Túra

Neznámym Poiplím z Veľkej Čalomije do Hontu

23.10.16
Pre bežného turistu - kopcofila zameraného na výhľady, nie je oblasť Juhoslovenskej kotliny na prvý pohľad ničím zaujímavá. Samá rovina, páliace slnko, neexistujúca sieť značených trás a nič k nahliadnutiu, prečo by sem mal zavítať. Ale zdanie klame!

Trasa

Veľká Čalomija – Pustý kostol – Veľká Čalomija – popri koryte Ipľa – Veľká Ves nad Ipľom – Ipeľské Predmostie – Drégelypalánk (Dregeľ-Polianka) - Schaffer -forrás - Drégely-vár (hrad Dregeľ) - Kecske-bérc - Sárkány-törés - Kőkapu - Dobogó-hegy – Hont, Tsitári-kápolna

Málo známa ruina veľkočalomijského kostola mi už dlhší čas nárazovo zamestnávala myseľ, ale keďže z logistických dôvodov sa to nedalo stihnúť za jeden deň, tak som to musel nechať plávať. Posun nastal až v marci, keď som prvýkrát tohto roku bivakoval vonku. Problém by nebol ani v zime, ak by som mal kvalitný spacák. Ale keďže mám taký, o ktorom môžem len tušiť na koľké mrazy je vhodný a vyskúšať to v praxi som neriskoval, tak som len čakal na plusové nočné teploty. A keď som v júni obdržal dva voľne dni v strede týždňa a hlásili krásne počasie, bolo jasné, že niekam musím vyraziť. Chcel som niečo vzdialené a niečo, kde moja noha ešte nevstúpila. Tu mi opäť pohľad spočinul na čiernej hviezdičke pri obci Veľká Čalomija a už som viac nevymýšľal a začal plánovať výpad.

Zároveň som si spomenul, že pod Šahami, na maďarskej strane Ipľa, sa v blízkych Novohradských horách (Börzsöny) nachádza hrad Dregeľ (Drégely), ktorý na fotkách vyzeral byť hodný návštevy. A ako som tak pozeral po mape, videl som, že z Veľkej Čalomije to nie je tak ďaleko, aby sa to nedalo spojiť do jednej túry a tiež prejsť čosi na rovine. A tak sa zrodil plán.

Stopom do Veľkej Čalomije

Len tak okrajovo by som sa chcel zmieniť o spôsobe dopravy do počiatočného bodu túry. Z domu ráno o 6-tej síce autobusom, ale po 6 hodinách som stál vo Veľkej Čalomiji a to po 3,5 h stopovania z košickej Šace cez Rožňavu – Lučenec – Veľký Krtíš. Tu nás ešte zobrali štyria ďalší milí šoféri, a musím vypichnúť jednu krásnu mladú šoférku z Obeckova, ktorá nás zobrala do Slovenských Ďarmot, keď si zašla na obedňajšiu pauzu do Balážskych Ďarmôt (Balassagyarmat) na zákusok. Fajne sme si pokeckali, ja s ňou, kamoška vzadu s jej kamoškou, pokec o turistike, cestovaní a vandrovaní, ako keby sme boli starí známi. Musím sa poďakovať všetkým šoférom, ktorí nás zobrali, o to viac, že nikde sme nečakali viac ako 10 minút. Taký rýchlostop na značnú vzdialenosť a k tomu komplikovanú, nemávam veľmi často.

Pustý kostol

Konečne sme po dlhom stopovaní vystúpili vo Veľkej Čalomiji a hneď sa pobrali k prvému a zároveň hlavnému bodu nášho výletu, k Pustému kostolu. Pri ceste sa nachádza informačná tabuľa, ktorá vás posiela preč od dediny, po nespevnenej ceste smerom na sever. Hneď zbadáte drevený kríž, či skôr smerovník, ale bez popisov a na jeho úrovni po ľavej strane za krátkym lánom poľa vežu Pustého kostola a zároveň cestičku pomedzi polia.

Pustý kostol, už po záchrannej rekonštrukcii, je naozaj nádherný. Teda aspoň očami laika, ktovie, čo by na to povedali odborníci z Apsidy. A to všetko po asi 3-ročnej práci, takže dobre, že som neprišiel skôr. Aj keď musím pripomenúť, že dosť to zmenili, keď domurovali asi polovicu steny pri vchode, keďže len jeho jedna strana bola pôvodná, čo dokumentujú archívne fotky. Každopádne gotický portál je dokonalý, akurát nechápem, načo tam vodorovne vložili do vstupu hranol. Zároveň skonštruovali drevený chór, ale skryť pred dažďom sa pod ním veľmi nedá.

Okolie kostola je síce upravené, ale ponúka len jednu lavičku, informačnú tabuľu a to všetko zasadené do starého cintorína v tôni veľkých stromov. Meditácii bráni len občasný ruch áut z blízkej hlavnej cesty.

Po asi hodinovom chilloute pri kostole, sme voľky-nevoľky museli opustiť magické miesto a pobrať sa na hrad. Mali sme možnosť skúsiť opäť stopovať, ale keďže sa mi nevidela veľká diaľka do Ipeľského Predmostia, tak reku, že sa prejdeme popri koryte Ipľa či po hrádzi. Prešli sme rovnakou trasou späť k hlavnej ceste a kolmo cez ňu a dedinu naslepo k rieke. Teda, okolo jedného a druhého kostola, pri ktorom sme zabočili doľava a následné pri tradičnom hospodárskom dvore sme zabočili doprava a popri maringotkách sme hneď uvideli hrádzu. Vyšli sme na ňu, ale rozhodli sme sa prejsť až k rieke, a keďže okolo nej bola vyjazdená cesta, tak sme išli ňou.

Popri rieke Ipeľ

Žiaľ, rieka nás sklamala. Ani nie tým, že bola zregulovaná, ale skôr špinavou vodou. Lebo pri horúčave by sme sa ani nerozpakovali ísť sa do nej trocha “ovlažiť”. Takto sme len kráčali okolo nej a kecali a kráčali a pozorovali a sem-tam nás vystrašil alebo skôr my sme vystrašili bažantíka. Došli sme k prítokovému kanálu, kde sme museli riešiť problém obchádzky alebo nejakého prechodu. Keďže obísť by zabilo veľa času, tak sme skúsili nejak prejsť a podarilo sa. Ďalej sme pokračovali pokosenými lúkami. Jediné, čo bolo naozaj nádherné, boli obláčiky sťa nebeskí baránkovia.

Prišli sme k okraji dediny, ktorú som hádal ako Balog nad Ipľom. Tu bol breh schodnejší a to využili aj miestni živáni na čľapkanie sa v rieke. My sme však pokračovali ďalej a za dedinou s jazierkom, sme vyšli na hrádzu, kde sa v diaľke črtala dedina. Tu sme mali dilemu, či to obísť oblúkom po ľavej strane po hrádzi, alebo oblúkom po pravej strane, ale už po hlavnej ceste, alebo rovno cez pole. Vybrali sme si hrádzu. Došli sme do dediny s úzkym parkom pre deti a dospelých (hlavne kvôli vybudovanej šachovnici). Turista by v daždi ocenil aj akési iglu, či otvorenú búdu na skrytie pred dažďom, my sme boli vďační za voľne prístupnú studňu. Napojili sme sa, nabrali vody a pýtali sme sa miestnych na most, lebo sme si mysleli, že sme v Ipeľskom Predmostí. Najprv nám nerozumeli, tak som musel vytiahnuť z pamäti "hída", v duchu sa poďakujúc Belovi, že si založil stranu s takým názvom a až potom sa vyjasnilo aj miestnym a už slovensky zareagovali, že musíme pokračovať ďalej, že sme len vo Veľkej Vsi nad Ipľom. No nič, neprekáža. Až vtedy sa aj mne vyjasnilo a v duchu som si spomenul na mapu a dedinu pred Ipeľským Predmostím.

Pokračovali sme však už po asfaltke, ktorá nás po 2 kilometroch priviedla k Ipeľskému Predmostiu, čo nám potvrdila tabuľa s názvom obce na jej začiatku. V dedine pri autobusovej zastávke sme sa spýtali prvého slovensky rozprávajúceho obyvateľa na most cez Ipeľ a zároveň nejaký obchod, ale ten sme len kvôli 10 minútam nestihli. Pri zastávke sú informačné tabule o Ramsarskej zmluve, ktorej pointou je ochrana mokradi. Tu začínala pôvodná, posledná neupravená časť koryta Ipľa smerujúceho do Šiah. Ale to sme už mali prejsť na druhu stranu, do Dregeľ-Polianky (Drégelypalánk).

Na hrad Dregeľ (Drégely)

Miestny, zrejme Slovák, ktorý priznal, že asi len dva razy bol v maďarskej dedine, nám poradil smer, ale neporadil, či je hrad prístupný, lebo bolo už po 17-tej hodine a kebyže je na “zámku”, tak to nestíhame. Pri moste sme stretli ďalšieho miestneho, ktorý nám dal viac informácii a teda, že hrad je voľne prístupný a zároveň poradil krčmu v Dregeľ-Polianke (Drégelypalánk). Prešli sme mostom a ocitli sme sa na maďarskej strane. K dedine to nebolo veľa, ale cesta viedla mokraďami a až za nimi vstúpila na spevnenú cestu, ktorá nás priviedla k železničným závorám. Prešli sme cez ne a cez križovatku došli k centru obce, kde sme našli krčmu, akýsi pamätník ležiaceho človeka (asi vojaka) a mapu obce, zo smerovkami ku hradu Dregeľ (Drégelyvár). Kúpili sme si maďarské pivo za 650,- forintov a dali sa na našu poslednú cestu v ten deň.

Cesta na hrad trvá asi 2 hodiny, ale keď ste na aute, nie je potrebne isť celú časť peši, keďže na to upozorňujú tabule: 3 km autom a 2 km pešo. Lebo pod kopcom s hradom sa nachádza menšie oddychové miesto s parkom, plus vedľa sa nachádza Nomad Tabor, asi niečo ako camping. My sme išli pešo a smerovky na každej križovatke nás spoľahlivo viedli dedinou, k maďarskej obdobe našich cigánskych osád, aj keď miestni aspoň tu v žili v starých, ale pôvodných domčekoch a nie ako naši, v chatrčiach.

Prešli sme podjazdom hlavnej cesty z Budapešti cez Šahy a Zvolen do Krakova a ďalej sa vnorili do lesa, kde sme išli okolo železničnej trate. Cestou nás informovali tabule o vzdialenosti v metroch k hradu a k Taboru. Plus aj väčšie informačné tabule v maďarskom a slovenskom jazyku, akurát náš variant bol na druhej - neprístupnejšej strane. Došli sme k odbočke k oddychovému miestu a Taboru. Z tej strany prišlo auto, vystúpil chlapík a začal sa nás niečo pýtať. My sme mu nerozumeli alebo radšej nechceli, aby nám náhodou nedal vyrozumieť, že nesmieme isť na hrad spať, keďže videl karimatku. Ale predpokladám, že to bol len správca kempu a pýtal sa či ideme tam “schlaffen”. Po chvíli to vzdal a odišiel. Následne sme prišli k oddychovému miestu, zvanému Schaffer-forrás, kde bolo niekoľko stolov, upravená studnička, drevené záchody a tiež kryté pódium, ktoré ochráni pred dažďom a je tam možné prespať.

Tu sme si trocha oddýchli a v prameni umyli nohy, čo celkom pomohlo a rezko sa nám stúpalo do hradu, čo trvalo niečo vyše polhodiny vychodeným a značeným chodníčkom, tak aby sme stíhali západ slnka. Tesne pod hradom sme mali na výber, či pôjdeme kratšou, ale strmšou trasou na hrad alebo dlhším, ale miernejším variantom. Keďže som predpokladal, že tadiaľ išla tiež historická cesta, tak sme sa dali ňou. Po chvíli sme sa napojili na modrú smerujúcu z Kamenice (Kemence), po ktorej sme ráno mali pokračovať a červenú smerujúcu do Ruskinoviec (Nagyoroszi). Vyšli sme asi o 20-tej s dostatočnou časovou rezervou, aby som si dal prehliadku hradu.

Na hrade

Hradná ruina je celkom pekná, múry sú v rámci možnosti celkom zachované a po čiastočnej záchrane. No z paláca a budov zostali len základy. Rozlohou skôr stredný, ale dosť mi pripomínal hrad Szadvar neďaleko Rožňavy. Keďže bol vybudovaný na kamenných blokoch, tie mu poskytli čiastočnú prírodnú ochranu. Čo mi však chýbalo a nemohol som identifikovať, bola klasická hradná brána, alebo aspoň náznaky. Pravdepodobné je, že bola v tých miestach, ako sme vchádzali a otvorom vytesaným do kameňa sa po schodoch vystupovalo ku gotickému portálu, ktorým sa vchádzalo na hornú časť hradu. Odtiaľ sa naskytali pekné kruhové výhľady najmä na Štiavnické vrchy či na juh, do útrob Novohradských vrchov (Börzsöny).

Hrad, kvôli svojej neveľkosti a zastaranosti, nezohral významnú dejinnú úlohu, ale splodil legendu maďarského národa, hoc pochádzajúceho od nás z Turca, Juraja Šucha (Szondi György). Padol v roku 1552 pri obliehaní hradu niekoľkonásobne početnejšou osmanskou armádou. Napriek možnosti kapitulovať a živý odísť, odmietol a bojoval zranený, kým ho nezabila guľka do čela. Maďari sa mu za to odvďačili nielen pamätníkom a múzeom, ale aj pomenovaniami ulíc či škôl.

Dvojica, ktorú sme tam “načapali”, však pozorovala opačnú stranu, tak sme mali na výber, odkiaľ si pozrieme západ slnka. Následné sme vybrali pivá a vychutnávali netradičné nebeské divadlo v podobe stredne vzdialeného búrkového mraku, z ktorého akoby sa spustila riadna pľušť, ale po čase sa rozplynula a nemuseli sme zvoliť takticky ústup. Po nájdení ako tak rovného miesta sme natiahli naše spacáky a zadriemali.

Aj keď som ráno chcel vstať na vychoď slnka, opäť sa mi to nepodarilo a zobudil som sa, až keď bolo o čosi vyššie nad našimi kopcami. Pekná bola aspoň čiastočná inverzia v údolí Ipľa, tak som čo-to pofotil a začať budiť kamarátku. Tej sa veľmi nechcelo a ani mne, keďže na hrade bolo naozaj fajn. No skoro 300 km domov nás donútilo sa pozbierať.

Boržoňskou modrou do Hontu

Konečne o 6.30 h sme vyrazili z hradu, zišli späť k rázcestníku a po modrej sme sa vydali smerom na Kamenicu (Kemence), kde sme v polovici trasy chceli odbočiť na sever, do Parassapuszta. Ale na mape je vždy všetko ľahšie ako v realite, a tak sme sa nevyhli blúdeniu. Keď som v duchu vyslovil túžbu stretnúť nejakého človeka, aby som sa popýtal na cestu, no v skorú hodinu v strede lesa sa mi to nezdalo veľmi reálne, tak sa mi to na moje prekvapenie splnilo v podobe pani v oranžovom návleku, ktorá čosi zbierala. No nepredpokladal som, žeby nám rozumela, tak som sa jej na nič nepýtal. Zvláštna náhoda.

Značená modrá nás ale dobre viedla. Pokračovali sme ďalej lesným chodníčkom až sme došli k ceste, ktorá pretínala náš chodník a smerovala z jednej strany na druhú. Tu som zahlásil, že skúsime isť doprava, keďže na stromoch boli nasprejované nápisy VD a šípka. Zišli sme ňou o čosi nižšie a cesta sa rozvetvovala a obe jej vetvy po pár metroch zanikli. Tak sme sa museli vrátiť a pokračovať po modrej. Kráčali sme zalesneným hrebeňom po nevýrazných kopčekoch, kde najvyšší Kőkapu (496 m) sme obišli, kopírujúc lesné cesty, vychodené chodníčky alebo vysokou žihľavou zarastené úseky modrej. Keďže sme stále prechádzali lesom, ukazovali sa nám len obmedzené výhľady. Takže sme sa nemohli podľa toho orientovať, ale veriť len modrej, že keď nebude výrazná odbočka, tak nás privedie až do Kamenice (Kemence).

Ale našťastie sme došli k rázcestniku Dobogó-hegy, kde zelená ide smerom na Hont-sziladok, tam kde som dúfal, že potrebujeme končiť. Zároveň tým smerom išiel modrý krížik. Dali sme sa po trase a nebol by problém, kebyže zrazu niekde nezmizla a pridala sa zvláštna žltá značka, niečo ako okovy, či koruna či čo. No ale pokračovali sme ďalej a došli k elektrickému vedeniu a lúkam, kde som mal opäť nápad nepokračovať po zvláštnej značke, ktorá odbočovala doprava, ale rovno, lebo sme už videli slovenské kopce a teda len prejsť cez polia a došli by sme k hlavnej ceste smerujúcej do Šiah. Ale po predošlej zlej skúsenosti som radšej ostal verný jej a spravil som opäť hlúposť, lebo žltá nás naviedla síce k Hontu, ale okľukou na opačnú stranu, bližšie k Dregeľ-Polianke (Drégelypalánk). Ale to sme zistili až pri mape, na mieste zvanom Tsitári-kápolna. No, jednoducho komplikované maďarské značenie.

Nakoniec sme ani kaplnku nenašli, namiesto toho farmu, ktorú som na mape identifikoval asi kilometer za Hontom. Čiže k nemu to bolo buď okľukou po asfaltke a hlavnej, čo nebol veľmi dobrý nápad alebo naslepo cez polia okolo usadlosti. Zároveň sme na mape videli, že zelená smerujúca do Hontu-Sziladok odbočila presne v tých miestach ako sa objavila zvláštna žltá značka. A že tým pádom sme si zbytočné zašli. Nakoniec sme sa rozhodli pre druhý variant - náhodne prešli lúkami okolo spomínanej usadlosti, až sme vyšli na hlavnú cestu pri odbočke do dediny Hont, kde sme už nezachádzali, ale skúsili stopovať a hneď druhé auto nám zastavilo a zobralo do Šiah.

Epilóg

V mestečku sme sa veľmi nerozpakovali, dali si len vychladenú kofolu a rozhodli sa stopovať domov. Aj keď to bol hlavný ťah na Zvolen, tak sa nie veľmi darilo. Zo Šiah nás vyslobodil starý pán, ktorý smeroval do Bratislavy cez Levice. Vyhodil nás na pumpe pred odbočkou, našťastie však najbližšia dedina Horné Semerovce na náš smer, už za odbočkou, bola na dohľad, tak sme si to odšliapali. Tam v tieni cintorínskych stromov sme skúšali stopovať, ale opäť dlho nič. Nakoniec sa na nás ale šťastie usmialo a vychytali sme stop až do Popradu, zastavil nám chlapík, dokonca rodák z blízkeho Sabinova.

Záver

Túra, skôr poznávací výlet s trochou turistiky, sa opäť vydarila, najmä kvôli prvému veľmi vydarenému dňu, keď sme mohli navštíviť Pustý kostol vo Veľkej Čalomiji, ako aj hrad Dregeľ nad Dregeľ-Poliankou (Drégelypalánk). Obe miesta sú síce „od ruky“, ale na víkendový motovýlet sa určite oplatí zájsť. Okolie ponúka viacero netradičných pamiatok ako sú rímske kúpele v Dudinciach (Dudinské travertíny), Tesárska roklina a Dúpence pri Hontianskych Tesároch a ďalšie iné zaujímavosti.

Zaujímavé odkazy

Fórum 8 príspevkov
Neznámym Poiplím z Veľkej Čalomije do Hontu 26/02/17 17:37 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rudník a Rajtopíky z priesmyku Branisko Asi tak pol dňa sa krajina bude kúpať v slnečnom svetle. Taká je predpoveď na zajtrajší deň po tom, čo prvý sneh zavítal začiatkom zimy aj do nižších kopcov. Vyberám sa teda na prechádzku na Branisko, malé pohorie v centrálnej časti východného Slovenska, ktoré je svojou polohou priam predurčené k pekným výhľadom. V jeho strede leží priesmyk Branisko (alebo aj sedlo Chvalabohu), v najnižšej časti hrebeňa pohoria, kadiaľ prechádza stará hlavná cesta. Od otvorenia tunela Branisko je to už podstatne menej rušné miesto, zďaleka sa však nedá hovoriť o nejakom pokojnom miestečku. Práve odtiaľ začínam dnešný turistický výlet. dnes Peťo Nový Branisko
Túra Z Lysca na Kľak - jarná samota vo Veľkej Fatre Po prechode liptovského hrebeňa Veľkej Fatry ma prirodzene zaujímal aj jeho sused, divoký, menej chodený turčiansky. Jeho časť od Borišova po Malý Lysec som si kedysi prešiel s kamarátmi, ale severnejšie sme sa vtedy nedostali. Keď som si v máji študoval mapy, veľkofatranské lesy a ich jarná krása ma k sebe zasa akosi pritiahli. Nemám síce dosť času na kompletnú hrebeňovku, ale na prejdenie ďalšieho úseku to stačiť bude. Počasie hlásia ideálne a teším sa, čo mi putovanie pre mňa doposiaľ neznámym krajom prinesie. včera Martin Baniari Veľká Fatra a Choč
Prístrešok Chata Podhradská dolina Podhradskou dolinou vedie jeden z prístupov na Rokoš (od Uhrovského Podhradia). Podľa stavu chodníka pod sedlom nie je modro značkovaný chodník príliš využívaný, ale znalosť o možnosti úkrytu v závere doliny sa môže hodiť a niekomu zabezpečiť aj nocľah v suchu (tak ako mne). 24/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Neznámym Poiplím z Veľkej Čalomije do Hontu 26/02/17 17:37 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Juhoslovenská kotlina a Novohradské vrchy (Börzsöny)

  • Počet dní
    • 2

  • Nadmorská výška
    • max: 496 m n. m.

    • min: 126 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 320 m

    • klesanie: 255 m

  • Vzdialenosť
    • 30 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 30.05.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.07482 ° SŠ
      dĺžka: 19.20349 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.05262 ° SŠ
      dĺžka: 19.00488 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.01628 ° SŠ
      dĺžka: 19.03612 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • bivak na hrade Drégely

  • Voda
    • Schaffer-forrás (oddychové miesto pod hradom Dregeľ)

  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Veľká Čalomija (bus)
      Šahy (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.88 (0.27)