Nástup do cesty začína z rampy, ktorá vedie do Stolarczykovho sedla, len niekoľko metrov od ústia Papirusovej štrbiny. Nad rampou sa tiež hrdo týči pilier s cestou mierne vyššej obtiažnosti - Puškášov pilier. Stojíme na rampe a pozeráme sa na stenu Čierneho štítu. Hlavou sa preháňajú myšlienky: “Čo nás dnes čaká?” Pomaly ale isto to už prichádza, depresia... alebo teda presnejšie Stanislawského depresia. To je cesta, ktorú sme si vybrali pre lezenie na Čierny štít. Zložíme batohy na zem a začínajú prípravy. Vyberá sa železo, sedák, pozerá sa ešte raz do popisu cesty, kufrujú sa laná, pripravuje sa všetko potrebné. Slnko vystúpilo vyššie ako tomu bolo ráno, keď sme ešte len kráčali pod stenu a už príjemne hreje. Všetko je pripravené, ideme na to!

Prvá dĺžka

Prvá dĺžka má dve možnosti ako ju začať. Vyberám si ľavú časť zo spodného Ypsilónu, ktorým cesta začína. Teda naklonenú policu, miestami hladkú, miestami praskliny. Po pár metroch sa spája s druhým variantom nástupu, ktorý je zase kolmejší. V mieste spojnice oboch línií je už mierny zárez a kolmejšia časť, ktorú prekonávam z jej pravej strany. Následne sa stáčam doľava a pokračujem v lezení depresiou smerom hore. Stále pozerám, kde je prvý zo štandov, ktoré, ako sme sa dočítali v jednom návode, by tu mali byť osadené nedávno. Ako leziem, dostávam informáciu, že polovica lana sa už minula. Neprekáža, pokračujem ďalej, však niečo sa ešte nájde. Lezie sa v peknej, pevnej skale, smer udáva vhĺbenie, ktoré sa ťahá smerom hore. Občas sa nájde stará skoba, teda smer by mal byť správny. Dostávam znovu vysielačkou informáciu: “Už ostáva len 10 metrov lana!” Začínam pozerať, kde vybudujem štand, ja na to správny čas. Borháky, ktoré by tu mali byť podľa návodu, nikde nie je vidieť. Buď tu nie sú alebo sa dobre schovali, aby som ich nevidel. Čoskoro ale natrafím na nie veľkú, ale použiteľnú policu. Dokonca je tam stará skoba. Veľmi na výber nie je, a tak tu budujem prvé istiace stanovište a dávam informáciu parťákovi, že môže liezť.

Čoskoro sa stretávame na štande. Prvá dĺžka bola krásna, pevná skala, dostatok chytov, ale nebola to “už prechádzka po chodníku”. To neskôr po dolezení a debate parťák so smiechom konštatoval, ako hodnotím obtiažnosti ciest, že by na to bolo treba spraviť asi tabuľku. V nej by bolo, že cesta, čo je za IV a podobné obtiažnosti, by mali stupeň hodnotenia “nie je to už chodník”. Metodické okienko treba skončiť a lezieme ďalej. Nasleduje časť vhĺbenia, ktoré je ukončené previsom. Ten bolo treba obliezť z ľavej strany a doliezť nevýrazným rebrom na trávnatú policu nad previsom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z police sme pokračovali po stienke, kúsok od jej pravej strany. Bolo tu celkom dosť prasklín a chytov všetkého druhu, na dvoch miestach dokonca vybavenými starou skobou. Celkom potešili, aj keď vyzerali, že držia dobre, bolo na nich vidieť dlhšiu dobu pôsobenia v stene. Ale tak nevyuži ju, keď sa ponúka! Vpravo od stienky, alebo skôr naklonenej rozpraskanej platni, po ktorej som liezol, bolo vidieť veľký zárez. Ten sa postupne s pribúdajúcimi výškovými metrami zmenšoval a na jednom mieste, od stienky, ktorú som liezol, smerovala do vhĺbenia nie veľká, ale použiteľná polica, alebo skôr polička. Po prekonaní strmej stienky na konci vhĺbenia som sa ocitol na trávnatej polici už väčších rozmerov. Po dolezení parťáka zbadá, že pár metrov vľavo svietia novučičké borháky. No, že by to boli tie, čo tu mali byť osadené? Nie, neboli to tie, boli sme už v časti cesty, ktorá sa spája s Puškášovým pilierom v hornej časti a na vrchol pokračujú v jednej línii.

Vrchol na dohľad

Od tohto štandu čakali zakrátko platne pod vrcholom a neskôr len dolez alebo miestami aj dokráčanie na vrchol Čierneho štítu. To bolo skôr charakteru vysokohorskej turistiky ako lezenie. Je to ale tu. Sme na vrchole! Prípravy počas leta sa podarilo uskutočniť vďaka krásnemu slnečnému počasiu, ktoré pretrvávalo v tieto dni v Tatrách, ale aj na celom Slovensku. Sedíme si hore, kde sme doliezli spolu s ďalšou dvojicou, ktorá liezla Puškášov pilier. Pozeráme naokolo, vidíme ako je na Kolovom štíte celkom rušno, je tam niekoľko turistov. V diaľke preplnený Jahňací štít, alebo zase za ním prázdne vrcholky Belianskych Tatier. Na druhej strane je vidieť všetko od Ľadových štítov, cez Kežmarské po Lomnický štít.

Pozeráme v návode, kade smeruje zostup. Rozhodli sme sa, že využijeme výstupovú vysokohorskú trasu na Čierny štít. Po “povinnej” vrcholovej fotografii a zbalení lezeckých vecí sa postupne všetci vydávame na zostup. Spočiatku hrebeň prekonávame rovnakou trasou ako sme liezli na vrchol, ale čoskoro na veľkej trávnatej polici pod vrcholom lezeckú cestu opustíme a zostupujeme dolu východným hrebeňom. Spočiatku strmo nadol, miestami zliezaním, ale neskôr len chodníkom. Celá zostupovka je dobre vyznačená mužíkmi, takže zablúdiť sa nedalo. Tesne dolu sme ale netrafili trávnatú policu, po ktorej by sme mali dôjsť na začiatok cesty, ktorú sme liezli. Podišli sme ju kus nižšie aj vďaka vychodenému chodníku. Tu sa rozhodneme, že posledné výškové metre zlaníme. Bude to príjemnejšie a aj osma na sedáku si príde na svoje, lebo inak by som večer len počúval výčitky, že sa celý deň nosí na páse a ani si vôbec nezazlaňovala. No verte tomu, nechceli by ste to celý večer počúvať.

Založím prusík na skalný zub, prevlečiem lano a hodím ho dolu. Behom pár minút si nešťastná osma vychutnáva to na čo je určená. Zlaňovanie! Čoskoro sme dolu a ostáva len zbaliť lano a pohľady na stenu, v ktorej sme strávili dnešný krásny deň. Ten je za nami a krásna prelezená cesta ostáva vyrytá hlboko v našich pamätiach. Pri odchode ešte na záver fotografia Čierneho štítu. Posledné pohľady na to, kde sme celý deň pôsobili, malé spomienky a debata o tom, čo sme počas dňa prežili, pomaly kráčame dolu. Ďalší cieľ v Tatrách sa podarilo splniť, ešte aj v krásnom a stabilnom počasí, bez toho, aby sme museli pozerať stále na oblohu, či sa už nekopia oblaky alebo neprichádza búrka.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek