Túra

Z Hrabova do Vlkolínca

01. 09. 2016
Vlkolínec, mestská časť Ružomberka, je malá podhorská osada na južnom svahu jedného z výbežkov liptovskej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry v nadmorskej výške 718 metrov. Tunajšia pamiatková rezervácia ľudovej architektúry je od roku 1993 zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Tabuľku s jej názvom míňame často cestou medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom. Veľakrát som mala chuť odbočiť, ale Majster čas... veď to poznáte. Teraz mám povinnosti v Ružomberku, ale až poobede. A tak mám trochu času. Vymyslím si prechádku z mesta do Vlkolínca, späť kvôli poobedným povinnostiam pôjdem lanovkou.

Trasa

Ružomberok, časť Hrabovo – Vlkolínske lúky – Vlkolínec – Malinô brdo – Ružomberok, Hrabovo

Hrabovo

Túru začínam na parkovisku vedľa údolnej stanice lanovky na Malinô brdo v doline Hrabovo pri Ružomberku. Hrabovská priehrada a jej okolie má veľa lákadiel, areál ponúka množstvo zaujímavých atrakcií, cyklochodníkom je možné sa dostať aj do Čutkovskej doliny. Jedna požičovňa bicyklov láka na zvýhodnenú cenu požičovného vrátane porcie bryndzových halušiek a piva či kofoly v kolibe U dobrého pastiera. Miesto na rannú kávu nájdem v hoteli Hrabovo, potom hodím batoh na plecia a hajde na žltú značku.

K Vlkolínskym lúkam

Pri rázcestí pod Kalváriou opustím asfaltku a vnorím sa do lesa. Kráčam po modrej značke. Po včerajšom výdatnom daždi je tu krásne sviežo, vlhko a voňavo. Vôňa je aj hríbová. Nájdem zopár modrákov. Les je miešaný, aj staré smreky či mnohé listnáče. Chodník má rôzny koberec, občas vystlaný starým lístím, občas vysypaný ihličím, občas akoby vyzametaný a obkolopený sviežou trávou či papradím. Na jednom mieste je množstvo malých stromčekov, možno 30 cm vysokých. Akoby tu veverička vysypala svoje zásoby semienok zo šišiek. Inde obchádzam skalu, ktorú tu niekto zabudol, keď upratoval bralá okolitých hôr. Chladné ráno sa pretepľuje, slnečné lúče prenikajú a posielajú svoj pozdrav do tieňov. Narazím na malý drevený kríž a sviečky okolo, je to na mieste, kde už lesný chodník opäť smeruje k asfaltke. Pýtam sa v duchu: "Tu? Kto? A prečo?" Chmúrne myšlienky odsuniem.

Prekrížim asfaltku a už som pri smerovníku Vlkolínske lúky. Je tu drevený prístrešok aj lavička a stôl zo starého kmeňa stromu. Vybalím sváču, termosku a foťákujem okolo. Vlkolínske lúky sú lúčnatým sedlom medzi Maliným brdom a Sidorovom. Vykročím lúkami hore a som trochu zaskočená. Čakala som rozkvitnuté lúky s krásne sviežou trávou a letnou kvetenou, veď pekne pršalo. A vidím pokosené lúky a na konci sa preháňa traktor a kosí hornú časť. Neubránim sa sklamaniu. Vpravo zavadím okom o ohradu a dedukujem, že to bude nejaká farmička. Áno je tu milý areál s názvom Mini ZOO Sidorovo. Pekné miesto na detské hry s možnosťou pohladiť kozičky, ovečky a pozrieť si vodnú hydinu, nechýba im ani malé jazierko. Keby tu bol Kubko, tak aspoň pol hodinku by sme tu určite strávili. Stúpam hore lúkou k rázcestníku Pod Sidorovom v nadmorskej výške 860 m.

Vlkolínec

Chodník po žltej značke do Vlkolínca vedie cez Vrchlúky, v minulosti boli lúky posiate senníkmi (štále) vlkolínskych gazdov, pásli sa tu ovce, kravy. Teraz je tu prístrešok, studnička, informačná tabuľa. Klesám dolu prudkou cestou, po chvíľke pomedzi stromy vidím prvé strechy. Vlkolínec napriek tomu, že vyzerá ako múzeum, je obývanou osadou. Má 20 celoročne žijúcich obyvateľov v 7 domoch, ostatné domy sú obývané sezónne.

Turista, slovenský i zo zahraničia, kráčaš po zemi, kadiaľ chodili stovky slovenských predkov v krpcoch a po domácky šitých kapcoch. Túto zem tlačili bosými nohami zástupy detí a žien od 14.storočia. Tadiaľto hore a dolu dedinou chodili aj stovky kráv, volov, oviec a len málo koní. Cestou na pašu popíjali z bystrého potôčka. Tu, Na jarku, ženy perú, umývajú riad celý rok po stáročia. A voda je stále čistá, lebo rýchlo stečie dolu strmou ulicou. Z oboch strán sú natlačené na seba obielené a pestro maľované drevenice. Všetky sú stavané priečne vo svahu v rovnakom štýle. Celá dedina bol jeden organizmus. Ľudia, ich zvieratá, obydlia, hospodárske budovy, sady, stromy, vtáčky, kostol a škola - to všetko bezprostredne patrilo dohromady.

Do osady vchádzam horným koncom. Na potoku sa krúti mlynček, atrakcia pre detváky. Krásne vymaľované dreveničky vzorne čakajú na cvakanie okoloidúcich fotoaparátov. Pri prvom dome ujko predáva obrázky. Stredom osady prechádza potok prameniaci pod svahmi Sidorova. V strede osady je studňa, kedysi bola jediným zdrojom pitnej vody. Neďaleká zvonica má rodný list z roku 1770, obitá je zvonku dreveným šindľom, je dvojpodlažná a šindľová strecha je ukončená krížikom. Zvonárka zvonila trikrát denne, ráno o šiestej, o dvanástej a večer, keď sa stmievalo.

V dolnej časti osady je múzeum - roľnícky dom, v čase mojej návštevy si záujemcovia mohli vyskúšať aj napr. tkanie kobercov. O drevenice sa treba aj dnes starať tak, ako to bolo kedysi. Na jar a na jeseň gazdinky opravovali opadané kusy hliny a vápeného náteru na drevách. Navrch natreli vrstvu vápna s farebnou hlinkou. Každá gazdiná si kupovala inú farbu hlinky, takže domy boli pestro maľované. Náter zvonka robili dvakrát do roka.

Keď sa človek na dolnom konci osady otočí späť, vidí kopec Sidorovo (1099 m) v plnej kráse, akoby chránil Vlkolinec. Tento vápencový masív s dolomitovým vrcholom bol z južnej strany holý a v slnečných lúčoch doslova žiaril, preto sa volal Žiar. Zalesnený bol až v 50. rokoch minulého storočia.

Prechádzajúc "hlavnou" ulicou si všimnem tabuľku s ponukou kofoly a iných "vspružovadiel". Stolčekoidný bufet obsluhuje staršia pani, nápoje má v chladiacej taške a na stolíku okrem bežných sladkostí dve krabice s koláčmi. Ponúka mi kapustový koláč vlkolínsky meteník alebo buchtu s lekvárom. Napriek úpeku volím oba, jeden do ruky a druhý do batoha. Vytiahnem termosku s čajom a obsadím lavičku na priedomí. Chrumkavý meteník zmizne veľmi rýchlo, určite niekedy upečiem. Buchtu si disciplinovane nechám na horšie časy a vykročím v ústrety spiatočnej ceste. Čas ma súri.

Na Malinô brdo

Stúpanie od konca osady je prudké, neviem, ako tadiaľto kedysi chodli vozy naložené senom a ťahané volmi či koňmi. Stretávam skupinku, dve mamky a šesť či sedem detí rôzneho veku, každé má v ruke nejaké huby a práve prebieha referendum, čo si z nich uvaria. Víťazí hubová polievka podľa receptu starkej. Naprázdno som oblizla nezbednú slinku. No príjemný pocit zostal.

Vraciam sa rovnakou cestou, na Vlkolínských lúkach prejdem vľavo okolo farmičky a vyjdem na asfaltku. Po pravej ruke mám chatu Skalka, o chvíľku hotel Malina. Na ním sú pekné vápencové skaly Haliny. Hore vidím nejakých mravčekov. Zastavím sa v bufete pod lyžiarskym svahom na kávičku, na terase si veľkou radosťou vybalím odloženú buchtu vlkolínskej gazdinky. V bufete si kúpim aj lístok na lanovku (jednosmerný 5,- €, spiatočný 7,- €). Viac času už nemám, tak rýchlo vybehnem k lanovke. Zbadám šípku na Haliny... nabudúce. Lanovka v lete premáva každú polhodinku. No sezóna v tunajšom bike parku je v plnom prúde, tak v čase obeda premávala nonstop. Nastúpim a vychutnám si cestu dolu. Výhľad je perfektný, Hrabovská priehrada, kopec Čebrať nad Ružomberkom a v pozadí Veľký Choč.

Záver

Na parkovisku rýchlo zmením imidž, vibramy za sandálky, spotené tričko za slušivú blúzku... a hor sa za povinnosťami. Určite sa do týchto končín musím vrátiť, vystúpiť aj na Sidorovo či Haliny, alebo sa do mesta vrátiť niektorou ďalšou turistickou značkou. Tak nejako, ako kedysi obyvatelia Vlkolínca chodili na trh či v nedeľu do kostola.

Zopár citácii som použila z knižky od Marcela Babána s názvom Drevená dedina Vlkolínec. Opisuje v nej život a zvyky v minulom storočí z vlastnej skúsenosti či z rozprávania starších.

Fórum 2 príspevky
Z Hrabova do Vlkolínca 03/09/16 08:48 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Zbojníckym chodníkom: Tiesňavy a Obšívanka Nedeľa po skončení vlaňajšieho autorského Hiking stretnutia sa ohlásila slnečným počasím. Výhľad z okna počas raňajok sľuboval krásny deň, no meteorológovia varovali pred silným vetrom na malofatranskom hrebeni. Mala som zabezpečiť odvoz a následný pickup Soni a Ľubovi, ktorí sa chystali na hrebeň. Vietor však zmenil plány, a tak sme sa všetci spoločne s Mirom vybrali na pre mňa neznámu vychádzku Zbojníckym chodníčkom cez Tiesňavy a Obšívanku. 06/07/20 Daniela Mäkká Malá Fatra
Recenzia Hrady pre deti - 1.diel Slovensko je krajina mimoriadne bohatá na hrady, tie čarovné miesta na kopcoch, kde je možné popustiť uzdu fantázii. Niektoré sú krásne zachované, môžeme na nich stráviť veľa času na zaujímavých prehliadkových okruhoch. Iné sú zakonzervované zrúcaniny, ďalšie iba ako zbytky dávnej histórie. Každopádne pre deti je to niečo magické a aspoň tie naše ich majú veľmi radi. Pre takýchto cestovateľov a ich rodičov je určená nová knižka z edície Výlety s deťmi z vydavateľstva DAJAMA. 23/06/20 Daniela Mäkká Mapy a knihy
Recenzia Retro Vysoké Tatry Aj vy radi listujete v knižkách, ktoré vám pripomenú niečo z minulosti, vaše spomienky sa rozbehnú a na tvári máte úsmev? Mne sa to podarilo nedávno, keď som s priateľmi pri prechádzke do Tatranskej Polianky v kaviarni Poliankovo narazila na novú publikáciu od vydavateľstva DAJAMA s názvom Vysoké Tatry - retro s podtitulom Socialistické Vysoké Tatry v rokoch 1948 až 1989. 18/12/19 Daniela Mäkká Mapy a knihy
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Hrabovník V severozápadnej časti Považského Inovca spája obce Kálnica a Beckov modrá značka. Súbežne je vedený aj Včelársky NCH Jozefa Miloslava Hurbana a jeho budovatelia okrem náučných panelov postavili prístrešok. Pravdepodobne ho nik nebude plánovať na nocľah, ale dá sa využiť ako útočisko pred nepohodou. dnes Michal Bukvai Považský Inovec
Recenzia Tretie vydanie turistických sprievodcov od Dajamy Klasický turistický sprievodca od vydavateľstva DAJAMA sa v tomto roku dočkal tretieho vydania. Posledné vydanie je z roku 2008, tak sa pozrieme na to, či a čo sa v sprievodcoch pomenilo. Nové vydanie sa týka Vysokých Tatier, Nízkych Tatier, Západných Tatier, Veľkej Fatry, Malej Fatry a Slovenského raja. Ďalšie pohoria sú stále dostupné v predchádzajúcich vydaniach. Dá sa kúpiť aj druhé vydanie uvedených pohorí. včera Soňa Mäkká Mapy a knihy
Túra Od Lunzer See k Mittersee a Obersee Nenáročná, hoci s drobcom trochu dlhšia vychádzka v Dolnom Rakúsku. Od jazera Lunzer See budeme pokračovať dolinou Seetal k dvom vyššie položeným jazerám Mittersee a Obersee. Väčšina trasy vedie po lesnej ceste, no bicykle sem nesmú. 13/08/20 Soňa Mäkká Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Hrabova do Vlkolínca 03/09/16 08:48 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Veľká Fatra - Šípska Fatra (Národný park Veľká Fatra)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 964 m n. m.

    • min: 545 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 625 m

    • klesanie: 250 m

  • Vzdialenosť
    • 8 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 01.08.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 49.06971 ° SŠ
      dĺžka: 19.27294 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.05422 ° SŠ
      dĺžka: 19.26671 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Vlkolínec

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ružomberok (vlak, bus, MHD) - Hrabovo (MHD, parkovisko pri údolnej stanici lanovky na Malinô brdo)

Sponzor článku
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.48 (0.72)