Trasa

Revúca – Revúcke kúpele – Bodnárka – Nemcová – Tri chotáre – sedlo Dielik – Paseky – Voniaca – Tisovec – Hradová – Rejkovo – sedlo Babiná – sedlo Prieslopky – Ostrá – Ohrablo – Hnúšťa

Tri chotáre

Nočným rýchlikom Poľana som pricestoval do Plešivca, skadiaľ ma autobus odviezol do Revúcej. V mestečku som si dokúpil chýbajúce jedlo s limonádou a vybral som sa hľadať značku. Mieril som na stanicu, no keď som natrafil na koľaje, pustil som sa po nich.

Na železničnom priecestí som z trate odbočil a kráčal som cez vilovú štvrť. Proti mne sa hrnuli do školy cigánčatá a spoza plotov štekali ozrutné psy. Ranná idyla. Postupne domy vystriedali záhrady a napokon les. Kráčal som po zvážnici na strmom svahu. Pod cestou rástol čudný strom. Dolu mal dva kmene, ktoré sa vo výške niekoľkých metrov spojili do jedného.

Za zákrutou sa mi otvoril výhľad na Kohút a Kráľovu hoľu. Na hrebeni Nízkych Tatier je ešte sneh. Zrazu sa zo stromu nado mnou zniesol obrovský tieň. Musel to byť voľajaký orol, pretože rozpätie krídel mal aspoň 1,5 metra. Voľným pádom nabral rýchlosť, nato chvíľu letel pár centimetrov nad cestou, aby sa napokon vzniesol do výšky. Wau, to bol zážitok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyšiel som do sedla k chate Nemcová. Jar bola v plnom prúde, medzi bledou zeleňou bolo vidno biele gule kvitnúcich stromov. Nádhera. Členitým hrebienkom som prišiel na Tri chotáre a zbehol som do sedla Dielik.

Martinova dolina

Frekventovanou hradskou som kráčal asi 1,5 kilometra a zabočil som doľava. Za potokom som išiel popod mohutný oblúk. Vyzeral, ako keby mala ísť hore železnica, ale násyp tam chýbal.

Minul som hospodárstvo s množstvom štekajúcich psov a na okraji lúky som sa zviezol na lavičku. Obed. Oproti lavičke bola tabuľa náučného chodníka, na ktorej písali, že tu žije veľa medveďov. Dúfam, že počas nasledujúcich minút budú mať siestu.

Vyrazil som hore Martinovou dolinou. Na túto časť výletu som sa tešil, ale dolina ma sklamala. Po ľavej strane sú skalné steny, vraj z dachsteinského vápenca, sú však na svahu a dole je jeden vyvalený strom za druhým. Turisti, ktorí sem z času na čas zavítajú, už vychodili chodníčky obchádzajúce polom svahom, avšak s ťažkým batohom sa mi po slabo vychodenom chodníku postupovalo zle. Občas som mal pocit, že som značku stratil, ale tá si ma zakaždým našla.

Vyštveral som sa do sedla pod Šajbou a prišiel som k poľovníckej chate Voniaca. Je tu pekná lúčka a z ostrohu pod chatou je parádny výhľad na Kášter a Hradovú. Tu sa mi páčilo. Chvíľu som si oddýchol a začal som zostupovať. Úzky chodník bol zasypaný lístím, ktoré zakrývalo diery. Zrazu mi do jednej vbehla noha a ja som sa rozpleštil na zem. Uf, musím si dávať väčší pozor.

Tesne nad Tisovcom som značku stratil. Lesom som zbehol na zvážnicu, na ktorú sa po čase stratená značka pripojila. Nato som zbehol na hlavnú cestu a prekráčal som Tisovec.

Hradová

Na konci mestečka som našiel odbočku a začal som stúpať na Hradovú. Sú tu nekonečné serpentíny a mám pomaly dosť. Tunajšie kopce nemajú ani 1000 m, no keďže neputujem hrebeňom, prevýšenie je slušné. Pri chodníku sú tabule náučného chodníka s lavičkami. Text za veľa nestojí, hoci je aj v angličtine. Lavičky ma však potešili. Otestoval som všetky.

Z východného ostrohu Hradovej je pekný výhľad na Tisovec. Nasleduje vápencový hrebienok vinúci sa lesom. Odfotil som si smrčok a prišiel som k ruine Tisovského hradu. Je tu iba zopár múrov, kvôli ruinám sa sem liepať neoplatí. Lenže za ruinou je tabuľa: “Pozor, nebezpečný úsek!” A to, čo nasleduje, stojí za náročný výšľap.

Stromy sa stratili, hrebienok lemujú už iba kríky. O tie sa človek môže oprieť leda tak pohľadom. No po chvíli zmizli aj kríky a kráčal som po úzkom vápencovom hrebienku, pričom okolo mňa bolo prázdno. Paráda. Po chvíli sa hrebienok sklonil nadol, bolo treba zostupovať. Ocitol som sa na lávke, z ktorej ma do prázdna vytláčalo veľké skalné brucho. Pre turistu idúceho naľahko žiaden problém, lenže ja som mal na chrbte veľkú krošňu, na ktorej trónila dvojica naprieč položených karimatiek. Stačilo trochu drcnúť do skaly a odrazím sa do prázdna. Keď som tadiaľ šiel, ani som nedýchal.

Nasleduje zostup za pomoci reťazí. Tu už človek môže používať ruky, tento úsek som zbehol v pohode. Kúsok ďalej je na hrebeni ešte jedno skalisko - Okrúhla skala, ale naň značený chodník nevedie. Škoda. Zhora som obišiel veľkú rúbaň a v lese som sa uložil na noc. Včera som sa vo vlaku veľmi nevyspal, dnes som drichmal ako zabitý.

Ostrá

Ráno som zbehol do Tisovca a v obchode som si kúpil jedlo na celý deň. Chcelo by to aj ďalšiu limonádu, no to, čo mám v batohu, by mi malo do Hnúšte stačiť. Tak ako včera, aj dnes má byť hic, no rána sú ešte chladné.

Prešiel som veľkú lúku pod Obadovým očkom (524 m) s výhľadom na Hradovú a Klenovský Vepor a zbehol som k vynovenému družstvu v Rejkove. Značku som stratil, tak som prekráčal časťou areálu. Vyššie v dolinke bola pekná súkromná chata. Prešiel som cez sedlo a schádzal som do doliny Blatného potoka. Kráčal som po starej, celkom zarastenej ceste. V doline som si konečne oddýchol a zjedol som raňajky.

Stúpal som po zvážnici, ktorú rozryli pri sťahovaní dreva. Keďže dlhšie nepršalo, tak to ušlo. Do sedla Babiná som prišiel po ceste, značka ide inokade. Na tom však nezáležalo, lebo za sedlom som ju stratil opäť.

Od sedla Prieslopky som putoval holinou. Súdiac podľa vývratov, lesníci tu vyťažili polom. Teraz v dolnej časti svahu sadili jedličky. Na holine značiek nebolo, tak som vyšiel na Ostrú (1012 m). Zo severného predvrchola je ponad rúbaň parádny výhľad.

Za Ostrou som natrafil na značku, ale opäť jej niet. Zrazu sa pri ceste zjavili smerovníky. Vraj “Pod Ohrablom”. Nechápem to. Idem po ceste dobre vyše kilometra a za ten čas som nevidel jedinú značku, a tu sú smerovky.

Kúsok za šípkami bol pľac, na ktorom traktor manipuloval s drevom. Kráčal som po 10 centimetroch vysokej vrstve prachu. Až zaprší, voda to všetko spláchne do doliny.

A opäť idem mimo značky. V lese som si odfotil kvitnúce zubačky cibuľkonosné. Tieto bylinky ma sprevádzajú po obidva dni, kvitne ich tu neúrekom. Keď som natrafil na zvážnicu idúcu mojim smerom, vybral som sa po nej. Priviedla ma k záhradkárskej osade a neskôr k píle.

Asfaltkou som prišiel do Hnúšte. Mám dosť. Značky sú iba na mape a zajtra má pršať, tak dnes končím. V obchode som si kúpil pitie a dovalil som sa na stanicu. Fíha, je tu akosi veľa ľudí. Vletel som k pokladni a pýtal som sa, či teraz pôjde vlak do Rimavskej Soboty. Keď pokladníčka prisvedčila, kúpil som si lístok a lokálka dofrčala. To bolo tesné. Mám však pocit, že tento vláčik by som dobehol aj pešo. Po Rimavskú Sobotu stojí pri každej vŕbe a vlečie sa ako slimák.

Za zmienku stojí, že som domov cestoval piatimi vlakmi a jedným autobusom. Avšak pri súčasnom rušení spojov som vďačný už za to, že som mal ako cestovať. Keď som sa podvečer presúval zo stanice na autobusovú zastávku, v mestečku na juhozápade Slovenska rozvoniavali orgovány. Jar bola v plnom prúde.

Záver

Myslím, že chodník cez Hradovú je exponovanejší ako značené chodníky v Tatrách. Je to miesto, na ktoré sa oplatí vybrať. Ešte keby turistická značka viedla ku skalnému oknu, ktoré bolo na tabuli náučného chodníka, to by bola paráda. Takto ani netuším, kde sa okno nachádza.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek