Túra

Štyri ročné obdobia za štyri dni

25.09.16
Mesiac vopred dohodnutý termín na túru, ktorý vyhovuje naraz piatim ľuďom, a manželka ide na 2 týždne k mame - takú konšteláciu hviezd treba náležite využiť! Traja idú len na víkend a dvaja chceme pokračovať aj ďalšie dva dni, ak bude dobré počasie. Trasa padla na hlavný hrebeň a liptovskú vetvu Veľkej Fatry a pre zvyšných dvoch Ďumbierska časť Nízkych Tatier.

Predpoveď počasia týždeň pred termínom je ako zo zlého filmu, ale viac verím, že vyhrám jackpot v Euromiliónoch, ktoré nepodávam, ako to, že Slovenský hydrometeorologickoveštecký úrad trafí počasie, čo i len deň vopred. Akcia sa koná "za akéhokoľvek počasia", takže nasleduje horlivé plánovanie a následné balenie. Mňa s Kubom bude bolieť hlavne nosenie jedla na 4 dni.

V sobotu ráno vyrážame v plne naloženom aute, pričom "plne naložené" znamená, že v prípade nehody sa nikomu nič nestane, lebo sa nemá kam pohnúť, ani sa nič nerozbije. Naším cieľom je Vyšná Revúca, z ktorej je krásny výhľad na to, čo nás nasledujúce dva dni čaká. To platí iba v prípade, ak sa hrebeň neskrýva v oblakoch. Parkujeme pri miestnej krčme a potravinách, robíme povinné fotky a vyrážame.

Deň prvý - jeseň

Vyšná Revúca - Východné Prašnicke sedlo - Krížna - Ostredok - traverz Ploskej - Chata pod Borišovom

Naše kroky smerujú cez Suchú dolinu po zelnej značke okolo potoka Revúca. Napriek názvu dolinu na nás padajú prvé dažďové kvapky, tak nasadzujeme na batohy pláštenky alebo igelitové vrecia. Na potoku je vybudované malá nádrž s priezračnou vodou, a tak riešime, či je tam hĺbka zopár metrov ako v mori, kde je tiež čistá voda. Nápad s paličkami neprešiel, tak pokračujeme smerom k horárni Hajabačka, kde nás miestni posielajú správnym smerom po žltej značke (bez nich by sme išli po zvážnici).

Prichádza prvé stúpanie dňa, vonku je relatívne teplo a vlhko, tak sa potíme. Po výstupe do Východného Prašnického sedla sa vydýchavame a prichádza vytrvalý dážď a rovnako vytrvalé stúpanie na Veterný vrch. Niekto má v rukách paličky (a pochvaľuje si), niekto dáždnik (a nadáva), ktorý bol počas plánovania vyhodnotený ako plnohodnotná turistická výzbroj. Teplota klesá, vietor a dážď silnejú a heslo "za akéhokoľvek počasia" teda dostáva novú podobu. Niekde pod Repišťom dážď ustáva, tak chvíľu oddychujeme, zjeme akože obed, lebo radšej teraz, ako v daždi a vetre niekde na hrebeni. Opúšťame les a postupujeme po lúke smerom na Rybovské sedlo, kde sa prevaľujú dažďové mraky, ale miestami sa ukazujú výhľady na okolité hory a spodnú polovicu Krížnej. Aspoň menej otrlí presne nevidia, kam budeme šliapať. 300 výškových je ale fajn na rozbeh... Dá sa použiť aj traverz, kade vedie cyklotrasa, ale my chceme byť čím skôr hore, lebo tam nič nevidno a to je ozaj super. Dosť bolo gýčových výhľadov!

Celý hlavný hrebeň Veľkej Fatry je v mrakoch, solídne fučí, tak len naslepo šliapeme smerom na Frčkov a Ostredok. Nevidíme nič a aspoň komentujem ako to tam vyzerá, keď je niečo vidieť. A že je veru na čo pozerať! Na (novom) Ostredku stretávame skupinku Čechov aj s dvomi deťúrencami, klobúk dole pred nimi. Nocovali na salaši Mandolína. Rýchlo postupujeme, lebo každý sa už vidí v Chate pod Borišovom. Chceli sme nakuknúť do Mandolíny, ale v hmle sme je prešvihli.

Pred Chyžkami sa začínajú mraky trhať a ukazuje sa oblina Ploská. Kúsok z nej nahryzneme, ale zvyšok si nechávame na zajtra - ideme po modrom traverze, kde mraky ustupujú a ukazuje sa Borišov a červená strecha chaty. Z traverzu sú krásne výhľady do doliny, križujeme prítoky Necpalského potoka, všade plno kvetov blyskáča jarného, medvedí cesnak (ktorý u nás na dolniakoch už dávno odkvitol a ľahol na zem), strmé úbočia Ploskej nad nami, fakt by bola škoda tento úsek vynechať. Po chvíli sa pripájame na červenú značku a neúprosne sa blížime k chate. Cestou ešte ideme skontrolovať Salaš pod Ploskou, ten je ale zakmknutý. Posledný výšľap a stojíme pred chatou, tešíme sa na voňavý čaj a niečo na zahriatie.

Prvý deň je za nami, počasie bolo sychravo-jesenné, prešli sme nejakých 19 kilometrov za 6.15 h čistého času. Dávame si sušiť oblečenie, ideme sa vybaliť na izbu, dávame si kapustnicu, čaj, pivko, posielame horko-ťažko SMS rodinám. Neustále sa mení zostava, ktorá chce ísť hore na Borišov pred západom slnka. Mne sa nechce obliekať ešte stále mokré oblečenie, tak leňoším na izbe. Po návrate skupinky ešte chvíľu debatíme pri svetle petrolejky, no a nakoniec sa poberiem na izbu a deň sa končí. Jedna skupinka hostí odchádza pred zotmením... Tssst.

Deň druhý - (skorá) jar

Chata pod Borišovom - Ploská - Rakytov - útulňa Limba - Nižná Revúca - Zvolen - Donovaly

V noci dobre nespím, vstávam skoro, nohy mám drevené ako Buratino, ale viem, že Ploská mi ich opraví. Vonku zatiaľ na striedačku prší, je hmla a sneží, do toho občas výhľad na slnkom nasvietný Šoproň oproti. Tradičný bláznivý apríl (v polovici mája). Dávame si raňajky z vlastnej réžie, varíme čaj a popri tom hypnotizujeme počasie. Kým sa vymotáme z chaty, prestáva snežiť, mraky ustupujú a vidíme mesto Martin, Turčiansku kotlinu, občas vykuknú Martinské hole a Rakytov.

Ešte obligátna fotka pred chatou a vyrážame dolu kopcom, aby sme hneď mohli šliapať do kopca, a to nie hocakého. Ploská je ozaj ploská, takže vrchol nevidno celý čas a keď ste konečne hore, nie je tam nič úchvatné. Zato ale vyzerá úchvatne a majestátne zo všetkých svetových strán, z každej trochu inak, ale svojou veľkosťou ohromí každého. Zvrásnené trávnaté svahy, suťové aj snežné polia... Podobný kopec ako Tlstá alebo Stoh, ktoré svojím menám tiež nezostávajú nič dlžné. Ale Houston hlási problém. Sadneme si teda do prístreška v sedle Ploskej. Jeden z účastníkov píli všetkým uši a chce ísť najkratšou cestou k autu, po žltej. Sám. O deviatej ráno. Lebo nič nie je vidno. Po tvrdej slovnej prestrelke, sľuboch o nepredstaviteľných krásach prírody pred nami, kruhových výhľadoch a žranici na útulni Limba ufňukanca presviedčame. Zľavuje z požiadavky a že v sedle pod Čiernym kameňom uvidí či pôjde na Rakytov, alebo zbabelo zostúpi po červenej značke.

Čierny kameň mám rád a páči sa mi prales, kadiaľ vedie značka. Vyšliapaný chodník cez hrebeň ignorujeme, počasie sa umúdruje, tak si to konečne užívame. Pod hrebeňom ani nefúka, a je tam ozaj pekne, takže plačko ide bez blbých rečí. Minčol traverzujeme, lebo je tam jedno parádne kamenné pole a pekné úseky cez les, a to všetko za asistencie výhľadov na celú trasu, čo sme prešli. Liptovské Revúce pod nami, Končitá a Zvolen nad nimi a dokonca vykúka Prašivá, Chochule a zvyšok Nízkych Tatier až po Chabenec! Križujeme kamenné pole, odkiaľ je úchvatný výhľad do Veľkej Tureckej doliny, na salaš, úplná rozprávka.

Prichádzame do Južného Rakytovského sedla a plačko dokonca nechce ísť hneď k autu, ani traverzom Rakytova, ale priamo cez vrchol. Veď uznajte, to by bola naozaj škoda. Dávame si nejaké sladkosti, dopĺňame tekutiny a po krátkej pauze sa vyberieme v dvoch skupinkách na Rakytov cez povestnú skalnú bránu. Plačko chce asi urobiť rekordný čas, my v druhej skupinke sa flákame, kocháme sa, fotíme, lebo sa urobil výhľad od Krížnej, cez Skalku (Suchá hora nad Kremnicou), monumentálny Čierny kameň, vidno aj malofatranský Kľak, Martinské hole, Veľký Rozsutec, Veľký Kriváň, Veľký Choč, Nízke Tatry, Salatín nad Ludrovou... Dlho sa však nezdržíme, lebo sa tešíme na Limbu.

Zostupujeme do Severného Rakytovského sedla, kde nepokračujeme na Smrekovicu, ale odbáčame na žltú a klesáme najskôr lúkami a neskôr lesom. Po chvíli prichádzame k Limbe, ktorá je ozaj krásne zasadená do okolia, jazierko s rybami je super. Víta nás chatár Vojto, milý chlapík, tak debatíme, objednávame pivko a kapustnicu so pstruhom, ktorú práve premiérovo pripravil. Trochu ako haláslé, veľmi chutné, až tak, že Ľuboš si dáva dupľu. Sedíme, debatujeme, a veľmi sa nám veru nechce odísť. Limbu zaraďujem do súkromného zoznamu miest, kam sa určite rád vrátim!

Čas je neúprosný, hlavne tlačí Kuba a mňa, lebo nás čaká ešte cesta na Donovaly, kde máme zajednaný nocľah v Chate pod Magurou. Od Vojta dostaneme pohľadnicu, ktorú "musíme" odovzdať na Ďurkovej. Nakladáme teda batohy, lúčime sa s Vojtom a kotúľame sa do doliny, cez vyčistený polom, cez zvážnice s polmetrovými koľajami, okolo Teplého potoka, schádzame až na asfaltku, ktorá každému lezie na nervy. Prechádzame okolo peknej chatky a pokračujeme cez prielom Teplého potoka. Počasie sa lepší, otepľuje sa, až konečne schádzame k horárni Teplô. Odtiaľ je možné ísť autobusom k autu (7 km po asfalte), no ide o 20 minút. Pre Kuba a mňa to nemá význam čakať, tak chceme pokračovať popri ceste až ku zjazdovej trati. Odchádzame ale spolu a kúsok pred Nižnou Revúcou nás obieha autobus. Pri krčme sa lúčime s parťákmi, ktorí nám držia palce k ďalšej ceste.

Tu by sa v prípade veľmi zlej predpovede počasia náš príbeh končil, ale na nás svieti slnko, šliapeme teda po zjazdovke do krutého kopca zo 651 m až na vrchol Malého Zvolena (1372 m), takže 720 výškových. Výstup na Končitú (Konchita z argentínskej telenovely) si odpustíme, lebo sa nám už ozaj nechce. Úsek z Malého Zvolena na Zvolen je veľmi príjemný a stále je kam pozerať. Prejdená Veľká Fatra sa vzďaluje a nízkotatranský hrebeň sa približuje. Vidíme vysnežené žľaby pod Chochuľami aj viac zasenžené hole pred Chabencom. Čaká nás len nevyhnutný zostup na Donovaly, takže klesanie 420 výškových a ubolené kolená. Radšej by som to tuším dal smerom hore...

Prichádzame ku kolibe a tešíme sa na obžerstvo, máme vlastne šťastie, lebo je 18.00 h a dnes majú otvorené len do 19.00 h. Hneď zadelíme pivo, polievku a halušky, ale máme čo robiť, aby sme do stiahnutých žalúdkov niečo dostali. Ešte čaj, platíme a pokračujeme po chodníku okolo hlavnej cesty okolo Habakukov až k spodnej stanici lanovky Nová hoľa, kde je Chata pod Magurou. Otvoriť nám prišla kuchárka z Korytnice autom, lebo sme jediní hostia.

Dnes sme dali 26,5 kilometra za 8.45 h čistého času a kopu výškových metrov. Máme pre seba celú chatu, biliard, TV (s hokejom), ale my akurát rozvešiame oblečenie, zjeme nejaký keks, míňame hektolitre teplej vody v sprche a tuším o deviatej sme tuhí ako štolverky. Spíme nejako mizerne. Ráno pozrieme aktuálnu predpoveď, webkameru na Ďurkovej, teploty z meteostaníc na Chopku a podľa toho sa uvidí.

Deň tretí - (horské) leto

Donovaly - Kečka - Hiadeľské sedlo - Prašivá - Latiborská hoľa - útulňa Ďurková

Ráno je ťažké, nohy opäť drevené, ale počasie fajn, predpovede luxusné, Ďurková hlási -4,5 °C a Chopok -6,1 °C. No a je tu pohľadnica, ktorú MUSÍME doručiť. Aj tu je chladno, tak sa náležite obliekame, odovzdávame kľúč práve prichádzajúcemu údržbárovi a smerujeme k centru Donovál, kde je pekáreň. Raňajky boli opäť z vlastných zásob na izbe. Pekáreň kvôli nám v predstihu otvára milá pani, Kubo kupuje nejaké sladké pečivo a ideme na vec. Po asfalte...

Nejako úžasne sa teda necítim, hlavne keď vidím Prašivú. Na Polianke opúšťame konečne asfalt a stúpame lesom, po ďalších a ďalších rúbaniskách. Pod Baraňou hlavou míňame kamenné pole a pod nami je pekná lúčka s murovaným salašom a oproti chodník stúpajúci na Kečku. Odtiaľ je brutálny výhľad na všetky strany, vidíme aj Vepor či Poľanu. Klesáme lúkou ku Koziemu chrbátu a kujeme pikle, keď vidíme v mape metre, ktoré treba vystúpať a následne klesať. Keby sme dnes začínali, išli by sme vrchom. Ale po dvoch dňoch kalkulujeme a volíme traverz po žltej. Príjemný chodník po vrstevnici, prechádzame okolo chatrče, križujeme prameň a čoskoro vidíme stožiare VN, ktoré špatia Hiadeľské sedlo. V sedle sa zložíme v prístrešku, dopĺňame vodu do vakov a fliaš, lebo na hrebeni veľa vody nie je.

Chvíľu pred nami odchádzajú tri Češky s vlčiakom naším smerom. Tipujeme, kde ich dobehneme, ak vôbec. Odpoveď je veľmi ľahká - asi po 300 metroch. Majú stan a plán, že trasu Donovaly - Čertovica dajú za 5 dní. Ou jé. Dali sme sa na boj, tak statočne bojujeme s Prašivou. Prichádzame do kosodreviny a stúpame, slnko nás ohrieva, potom ofúkne vetrisko, na striedačku. Po nejakej dobe šliapania sa chodník prudko stáča a z mapy vieme, že nás čaká úsek kolmo na vrstevnice, no našťastie to netrvá dlho a stáča sa opäť doprava a vtedy stúpame priamo po hrebeni.

Po 550-metrovom výstupe, ktorý bol paradoxne ľahší, ako sme čakali, sme vyšli na Prašivú, odfotili sa, zjedli niečo sladké a pokračovali na Chochule. V stúpaní na Malú Chochuľu zbadal Kubo 6 alebo 8 turistov, ktorých sme čoskoro dobehli na Veľkej Chochuli a Košarisku. Vykľuli sa z nich dvaja starší Maďari a päť Čechov s Nemkou. Vyzobali sme cestou zopár brusníc a pod Košariskom sme sa zapichli do kosodreviny a dali dosť studený obed, spoločnosť nám robili papierové vreckovky všade naokolo. Zvyšok sme našťastie nenašli.

Popod Skalku vedie príjemná trasa, aj profilovo, aj na oko. Tak akurát pre medvede, ale žiadneho sme nestretli, len hnedé valčeky s brusnicami, niečo ako musli tyčinka. V sedle pod Skalkou sme opäť raz obehli dvojicu Maďarov a začali sme stúpať smerom na Latiborskú hoľu a popod Veľkú hoľu - veľmi pekná časť trasy s výbornými výhľadmi. Prašivá sa začala celkom vzďaľovať, čo nás nabudilo, že na Ďurkovú to hádam nebude ďaleko. Bola to pravda, ďaleko to už nie je, ale na to, že za pol hodinu chlipkáte horúci čaj, rovno zabudnite. Vyšliapali sme Latiborskú i Zámostskú hoľu a zostalo pred nami len posledné stúpanie na Ďurkovú. Prehupli sme sa za hrebeň, odpadli z výhľadu na južne sa tiahnuci hrebeň Skalky a Žiarskej hole (ktorá je vidno na webkamere z Ďurkovej) a po chvíli sme zbadali strechu útulne so stúpajúcim dymom.

Ani to nebolelo a po 28,5 km za 8.20 času sme dorazili, prezliekli sa, dali sušiť veci a zadelili parádnu šošovicovú polievku a voňavý čaj. Chatár aj s chatárkou príjemní, podebatili sme, povedali koho môžu čakať - na čo sme si hneď vypočuli ako Maďari chodia zásadne v rifliach aj pri -30 °C a Česi, ktorí najradšej spia vonku, "poněváč je to levňejší". Povedali sme im, že asi v stredu môžu čakať tri Češky so psom a 5-dňovým plánom, čo celkom pobavilo aj ich. Odovzdali sme pohľadnicu!!! Misia splnená.

Za stolom sme prebrali trasu na zajtra, poslali správy a fotky (dobrý mobilný signál) a pomaly začali prichádzať turisti, ktorých sme cestou predbehli. Rýchlo sme si teda išli hore obsadiť matrace, hneď na kraji pri schodoch, aby sme ráno nikoho nerušili. Vysypali sme na stôl všetko jedlo, čo sme mali a rozplánovali, čo sa kedy bude jesť, a nechali len večeru. Vonku sa ochladilo, tak sme sa naobliekali a išli po vodu a variť. Vybudovali sme okolo variča na zemi provizórne závetrie a začali variť, pridal sa aj zvyšok osadenstva a tí to rozbalili rovno na poukladanom dreve, čo chatár okomentoval, že ich pošle von, aby nezapálili chatu a oni si zapália 5 varičov rovno na dreve. Voda sa zohrievala slimačím tempom, takže sme popri tom debatovali a mrzli. Dielko sa nakoniec podarilo, tak to čo sme si navarili, sme aj zjedli. Po treťom dni sme boli dosť nachodení, tak sme tradične asi o deviatej zaľahli do postelí, preventívne so štupľami v ušiach. Osobne som sa vyspal celkom dobre.

Deň štvrtý - zima

Útulňa Ďurková - Poľana - Kamenná chata - Ďumbier - Chata gen. M. R. Štefánika - sedlo Čertovica

Posledný deň nás nečakala výrazne kratšia etapa a zobudili sme sa do zasneženého rána, kde sme dovideli tak akurát na koniec lavice pred útulňou. Predpoveď ale hlásila, že by nemalo byť veľa zrážok. Pokiaľ sme sa najedli, vypili pollitrový čaj a obliekli, vykukli kopce oproti útulni, nie však nadlho. Natiahli sme na seba skoro všetko oblečenie, čo sme mali, lebo bola zima ako v ruskej rozprávke a vietor ako bonus. Rozlúčili sme sa, poďakovali a hor sa do kopcov. Niet lepšieho nakopnutia ako takmer 350 výškových metrov na Chabenec. Viditeľnosť bola v norme, tak po nasledujúcu tyč zimného značenia. Za Chabencom boli naviate poriadne kopy snehu na hrane hrebeňa, tak sme sa vybláznili. Vystúpili sme na Kotliská, kde sme toho stále veľa nevideli, akurát obrysy stúpania na Skalku. Silný vietor však pretrhal mraky pri klesaní do Krížskeho sedla a odhalil nám ohromné kotle pod Kotliskami, Poľanu aj Dereše s Chopkom. Z Poľany sme obdivovali severne sa tiahnuci hrebeň na Bôr a Sinú. Odtiaľ len pohodlným širokým hrebeňom smerom na skalnaté Dereše. Voľný terén sa zmenil na známy kamenný chodník okolia Chopku, na mnohých miestach ešte zaviaty zvyškami snehu. Mačky sme nebrali, ale našťastie sa nešmýkalo, takže sme postupovali rýchlo.

V slušnom čase prichádzame na Chopok a mierime rovno do Kamennej chaty, kde si dávame čaj a parené buchty s množstvom cukru, že by Dr. Bukovský išiel v tom momente do kolien. Samotný Chopok označujeme za veľdielo TMR, ktoré vybudovali z prebytkov kameňa pri stavbe lanovky a bojkotujeme výstup naň, veď načo, pôjdeme na Ďumbier. Venujeme posledný pohľad Derešom a odchádzame ďalej na východ. Sneží a chodník je pokrytý trochou snehu, takže musíme byť opatrní. Mali sme vypočítaný čas v akom musíme byť v Krúpovom sedle, ak chceme stihnúť Ďumbier a zároveň autobus z Čertovice. Zrejme sme išli proti smeru točenia zemegule, takže sme prišli do sedla relatívne skoro a napriek tomu, že nič nevidíme, rozhodneme sa ísť na vrchol. Po pár metroch stretáme Češku so Srbom, ktorí nás varujú pred kluzkými kameny. No jasné. Pravdou je, že sme sa tam obaja priebežne natiahli ako žaby. Ešte že nám to hovorili. No hurá, po štyroch dňoch sme na vrchole Ďumbiera, vyššie to už tentokrát nepôjde. Robíme fotky, teoretizujeme o výhľadoch, zjeme nejakú maškrtu s palmovým tukom a izofruktózou a Bukovský má opäť slabosť pri srdci.

Začneme zostup do sedla a pokračujeme, ale po pár metroch sa oblaky komplet odpratali, takže sme videli nielen Kosodrevinu a Srdiečko, ale aj Skalku, Brezno aj Vepor, Liptovskú Maru, Tatry... Tak trochu nám to pripomenulo novembrovú akciu Tour de Vrátna, kde sa rovnako vyčasilo akonáhle sme zišli z Veľkého Kriváňa. Ale veď to (dúfam!) každý pozná. Možnosť vrátiť sa ignorujeme a pokračujeme ku Štefánikovej chate, cestou stretáme svišťa tesne vedľa chodníka. Mráz ustupuje a ideme po blate. Svahy oproti nám sú vylámané, stromy ako zápalky popadané po zemi, smutný pohľad. Po chvíli vidíme strechu chaty, ešte si prečítame o erózii spôsobenej chodením ľudí pri zostupe z Ďumbiera, keď už nie je súvislá snehová pokrývka. Neveril by som, keby som to nevidel na vlastné oči.

Na chate si dávame pol deci slivovice a čaj, no nechceme sa dlho zdržiavať (a dávať si do druhej nohy), lebo keď nestihneme autobus, tak sme skončili, a to doslova. Času máme dosť, takže si dávame predsavzatie, že už nebudeme letieť ako na stíhačke, ale pôjdeme ako normálni ľudia. V stúpaní na Králičku nám pomáha predsavzatie naplniť spomenutá domáca slivovica, lebo sa nám pletú nohy a brkoceme ako alkáči v staničnom bufete. To sme zase ušetrili. Pod Králičkou sú krásne doliny, ale čo je horšie, aj hektáre holín po polome okolo Čertovice, vyzerá to ako po páde meteoritu. Smerom na posledný kopec nášho výletu prechádzame vysokou kosodrevinou, tak si pokrikujeme a popiskujeme, aby sa nám vyhýbali medvede. Stretáme dokonca dvojicu turistov smerujúcich na Štefáničku a už je tu Lajštroch. Kubovi čudný názov nesedí, nevie si ho zapamätať, tak ho pracovne volá Luxemburg alebo La Sportiva. Začíname finálny zostup o 350 metrov na Čertovicu, už počujeme autá, vidíme strechy...

Sme tam. Dnes to bolo 26,2 km za 7.56 h čistéhu času, s rezervou 1.15 h do príchodu autobusu. Celkom hladní, celkom špinaví, s chuťou najesť sa a prezliecť. Na Čertovici skapal pes, STIV je zatvorený, starý motorest vysťahovaný, nikde ani nohy. Prezliekol som sa za motorestom a po 10 minútach mrznutia som dostal nápad - uvarme si polievku. V starom opustenom altánku sme zložili Kubov varič, naliali vodu z vaku, vytiahli posledné nespotrebované jedlo - sáčkovú polievku - a uvarili michelinskú špecialitu. Hustú šošovicovú polievku, ktorá zasýtila a zahriala. Potom sme ešte štvrť hodiny dupkali na zastávke a hypnotizovali autobus. Ten sa vliekol do Nitry 3,5 hodiny a stál pri každej vŕbe. V Banskej Bystrici na dočasnej stanici boli tri automaty na kávu, ale na zjedenie nič. V Žarnovici máme 10 minút pauzu, vybiehame, obďaleč zbadáme svietiaci nápis Kebab a nastáva súboj s časom. Utakáme ako keby sme niečo ukradli, objednáme, platíme a utekáme späť. Zjedli sme ho v autobuse. V Nitre sa lúčim s Kubom, ten pokračuje do Trnavy, mňa vyzdvihol otec, tak pokračujem autom do Hlohovca.

Záver

Trochu logistiky: na štyri dni sme brali s Kubom celkom dosť jedla, lebo sme mohli počítať len s večerami na chatách, ale obedy a raňajky boli takmer všetky z prinesených surovín. Druhý deň sme mali polievku na Limbe, štvrtý deň parené buchty na Kamienke. Inak len trvanlivé potraviny, konzervy (ideálne v mäkkom hliníkovom obale), plus niečo na uvarenie. V Liptovských Revúcach ani na Donovaloch sme nič nemohli prikúpiť, lebo bolo všetko zatvorené a ráno ešte nebolo otvorené. Týmto sa váha batohov priblížila ku 12 kg. Na tretí deň o niečo viac, lebo sme brali viac vody. Zjedli a vypili sme úplne všetko, nič sme nebrali zbytočne. Veľké batohy sme mali aj preto, lebo sme do poslednej chvíle nechávali otvorenú možnosť skončiť spolu s trojicou a celé to záležalo od aktuálnej predpovede.

Ubytovanie na chatách a útulniach bolo dopredu zarezervované. Na Borišove nás bolo dokopy asi 10, Limba bola prázdna, na Donovaloch sami, na Ďurkovej 10 a na Štefáničke chatár čakal večer dvoch ľudí (cez víkend už 40 ľudí). Borišov 9,- €, Chata pod Magurou 8,5 €, Ďurková 5,- €. Pozor na Kamienku (22,- €) a Štefáničku (21,- €), pri tých cenách sa im radšej vyhnem a dám si len čaj. Posledné dve ceny platia pre nečlenov KST a podobne.

Doprava do Liptovských Revúc bola autom, ale dá sa tam dostať celkom šikovno autobusom z Ružomberka. Z Čertovice je to ale horšie, spojov je pomenej. Mimosezóna ponúka prázdne chaty a útulne, ako aj turistické chodníky bez tlačenia a adidaskovo-teplákovo-lanovkových tiežturistov. Rátať treba s premenlivým počasím, takže treba byť pripravený na rozsah -10 až +20 stupňov a taktiež nezabudnite na poistenie na zásah HZS, lebo stať sa môže čokoľvek.

Diskusia
Štyri ročné obdobia za štyri dni 26/09/16 12:17 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Štyri ročné obdobia za štyri dni Mesiac vopred dohodnutý termín na túru, ktorý vyhovuje naraz piatim ľuďom, a manželka ide na 2 týždne k mame - takú konšteláciu hviezd treba náležite využiť! Traja idú len na víkend a dvaja chceme pokračovať aj ďalšie dva dni, ak bude dobré počasie. Trasa padla na hlavný hrebeň a liptovskú vetvu Veľkej Fatry a pre zvyšných dvoch Ďumbierska časť Nízkych Tatier. 25/09/16 Tomáš Antal Nízke Tatry, Starohorské vrchy, +
Búda Chatrč pod Kozím chrbtom Búda sa nachádza pár metrov pod žltým traverzom Kozieho chrbta a dá sa použiť ako nocľah pred výstupom na hlavný hrebeň Nízkych Tatier cez Prašivú a Chochule. Je to alternatíva pre prístrešok v Hiadeľskom sedle, s krásnym výhľadom. Vďaka novej plechovej streche vyzerá celkom nepremokavo a steny z dosiek zabránia aj dažďu hnanému zo strán. 25/06/16 Tomáš Antal Starohorské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Rozhovor Karol Kaliský - Stav horských lesov je alarmujúci Na tohtoročnom Festivale Hory a mesto v Bratislave mala premiéru druhá časť trilógie Tajomné Karpaty s názvom Nesmrteľný les, ktorý je ukrytý pod majestátnym Kriváňom. Jeho vládcami sú stáročné limby a ich večný sprievodca medveď. Filmárom Karolovi Kaliskému, Jozefovi Fialovi a Adamovi Baštekovi sa podarilo nafilmovať autentické zábery zvierat, ktoré slobodne žijú v starom limbovom lese. Práve s Karolom Kaliským sme hovorili o filmovaní, medveďoch, hlucháňovi a o ochrane divočiny. dnes Tatiana Filipková Rozhovory
Ferrata S dieťaťom na Rax cez Wachthüttelkamm (A) Po ochutnávke Rakúska víkendovkou na Hohe Wand pokračujeme s Kubkom o týždeň neskôr výjazdom na Rax. Tentoraz nejdeme sami, berieme aj babku s jej kamarátkou a Kubkovho mladšieho bračeka Maťka. Vytvoríme dve družstvá – jedno pôjde Wachthüttelklammom na Ottohaus a ďalej na vrcholovú stanicu lanovky a druhé strávi deň v Reicheau an der Rax, neskôr sa vyvezie lanovkou a pôjde nám oproti smerom na Ottohaus. včera Ľubomír Mäkký Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Recenzia Dva plynové variče GSI outdoors Značku GSI outdoor spájame najmä s premyslenými sadami outdoorových hrncov či rôznymi doplnkami pre outdoorové "stolovanie". Ponúkajú však aj dva plynové variče – jeden s priamym naskrutkovaním na kartušu (Pinnacle Canister Stove) a jeden samostatne stojaci s predohrevom (Pinnacle 4 Season Stove). V krátkosti som ich vyskúšal. 21/06/17 Ľubomír Mäkký Varenie a jedlo

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Štyri ročné obdobia za štyri dni 26/09/16 12:17 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Veľká Fatra (Národný park Veľká Fatra), Starohorské vrchy, Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)

  • Počet dní
    • 4

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2043 m n. m. – Ďumbier

    • min: 635 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 5879 m

    • klesanie: 5350 m

  • Vzdialenosť
    • 95 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 14.05.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.90725 ° SŠ
      dĺžka: 19.16444 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.90578 ° SŠ
      dĺžka: 19.73616 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.94041 ° SŠ
      dĺžka: 19.09775 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.8779 ° SŠ
      dĺžka: 19.23602 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.9313 ° SŠ
      dĺžka: 19.4671 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Chata pod Burišovom, útulňa Ďurková pod Chabencom

  • Voda
    • prameň v Rybovskom sedle, válov v traverze Ploskej, Chata pod Borišovom, prameň pod Čiernym kameňom, útulňa Limba pod Rakytovom, prameň v Teplej doline, Hiadeľské sedlo (prameň), útulňa Ďurková pod Chabencom, Kamenná chata, Štefánikova chata pod Ďumbierom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ružomberok (vlak, bus) - Liptovské Revúce, Vyšná Revúca (bus) sedlo Čertovica (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1669 ľudí
0.83 (0.23)