Extra Cancák a 20 rokov v ňom
Poslednú júnovú sobotu 2016, som po návrate z túry, dopísal poslednú stránku môjho piateho Cancáku (Wanderbuchu, turistického zápisníka). Pri prvom zápise do nového, v Dolomitoch, som si to ešte neuvedomil, ale po návrate domov, mi to s prispením manželky, došlo. Dcéry sa nám zo zahraničia občas dlhšiu dobu neozývajú, tak potom hodí očkom na Facebook, či sú aktívne. Od mladšej mi preposlala fotografiu, kde som s ňou pred dvadsiatimi rokmi vo Švédsku, na Expedícii Biele noci 1996. Chcel som si pripomenúť mená ľudí, čo sú na fotografii, a tak som siahol do knižničky po Cancák č. 1. A vtedy mi to pri pohľade na prvý zápis z 16. júla 1996 došlo. Práve ubehlo 20 rokov, čo som si založil prvý Cancák a to pri príležitosti prvého vandru do zahraničia!
Samozrejme, turistike sa venujem snáď odjakživa. Prvý vander som absolvoval so spolužiakmi z priemyslovky, s manželkou i dcérami sme trávili dovolenky v horách, s mladšou od jej ôsmich rokov sme chodili na vandre, no Cancák som si neviedol. A tak veru mnohé z toho, čo sme zažili a je to zachytené i na fotkách, je dnes obostreté závojom neurčita. Práve prvý vander do zahraničia a vlastne výzva vedúceho, Eda, ma nakopla, aby som si Cancák založil. A tak listujem v 20-ročných zápiskoch, neskôr priberám kroniku Biateca a spomínam na časy, keď sme boli ešte relatívne mladí a mnohé veci boli pre nás neznámymi.
Pred expedíciou som nemal poriadny stan, nepremokavé oblečenie, spacák len mnou ušitý z celtoviny, varič len na tuhý lieh. Začal som navštevovať športové predajne, výstavy a vnikať do tajov outdoorovej vybavenosti. Stan Pinguin som napokon, za na tú dobu nekresťanské peniaze, kúpil od firmy Yak & Yeti, sídliacej na Patrónke. Nikdy som kúpu neľutoval. Má dve rovnako veľké absidy a neváži ani tri kilá. Nikdy nepremokol a dvaja v ňom môžu pohodlne existovať.
Bundy a nohavice od slovenskej firmy NyNa, lebo na goretexové som nemohol ani len pomyslieť. Keď sa manželka nevydržala dívať, aké sú špinavé a oprala ich, vnútorná fólia, zabezpečujúca nepremokavosť, sa zošúpala. Vedeckým bádaním som zistil, že štyri tabletky tuhého liehu, privedú do varu 1 liter vody. Keď som si to prepočítal, tak som zistil, že by som v ruksaku niesol snáď dve kilá tuhého liehu a kúpil si plynový varič. Rozhodol som sa pre Kolibrík. Stojí na zemi a s bombou je spojený hadičkou. K tomu štyri 250-gramové kartuše. Aj tak sme zväčša varili na ohni prírodnom alebo v pieckach, ktoré boli vo voľne prístupných útulniach. Za 17 dní som pri varení dva razy denne pre dvoch ľudí a preváraní 4 litov vody, spotreboval dve kartuše.
Pod spacáky sme používali šesťkomorové nafukovačky, ktoré sa vyfúknuté skladali do obalu veľkosti zošita A4. Ventilky sa časom odtrhli a bolo ich treba nosiť v osve vrecku. Po pár rokoch komory prepúšťali cez povrch a často som sa zobudil, že spím len na troch komorách. Na jedenie sme si zobrali vojenský, tehlový chlieb, Vlanar, sáčkové polievky, sušené mlieko, pudingy, práškovú zemiakovú kašu, ryžu vo varných sáčkoch, poľovnícku salámu, sardinky, klobásy, sušené hrozienka. Vodu na pitie i varenie sme brali z rieky a preváral som ju. Poniektorí do nej dávali tabletky na dezinfekciu vody, iní Savo či manganistan draselný. My sme problémy nemali, oni zväčša áno.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Po prvýkrát v živote som sedel v raftovom člne, kúpal sa za polárnou kružnicou v rieke a o druhej v noci sedel pred stanom a čítal si pri dennom svetle. Toľko komárov, ako v NP Muddus som v živote nezažil a verím, že už ani nezažijem. Vďaka kolegovi rybárovi, sme mali so sebou krém Szuka. Bol vynikajúci, komáre sa zastavovali snáď 5 cm pred telom. Len sa nesmel dostať na bundu, lebo by ju vraj rozpustil. Teda asi to bolo dobré svinstvo, ale účinné.
Mená prístavov v Poľsku a Švédsku, mená staníc, kade sme išli vlakom z Malmö až do Galivaree, meno rieky Rane, ktorú sme splavovali i miesta, ktoré sme pritom minuli, kade sme putovali v NP Muddus, cestu autobusom cez Švédsko do Štokholmu a čo sme videli v ňom. To všetko som si osviežil v pamäti pomocou zápiskov v Cancáku. Čo by som si bez neho vybavil pri prezeraní fotiek po toľkých rokoch? Nemali sme so sebou mobily, vysielačky, výškomery, GPS mašinky a predsa sme sa vždy zišli na predpokladanom mieste. I keď pri plánovanej výmene raftujúcich s pešiakmi, musel vedúci ísť do NP a hľadať pešiacku skupinu. Čelovku sme nepotrebovali a ani som ju nevlastnil. Mal som obyčajnú šulcovú baterku. Krokomer mechanický, dnes mi trasu zapisuje Lokus Pro rovno do mapy v tablete a vytvára mi graf. Oblečenú som nosil flanelovú košeľu, obyčajné menčestráky a na nich šušťákové ochranné návleky. Do člna som nosil plátenné tenisky a do lesa celokoženné Popradky. Fotil som na klasický farebný film a vyfotil som tri filmy, čiže 108 záberov. Dnes spravím na obdobnom vandri aj 1 700 záberov.
Nuž som si z knižnice vybral všetkých päť Cancákov a keďže pri zapísaní si na poslednú stranu lepím tzv. Cancákové suma sumárum, mohol som začať bilancovať dvadsať rokov. Mali rôzne obdobia - woodcrafterské, zakladanie a šéfovanie turistickému oddielu Bjatek, pochod okolo Slovenska po hranici, spájanie prechodom rôznych bodov na Slovensku, rozhľadňové...
Zapísal som 978 strán, získal do nich 1 427 pečiatok. Počas 1 793 dní som prešiel v 36 krajinách 28 729,12 km. Najdlhší vander trval 23 dní – do Nepálu. Pod stanom som spal 162 nocí. Mám tu názvy všetkých cestoviek, s ktorými som za roky vycestoval do zahraničia, mená chát, hotelov, kempov, trampských flekov, útulní, kde som prespal. Popisky trás, kade som išiel, mená kopcov, na ktoré som vystúpil. Viem aké bolo počasie počas túry, kedy som začal nosiť a aké vibramky, kto so mnou bol alebo aspoň počet ľudí, ak bola väčšia skupina. Od roku 2003 vlastním digitálny fotoaparát a používam ho ako fotografický denník. Fotím veľa, ale potom, spolu s údajmi z Cancáku, som schopný si vybaviť akúkoľvek túru aj spred desiatich rokov. Používam klasický A5 zošit s tvrdými doskami, ktorý dávam do zatváracieho sáčku a ten do vrecka ušitého zo zrebného plátna a zatváraného zipsom. Každý, kto ma len trošku turisticky pozná, vie, že vždy po skončení túry si sadám k Cancáku a zapisujem okamžite dojmy z trasy. Nech bola akokoľvek dlhá, či lialo alebo pražilo slnko. Hoci prvý článok o vandri vo Veľkej Fatre mi uverejnil časopis Tramp v roku 1995, práve vďaka zápiskom v Cancáku sa mi dobre píše pre Hiking. Nie vždy má totiž človek chuť a ako hovorím, slinu, aby písal hneď po návrate z túry. No a o pár mesiacov je vybavovanie si podrobností vďaka Cancáku i fotodokumentácii oveľa ľahšie.
Pri písaní prvého zápisu do Cancáku č. 1 mala mladšia dcéra 12 rokov. Dnes má sama 20-mesačného syna. V Cancáku č. 5 je už s ním pár zápiskov, aj keď na túrach bol ešte nosený. Pevne verím, že Cancákov, ktoré ešte zapíšem, mám pred sebou aspoň ďalších päť. A že od č. 7 budem písať zážitky, ako vnukovi ukazujem vlasť jeho mamy z vrcholkov kopcov, na ktoré vyšliape sám. Snáď potom napíšem druhý diel knižky Slovensko v srdci a v nohách.
