Túra

Skalka - stretnutie s medveďom

14.08.16
Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami.

Trasa

Črmné – Strmý vŕštek – sedlo pod Žiarom – Žiarska hoľa – Skalka – Kotliská – Krížske sedlo – (bývalá) drevenica pod Derešmi – sedlo Príslop – Kosodrevina – Srdiečko

Trošku rozpačitý začiatok

Za začiatok som si vybral rázcestie pri pamätníku Črmné v ústí Vajskovskej doliny. Dostať sa sem verejnou dopravou je tak trochu rébus a preto z autobusu vystupujem až krátko po obede. Pamätník stojí opodiaľ na lúke, ale ja sa ukrývam pred nemilosrdne páliacim slnkom do tieňa a vybaľujem obedové menu. Neskôr vyrážam spoločne po žltej a červenej značke mostom cez Vajskovský potok, až sa ocitám na väčšej lúke s opustenou chatou, kde značky strácam. "To snáď nie je možné, ešte som poriadne ani nezačal a už je problém", hovorím si. Zjavuje sa tu mladý chalan len s fľaškou v ruke a tvrdí, že by tiež chcel ísť na Skalku a späť. Zrejme nevie, do čoho ide, lebo sa to podľa mňa nedá stihnúť vzhľadom na pokročilý čas. Hľadáme správny smer a po dlhých minútach sa nám to predsa len darí.

Keďže s ťažkým batohom som ako slimák, stúpam lesom osamote. Pot sa zo mňa leje a cesta sa zdá nekonečná. Našťastie sa v akomsi sedielku vcelku rýchlo zjavuje rázcestie Strmý vŕštek. Pokračujem stále strmo hore lesnou cestou iba žltou značkou, ktorá ma povedie až do dnešného konca. Križujem traverzovú zvážnicu a značiek opäť niet. Oddychujem a vychutnávam si výhľad ponad mladinu na údolie Hrona a Slovenské rudohorie s masívmi Klenovského Vepra a Fabovej hole, taktiež Poľana je dominantná. Môj orientačný zmysel zafunguje dobre a tak opäť značkou stúpam nudným mladým lesom. Stretám vracajúceho sa chalana, ktorý to vzdal a čochvíľa vyliezam na peknej lúčke uprostred smrečiny zvanej Pálenička. Po krátkom oddychu šliapem v ústrety cieľu.

Tajomnou smrečinou a hustou kosodrevinou

Lesná cesta stále dosť prudko naberá výšku. Zamračilo sa a v hustej smrečine na mňa doslova útočí tajomná až strašidelná atmosféra. Nič pre strachopudov, no užívam si to. Míňam malú čistinku, stále tiahlo stúpam a potím sa ako štyria. Cesta sa konečne začína trochu točiť a narovnávať, čo je neklamným znakom, že obchádzam vrch Žiar. Som dosť vysoko, čo pociťujem ochladením. Oči mám stále na stopkách a tajím dych, veď čo ak sa z lesa vyrúti čosi veľké, hnedé, chlpaté... Prostredie je na to ideálne. Po pár minútach prichádzam k tabuľkám na strome ohlasujúcim sedlo pod Žiarom. Je to miesto, kde značka odbáča na úzky chodníček vinúci sa lesom, ako inak - do kopca.

Onedlho dosahujem hornú hranicu lesa a konečne sa ocitám v otvorenom teréne. Stúpam pomedzi posledné smrečky, kríčky i trsy čučoriedok s množstvom modrých bobuliek. Prechodné pásmo medzi lesom a vysokohorskými lúkami mám veľmi rád. Mrakov je síce stále dosť, ale pomaly sa rozpadajú a tak sa začínam kochať výhľadmi. Krásne vidieť mohutnú Poľanu a rudohorské dominanty. Nablízku ma priťahuje hlavne hrebeň Pálenice, nad ktorým sa dvíha Ďumbier. Zároveň na mňa dolieha tichá a trochu tajomná atmosféra zabudnutej lokality vhodnej na stret s medveďom.

Po chvíli sa chodník vnára do kosodreviny, z ktorej doslova niet úniku, dá sa ísť len vpred. Je však naširoko presekaná a postup je bezproblémový. V minulosti to také ružové nebolo, museli sme sa pod ňou plaziť desiatky metrov. Po čase ma predsa vypľúva zo svojich útrob a zjavujem sa pri troch zaujímavých skalných zoskupeniach zvaných Bosorky. Rozhodol som sa pre krátky oddych, vyliezam na jedno bralo, hrám sa s foťákom a rozhliadam sa. Otvára sa odtiaľto krásny výhľad na južné rázsochy Nízkych Tatier, kde je dominantný hrebeň Baba - Pálenica. Nad ním najvyššie čnie dvojvrcholový Ďumbier. Vidieť samozrejme aj Chochule na západe. Keď som sa krásneho miestečka nabažil, cupitám ďalej.

Medzistanica Žiarska hoľa

Nasleduje ďalší úsek kosodreviny, z ktorej vyliezam tentoraz definitívne na vysokohorských holiach. Stále naberám nadmorskú výšku a stúpam uzučkým chodníčkom, ktorý sa vlní po hrebeni. Výhľady sa vylepšujú, ale počasie naopak stagnuje. Mrakov je totiž stále dosť a to mi začína robiť na čele vrásky. Po úmornom a zdĺhavom putovaní som sa konečne vyškriabal na prvý vrchol dňa s názvom Žiarska hoľa (1840 m).

Ihneď skladám batoh, aby som sa mohol bez obmedzovania rozhliadať. Okolie tvorí trávička miešaná s čučoriedkami a skalkami a špatí ho len zvalený rázcestník. Z diaľkových výhľadov musím spomenúť hlavne nízkotatranský hrebeň končiaci Chochuľami, ktorý ma priam vyzýva na prechod. Nad rozložitou Skalkou stále provokačne vykúka Ďumbier. Osobne ma však priťahuje krásny kotol v závere Lomnistej doliny tvorený Chabencom, Skalkou a Žiarskou hoľou, z ktorého sa ozýva šum vodnej masy. Bohužiaľ, z počasia som stále sklamaný, lebo početné mraky tienia okrem iného aj hlavný objekt môjho záujmu, ktorým je samozrejme cieľová Skalka. V dôsledku toho je fotograficky menej atraktívna. Nič s tým však nenarobím a musím pokračovať v putovaní.

Happy ending na Skalke

Hoci koncový bod dnešného programu je na dohľad, v reále ma od neho delí ešte jedno bezmenné sedlo (1783 m). Musím tak 60 metrov klesnúť, aby som mohol následne 200 m vystúpiť. Skalka svoju kožu nepredá lacno. Napriek veľkej únave si ale okolité vysokohorské prostredie vychutnávam. Skalky, brusnicové kríčky, hrdzavá tráva, tým všetkým sa kľukatí úzky chodníček. Krajinu občas osvetlí podvečerné teplé svetlo a tak posledné výškové metre zdolávam s úsmevom na perách. Terén sa pomaly narovnáva a pozvoľna konečne dorážam zmordovaný, ale šťastný na plošinatý vrchol Skalky (1980 m). Zavýskam na znak víťazstva a hľadám vhodné miesto na zloženie batohu. Čas pokročil a tak vyberám fotonáradie a začínam sa venovať svojej obľúbenej činnosti.

Po veľmi dlhej dobe opäť nasávam atmosféru horského večera. Napriek neistému počasiu počas dňa má všetko šťastný koniec, i keď mraky stále clonia a svetlo neprekresľuje hory, ako som čakal. Postávam na balvanoch rozhádzaných na vrchole a pozorujem klesanie slnka za kontúry Veľkej Fatry. Zelenavo-hrdzavá tráva chytajúca vplyvom nízkeho slnka teplé farby a do toho ticho a chlad vytvárajú akúsi predzvesť pomaly sa natláčajúcej jesene. Skalka umožňuje skutočne excelentný kruhový výhľad a tak moje oči putujú od masívu Chochúľ nízkotatranským hrebeňom až po rozložitý Chabanec, odkiaľ zavše počuť hlasy horalov, smerujúcich na útulňu Ďurková. V diaľke slabo vidieť Krivánsku časť Malej Fatry a Veľký Choč.

Po zachytení západu slnka ešte stíham pár záberov okolitých hrebeňov oblizovaných poslednými zábleskami slnečných lúčov. Konkrétne v popredí spojovací hrebeň smerujúci na Kotliská v hlavnom hrebeni alebo vzdialenejší hrebeň Bôrov. Bohužiaľ, obrovitým masívom Chopku a Ďumbiera slnko nevenuje toľko pozornosti a sú dosť tienené, no pohľad na ne je vďaka ich blízkosti i tak veľkolepý. Celkom vzadu vidím legendárnu Kráľovu hoľu. Na severnom horizonte sa Tatry len teraz dostávajú zo svojho oblačného zovretia. Slovenské rudohorie sa taktiež ukladá na spánok. Namáhavý, ale krásny deň končím chutnou večerou a sediac na mäkkej tráve pozorujem hviezdnatú oblohu. O chvíľku tvrdo usínam, keďže ránko prichádza v lete veľmi rýchlo.

Opakujúce sa ranné sklamanie

Lenže tak ako som sa večer tešil, tak som teraz sklamaný. Ráno v oblasti Skalky je totiž také moje typické. Čiže hustá hmla, vlhko, vetrisko a chlad, o nejakom fotografovaní východu slnka môžem iba snívať. A pritom predpoveď bola priaznivá. Šomrajúc obchádzam ešte viacero miest, aj kúsok pod vrcholom, ale nezostáva mi nič iné, len sa zmieriť s osudom. Foťák hádžem do brašne a v závetrí si dávam rýchle raňajky. Počasie sa nemení a nemá zmysel čakať na zázrak. Vyberám sa preto spojovacím hrebeňom na Kotliská. Najprv prudko klesám do sedielka, pričom po oboch stranách sú strmé trávnaté zrázy. Hmla sa na chvíľu pretŕha a konečne vidím ďalej než na nos. Pohľad do amfiteátra Lomnistej doliny je v týchto podmienkach zaujímavý, s touto pokrývkou pôsobí ešte uzavretejšie. Zakrátko v hmle registrujem v blízkosti chodníka päticu kamzíkov, ale zbytočne ich nestresujem a nechávam ich pásť sa. Za malý okamih stojím pri rázcestníku pod Kotliskami.

Všetko je tu rovnaké a jediný rozdiel je len v tom, že som sa ocitol na hlavnom nízkotatranskom hrebeni. Cvakám rázcestník a pokračujem červenou značkou smer Krížske sedlo. Šliapem širokým a značne rozbitým kamenistým chodníkom, aký to rozdiel oproti doterajším prtiam. Búrlivý studený vietor neustále doráža a preto bez prestávky klesám nižšie. Míňam sa s prvým dnešným turistom a na severe si opäť všímam asi 15-člennú čriedu kamzíkov. Ako strácam ďalšie výškové metre, dostávam sa pod mraky, ktoré vytvárajú akúsi strechu sediacu na hrebeňoch hôr. Otvárajú sa mi prvé serióznejšie výhľady hlavne do južnej Vajskovskej a severnej doliny Paludžanky (Krížska / Dúbravská dolina) a na Liptov. V Krížskom sedle po nájdení závetria si sadám do trávy a oddychujem. Počas tejto doby prechádzajú okolo viaceré skupinky hrebeňovkárov obomi smermi. Keďže sa však počasie neumúdruje a mne sa nechce vzdorovať živlom na hrebeni, rozhodujem sa pokračovať na Srdiečko modrým traverzom. Láka ma tam hlavne vidina závetria.

Do kraja, kde sa medveď pasie

Čas pozvoľna plynie a preto zdvíham kotvy a opúšťam hrebeňové partie. Že sa týmto smerom uberám ako jediný, mi ani nie je čudné, je to akýsi štandard. Všetci ostatní šliapu síce atraktívnejším, ale zamračeným hrebeňom. V bezvetrí a absolútnej samote si tak môžem naplno vychutnávať všetko, čo miestna krajina ponúka. Sú to predovšetkým pekné výhľady na rozsiahle zelené trávnaté pláne pod vrcholmi Poľany a Kotlísk, ktoré sa dostali z oblačného zovretia. Naproti tomu susedná Skalka so strmými skalnato-kosodrevinovými svahmi je stále prikrytá perinkou. Fascinujúci je pohľad do jej mohutných kotlov, ktoré sporadicky osvetlí zblúdilý lúč slnka. Vykračujem si úzkym chodníčkom a pochutnávam si na čučoriedkach, ktoré sú všade navôkol. Postupne sa vnáram do kosodreviny a v nej môžem šliapať len rovno za nosom. Skalka neustále priťahuje moje oči a tak si všímam, že sa konečne odhalil jej vrchol. Pomaly sa posúvam vpred a obzerám si bočný hrebeň Pálenice so smrečinami vyklčovanými vo veľkom. A zrazu to prichádza.

Na chodníku asi 200 metrov predo mnou je podivná hnedá guľa, z ktorej sa vykľuje medveď pravdepodobne pijúci z potoka. Ihneď zastavujem a analyzujem situáciu. V kosodrevine nemám žiadne manévrovacie možnosti a návrat späť je absurdný. Takmer po špičkách kráčam vpred a dúfam, že bude možnosť obchádzky, lebo môj šiesty zmysel mi nahovára, že pôjde stále po chodníku oproti mne. A stretnutie zoči-voči na malú vzdialenosť nesmiem dopustiť. Po chvíli "koska" predsa poľavuje a ihneď mierim hore lúkou, kde zastavujem, aby som skontroloval situáciu. A stalo sa presne, čo som čakal. Stojí na zadných labách v mieste, kde som odbočoval a pozerá priamo na mňa. Takmer ani nedýcham a bez pohybu kukám naňho. Medzi nami je asi 15 - 20 m kosodreviny. Má krásnu zlatohnedú srsť a je naozaj veľký. Hoci mám foťák na krku, myšlienku naň ihneď zavrhávam. Pozeráme na seba asi 10 sekúnd, počas ktorých mi hlavou prebleskli všetky odporúčania pri takomto strete. Potom zrak odvraciam a opatrne pokračujem v obchádzke. Zároveň dúfam, že ma nepôjde opáčiť, lebo som stratený. Napäto schádzam späť na chodník a môžem si vydýchnuť. Zisťujem, že je ďalej a znova sa kŕmi čučoriedkami. Teraz štartujem foťák, hoci krásavec je priďaleko. Do tretice sa mi tak podarila pri strete s medveďom aspoň dokumentačná fotka. No hlavný je silný zážitok a ten mi nikto nevezme.

Príchod do civilizácie

Cupkám ďalej a mimovoľne sa pri tom obzerám všade navôkol. Postupne sa objavujú prvé smreky a blížim sa k lesu. Oproti idú traja turisti, ktorých upozorňujem na macka a po chvíli sa so mnou lúčia aj s nachystanou kamerou v ruke. Vchádzam do lesa, kde sa zakrátko ocitám na rázcestí zvanom Drevenica pod Derešmi (zaniknutý objekt). Nezdržiavam sa a pokračujem modrou značkou tajomným smrekovým lesom. Je nádherný a opäť si to užívam posilnený predchádzajúcim zážitkom. Keď les zredne, tuším sedlo Príslop, čo sa mi po chvíli potvrdzuje. Pri tabuľkách si sadám do trávy a dávam si občerstvovaciu pauzu. Zároveň ešte očkom mrknem na Skalku a symbolicky sa s ňou lúčim. Vyhrievam sa na slniečku a užívam si nové výhľady.

Ako tu tak posedávam, okolo prechádzajú ďalší turisti, veštiaci blízkosť civilizácie. Spomínam, ako som sa tu ocitol pred pár rokmi po prechode hrebeňa Pálenice, ktorej vrchol sa dvíha priamo predo mnou. A pokračoval som tak ako aj dnes smerom k hotelu Kosodrevina. Traverzový chodníček ma vedie popod masív Derešov a na niekoľkých miestach skackám cez potôčiky stekajúce do údolia. Vychutnávam si pohľad na Ďumbier a masív Veľkého Gápľa s vysychajúcimi smrekmi. Míňam odbočku žltej na Chopok a za zvyšujúceho sa turistického ruchu onedlho stojím pri novej budove lanovky na zmienený, vari najznámejší nízkotatranský vrch. Oproti doterajšiemu tichu na mňa okolité civilizované prostredie pôsobí ako bzučiaci včelí úľ. Preto radšej pokračujem zostupom po žltej značke, najprv popri zjazdovke a zakrátko tmavým lesom. V ňom sa ešte naposledy započúvam do relatívneho ticha, aby som sa zrazu vykotúľal v ďalšom rušnom areáli zvanom Srdiečko. Tu si dávam neskorý obed a pri podzemnom parkovisku vyčkám na autobusový odvoz. Pri rezaní ostrých zákrut v Bystrej doline začínam bilancovať zážitky uplynulých dvoch dní.

Záver

Úspešne som absolvoval prechod bočným hrebeňom dominantnej Skalky a spoznal tak nové končiny. Aj keď počasie tentokrát príliš nespolupracovalo so všetkými fotografickými úmyslami, v konečnom dôsledku o nič nejde a aspoň je dôvod vrátiť sa. Skalka si to rozhodne zaslúži. No najviac budem isto spomínať na blízke stretnutie s pánom slovenských hôr, ktoré napriek prvotným odhadom dopadlo šťastne a je z toho silný zážitok. Veď medveďa nestretávam každý deň. A fotografia je len čerešničkou na všetkom a zároveň splnením malej túžby.

Diskusia
Skalka - stretnutie s medveďom 04/09/16 20:48 37 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Skalka - stretnutie s medveďom Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami. 14/08/16 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Otrhance - keď hory rozprávajú... Každý z nás chodí do hôr, aby spoznal krajinu, oddýchol si alebo aby zažil niečo výnimočné. Nie som v tomto iný a úplne najradšej tieto dôvody kombinujem. Na to, aby som túru označil za špecifickú či inú než ostatné, musím mať šťastie na výber lokality i podmienky. Jednoducho povedané, musím mať pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Vtedy sú zážitky najintenzívnejšie a rád na ne spomínam aj s odstupom rokov. V horách som prežil všeličo, ale jednu túru mám na pomyselnom prvom mieste. Je najvýnimočnejšia, priam až životná. A práve o nej by som vám chcel porozprávať. 14/03/16 Martin Baniari Západné Tatry
Túra Z Prielomu Hornádu na Gačovskú skalu Slovenský raj mám mimoriadne rád. Kraj roklín, tiesňav a vodopádov je úplne odlišný od všetkých ostatných slovenských pohorí. Od mojej prvej serióznej túry uplynulo mnoho rokov, počas ktorých som sa sem neustále vracal. Môžem povedať, že som prešiel takmer všetky tunajšie značkované chodníky. No nenavštívených lokalít mi predsa len zostalo ešte viac než dosť. Štúdiom mapy sa mi podarilo prepojiť niekoľko "bielych" miest a z výslednej trasy som nadšený. Okrem iného aj preto, že sú v nej zahrnuté posledné chýbajúce rokliny či jedno dávno vyhliadnuté výhľadové bralo. Vznikol tak prechod zo severu na juh, pre uskutočnenie ktorého som si vybral začiatok jari. 13/09/15 Martin Baniari Slovenský raj
Najnovšie články na titulke
 
MTB Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách. dnes Palo "Axel" Gomboš Vihorlatské vrchy
Recenzia Stan Mountainsmith Mountain Shelter LT Vlastný stan má nesporné výhody – nezávislosť na ubytovaní v chatách, malý kúsok útulného priestoru, ochranu pred vonkajšími podmienkami... Prakticky jediná nevýhoda je v hmotnosti navyše. Pri rozhodovaní o výbave na dvojtýždňový prechod Korzickej GR20 som vyberal čo najľahší model. Nakoniec padla voľba na niečo, čo kamarát nazval „plachtička proti slnku“. Ako sa neskôr ukázalo, touto funkciou neoplýval, zato ostatné funkcie zvládal nad očakávanie. Rozhodol som sa preto po viac ako 40 nociach v najrôznejších podmienkach spísať skúsenosti s týmto typom stanu, v nádeji, že tým uľahčím iným rozhodovanie. včera Miroslav Vanek Stany a spacie vaky
PR Legíny vylepšené pre turistiku V meste, ale aj za jeho hranicami sa legíny stali všadeprítomnou súčasťou outdoorového životného štýlu. Úspešne vyšli z telocvične a uplatnili sa aj pri rýchlych aktivitách v prírode, pretože sú pohodlné, univerzálne a ľahké. Legíny sa dokonca stali bežnou súčasťou výbavy mnohých účastníkov populárneho viacdňového trekingového podujatia Fjällräven Classic. 28/03/17 sponzorovaný článok Oblečenie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Skalka - stretnutie s medveďom 04/09/16 20:48 37 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1980 m n. m.

    • min: 625 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1705 m

    • klesanie: 1120 m

  • Vzdialenosť
    • 20 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 17.08.2014

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8649 ° SŠ
      dĺžka: 19.5274 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.92469 ° SŠ
      dĺžka: 19.60257 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.9292 ° SŠ
      dĺžka: 19.5188 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Skalka (bivak)

  • Voda
    • Vajskovský prameň pod Krížskym sedlom, potôčiky pod Derešmi

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Podbrezová (vlak, bus) - Dolná Lehota
      Črmné (bus), Srdiečko (bus) - Brezno (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1447 ľudí
1.84 (1.27)