Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Večer pred Štefánikovou chatou od Králičky
Večer pred Štefánikovou chatou od Králičky Zatvoriť

Túra 0. ročník Nízkotatranskej rozbíjačky

Ako je pre našu partiu typické, veľmi radi vymýšľame túry, ktoré by predstavovali výzvu oproti bežným prechádzkam v prírode. Či už to sú zimné slnovratové nočné expedície, alebo extra dlhé pochody. Stále si nájdeme niečo, čím si raz za čas dáme poriadne do tela. Z tejto filozofie korení, dúfam, že do budúcna bude každoročná akcia, ktorej pointou je prekonať v prvý deň minimálne 2000 metrov stúpania.

Vzdialenosť
44 km
Prevýšenie
+3176 m stúpanie, -2696 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 21.05.2016
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národý park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
prameň pod Michalovským sedlom, Svidovské sedlo (2 pramene), prameň pri Bocianskom sedlo, Chata gen. M. R. Štefánika, Halašova jama, Kamenná chata na Chopku, Zadná voda, Björnsonov prameň, Mikulášska chata
Nocľah
Chata Trangoška
Doprava
Liptovský Hrádok (vlak, bus)
Trangoška (bus)
Chopok (lanovka)
Demänovská Dolina-Biela púť (bus) - Liptovský Mikuláš (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Aby som objasnil pohnútky vybrať si práve danú trasu v Nízkych Tatrách, musíme sa vrátiť v čase do novembra minulého roku. Za ideálneho slnečného a teplého počasia sme sa vo dvojici vybrali prejsť trasu Liptovský Hrádok – Slemä – Ohnište – Rovná hoľa – Nižná Boca. Všetko zaujímavé vrcholy, ale najviac mi učarovala Rovná hoľa s kruhovým výhľadom. Už vtedy som si hovoril, že sa musím na bočný hrebeň vrátiť. Zároveň sa z nej nezdal ani hlavný hrebeň príliš vzdialený, čo je v podstate pravda, pretože Hikeplanner hlási 1 hodinu a drobné ku Kumštovému sedlu.

Pripravené boli pôvodne dve verzie trasy, aby sa vyhovelo turistom s rôznou intenzitou sklonov k sebapoškodzovaniu. Z Liptovského Hrádku po Bocianske sedlo sa malo postupovať spoločne a podľa možností jednotlivca si zvoliť variant:

a) „Ľahký“, ktorý počítal so stúpaním v prvý deň 2146 m. Od Bocianskeho sedla čo najskôr žltým traverzom na Štefáničku a elitu počkať pri pive. b) Ťažký – vyraziť najprv na Kumštové sedlo, vystúpať si na Panskú hoľu, a po občerstvení na Štefáničke na otočku navštíviť Ďumbier. Okrem toho, že takto by turista prekonal symbolických 2500 m stúpania v jeden deň, musel by mať dostatočnú časovú rezervu, aby sa stihol vrátiť z Ďumbiera ešte za svetla.

Na druhý deň sa malo pokračovať na Bielu púť, kde sa dá odviezť domov autobusom. Nakoniec všetci išli ľahkú verziu obohatenú o zostup k Trangoške. Zmena plánu nastala kvôli naplneniu kapacity Chaty gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

  1. deň

    Liptovský Hrádok – Brtkovičná dolina – Brtkovica – Slemä – Ohnište – Rovná hoľa – Bocianske sedlo – Králička – Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – Trangoška

Túra si vyžaduje dostatok času aj do rezervy, preto sme ocenili odchod vlaku súkromnej spoločnosti z Prešova v dobrom čase o 5.25 h. Vstávať na osobák s odchodom o 3.50 h je neľudské, ako som sa už presvedčil raz predtým. Ideálne riešenie do budúcnosti – nájsť si ubytovanie na večer pred akciou v dedine, z ktorej plánujete vyraziť. Zo vzdialenejších častí Slovenska bude spojenie horšie. Nehovoriac, že sa mi vôbec nechcelo ísť, bol som celý zoslabnutý kvôli chorobe. No naplánovať si trasu, ujať sa žezla organizátora a potom neprísť, to neprichádzalo do úvahy.

Prvé tri vážnejšie vrcholy – Slemä, Ohnište a Rovná hoľa – už neboli žiadnou neznámou. Každý z nich má svoje špecifikum, ktoré spolu krásne dotvárajú atmosféru trasy. Všetci boli spokojní. Slemä dodalo kúzlo histórie, keď sme stúpali okolo pomníkov partizánom, aj jedného ukážkového pozorovacieho bunkra. Na vrchole sa stále nachádzajú zvyšky lietadla, ktoré tu havarovalo v roku 1944. Prvýkrát stretávame partiu turistov, s ktorou sa budeme celý deň striedavo obiehať. Myslel som si, že budeme jediní, komu napadne sa na podobnú skúšku sily vydať, no potom som spoznal KST Bánov, a týmto ich pozdravujem.

Ohnište je jedným z najtypickejších masívov, ktoré poznám. Okrem toho, že sa na ňom nachádzajú krásne poľany s neoficiálnou možnosťou nocľahu, vrchol je atraktívnym miestom pre turistov. Počujeme nielen slovenčinu. Skalné okno vysoké 10 metrov je lákadlo pre návštevníkov, aj keď leží v rezervácii mimo značeného chodníka, čiže by navštevované byť nemalo...

Pod Svidovským sedlom ma prvýkrát doháňa vyčerpanie. Hovorím si, to nie je možné, veď v novembri som žiaden problém nemal. A dva týždne dozadu som sa motal po Pieninách. Lenže telo sa rozhodlo vystaviť mi faktúru za to, že neležím doma v posteli. Splatenie dlhu prišlo neskôr, na predposledné stúpanie som sa nejako vyhecoval a vrchol dosiahol síce posledný, ale spokojný. Tento úsek bol orientačne najhorší. Severný a východný svah smerom na Kráľov stôl (1580 m) je dôkladne vyrúbaný a lesná cesta zvádza zo značky. Teda, bohvie kde vlastne zelená ide, možno bolo treba ísť medzi obe značené drevá, no nezdalo sa, že by tade viedol chodník. Improvizáciou môžem odporučiť overenú alternatívu – ísť po lesníckej ceste až k chatke, pred ktorou treba zabočiť prudko hore do kopca a po chvíľke na rovinke spraviť opäť to isté – zabočiť prudko hore prvou cestou, ktorá pôjde do lesa, a kdesi na hrebeni pretnúť zelenú. Kráľov stôl a Rovná hoľa so svojou kosodrevinou vzbudzujú typický tatranský dojem. Vidíme všetky kopce navôkol, škoda že Vysoké Tatry boli v opare. Do galérie k túre som zamiešal aj fotky z iných túr pre úplnosť, pretože na to, ako je tu na vrchole nádherne, mi príde Rovná hoľa nedocenená. Nečudo, keď leží v tieni známejších a vyšších kopcov.

Po Bocianske sedlo bolo treba pozvoľne klesať, a pozornosť pútali početné zhoreniská kosodreviny, pravdepodobne pozostatky požiarov v rokoch 2011 a 2012. Na tomto mieste som sa cítil už výraznejšie slabý. Za normálnych okolností je cesta na Štefáničku len čerešničkou na torte, a preto odporúčam pokračovať. Nikto z partie šiestich sa nerozhodol vyskúšať pripravený ťažší variant. Hlavný hrebeň sa dá dosiahnuť skôr, ako píše tabuľa, a po celom dni šliapania to bol zážitok. Obdivovali sme výhľady na juh, ktoré nám doteraz boli ukryté. Občerstvenie na chate padlo vhod a posledný zostup k Trangoške bola len formalita. Príchod sme stihli tesne pred deviatou, čo znamenalo, že celá trasa si vyžiadala 13 hodín na prejdenie, aj s početnými zastávkami.

  1. deň

    Trangoška – Srdiečko – Kosodrevina – Chopok – sedlo Poľany – Poľana – sedlo Poľany – sedlo Biela púť

Ak sa oplatilo kvôli niečomu klesať 600 výškových metrov od Štefáničky, boli to kráľovské raňajky na Trangoške. Nájde sa niekto, kto neocení švédske stoly v cene ubytovania? Ranná porada určila zmenu trasy, nechcelo sa stúpať späť to, čo deň predtým bolo treba z hrebeňa zísť. V rámci náročnosti prvého dňa bolo lepšie vybrať si kratšiu trasu, ako bol pôvodný plán. Rozhodnutie sa vykryštalizovalo: Začneme priamym útokom na Chopok. Už prvé metre odhalili, že budem mať dosť, a aj keď som sa cítil lepšie, nebolo to ono. Sily som nechal minulý deň kdesi na Rovnej holi a všetky stúpania boli utrpením.

Úsek od Srdiečka po Kosodrevinu mi vždy bol sympatický, jednak človek ani nevie ako a vylezie celkom rýchlo 300 výškových metrov, jednak je od zjazdovky pod Kosodrevinou pekný výhľad na juh, ktorý spríjemnil ráno, a tiež v prvom úseku trasy ľudsky vytvorený výver studenej vody. Bol by som rád, ak by o ňom niekto poskytol v komentároch bližšie informácie.

Keď som napísal, že za Rovnou hoľou som sa cítil slabý, Chopok mi dal pocítiť naplno, čo to znamená. Kamennú chatu som navštívil snáď s polhodinovým sklzom od prvého v pelotóne. Aby to nebolo také jednoduché, tesne pod vrcholom za kosodrevinou sa značený chodník strácal pod snehovým poľom. Nebolo veľa možností, ako pokračovať, a preliezť občas štvornožky cez skaly sa mi videl byť lepší variant ako riskovať pošmyknutie na lyžiarskej dráhe. Dvaja odvážni lyžiari si dokonca dali zjazd dole poslednými zvyškami zimy.

Kamenná chata je pritom už len pár minút vzdialená, viditeľná, čo ma zároveň iritovalo a poháňalo vpred. Nakoniec happy end – výstup od Srdiečka trval 3 hodiny, Hikeplanner udáva 2,5 h. Totálne vyčerpaný som zasadol za stôl a zahodil myšlienku pokračovať na Poľanu, aj napriek jej krásnym výhľadom. Z toho, čo viem o fungovaní ľudského tela, súdim, že rezervy na dokončenie celej akcie by sa ešte našli a zrejme by som nepadol od vyčerpania na zem, no potreboval by som pomalšie tempo. Nechal som preto 4-člennú divíziu najodhodlanejších pokračovať, nech nie sú zbytočne brzdení. Spolu s kamarátkou, čo sa tiež potrebovala šetriť, sme zvolili taktický ústup lanovkou k turistickému centru v Jasnej a počkali zvyšok partie.

Záver

Náročnosť skutočne nezaostávala za názvom. Zámerom bolo preveriť vlastnú výdrž a cieľ, ktorý bol naplnený. Prvýkrát som prešiel za deň prevýšenie nad 2000 m, méta, ktorú sa budem snažiť prekonávať častejšie. Všetci boli spokojní, trocha ma mrzel nedokončený úsek, no rozhodnutie nechať to tak považujem s odstupom času za správne. Ak sa podarí presadiť tradíciu, prejsť celú trasu bude možné každý rok. Do budúcnosti plánujeme vyskúšať aj podobne náročnú cestu Liptovský Ján – Poludnica – Krakova hoľa – Ďumbier – Štefánička. Porovnáme a uvidíme, ktorú z dvoch trás etablujeme ako základ akcie.

Fotogaléria k článku

Najnovšie