A vtom niekto z partie zahlásil: „A chalani, čo keby sme išli za nimi?“ A to kam, prosím ťa?“ „No ja viem, že by mali byť tento víkend na stanovačke na Dubníku.“ „Na Dubníku? To by sme tam naozaj mohli ísť za nimi.“

Dubník pri Starej Turej je jazero, ktoré bolo v tej dobe vo veľkej móde. Jednoducho, kto nebol na Dubníku stanovať, nebol žiadny čundrák a turista. Blaváci chodili na Škarbák a my, Záhoráci, na Dubník. Mal som 16 rokov, prvú frajerku zo ZŠ a pár čundrov za sebou. Rovnako ako aj moji kamaráti. A tak nebolo pre nás vôbec ťažké okamžite sa rozhodnúť , že hneď zajtra vyrazíme. Bujza st. poznal vlakové spojenie, pretože chodil na Myjavu do školy, Koška mal doma jeden veľký stan s podsadou (úžasná novinka), kde by sme sa mohli všetci zmestiť a dohovorili sme sa, že každý si zoberie jesť to, čo dokáže doma zobrať. „No a v čom budeme variť?“ „Ja mám doma skautský kotlík, tak by som ho mohol zobrať,“ prehlásil som. A bolo rozhodnuté. Stretnúť sme sa mali ráno o deviatej na železničnej stanici.

Na počudovanie sme sa stretli. Kúpili sme si študentské lístky na vlak a už sme aj frčali. Keď sme prišli na Starú Turú, čakal nás dlhý presun k Dubníku. Hlavný problém bol v tom, že Koškov stan vážil asi 10 kíl, a tak sme ho niesli po dvojiciach a trpeli ako psi. Avšak myšlienka na naše frajerky nás hnala cestou-necestou a nakoniec sme o hodinu boli na mieste. Našli sme si pekný „flek“ pri vode, nanosili drevo, čo-to zjedli, naladili gitare a išli vyhľadať naše kočky. Jednoducho – klasika. Netrvalo to dlho a našli sme ich. Dohovorili sme sa s nimi, že večer prídu k nášmu ohňu a že budeme hrať, spievať a tak...

Deň sme strávili pri vode. Peňazí sme nemali, a tak sme sa držali mimo reštaurácie. Pili sme len sypaný čaj s kyselkou a cukrom a kyselka nás tak nadúvala, že by sme si mohli nafúknuť hoci aj vlastnú vzducholoď. Lenže situácia nebola príliš dobrá, lebo niektorí z nás akosi pozabudli na zásoby jedla a hoci sme si cestou zo stanice riadne obzreli okolité polia, nikde sme nevideli nasadené zemiaky ani kukuricu. Družstevníci dobre vedeli, že by im to rekreanti na Dubníku zožrali ešte na koreni. A tak sme nakoniec urobili inventúru našich zásob a dopadlo to biedne. Mali sme asi toto: polovicu dvojkilového chleba, malý pohár domácej masti, pohár jahodového džemu, soľ, pol kila cukru, sypaný čaj, dve kocky gulášovej a dve kocky hrachovej polievky, dve kocky lisovanej melty s cukrom, jeden lanšmít (čínsky), malú konzervu Sertéšmajkrému (dnešná Majka), dve cibule, 10 cm slaniny a jedno kilo ryže. Pre päť večne hladných pubertiakov to bolo asi tak na jedno dopoludnie. No a my sme z toho chceli žiť štyri dni. Bolo jasné, že musíme vytvoriť nejakú taktiku, aby sme to vydržali. Urobili sme si inventúru aj vo financiách, ale keď sme si odpočítali cenu za spiatočné lístky na vlak, tak sme boli takmer na dne. Rada starších rozhodla, že si kúpime iba tri spiatočné lístky a nejako sa domov pretlčieme. A tiež sme sa dohodli, že musíme prekontrolovať naše priateľky, či by sme sa s nimi nejako nepretriasli až do nedele. Napokon sme vytvorili tzv. „kultúrnu úderku“, ktorá spočívala v tom, že sme si zobrali gitary a na pláži sme hrali a spievali, a to najmä, vtedy super obľúbenú Dajánu a Ave Máriu, beatlesoviny s odpočutou „pravou angličtinou“, ako napr.: "Džez maj špirihome istamči“ a podobné hity z rádia Luxemburg. No úžasná sila, to vám teda poviem. A všetkých, ktorí sa „chytili“ sme pozvali k nášmu ohňu s tým, že by aj mohli niečo priniesť, lebo inak budeme musieť od hladu odísť domov. Jednoducho – kultúrne vydieranie. Ale mali sme úspech.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Večer bol bezchybný. Čo-to sme dostali k jedlu, niečo sa popilo, vystískali a vybozkávali sme naše pekné a milé frajerky a napokon sme sa všetci potlačili a zaspali v stane. Ale prišlo nové ráno a my sme opäť potrebovali jesť. Navarili sme gulášovo-hrachovú polievku z kocky (jedli ste niekedy gulášovo-hrachovú polievku?), ale nebolo chleba, a tak to bola bieda. Čo sa dalo, to sme zjedli a keď prišiel večer, zistili sme, že nám zostala iba cibuľa a ryža. A čo teraz? A tak sme sa opäť vybrali za našimi kamarátkami a frajerkami, lenže tie už tiež mleli z posledného. Hovorili: „Chalani, my už takmer nič nemáme, iba dve konzervy (1/2 kila) bravčového mäsa, žiadny chlieb, a to je ako nič.“ A vtom hovorí Koška: „Čo? To že je nič? To je náhodou úplne super, my máme kilo ryže a cibuľu. Uvaríme ryžu, zamiešame do toho konzervy a budeme mať fajnové jedlo. Nebojte sa babule, kilo ryže a dve konzervy nasýtia aj rotu vojakov (samozrejme menšiu)."

Tak sme sa vrátili na naše táborisko, vzdialené asi 100 m od našich frajeriek. No a pustili sme sa do varenia. Koška sa spýtal: „Kto vie variť ryžu? Nikto? No tak sa z toho predsa neposerieme, veď to nemôže byť žiadna veda. Urobíme to ako s cestovinami. Dáme variť vodu a keď bude vrieť, tak tam nasypeme ryžu a budeme ju ochutnávať a variť až pokiaľ nebude mäkká.“

A tak sa aj stalo. Môj ťažký medený skautský kotlík sme naplnili do dvoch tretín vodou z jazera (no a čo, veď sa prevarí), rozkrájali nahrubo dve cibule, pridali soľ a keď voda zovrela, nasypali sme tam celé kilo ryže. No a poctivo miešali, aby sa vraj ryže nepripálila. A stále sme „koštovali“. Po chvíli sa voda medzi ryžou vytratila, vsiakla, ale ryža bola stále ako olovené broky. Len chrúmala medzi zubami a nechcela sa stále uvariť. A tak sme priliali zasa vodu a varili ďalej. Pomaly sa stmievalo, a ryža nie a nie sa uvariť. Koška už bol poriadne vytočený a odmietol ryžu ďalej miešať a povedal nám, že ryža musí sama „dôjsť“, len ju musíme nechať prikrytú a odstaviť od ohňa. V podstate sme s tým všetci súhlasili, lebo sme aj tak prd vedeli, a tak zasa doliali vodu, milú ryžu nechali v kotlíku na palici nad ohňom, nech si pomaličky „dochádza“, a my sme tiež odišli za frajerkami. Dievčatá sa síce čudovali, že sme prišli bez ryže, ale keď sme ich uistili, že to „máme pod kontrolou“ a že sa ryža potrebuje ešte pomaličky dovariť, boli pokojné a vyrovnané. A potom, asi po polhodine či viac, Koška povedal: "Idem pre ryžu, otvorte konzervy.“ Otvorili sme dve polkilové bravčové konzervy, voňavé a žiadostivé, mámivé a neuveriteľne chutné a čakali na Košku, aby sme si mohli urobiť úžasné rizoto, ktoré by nás nasýtilo. Lenže potom sa z tmy vynoril Koška. V ruke držal lyžicu, ktorá bola zastrčená v ryži v kotlíku tak, ako ju tam pred odchodom zabodol a na lyžici visel celý kotlík plný rozvarenej, stuhnutej, spečenej a nepoužiteľnej ryže. Koška na nás chvíľu mlčky pozeral ako Drakula na karpatské panny a potom povedal: „Je to totálne spečené a úplne na hovno. Ani lyžica sa nedá vybrať. Nejaký hajzel nám asi priložil pod kotlíkom, lebo inak to nie je možné.“

Babule pozerali ako divé, báli sa niečo povedať a aby zmiernili vážnosť situácie, tak sa snažili aspoň niečo z kotlíka dostať. Ale bolo to márne. Obsah bol dokonale rozvarený a potom spečený a ani lyžicu sa nám z neho nepodarilo vydolovať. Potom sa Koška tak rozpálil, že drapol kotlík za lyžicu a mohutným oblúkom ho od zlosti zahodil až do jazera. Šupa to bola poriadna. Všetci rybári v okolí zaznamenali prudký výbuch a pre istotu znovu vymenili svoje návnady. Ja som len s hrôzou pozoroval, kde sa ponoril môj vzácny skautský medený kotlík. Večer už sa nedal zachrániť. Bravčové konzervy sme zjedli s Marína keksami a s Tatrankami a zapili planým čajom. Chvíľu sme si zahrali, čo-to zaspievali a išli hladní spať.

Ráno, prv než ostatní vstali, už som bol na táborisku dievčat. Hneď na druhý ponor som kotlík našiel. Celonočným pôsobením vody sa ryžový spečenec vyzerajúci ako lietajúci tanier aj so zapečenou lyžicou akoby s anténou, z neho uvoľnil a kotlík bol úplne v pohode. Vrátil som sa do nášho tábora, kde sa budila naša banda. Zbalili sme sa a, hladní ako trestanci, pobrali sme sa cez celé mesto na stanicu a odcestovali domov. A ja som si prisahal, že sa musím naučiť variť ryžu v akýchkoľvek podmienkach. A aj som to dokázal. Viem, že dnes, keď je toľko možností, len málokto bude variť ryžu na cestách. Je tu sušená zemiaková kaša, ktorá je výborná, je tu humus, celkom slušná vec a sú tu aj iné obilniny. Ale ak pôjdete na expedíciu či na dlhší vander, určite sa vám bude hodiť, že ponesiete malú hmotnosť a večer sa dobre zasýtite. Ryža je ideálna. No a tu máte môj recept.

Pre tri (hladné) osoby potrebujete: Trojdecový hrnček (plecháčik) ryže. Uprednostňujem ryžu tzv. guľatozrnnú. Do ešusu či inej nádoby dám nejakú masť, olej či tuk z konzervy, ale nie je to nutné (môžete variť úplne suchú, nemastnú ryžu). Na tuk odporúčam nakrájať cibuľu, ale tiež nemusí byť, ak nemáte. Až sa tuk rozohreje a cibuľa trošku na masti podusí, vsypeme ryžu (kašlite na premývanie, nie je to vôbec potrebné), premiešame s tukom, posolíme a zalejeme vodou v objeme rovnakom, ako mala surová ryža, t. j. v tomto prípade tri deci a plus asi jedno deci vody naviac. Ak varíte dlhozrnnú ryžu, pridajte ešte o deci vody viac. Naozaj pomaličky varte na variči alebo ohni prikrytú ryžu, nikdy nemiešajte. Až voda zovrie, kontrolujte, aký je stav v ešuse. Keď ryža vodu tzv. „vypije“ a voda sa stratí z povrchu, odstavte ryžu z variča či ohňa a ešus zabaľte do nejakej handre a potom ho celý obaľte spacákom, aby bol v teple a nechajte ho asi 15 minút, aby ryža “došla“. Potom až prídete domov, sadnite si k počítaču a posielajte mi ďakovné emaile za úžasnú ryžu, ktorú ste si vychutnali a ktorú som vás naučil variť.