Presun

V práci roboty nad hlavu, problematické záležitosti sa kopia z každej strany. Vôbec to nevyzerá, že o pol hodinu mám cestovať do Dolomitov. Ale desať hodín odbíja a rázne zanechávam všetku prácu za sebou a prášim preč domov, kde ma čakajú pobalené ruksaky. O jedenástej sadáme do auta a vyrážame. Príjemné počasie počas cesty nám zlepšuje náladu, že aj v Dolomitoch by sa mohlo dlhodobo zlé počasie vylepšiť. Veď na to sme čakali viac než mesiac. Osemhodinovú cestu predlžujú iba krátke, nutné prestávky na odpočívadlách. Napriek tomu, cesta ubieha rýchlo a my sa približujeme cieľu. Schádzame z diaľnice a prechádzame okolo odbočky na Grossglockner. Teraz nás čaká iba cesta mimo diaľnic, ktorá je rozhodne viac zážitková. Cez nádherné rakúske dedinky, cez talianske hranice a hlboké dolomitské údolia prichádzame do nášho cieľa, do osady Misurina.

Osada sa nachádza neďaleko turistického centra oblasti, od mesta Cortina d'Ampezzo. Delí ich iba horský priesmyk Tre Croci. Ale my ešte dnes z Misuriny pokračujeme presne opačným smerom od Cortiny a to horskou cestou na parkovisko k chate Auronzo. Cesta ku Tre Cime je platená v závislosti od typu vozidla. Nepochopili sme však, akú cenu nám zúčtujú pri pobyte hore niekoľko dní. Nakoniec to za tri dni hore vyšlo na 32,- €, napriek tomu sme nezistili ako nám práve túto sumu vypočítali. Teraz však ešte o cene ani len netušíme a bez ohľadu na následky sa vydávame nesmierne prudkou cestou pri zapadajúcom slnku až na vrchné parkovisko, kde pri vypnutí motora sledujeme posledné slnečné lúče dňa.

Jedenie, balenie, chystanie sa, upratovanie. To všetko robíme s drkotajúcimi sa zubami. Keď sme naposledy nastupovali do auta na odpočívadle dole v Rakúsku, bolo asi 25 °C. Keď sme v krátkych rukávoch a nohaviciach vystúpili na parkovisku do sotva 5 °C a burácajúceho vetra, ktorý chlad poriadne umocňoval, rýchlo sme si uvedomili, že zajtra nás nečaká „pohodičkové, skalkárske“ lezenie. Zaliezame do ešte stále vyhriateho auta a do teplých spacákov a s poslednými zostatkami svetla zaspávame pred náročným dňom.

Zo spacáku von

Ráno ešte za tmy zvoní budík. Preberám sa a sledujem, že vietor je tak silný, až nám kýve s autom. V noci chlad prenikol aj dnu do auta a mimo spacáku je poriadna zima. Vôbec, ale vôbec nemám chuť vyliezť von z vyhriateho spacáku a ísť sa obliekať a už vôbec nie ísť liezť v takomto počasí. Schválne sme si vybrali deň mimo víkend s nie úplne ideálnym počasím kvôli počtu lezcov v našej ceste. Ale že to bude až takto zlé, to som nečakal. A predsa, poďme to skúsiť, možno bude neskôr lepšie. So všetkou námahou sa schystáme k pochodu a od parkoviska sa vydávame po vrstevnici k nástupu cesty. Výhodou je aspoň to, že od parkoviska k lezeniu je to iba necelá polhodinka. Prekvapivo, len čo zachádzame za rebro vedúce do nástupového žľabu vietor ustáva. Pomaličky začína svitať a tak sa teplota mierne zvyšuje, aj keď na plavky to stále nie je. Cez nepríjemnú suť je vyšliapaný spoľahlivý chodník a tak sa jednoducho dostávame až k začiatku cesty. Tesne za nami prichádza ďalšia dvojica sprevádzaná horským vodcom. Pozdravíme sa a spoločne sa púšťame do chystania si lezeckej výbavy. Môžeme ísť na to, hurá na Cima Grande.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvý kontakt s kopcom je jednoduchý ba až príjemne chodecký. Rampa, na ktorú sme nastúpili stúpa a smeruje do výraznej trhliny medzi Pyramídou a hrebeňom spadajúcim z Cima Grande. Jej náročnosť sa pohybuje maximálne do druhého stupňa lezeckej obtiažnosti a rozhodli sme sa, že až do sedla k Pyramíde sa nebudeme istiť, polezieme sólo. Po vystúpení z rampy pokračujeme ešte pár metrov v sutinovom žľabe, ale po chvíli naliezame do ľavej, takmer kolmej stienky. Niektoré miesta vyzerajú exponovane a miestami uvažujem, že sme to predsa mohli odistiť, ale po nalezení v správnej línií vidím, že cesta poskytuje komfortné a dostatočné množstvo stupov i chytov. Celá stena až do sedla má okolo 70 metrov, priamo v sedle nachádzame umiestnený zlaňák.

Zhadzovanie skál

Zo sedielka pohodlne zostupujeme na dolnú policu tiahnúcu sa naprieč takmer celou južnou stranou steny. Práve z tejto police by sme mali pokračovať priamo hore, ale vôbec sme si nie istí kade. Možných ciest je veľa, dalo by sa liezť priamo spadajúcimi rebrami alebo žľabmi. V jednom sú dokonca vidno slučky, ale práve ten nevyzerá nijako vábne. A tak si jeden vyberáme a púšťame sa do jeho lezenia, ak máme správne informácie mali by sme sa dostať na väčšiu, hornú sutinovú policu, na ktorej by sa malo dať ľahko orientovať. Rýchlo zisťujeme, že stena je poriadne rozpadnutá a pokiaľ si nedávame veľký pozor, zhadzujeme si skaly sami na seba.

Preliezame vybraný žľab a dostávame sa na veľkú policu. Avšak orientácia ani tu nie je až taká jednoznačná. Nešťastne míňame správny smer a odkláňame sa viac doľava než je zdravé, pod hladké, vodou vyčiernené platne. Obzeráme si nie príliš jednoducho vyzerajúce komíny vedúce doprava na hrebeň, kam by sme sa radi dostali. Avšak v komínoch je množstvo vklínených skál, ktoré tvoria previsy, ba čo viac, celý systém komínov je dosť komplikovaný a obávame sa, aby sme v jednom z nich neuviazli bez možnosti návratu. Chvalabohu však padá rozhodnutie, že sme sa očividne odklonili od správnej cesty, treba ju nájsť. Aby sa nám nehľadalo až príliš jednoducho, začína slabo snežiť.

Netrvá to príliš dlho a badám náznak správnej cesty. Vylezené skaly, sem-tam pozostatky lezeckého náčinia ba dokonca mužík. To bude správna cesta. Ľahkým terénom sa dostávame do výrazného sedielka na hrebeni a postup smeruje priamo hore po kolmej asi 30-metrovej stienke. Zospodu, z druhej strany než sme sem prišli my v zjavne náročnejšom teréne na nás niekto kričí, badáme trojicu lezcov. Pýtajú sa či sme na správnej ceste, že oni si niekam zaliezli. Preto ich z vrchu navigujeme ako čo najľahšie prísť do sedielka a my sa vydávame na pokračovanie hore hrebeňom. Systém niekoľkých strmých žľabov ukončených policami nás privádza na plošinu pod kľúčovým miestom steny. Pozeráme sa do previsnutého čierneho komína, z ktorého odbočíme do iného komín doprava, ten ešte vidieť nie je. Tak hurá do toho.

Čiernym komínom so sprchou skál

Technicky jednoduchým rebrom nastupujeme asi do polovice čierneho komína a preliezame popod previs doprava do hĺbky žľabu. Odtiaľto vidíme kľúčové miesto v plnej paráde. Pred nami je kvôli nášmu predošlému blúdeniu pár lezcov a tak sledujem ich postup. Viacerí v polovici komína vyliezajú na pravú stenu a tou pokračujú hore. Nám sa tento spôsob páči a rozhodujeme sa ho využiť taktiež. Parťák nalieza do komína a rozkročmo na vzper lezie hore. V určenom mieste komín opúšťa a prechádza do stienky, kde využíva puklinu, aby sa dostal na štand. Po chvíli dostávam do vysielačky pokyn, že môžem liezť. Tak ako parťák aj ja vzperom prekonávam výšku komína. No v tom sa zhora ozve príšerný rachot a výstražné výkriky ostatných lezcov. Inštinktívne pozriem hore a zdesený sledujem, že sa cez komín na mňa rúti sprcha skál.

Nie je sa kam uhnúť, úplná bezmocnosť. Špeciálne sledujem najväčší z nich, veľkosti futbalovej lopty, ktorý sa s veľkým treskom odráža a letí priamo na mňa. V stotinách sa snažím sledovať jeho dráhu, smeruje mi rovno na ruku, ktorú mám ešte stále vzpriečenú v komíne, aby som sa držal v skale. Intuitívne pravú ruku povoľujem, no neskoro. Dostávam poriadnu šupu do lakťa, až ma hegne v smere padajúcej skaly. Samozrejme sa nedokážem udržať v lezeckej pozícií a letím dole v miere voľného lana. Parťák ma chvalabohu svedomito doberal a tak padám iba kúsok, popri tom sa oklepem z jednej strany komína na druhú. Balvan s rachotom mizne dole v žľabe, chvalabohu v jeho ceste už nikto nestál. Zhora sa na mňa pozerajú prekvapení lezci, pýtajú sa či mi nič nie je. Sám neviem. Adrenalín mám na 200 % a srdce v krku. Kontrolujem si ruku, až som prekvapený, že vyzerá byť v poriadku. Pod zrážke kameňom, v páde som rátal s tým, že je určite zlomená. Ale napriek tomu, vyzerá, že som sa viac vystrašil, než zranil. V žľabe zostáva ticho, vo vzduchu cítiť silný, prenikavý zápach síry pod dopade skál. Kričím parťákovi nech doberá, čím skôr budem hore, tým lepšie. Doliezam na štand a kontrolujeme rozsah škôd. Okrem špinavej bundy a obrazenej ruky to vyzerá celkom pozitívne. Nechcem predčasne hodnotiť, no už teraz viem, že som mohol dopadnúť viac ako horšie. Ideme ďalej. Nachádzame sa v sedle medzi zubami na hrebeni, kde je niekoľko štandov použiteľných ako zlaňáky. Lezieme ďalej po pravej stene žľabu, odkiaľ zleteli skaly a smerujeme na vytúženú hornú policu.

Hornou policiou na vrchol

Tak ako predošlé aj táto polica sa ťahá priečne takmer celou južnou stenou. Po polici kráčame smerom do stredu steny, prechádzame okolo niekoľkých núdzových bivakov. Stále mierne sneží a dostávame sa do mrakov. Občasne sa rozostrú viac, niekedy nás úplne zahalia. V správnom mieste policu opúšťame a ťaháme sa spočiatku ľahkým terénom smerom k vrcholu. Rýchlo však zisťujeme, že sme opäť nenaliezli správne. Štveráme sa cez nepríjemný sutinový komín a cesta dolu neprichádza v úvahu. Všetko zlé je však na niečo dobré a aj nepríjemný komín má koniec. A našťastie končí iba niekoľko metrov pod vrcholom. Už vidíme kríž. A iba pár opatrných krokov a sme pri ňom. Na vrchole slávneho Cima Grande.

Zostup

Oblačnosť sa pohráva s prelievaním hmly priamo na našej výškovej kóte a občasne nám umožní strhujúce pohľady dolu do dolín. Pozorujeme aj ostatné okolité veže a lezcov na nich, užívame si príjemný pocit na vrchole. Sme tu sami, nikto sa na vrchole príliš nezdržiava. A ani my by sme sa nemali. Je čas ísť dole. Vôbec sa na zostup neteším. Čaká nás zlaňovanie striedané balením lana a zliezanie mnohými sutinovými žľabmi a policami.

Zostup nie je zrovna príjemný, ale napriek tomu pokračujeme. Jemné sneženie v nižších polohách prechádza do mrholenia a tak pri zliezaní na klzkom teréne treba dávať pozor. Na zlaňovacích štandoch sa sem-tam stretávame so skupinkami ostatných lezcov, sme radi, že sme si vybrali deň mimo víkendu a ideálneho počasia, inak by tu zaručene boli väčšie zápchy. Zlaňáky nie sú kontinuálne a tak medzi nimi častokrát prekonávame labyrint žľabov a sutinových políc, na ktorých by sa človek veľmi rýchlo stratil. Za celý zostup sa nám trikrát nepríjemne zaseklo lano pri sťahovaní zo zlaňáku, ale našťastie po dlhšom prehováraní sa ho vždy podarilo zhodiť dolu. Je však treba dávať si pozor na to, kade je lano pri zlaňovaní vedené.

Posledný úsek zostupu, teda poslednú dĺžku nad nástupom pre jednoduchosť terénu zliezame. Dávam si však tým väčší pozor, často sa pri zostupoch stáva, že unavený človek prepne na “autopilota“ a v exponovanom teréne by to stále mohlo mať fatálne následky. Chvalabohu ešte posledné zošuchnutie na zadku a sme dole. Nechceme sa však zdržiavať pod stenou a tak sa púšťame dole sutinovým kužeľom, až kým nezídeme na trávnaté vyvýšeniny nad kaplnkou pri chodníku. Tu si v pokoji, bezpečí a s pohodou môžeme vychutnať zaslúžený oddych.

Zhrnutie

Dolomity sú nádherné hory. Možno patria k najkrajším, čo Európa ponúka. No musím povedať po nejednom zážitku z výšky týchto hôr, že najkrajšie sú z lúky niekde pod bizarnými vežami týčiacimi sa k nebesiam, než z priameho kontaktu v často nestabilných a nepevných terénoch. Zážitok z výstupu na Cima Grande je mimoriadny, predovšetkým pre pojem z dosiahnutého vrcholu, veď je to jeden z najkrajších vrcholov Dolomitov. Ale rozhodne nikoho neočarí samotný výstup. Lezecké pasáže sú často striedané predieraním sa v nepríjemných sutinových žľaboch, človek už-už čaká, kedy na neho niečo zletí. Napriek tomu, sa navždy pre mňa túra zapíše v pamäti a rozhodne na ňu len tak ľahko nezabudnem.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek