Neskôr som sa na stránkach Hikingu dočítal o nádhernej kolibe Príslop, ktorá je k dispozícii turistom a leží takmer na červenej značke – Veľkofatranskej magistrále. Vzhľadom k tomu, že štátny sviatok SNP ponúkal predĺžený víkend, rozhodnutie pre vander bolo jasné – prejdeme si Veľkofatranskú magistrálu pohodovým tempom… K pohodovému tempu neodmysliteľne patria i baby. S kamošom Dominikom sme pribrali svoje – ja Majku a Dominik Janku a túra sa mohla začať.

1. deň

Ľubochňa – Korbeľka – Kopa – Ľubochnianske sedlo – Tlstý diel – Vyšné Rudno – sedlo Príslop

V sobotu skoro ráno vyrážame s Majkou z Bratislavy. Náš plán je prísť na Staré Hory, odparkovať tu auto, „chytiť“ o 7.15 h autobus do Ružomberka, odtiaľ sa dopraviť do Ľubochne a tu sa stretnúť s Dominikom a Jankou. Logistický pokus nám vyšiel a všetci štyria sa zvítavame o pol desiatej pred železničnou stanicou v Ľubochni, kde začína (alebo končí) Veľkofatranská magistrála. Dáme si uvítací glg a vydávame sa na cestu.

Od stanice prejdeme do centra kúpeľnej obce, ktorá je známa ústavom na diagnostiku a liečbu štítnej žľazy. Tu si doprajeme ešte po jednom pivku, pretože najbližšie čapované bude k dispozícii až na Chate pod Borišovom. Nemáme sa kam ponáhľať, veď do dnešného cieľa máme podľa HikePlannera necelých 6 hodín. Po chmeľovej polievke sa vydáme do terénu. Z Ľubochne vedie i modrá značka, ktorá by nám cestu výrazne skrátila, no my sme verní červenej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vedie spočiatku ponad domy a potom príjemným terénom. Asi po hodine sa však situácia výrazne mení. Značka najskôr bledne a neskôr ju úplne stratíme. Pred nami je navyše rúbanisko a popadané stromy. Vyťahujeme navigáciu a zisťujeme, že sme mimo značky. Čožee??? Pravdepodobne sme sa nechali zmiasť nejakou starou červenou. Naveľa, naveľa sa popredierame na správnu červenú a prídeme na krásnu vyhliadku, ktorá je kúsok od vrcholu kopca s príznačným názvom Kopa. Tu je postavený obrovský kríž, ktorý osadili dobrovoľní hasiči z Rojkova.

Predpoveď počasia vyšla – slniečko svieti, na oblohe ani obláčik, opaľujeme sa a oddychujeme pri kríži. Vychutnávame si výhľady na Malú Fatru, Váh, okolité dedinky a v diaľke odhadujeme Dolný Kubín. Pri pohľade do pamätnej knihy usúdime, že sem chodí málo ľudí – posledný zápis je viac ako tri týždne starý. Po krátkej prestávke a s heslom „Teraz to bude už v pohode“ sa vydávame ďalej.

Prechádzame miernym terénom, lúkami i zalesnenými časťami. Nachádzame bedle jedlé i kvety, o ktorých sa dohadujeme, či by to mohol byť šafran alebo jesienka. Asi po pol druha hodine zbadáme drôty vysokého napätia – neklamný znak toho, že prichádzame do Ľubochnianskeho sedla (Vrchfatra). V tejto v minulosti významnej spojnici medzi Turcom a Liptovom si dávame prestávku na jedenie a nabratie vody z asi 300 m vzdialeného prameňa. Ak by sme sa z Ľubochne vydali po modrej, mohli sme tu byť už pred viac ako dvomi hodinami. Čo už, nemáme sa kam ponáhľať...

S plnými bruchami sa nám veru ťažko šliape viac než 200 m výškových na Tlstý diel. Prejdeme na Vyšné Rudno, kde opäť vegetíme a kocháme sa oproti rozprestierajúcou sa Malou Fatrou. Odtiaľ pokračujeme takmer po vrstevnici až k napájadlám pod Nižnou Lipovou. Napájame sa, osviežujeme a pokračujeme do neďalekého sedla Príslop, kde by mala byť koliba, ktorú chceme využiť na nocľah.

Ako sa približujeme, počujeme hlasy. Vyzerá to tak, že budeme mať spoločnosť. No keď sme celkom blízko, vysvitne, že hlasy pochádzajú z neďalekej chaty. I keď spoločnosť by nám nejako extra neprekážala, predsa len sme sa potešili súkromiu.

Srdcia nám priam zaplesali radosťou, keď sme otvorili krásnu, takmer novú a ešte stále voňavú kolibu. V jej tesnej blízkosti je prameň, ohnisko s lavičkami, drevo na oheň a neďaleko latrína. Zložili sme sa, poumývali, povybaľovali spacáky i jedlo a založili oheň. Na večeru sme si spravili opekačku a potom ešte dlho do noci sme v krásnom prostredí sedeli pri ohni a slivovičke, pozerali na jasnú nočnú oblohu, rátali hviezdy, debatili a rozjímali, že takto nejak by to mohlo byť v raji...

V prvý pohodový deň sme podľa HikePlannera prešli 14 km, nastúpali 1240 m a naklesali 755 m. Cesta mala trvať takmer 6 hodín, no s naším blúdením, fotením a oddychovaním to bolo oveľa viac...

2. deň

Sedlo Príslop – Chládkové – Kľak – Vyšná Lipová – Jarabiná – Malý Lysec – Štefanová – Javorina – Šoproň – Chata pod Borišovom

Ráno, vyspatí do ružova, vstávame až okolo ôsmej. Balíme, hygienujeme, varíme kávu, čaj a raňajkujeme. Slnko je dávno hore a keďže mu oblaky nerobia žiadnu spoločnosť tešíme sa, že bude opäť krásny teplý neskoro letný deň. Prvou našou dnešnou úlohou je cesta na Kľak. Vedie okolo malín a ani sa nenazdáme a máme plné ruky a ústa práce. Takéto prekážky my veru môžeme...

Postupne sa k našej červenej pripájajú i žltá a modrá značka, strmšie a strmšie stúpanie dáva najavo, že sa blížime k vrcholu. Na vrchole oddychuje jedna trojčlenná skupinka turistov, ktorá chatuje niekde v blízkosti. Po chvíli dorazí cyklista, ktorý si to zjavne so svojím bicyklom vymenil a nesie ho na pleci. Sú to vôbec prví turisti, ktorých stretáme na púti.

Pridávame sa k oddychu, a vychutnávame si nádherný kruhový výhľad. Vidno všetky okolité pohoria – Malú Fatru (s Kľakovým bratom – malofatranským Kľakom), Chočské vrchy, Roháče, Vysoké i Nízke Tatry a zvyšok Veľkej Fatry.

Asi po polhodine slnenia a piknikovania sa vydávame ďalej. Až tu zrazu v diaľke vidno niečo malé, ako to beží. Žeby malý diviačik? Ale nie, to je len psík. Dve osoby s batohmi a ďalší pes sa k nám pomaly ale isto približujú. Sú to dvaja Česi. Odhadujeme, že otec so synom. Informujeme sa o situácii s vodou, pretože zásoby sa nám v teplý deň míňajú. Majú dve správy. Dobrá: pod Jarabinou po modrej je prameň s rúrkou. Zlá, že je to asi 200 výškových metrov pod vrcholom po nie veľmi príjemnom teréne. Čo už, piť sa musí. Keď dôjdeme na vrchol, úkolujeme dievčatá, aby uvarili poobednú kávu z poslednej vody a s Dominikom ideme naplniť čerstvú. Veru, Česi neklamali ani v jednej z informácii.

O pár chvíľ neskôr si vegetíme pri poobednom kafíčku a zbierame sily na posledný úsek cesty. Keď už sa vychystáme na odchod, na vrchol sa doplazí udýchaný turista nadávajúc na terén. Vraj to bude len strmo hore a prudko dole. My sa však ničoho nebojíme. Vzájomne sa poinformujeme o plánovaných nocľahoch – my chceme spať na Chate pod Borišovom a on v kolibe Príslop a rozlúčime sa.

Ako naschvál, po pár metroch stratíme značku a opäť sa predierame nepríjemným terénom s popadanými stromami. Po chvíli však červenú nájdeme. Turista naozaj neklamal, išlo to oveľa strmšie hore a prudšie dole, než sme išli doteraz. Najmä výstup na Štefanovú a zostup z nej nám dáva zabrať.

Asi okolo siedmej vyjdeme na Javorinu, odkiaľ to máme do cieľa len kúsok. Vychutnávame si výhľady na Ploskú, Borišov a úsek cesty, ktorý nás čaká zajtra. Tu nám napadne záludná myšlienka. Dokedy nám budú na chate ochotní vydať jedlo? Dúfame, že aspoň do ôsmej a kopneme do vrtulí. Najmä Majka letí ako drak. A tak, keď prichádzame k chate pomedzi pasúce sa kravy, ona nás čaká vonku s pivom a odmeňuje každého výdatným glgom moku.

Na záver putovania má pre nás samé dobré správy – pivo sa nám čapuje, kapustnicu nám ešte vydajú (hoci vraj vydávajú jedlá len do siedmej), chata je poloplná (alebo poloprázdna?), a teda sa nám ujdú miesta v posteliach. Napijeme a najeme sa, vykonáme očistu tela a potom večer pred chatou, pri počúvaní vetra a pri pohľadoch na jasnú hviezdnatú oblohu, vykonávame očistu duše.

Tešíme sa na zajtrajšok, na výhľadovo najkrajší deň celej túry. Dnes sme sa podľa HikePlannera prešli 18,5 km, nastúpali 1430 a naklesali 1105 m. Malo to trvať takmer 7 hodín, no my sme to našim pohodovým tempom s prestávkami, opaľovaním, piknikovaním, kávičkovaním a zachádzkou na vodu natiahli na úctyhodných 10.

3. deň

Chata pod Borišovom – Ploská – Chyžky – Koniarky – Ostredok – Frčkov – Krížna – Líška – Salašky – Turecká

V posledný deň vstávame už pred siedmou. Pobalíme sa, naraňajkujeme sa a vydáme sa v ústrety poslednému dňu putovania. Počasie je opäť nádherné a tešíme sa, pretože vieme, že nás čaká najpanoramatickejšia etapa. Cestou z chaty nám ešte cestu skrížia kravy, ktoré pastier vyháňa na pašu, no o chvíľku sa zahryzávame do Ploskej.

Na vrchole je hrob len 21-ročného vojaka Ondreja Kissa, ktorý padol v bojoch SNP. V tichej chvíľke, práve dnes, na štátny sviatok SNP, postojíme pri hrobe a zamyslíme sa, ako to tu asi mohlo vyzerať pred približne 70-timi rokmi. Ploská sa nám odmení krásnym kruhovým výhľadom, vidíme krásne obe hlavné vetvy Veľkofatranského hrebeňa i úsek, ktorý nás dnes čaká.

„Pasieš Maťko, pasieš?,“ „Pasiem Kubko, pasiem.“ „Nóo a kde sú tie ovce? „Nuž, kde by boli? Predsa pod Ploskou!“ „Aha, nejakí turisti nám prechádzajú okolo oviec. Dunčo, k nohe, neštekaj!“

V skutočnosti, je tu len jeden pastier a jeden psík. Pofotíme sa s ovečkami a prehodíme pár slov s pastierom. Ten si zapaľuje cigaretu a rozpráva. Zistíme, že sa striedajú s kolegom po štyroch–piatich dňoch, pes stráži verne, vlky sem-tam dobiedzajú, ale zatiaľ márne. Ovce pôjdu o chvíľu dole do dediny na zazimovanie a mladé jahňatá pôjdu do Talianska sa pripravovať na Vianoce. Takto v skratke prebieha kolobeh ovečiek odchovaných na veľkofatranskej tráve.

Vykračujeme si veľmi pohodovým tempom cez oba Ostredky, ktorých osud som spomenul v úvode až na Krížnu. Okolo vojenského radaru, ktorý využívajú na letisku Sliač, oddychujú na vrchole Krížnej mnohé rôznopočetné skupinky turistov a cyklistov. Pridáme sa k oddychu a keďže je čas obeda, dojedáme posledné zásoby. Nostalgicky si spomeniem na minulý rok, keď sme v týchto miestach s Gabom a Majkou prechádzali Cestu hrdinov SNP.

Na Krížnej oficiálne končí Veľkofatranská magistrála a vytešujeme sa z toho, že sme našu úlohu splnili. Ostáva nám dostať sa k autu, ktoré je, ako dúfame ešte stále v Starých Horách.

Vzhľadom k tomu, že Dominik s Jankou by radi stihli poobedný vlak z Banskej Bystrice, volíme ako najkratšiu alternatívu zostup do Tureckej. Ponúknem sa, že z Tureckej k autu (asi 2 km) sám zabehnem a následne po nich prídem, čomu sa ostatní potešia.

Cesta dole je poriadny zaberák na kolená, vedie po zjazdovke okolo nefungujúceho vleku. Po útrapnom zostupe prídeme až k rekreačnej oblasti Salašky, kde je umelo vybudované jazierko. Medzičas máme dobrý a preto ešte chvíľu poodychujeme. Vytúžená odmena v podobe piva a kofoly nás opäť postaví na nohy a onedlho sme v Tureckej v miestnom pohostinstve.

Mne nezostáva nič iné ako splniť svoj sľub. Auto našťastie stále čaká na parkovisku. Prídem po zvyšok osádky do Tureckej. Dominik s Jankou s prehľadom stíhajú vlak a my s Majkou sa v poriadku dopravíme domov.

Za posledný deň sme prešli 15,5 kilometra (ja o 2 viac), nastúpali 700 a naklesali 1350 m. Celé to malo trvať 5,5 hodiny, no nám to trvalo i s prestávkami asi o 2 hodinky viac.

Záver

Na hrebeňovku sme si nemohli vybrať krajší čas. Kombinácia skvelej spoločnosti, krásneho počasia, nádhernej prírody a hviezdnatej oblohy je skrátka balzam pre dušu. Bolo však vidno, že turčianska vetva hrebeňa, kadiaľ prechádza magistrála, je navštevovanejšia oveľa menej ako susedná liptovská vetva. Nielen nízky počet stretnutých turistov, ale i pár úsekov, na ktorých sme stratili značku a museli preskakovať popadané stromy, boli toho jasným dôkazom. Určite sa však oplatí ju prejsť a vychutnať si jej krásy. Osobne sa ešte určite do okolia Vyšného Rudna a Kľaku rád vrátim a využijem služby koliby Príslop.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek