by bolo hriechom. Ďalej chodník pokračoval po kraji lesa, zčasti okrajom strmých lúk, kde boli výhľady na lazy Rytra zvané Oblazy Ryterskie. Do Rytra bolo asi 1,5 hodiny chôdze. Ešte jedno zbehnutie cez les a vyšiel som na otvorené lúky s výhľadmi na samotné Rytro s jeho hradom na druhom brehu Popradu. Prechádzal som príjemnou cestičkou okolo malých hospodárstiev a kaplniek medzi lúčkami. Sobotňajšia idylka na laznícky spôsob: kosenie lúk, hrabanie sena či stráženie dobytka. Od osamotenej garáže som pokračoval po asfaltke, ktorou som sa čoskoro dostal k prvým domom Rytra.

Konečne som zišiel dole a začal rozmýšľať, čo ďalej. Ísť na Halu Pisanu alebo nie? Pôvodne som až tam chcel zájsť a aj časovo mi to vychádzalo, ale zároveň ma odrádzalo ďalšie stúpanie, horúčava a najmä stiesnenosť samoty... Po veľkom boji som sa rozhodol, že končím a akurát vyjdem na hrad nad Rytrom, zídem dole a začnem stopovať domov.

Na hrad(e)

Výstup na opevnenie nie je ťažký. Od mosta cez Poprad doľava. Nakoniec, hrad je vidieť, nehrozí problém s orientáciou. Odtiaľ sú dve možnosti. Jedna stále po asfaltke, ktorá odbočuje vpravo a potom doľava okolo domov, stále miernym stúpaním hore, až pri jarku sa otočí o 180 stupňov a privedie ku hradu s parkoviskom. Odtiaľ 100 metrov pešo a ste hore. Tak som vyšiel. Alebo kratšia, ale strmšia varianta: po asfaltke, ale v mieste odbočky ísť rovno a tam sú značky s hradom. Ďalej len pešo, s trocha prudkým stupákom k parkovisku pod hradom. Tou som išiel dole.

Pevnosť je malá a okrem donjonu (veža Nebojsa) a pár hradieb neponúka veľa. No kvôli výhľadu sa sem oplatí kedykoľvek vyjsť, a to aj keď len cestujete okolo. Odtiaľ som mal výhľady na hory, ktoré som akurát prešiel, takže vysoká spokojnosť z túry, ale aj z výhľadov na meandre Popradu. Zišiel som dole pevne rozhodnutý sa vrátiť a pri železničnej zastávke som začal stopovať. Chlapík, pracujúci na stavbe hraničného mosta, ma zobral až k spomínanému mostu a odtiaľ som prešiel do Mníška nad Popradom, kde ma priamo domov zobral mladý Švajčiar.

Zhrnutie

Aj keď som sa otravne rozpísal, dúfam, že mi to pár čitateľov nebude mať za zlé. Trasu a túru hodnotím veľmi vysoko. Najmä prvú časť na Eliášovku a tretiu zo Psiarkoch. Potešila krásna kobieta, príjemný večer s poľskými študentmi, starý salaš na Poczekaji, samota “Berghoff”, veľké maliny a výhľad z hradu. Aj keď som najprv ľutoval, že som nepokračoval ďalej, nakoniec som spokojný a mám aspoň ďalší dôvoď sa vrátiť.

Diskusia
Eliášovka, Wielki Rogacz, Radzejowa a Rytro 01/08/16 16:02 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Pocta jesenným lazom na Vrchdobroči Jedna z mojich naj-naj-najskvelejsich túlačiek sa odohrala v jeden pamätný októbrový piatok roku Pána 2015, keď som navštívil ďalší zabudnutý kút nášho krásneho Slovenska a kde sa vo mne naplno rozhorela láska k samotám, kopaniciam a lazom. 10/09/17 Henrich Tomáš Veporské vrchy
Prístrešok Poľovnícka chata Podskalka Pri mojej trojdňovej tuláčke juhovýchodom Krupinskej planiny som pri vysielači na Špaňom laze natrafil na opustené usadlosti, ktoré dopomohli k suchému a relatívne pohodlnému prenocovaniu. Pred dažďom však môže ochrániť tiež znalosť altánka pri poľovníckej chate, prípadne niekoľkých posedov. 02/09/17 Henrich Tomáš Krupinská planina
Prístrešok Pod Trúbiacim kameňom Pri vandri východnou časťou Krupinskej planiny som pri slávnom Trúbiacom kameni naďabil na prístrešok, ktorý môže poslúžiť ako ochrana pred dažďom. Rovnako možno zaujme aj informácia o opustenom lazníckom dome pri smerovníku Zabry. 19/08/17 Henrich Tomáš Krupinská planina
Najnovšie články na titulke
 
Extra Skalné okná, brány a tunely Slovenska Popud na napísanie článku som dostal od Martina, ktorý tomuto v poslednom čase začal venovať viac pozornosti. Vnukol mi myšlienku uverejniť na Hikingu zoznam zaujímavých, a pre mnohých príťažlivých, skalných útvarov. Zaradil som sem výber takých, ktoré sa nachádzajú na alebo v blízkosti značených turistických trás, prípadne náučných chodníkov, ako aj voľne prístupných útvarov mimo národných parkov a chránených území. Vo veľkej väčšine sú pripojené fotografie z Galérie. dnes Juraj Švolík Slovensko
Svet Z Kanady na Aljašku (2) – Yukon Let do Whitehorse netrval až tak dlho, ako prvý let z Ottawy do Yelloknife. Na maličkom letisku som si len zobral mapku teritória Yukon a šliapem v neskutočnej horúčave do kempu, ktorý sa nachádza pri brehu rovnomennej, mohutnej rieky Yukon. včera Jaroslav Cips Svet
Búda Salaš Dlhý grúň nad Suchou dolinou Nedávno som si na počítači prezeral letecké mapy Veľkej Fatry. Už vtedy mi do oka padol chodník vedúci z hlavného hrebeňa Dlhým grúňom dole do Suchej doliny. Hneď ma zaujal. Preto som sa rozhodol, že počas mojich fotograficko-turistických potuliek pohorím ho obzriem. Medzi stromami som si všimol strechu na okraji hôľ. Zbadal som tam stavbu salaša. 18/11/17 Anton Zahradník Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Eliášovka, Wielki Rogacz, Radzejowa a Rytro 01/08/16 16:02 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Ľubovnianska vrchovina / Beskid Sądecki (Sadecké Beskydy) - Pasmo Radziejowej

  • Počet dní
    • 2

  • Nadmorská výška
    • max: 1262 m n. m.

    • min: 350 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1065 m

    • klesanie: 1105 m

  • Vzdialenosť
    • 30 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 17.07.2015

  • Štart trasy
    • šírka: 49.41595 ° SŠ
      dĺžka: 20.71892 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.48636 ° SŠ
      dĺžka: 20.68068 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.44913 ° SŠ
      dĺžka: 20.60425 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Radziejowa

  • Voda
    • prameň na hore Zvir, prameň na laze Kordowiec

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Mníšek nad Popradom (bus)
      Rytro (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 798 ľudí
0.64 (0.13)