Ako hodnotíš, že sa za posledné obdobie podstatným spôsobom zmenili chatári v Tatrách?

Každopádne si myslím, že chata nie je staničný bufet. Keď sa udejú zmeny, mal by nový chatár dostať nejaký čas na pôsobenie. Nie, že ho každých 5 rokov niekto vymení, to je absolútne kontraproduktívne. Poviem to na mojom príklade. Chata má 120 rokov. Vzhľadom na to je nutné rekonštruovať nekonečne veľa vecí. Už tie, čo sa rekonštruovali po nástupe Gantnerovcov, je nutné rekonštruovať. Už sú zlé veci ohľadom opláštenia budovy, okien, atď. Na opravy máme s majiteľmi prisľúbených 40 % z nájomného, čo je v mojom prípade od tohto roku 20 000 eur. A za to sa až taký zázrak spraviť nedá. Robí sa tu enormne veľa, resp. toľko, koľko vládzeme. Ale už len horizont mojich prvých piatich rokov bol totálne vyplnený rekonštrukciami a pred sebou mám ešte aspoň na tri roky. Perspektíva, že dáme ti to na 5 rokov a potom môže prísť výberové konanie, ktoré môže dopadnúť inak, ti nedáva motiváciu vrážať do toho energiu a peniaze.

Bolo výberové konanie tvrdou licitáciou – kto dá viac, môže dostať chatu?

Majitelia zrovnoprávnili tri základné kritériá – skúsenosti (resp. spokojnosť s tvojím pôsobením), vízie do budúcna a peniaze. Samozrejme, že aj u nás sa natvrdo peniaze pridali k tomu, čo sme platili za nájom, a nijakým spôsobom ma nikto nešetril, že tu mám haldu vlastných preinvestovaných peňazí za 5 rokov rekonštrukcií. Bol zvýšený nájom a musel som to akceptovať, ak som tu chcel ostať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čo sa podarilo za prvých 5 rokov zveľadiť?

Všetky práce sú v troch úrovniach. Prvú tretinu by som nazval “nech nám to tu nespadne na hlavu”. Druhá tretina bola zabezpečenie 100 % prevádzky. A tretia tretina len začne – zvýšenie komfortu. Samozrejme nikdy nie k tomu, aby sme prestali byť chatou a začali byť hotelom.

Bolo treba okamžite začať s rekonštrukciou kotolne a súvisiacich vodovodných rozvodov. To isté s elektrinou, skladovými priestormi, ktoré bolo treba okamžite zrekonštruovať, aby spĺňali hygienické normy.

Nasledoval prechod od záchrany k tomu, aby sme vyhovovali hygienickým normám. Rekonštrukcia kuchyne, časti ubytovacích priestorov a celého spodného poschodia, ktoré je zamestnaneckou časťou. Kuchyňa bola vyloženou nutnosťou, veľa vecí tu bolo zhnitých a veľa vecí úplne nepoužiteľných. Rekonštruovali sme najväčšie izby (č. 1 a 3) – boli rokmi používania zničené, ošumelé, “vybývané”. Podarilo sa nám zvýšiť strop izby č. 3 skoro o meter, takže narástol aj objem vzduchu pre toľkých ľudí. Tiež sme rekonštruovali vedľa aj “šmajchlkabinet”.

Ďalej, vzhľadom na to, že predminulý rok bol enormne daždivý a pretekala nám voda cez steny v pivniciach, tak sme sa rozhodli izolovať základy. Keď sme ich odkopali, zistili sme, že základy tu vôbec nemáme. Tak sme ich chytro museli dolievať a nahrádzať časti, ktoré sme už mali odkopané a izoláciu dávať iným spôsobom, než sme mali vymyslené. Kedysi, keď stavali prvú chatu, vytiahli na suťovom poli základný košiar, na ktorý postavili zrub a druhú časť kamennej stavby. Po čase sa ukázalo, že treba aj pivnicu. Tak sa vykopala vnútri jama, do ktorej sa postavila priečka, ale mimo základu. Chata stála vždy len na suťovom poli. Voda suťou pretekala do pivníc. Museli sme sa tomu prispôsobiť, dať tam drenáže.

Vo fóre sme mali informáciu, že sa tu nachádzali ploštice.

No samozrejme, tie sa nachádzajú všade. Nachádzajú sa v päťhviezdičkových hoteloch, aj u nás. Ide len o to, ako rýchlo sa ich podarí komu zlikvidovať. Ploštica nie je živočích, pre ktorého by tunajšie prostredie bolo prirodzené, musí ho niekto priniesť. Potvorky sa prenášajú v oblečení, v batožine; z letísk, z vlakových staníc, z prekladísk tovaru. Je to fenomén doby, keď ľudia cestujú po celom svete. Najzamorenejšie miesto v súčasnosti je chorvátske pobrežie a londýnske letisko.

Robíme deratizácie so železnou pravidelnosťou každé tri týždne, pretože inkubačná doba vyliahnutia jedinca z vajíčka je tri týždne. Na vajíčko jed nepôsobí. Potom tomu musíš dať na chvíľku pauzu, lebo ako každý negatívny živočích, aj tieto si vedia zvyknúť na jed. Tiež si nemôžeš z chaty spraviť jedovú chyžu.

Pokiaľ sa to objaví, nie je to vizitkou slabej hygieny alebo zanedbávania upratovania, je to záležitosťou veľmi silnej migrácie ľudí. Keď je chata plná, je tu 56 ľudí a v sezóne sa otočia každú noc. V izbách sa každý deň nachádza niekto iný. A človiečik môže potvorku nosiť aj niekoľko mesiacov v nejakom záhybe ruksaku, nemusela mu vyliezť doma, ale až tu. A ty môžeš začať od znova a spoliehať sa na to, že to, čo si vyhubil, nestihlo naklásť vajíčka.

Drobnú deratizáciu priestoru robíme po každom incidente sprejmi, ktoré máme v zálohe a inak každé tri týždne veľká opakovaná deratizácia. Najhoršie je, že vajíčka vydržia od -20 °C do 120 °C, takže ich ani nevyvaríš v prádle, musíš ich len chemicky alebo mechanicky zničiť po vyliahnutí.

Všimol som si, že v jedálni je nová pec.

To sú veci, ktoré som hovoril, že patria do tretej začínajúcej fázy rekonštrukcií – zveľaďovanie priestoru. Už niekoľko zím som bol rozhodnutý, že vybudujeme kachľovú pec v jedálni a dole v baríku krb. Bolo to zároveň aj o vybudovaní komína, ktorý musíš pretiahnuť cez tri poschodia a strechu, lebo doteraz tam nič také nebolo. Bolo to dosť veľa práce. Statiku sme mali už 4 roky hotovú, merali sa hrúbky múrov a základov, len stále nezostávali na to peniaze, lebo vytiahnuť komíny bola dosť drahá záležitosť, a kachľová pec v jedálni tiež lacná nie je.

Idea bola jednak to, aby bolo teplejšie v jedálni, lebo sú tu okná, ktoré sa sem dávali pred 20-timi rokmi, čo bolo síce to najlepšie, čo bolo vtedy na slovenskom trhu, ale v princípe to nie sú okná stavané do týchto podmienok. Keď vtedy prišli plastové okná, bol to zázrak – nebude to hniť, nebude to treba maľovať. Rámy sú však mäkké, vietor to prefukuje a napriek novej izolácii steny bola v jedálni stále zima. A ďalej, na chate nemáš kde vyschnúť, nie je tu sušiareň. Okolo pece bude priestor, ktorý bude plniť aj túto funkciu. Niečo ako je na Zbojníčke. Budú okolo nej povešané nejaké rárohy, kde sa budú dať povešať vetrovky, topánky, atď.

Čo vás ešte čaká v blízkej budúcnosti, vo zveľaďovaní?

Prebudovať sprchy a záchody. Ďalej by sme chceli vymeniť nábytok v jedálni – je už starý a rozpadnutý – za taký, aby sa na ňom vedel usadiť adekvátny počet ľudí. Novú terasu sme vybudovali minulý rok, s tým sme chvalabohu hotoví. Ďalším bodom by mala byť výmena kompletného opláštenia chaty – vonkajší obklad, zateplenie, výmena okien. To sú ale veci, ktoré rozhodne nie sú na dva roky, je to na dlhšie.

Ešte ostaňme v jedálni – aké je najobľúbenejšie jedlo, nápoje, alkohol?

To je ťažké povedať, ono sa to mení, aj chute ľudí sa menia v závislosti od toho, či je zima, či je leto. Vo všeobecnosti by som povedal, že najviac idú polievky, tie hustejšie. Z nápojov najviac pivo – čapujeme päť druhov, idú zhruba vo vyrovnanom skóre. Nealko jednoznačne čaj, cez leto rozrábame aj bazovú limonádu, ale čaj je vždy jednotkou.

Tradične bola chata vždy útočiskom pre horolezcov, teraz to vidíš ako, prevažujú turisti, horolezci či tzv. cepri?

Cez leto – tým, že sme ľahko dostupná chata, nie sú tu také stúpania, ako napr. na Téryho chatu – sem chodí veľmi veľa ľudí, ktorí možno nie sú ani aktívni turisti a už vôbec nie horolezci. To sú denní návštevníci. Čo sa týka ubytovaných, gro je horolezcov a vysokohorských turistov, lebo obyčajní turisti tu až tak veľa možností na výlety nemajú. Najväčším lákadlom je Jahňací štít, kde ľudia prídu na jednu noc, prespia, skoro ráno odídu na Jahňací a ešte v ten deň idú buď smerom na Chatu Plesnivec, alebo na Skalnaté pleso pokračujú v prechode Tatier. Turistov je viac jednodňových, horolezci chodia na viac dní. V lete horoškoly, klubové akcie, v zime skôr horolezci, ktorí prichádzajú individuálne. Marec-apríl skialpinisti. Posledné zimy majú taký vývoj, že január, do polovice februára tu podmienky na lyžovanie nie sú.

Čo je tu podľa teba top horolezecký terén?

Jednoznačne na zimu je tu bezprostredná blízkosť Malého Kežmarského štítu ako najväčšej tatranskej steny, aj keď väčšina ľudí to lozí po Nemecký rebrík, t. j. do polovice steny a mažú dole. Za posledné roky celkom stúpla popularita dlhých výstupov, zaznamenali sme pár pekných výkonov, čo sa týka jednodňových priestupov ťažkých ciest, systémom chata - vrchol Malého Kežmarského štítu, ale toho je pomerne málo. Väčšina ľudí považuje za vylezenú cestu, keď ju dobúchajú po Nemecký rebrík a idú dole. Cez leto sa pomerne vyhľadávanou skalkou stala Jastrabia veža a hlavne platne, v ktorých je naťahaných pár veľmi krásnych ciest, ktoré sa aj preistili borhákmi.

Na výkonnostné lezenie je určite pútačom Jastrabka. V lete sú ideálne lezecké oblasti Žeruchy a Čierny štít. Myslím si ale, že najväčším lákadlom je aj tak Malý Kežmarský štít.

Vedel by si povedať, koho výkon za posledný čas by si vyzdvihol, komu sa tu podarilo preliezť niečo naozaj zaujímavé?

…rozmýšľanie…

Nesleduješ to, či sa nepochvália?

Ale áno, jednak je tu kniha výstupov, jednak som lezec, takže sledujem, čo ľudia lezú a kam chodia. Myslím si, že viacero dobrých výkonov bolo na Jastrabke, v platniach. V uplynulej zime bol asi najhodnotnejší prelez – dvaja Poliaci, ktorí sem chodievajú z Varšavy – za 11 hodín vo veľmi zlých podmienkach vyliezli Weberovku až po vrchol Malého Kežmarského štítu. Čo si myslím, že hlavne na podmienky tejto zimy je extrémne dobrý výkon.

Na prelome rokov bolo v Tatrách za 13 dní 13 smrteľných úrazov. Pri tejto príležitosti riaditeľ HZS hovoril o pseudohorolezcoch – že je veľmi veľa ľudí, ktorí sú síce vybavení, ale veľa nevedia. Ty to ako vnímaš?

Poznal som jedného z tých, čo bohužiaľ zomreli, a ten rozhodne pseudohorolezec nebol. Ostatných ľudí som nepoznal, ale podľa toho, ako sa vyvíjali udalosti a aj podľa toho, čo tu vnímame na chate – podľa ľudí, čo sem chodia – je pravdou presne tento názor. Ľudia dnes majú veľmi ľahko dostupný materiál, lezenie na umelých stenách sa stalo veľmi populárnym a čo je katastrofa, ľudia, ktorí odlezú niečo na umelej stene, možno niečo absolvujú na nejakých skalkách v lete, sa potom automaticky považujú za horolezcov.

To je ale fenomén dnešnej doby. Poznám viac ľudí, ktorí lezú ťažké veci, ale horolezcami by som ich nikdy nenazval, lebo k horolezectvu patrí aj istá morálka, správanie. To, že je niekto špičkový gymnasta neznamená, že by som ho nazval horolezcom.

Dnešný svet praje ľuďom s prehnaným sebavedomím a možno aj menšími skúsenosťami a znalosťami, hlavne že o sebe dávaš veľa vedieť, jedno či to je pravda alebo nie.

Tomáš Petrík

Kedysi sa vyžadovalo, že si nebol plnohodnotným držiteľom horolezeckého preukazu, kým si nemal v klube absolvovaný letný a zimný základný kurz. Venovali sa ti starší a hlavne skúsenejší kamaráti. Kurzy dávali dosť veľa aj o miestopise. Myslím, že dávajú aj dnes, len sa ich význam podceňuje. Bohužiaľ, dnes je to na tebe, či sa rozhodneš kurzy absolvovať alebo nie. Ďalej je to potom o tvojom sebavedomí. Dnešný svet praje ľuďom s prehnaným sebavedomím a možno aj menšími skúsenosťami a znalosťami, hlavne že o sebe dávaš veľa vedieť, jedno či to je pravda alebo nie. Bohužiaľ, na to mnohí doplatia životom. Hory za to nemôžu, môžeme za to vždy len my. Nepôjdem sa postaviť na koride pred býka, keď som ho v živote inde ako na farme nevidel. Rovnako to platí aj v horách. Nedá sa ísť vyskúšať niečo zlé. Ak budú ľudia chodiť do hôr hľadať adrenalín, radšej nech ani nechodia. Do hôr sa chodí hľadať ich krása – či už som viac horolezec alebo viac peší turista, ktorému stačí ísť po chodníku a kochať sa. Ako horolezeca ma síce teší obtiažnosť vylezenej cesty, jej športová časť, ale vždy som sa viac zaujímal o to, kde to je a ako to je. Nebavila by ma ani sebaťažšia cesta, ak by bola namontovaná na betónovom pilieri. Ľudia viac musia hľadať krásu a až potom všetky ďalšie omáčky okolo toho. A hlavne uvedomiť si silu hôr, ich neporaziteľnosť, a to, že chybu neodpustia.

Tiež riaditeľ HZS spomínal pri inej príležitosti fenomén, že čím ďalej viac ľudí sa tlačí do vysokohorského prostredia mimo značených trás a potom je veľa záchraniek, ktoré vyplývajú z toho, že ľudia veľa nevedia. Ty to tu vnímaš? Predsa len, je tu Baranie sedlo, Baranie rohy, čo sú časté ciele.

Áno, ale zas, bavme sa o tom, bez ohľadu na to, či ide o Baranie rohy alebo len výstup po značkovanom chodníku na Jahňací štít. Jednoducho vždy treba triezvo zvažovať. A vedieť, čo ovládaš a na čo máš. Ľahká dostupnosť papierov, ktoré ťa oprávňujú na vstup do prostredia mimo značených chodníkov, nehovorí nič o tom, či je správne, aby si tam šiel. A sme zas pri kurzoch. Musíš si vedieť uvedomiť riziko, ktoré podstupuješ.

Dnes, keď to niekto prejde bez mačiek, bez čakana, len s paličkami, tak to prešiel dnes. Potom sa zvrtne počasie a za 4 hodiny sa tam zmenia podmienky. To je aj to, čo nastalo po 30. decembri. Tento efekt sa nazýva ľadová hora. Jeden deň bolo +12 °C a za 48 hodín bolo -16 °C. To znamená, že zo snehu sa stal betón, do ktorého sa nezarývali ani len mačky. A tam proste najmenšia chybička a ten koniec bol taký, aký bol, bohužiaľ. Keď sa podmienky zmenia, ty ich musíš vedieť zhodnotiť. A nemôžeš ich zhodnocovať doma pri Facebooku čítaním vyjadrení kadejakých odborníkov, ktorí tam včera boli, keď tam chceš ísť zajtra. Hory sa hodnotia v horách a nie pri počítači. A to je tiež trošku fenomén doby, rýchlosť podávania informácií a ich relevantnosť. To, že niekto píše každý deň do nejakých fór, neznamená, že je odborník. Možnože tam posledných sedem rokov ani nebol, ale zásadne sa ku všetkému vyjadruje.

Späť k návštevníkom chaty. Ktorá národnosť prevažuje?

Je to asi vyrovnané – 30 % Slováci, 30 % Česi, 30 % Poliaci, 10 % ostatní.

Na záchranky odtiaľto chodievate pomáhať HZS?

Ja som bol 10 rokov profesionálny záchranár na HZS Vysoké Tatry a teraz som na horskej oficiálny dobrovoľník, s trochu iným režimom. Nechodím slúžiť “na barák”. Som tu, ale viem prichystať veci tak, aby keď horská príde, mohlo sa rovno robiť. Zistiť polohu, začať snehom prešliapavať chodník atď.

Najkurióznejšie požiadavka od návštevníkov chaty?

Asi najzábavnejšie bolo, keď chlapík pred pár rokmi pýtal požičať na cestu nadol bicykel, lebo na mapách je cesta sem uvedená ako cyklotrasa. On značku pochopil akože sme požičovňa. A aj keď sme mu vysvetlili, že to nejde, povedal do okienka: “Čo čumíš ako sprostá, ste požičovňa bicyklov, aj v mape to je.”

Zloženie turistov sa v poslednej dobe zmenilo. Vždy boli extrémy, ale v poslednej dobe veľmi narastá počet ľudí, ktorí asi len podľahli módnej vlne chodenia do hôr a určite nič na tom nevidia.

Je taká módna vlna?

Je. Keď si vezmeš, napríklad v Bratislave máte obrovskú stenu Vertigo, stenu K2. Sú ľudia, ktorí tam chodia namiesto fitka, zacvičiť si, rozhýbať svoje manažérske kosti. Inú formu pohybu ako zdvíhanie činiek. Bohužiaľ z tých ľudí značná časť si myslí, že sú horolezci. Už sme hovorili o následkoch.

Takou módnou vlnou šialenou, keď sa pozrieš na zjazdovky, je skialpinizmus. To nie je skialpinizmus, to je pisten running. Ale nejaké percento pisten runnerov, ktorí nikdy neboli inde ako na zjazdovke šliapať, sa považuje za skialpinistov. Samozrejme s patričnou sebavedomosťou sa potom dokážu napchať hocikam do doliny (až zistia, že také voľačo je) a dajú sa veľmi ľahko rozoznať od naozajstných…

To je aj chyba terminológie, lebo u nás to nemáme rozdelené ako v zahraničí, skialpinizmus ako horolezecký smer, a skitouring, teda skôr turistika na lyžiach.

Ale v princípe to znamená to, že chodíš s lyžami po horách a nie po zjazdovke. A presne to isté sú umelé steny, a presne taká istá vlna je to, že začali do hôr chodiť ľudia, ktorí sú mienkotvorní – z radov hercov, bohatších ľudí a pod. Nielen po Alpách, ale aj po domácich horách. Takže trošku sa outdoor stáva módnou vlnou, a aj taká kvázi turistika. Pre niekoho je proste vrchol turistiky, že vyjde sem po chatu. A potom sa tak aj správajú. Je to fenomén dnešnej doby, že chodia po horách nielen ľudia, ktorí by do nich bytostne patrili, resp. chcú v nich byť, lebo to tak v duši skutočne cítia.

Máš pocit, že sa z toho stáva komercia? Že by si bol len v podstate ako vysokohorský bufet?

No poviem ti, že cez prázdniny alebo cez to leto stúpa percento ľudí, ktorí sú tu preto, že je to in. Nie preto, že by boli posadnutí krásou hôr.

Spraviť si selfie s Jastrabkou a ísť domov?

Áno. Našťastie vždy vyhrávajú pomerom naozajstní turisti a naozajstní horolezci, ale tak, ako jeden idiot ti vie znechutiť celý deň, práve takého človeka si skôr zapamätáš ako tisíc normálnych. Tieto extrémy si všimneš a pribúda ich.

A je to aspoň tak, že keď denní turisti odídu a ostanú tu ubytovaní, je to taký starý dobrý pocit z prítomnosti na chate?

Ale áno – pozri, vždy sa nájdu pozitíva aj negatíva, ale poväčšine prevláda pohoda. Ale čo by som veľmi chcel, aby sa niekde objavilo:

Ľudia si pletú to, že si objednali ubytovanie na chate s tým, že si prenajali chalupu. Keď sem takí prišli osláviť napríklad narodeniny, boli v nepochopení, že sú tu aj iní ľudia a nemôžu si tu robiť, čo chcú. Vyťahajú si vlastnú pálenku, porozkladajú ju po stoloch a prídu si poprosiť poldecáky. Alebo povedia ti, aby si im umožnil uvariť si guláš alebo niečo v kuchyni. Lebo on to tak chce, má narodeniny alebo niečo. Naozaj si často ľudia pletú to, že si prenajali nejakú chatku, s tým, že sú na vysokohorskej chate.

Aj preto sme prestali robiť Vianoce na chate. Prvé roky sme normálnym spôsobom fungovali. Prvý rok bolo pár ľudí, ktorí tu tak nejak boli. Druhý rok asi 15. Ďalší rok asi 30. V 2014 to bolo asi 40 ľudí. Ale bavíme sa o tom, že to nie je 40 hostí, ale 40 na Vianoce sklamaných ľudí, lebo všetci sem išli s tým, že len oni dostali takú spásonosnú myšlienku byť na Vianoce v horách. A sú úplne znechutení, že ešte tú myšlienku dostalo ďalších 40 ľudí okrem nich. Každý si predstavoval romantiku. Že tu bude sám, bude hľadieť cez sviečku von oknom, sneženie… A zrazu sa ocitol v autobuse ľudí, kde každý sa pozeral na toho druhého – prečo si sem vôbec prišiel, ja som tu chcel byť sám. A tak sme sa rozhodli, že Vianoce robiť nebudeme. 23-ho odubytujeme všetkých hostí, a 25-ho prijmeme prvého hosťa. Jasné, chata sa nedá zamknúť, cez deň sa normálne funguje, obsluhuje. Ale sme sa rozhodli, že 24-ho nebudeme vôbec ubytovávať. Na Vianoce má byť každý doma so svojou rodinou.

Tak to som nečakal… Na záver sa spýtam na brigádničenie. Veľa ľudí sa na to pýta, majú predstavu o romantike brigádovania na chate. Dá sa sem prihlásiť?

Všetko sa dá… S brigádnikmi je to tak, ako so stálymi zamestnancami, že musíš mať ľudí, s ktorými vieš ráno vstať a večer dokedy treba, dovtedy ťahať. Nesmie to tu iskriť. Ľudia musia spolu vychádzať. U brigádnikov musí byť nejaký pomer, koľko potrebuješ stredoškolákov, koľko vysokoškolákov, aký pomer chlapcov a dievčat. Žiadny chlapec v živote neuprace ako dievča. A žiadne dievča nemôžeš nechať kopať kamene na ceste a ukladať drevo a robiť chlapské roboty. Takže komu som odpovedal, že ďakujem, že neprijímame nikoho, že sme stabilizovaní, nech to neberie osobne. Dostávam týždenne 10 - 15 žiadostí o prijatie na leto do brigádnického pomeru. Každému odpisujem – ozvite sa v marci, v apríli, ak dovtedy nič nezoženiete. Pretože reálne máme s brigádnikmi zabehnutú partiu. Vždy sa ľahšie robí, keď človek vie, kam siahnuť. Že nemusíš každý týždeň niekoho niečo učiť.

Neexistuje systém, že idem k vám na mesiac robiť, alebo na dva týždne. Tu sa robí týždeň/týždeň – týždeň si tu, týždeň doma. Uprednostňujeme tých, ktorí k nám môžu prísť na celú sezónu. Tiež to, keď niekto môže od konca júna do konca septembra, takže sme pri vysokoškolákoch. Je to taká alchýmia s výberom. Nič nie je zavrhnuté. Decká, okrem mojej netere a pár chlapcov z Lomnice, som nepoznal. Prijali sme ich ako cudzích ľudí a vytriedilo sa to tu, kto áno, kto nie. Človek môže byť úplne najzodpovednejší, najlepší, ale kto sa nenarodil na prácu tu, nezostane. Či už mu to nejak naznačíme my alebo to pochopí sám. Boli ľudia, ktorí prišli a po pár dňoch povedali – prepáčte, ja som si myslel niečo iné. Pritom nie problémoví ľudia. Aj do stáleho pomeru. Bol tu chlap, ktorý došiel ako absolútny profík, kuchár. Zostal tu jeden deň a povedal, prepáčte, ale nie. Hlavne kvôli systému ubytovania a systému práce. Máš nejaký svoj životný komfort, o ktorý bohužiaľ musíš prísť. Musíš tu týždeň byť. Nemôžeš si zobrať deň voľno a ísť sa prechádzať alebo liezť – kto príde namiesto teba na jeden deň? V stredu ráno nastúpiš a ďalšiu stredu na obed skončíš, medzi tým bohužiaľ nič iné neexistuje, len smutný pohľad z okna na hory…

Fotogaléria k článku