Trasa

Brusno – Čierna dolina – Lazná lúka – Vysoká (skala) – Lósy – Starý Majer – Včelinec – Chata pod Hrbom – Žliabky – zvážnice pod Smolovou – Hruškovo – Za Chvatimechom – Chvatimech

Na Vysokú (skalu)

Júnové dni sú poriadne dlhé, preto budík zvonil dostatočne skoro a už o šiestej som sa producíroval po spiacom Brusne. Bol začiatok pracovného týždňa, pár ľudí sa práve presúvalo na zastávku autobusu. Po stručnej prehliadke som našiel stĺpik s turistickými tabuľkami. Času bolo až príliš, ale na dnešok som sa priveľmi tešil, aby som nevykročil svižným krokom. Kúpeľné „mestečko“ som križoval cez park s jazierkami a minerálnymi prameňmi. Rád som obetoval obsah jednej fľaše a vymenil obyčajnú vodu za jemne perlivú. Za kúpeľmi žltá značka pokračuje dolinou priamo na Starý Majer, no pustil som sa podľa plánu doprava do Čiernej doliny.

Keďže ráno bolo stále mladé a okolie chodníka utešene zarastené, neodpustil som si z času na čas nejaký popevok, ktorý som si vzápätí odmenil potleskom. Statočne mi pritom vzdoroval jemný hukot potôčika. Dolinka bola inak veľmi tichá, cesta stále mokrá od včerajších búrok. Les na ľavej strane na okamih vystriedalo rúbanisko, na ceste sa z ničoho nič objavil odparkovaný traktor bez posádky, k tomu blatko a ešte raz blatko. Až som sa potešil stúpaniu, ktoré môj problém razom vyriešilo. Mokré topánky vystriedalo mokré tričko. Z miesta, kde sa chodník výraznejšie odkláňa doľava, som vošiel do mladiny. Predieral som sa húštinami, listy a pavučiny sa mi lepili na ruky. Stáda malých mušiek a chrobáčikov veľmi ochotne migrovali zo svojich domovov na moju spotenú tvár. Pocity? Bol som konečne mimo mesta, takže výborné.

Z hustej mladiny som celkom neočakávane vyšiel na cestu a striasol zo seba všetky bioozdoby. Cestou a za chvíľu chodníčkom idúcim paralelne s ňou som prechádzal už redším lesom, popod jaskyňu ku križovatke, kde sa zelená stáča na západ a neznačená cesta pokračuje traverzom Vysokej. Na Laznej lúke som vymenil zelenú značku smerujúcu do Ľubietovej za trojuholníkovú „vrcholovú“. Z tmy do svetla, taký bol môj prechod zo šera lesa na vysvietenú lúčku, kde som usilovne žmúril v ústrety prvým slnečným lúčom dňa. Tak tu sa o pár týždňov uskutoční hikingácka narodeninová slezina. V momente som odobril výber miesta a s veľkým očakávaním som absolvoval posledné metre na skalnatú vrcholovú plošinu. A veru bolo čo obdivovať. Ruksak som zložil medzi skaly a na dve najvyššie som vyliezol. Na severe sa vypínali Nízke Tatry (najbližšie Prašivá s Hiadeľským sedlom), smerom na západ Veľká Fatra a Kremnické vrchy s Banskou Bystricou. Na opačnej strane rozložitý Ľubietovský Vepor, podo mnou učupené dedinky Ľubietová a Strelníky. Na tabuľke na skale som si prečítal stručné informácie o Vysokej, o jej význame z hľadiska geologického (ložiská medenej rudy) i územno-obranného („vartovka“ v čase tureckých nájazdov). Malá gramatická chybička v texte skôr potešila ako pohoršila.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na hrebeni, pod hrebeňom, vedľa hrebeňa a opäť na hrebeni

Po chvíľach oddychu a kochania sa som nastúpil na dlhý zostup lúkami s roztrúsenými senníkmi a posedmi, cez Lósy až na Starý Majer. Z predošlých potuliek krajom som vedel, že až po Včelinec ma čaká a neminie asfaltová cesta. Aspoň, že sa tú dajú obdivovať lúky a pasienky blízkych majerov aj s ich obyvateľmi, bučiacimi či erdžiacimi. Na Včelinci ovečky odzvonili záver asfaltu a opäť som naberal výškové metre smerom ku Chate pod Hrbom. Od posledného razu, čo som sa na chate zastavil, pribudol plot a (podľa počutého a prečítaného) aj značná dávka neochoty, preto som si pivo radšej pýtať nešiel. Posedel som si na lavičke pri rázcestníku, pričom mi za chrbtom zaznieval zúrivý zvuk motorovej píly.

Po modrej značke som prevažne mladým lesom s občasnými výhľadmi doputoval k rázcestníku Žliabky, kde som odbočil na žlto značený hrebeň, smerom na Veľké Čelno, Smolovú a Chvatimech. Kráčal som ihličnatým lesom a vyhľadával som tieň pred stále viac páliacim slnkom. Cestu lemovali desiatky spílených konárov, potom prišla rozsiahla lúka, kde sa pomedzi vrcholky stromov črtal nízkotatranský hrebeň, tenučký oblak nad jedným z vrchov pripomínal svätožiaru. Výhľad na druhú stranu hrebeňa zostával skrytý. Prešiel som cez Veľké Čelno a opäť sa na dlhšie ponoril do lesov.

Človeku putujúcemu osamote sa zavše stane, že sa ponorí do svojich myšlienok. A čím je ponor hlbší, tým je kontakt s realitou pozvoľnejší. Vynoril som sa v okamihu, keď som mal zrazu krásny výhľad na východ, na Klenovský Vepor. V istej chvíli som dokonca videl z jedného miesta oba Vepre súčasne, stačilo len otočiť hlavu. Pozitívne bolo, že som bol na ceste, horšie to, že nebolo značky. Vľavo odo mňa sa týčil môj hrebeň; pohľad do mapy prezradil, že som ho mal brať skôr z opačnej strany. Čo teraz? Vracať sa mi nechcelo, prevládala spokojnosť s výhľadom, a tak som pokračoval ďalej. Výhľady postupne skončili, dlho nebolo nič, len cesta, stromy, a samozrejme hrebeň, ktorý sa na mňa škeril z čoraz väčšej výšky. Chvíľu som dúfal, že natrafím na križovatku, kde bude mať iná zvážnica opačný sklon a možno sa vrátim na hrebeň, no márne. Keď som sa neskôr doma snažil zakresliť moju púť do mapy, nebolo to jednoduché. A aj keď som sa asi netrafil úplne presne, nákres plne vystihuje moje motanie sa osrblianskymi zvážnicami.

Zazvonil telefón, kontrolný hovor z domu, a pri otázke Kde som? som sa úspešne vyhol slovku Neviem. Pri telefonovaní som zaostril do neďalekej húštiny, odkiaľ na mňa hľadel srnec. Žul lístie zo stromov, z celého tela som videl len hlavu. Húštie okolo tvorilo akoby rám obrazu a ja som sa bavil myšlienkou, že sa pozerám na namaľovaný portrét. A možno aj môj autoportrét, lebo som bol z celej situácie a blúdenia riadny jeleň.

Po dlhšom čase som sa konečne ocitol na dne dolinky s potokom, na ceste lepšej akosti, a na nej som asi po kilometri stretol zaujímavú skupinku - asi desiatich chalanov na čele s mladou babou. Od nich som sa dozvedel, že som tesne nad Hruškovom. Vyrazili z Hronca a idú cez kopec do Chvatimechu. Nuž ja idem tiež do Chvatimechu, ale opačným smerom. Voľakde tu musela byť odbočka, a buď ju minuli oni alebo ja. Na chvíľu sme sa rozlúčili. Po pár desiatkach metrov som zbadal modré „C“-čko na strome. Smer bol jasný – hrebeň. Na mape som cyklotrasu nemal zaznačenú, ale logika vravela, že skôr či neskôr musím natrafiť na moju stratenú značku. Na hodinkách bolo 12.30 h, nebolo čo riešiť, rozhodol som sa dokončiť trasu podľa plánu. Vyrazil som takmer súčasne so skupinkou mladých, ktorí takisto pochopili, že „tudy vede cesta“. Z mapy som sa snažil vyčítať, ktorá z čiar je asi modrou cyklotrasou, a na základe toho som usúdil, že sa napojím na zelenú značku kdesi za rázcestníkom Košiare. Na jednom ohybe cesty som v diaľke za sebou zbadal dedinku Osrblie, kde sme pred dvomi rokmi s chalanmi z To muši tímu končili naše veporské dobrodružstvo. Konečne som dosiahol potrebnú výšku a zľava sa pridružil zeleno značený chodníček. Dobrá nálada sa opäť vrátila a záver túry som si ozaj užíval. Kopec Chvatimech s lyžiarskymi vlekmi poskytuje krásne výhľady na veľkú časť Horehronia, dedinky a mestečká, nad ktorými sa do výšky čnejú Nízke Tatry, od Chopka a Ďumbiera až po Kráľovu hoľu. Zostup dole strmou zjazdovkou bol náročný, no zážitky z ďalšieho krásneho dňa v lone prírody to už nemohlo pokaziť.

Poznámka redakcie

_Zároveň pozývame všetkých čitateľov Hiking.sk na narodeninový výstup na Vysokú v nedeľu 7. augusta 2016. Viac informácií o výstupe nájdete v samostatnom článku._

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek