V prvom článku sme viac cestovali, v druhom zasa turistikovali. V treťom vám aspoň okrajovo priblížim dve lokality, ktoré sa tešia veľkej pozornosti turistov. Fotku kláštora Tsminda Sameba nad dedinkou Gergeti pod majestátnym Kazbegom videli asi aj tí, ktorí v Gruzínsku ešte neboli. Je to jedno z miest, ktorým sa Gruzínsko prezentuje na všetkých možných propagačných materiáloch a ktorého fotky nechýbajú v albume takmer žiadneho turistu, ktorý Gruzínsko navštívi. A tak sme si povedali, že sa tam tiež pozrieme.

Deň 5: Khashuri – Tbilisi – Stepantsminda (Kazbegi)

Po troch dňoch turistiky sa budíme v ošarpanom hoteli kúsok od mestečka Khashuri. Sme vďační aj zaň, keďže iné najbližšie ubytovanie by bolo jedine v Borjomi a odtiaľ sme včera prišli. Lokálnou maršrutkou sa vezieme do centra Khashuri, kde nasadáme na maršrutku do Tbilisi. Neviem, či to miesto, kde sme v Tbilisi po takmer dvoch hodinách vystúpili, sa dá nazvať autobusovou stanicou, ale stáli tam maršrutky do všetkých možných smerov a nebyť šoféra našej, čo nás práve doviezol, tak asi netrafíme tak rýchlo správne miesto odchodu ďalšej maršrutky do Kazbegi. Vďaka mu za to. Tie inak jazdia každé dve hodiny a cesta trvá niečo okolo troch hodín. Na prehliadku Tbilisi nie je čas, chceme byť v horách čo najskôr, a tak naskakujeme do maršrutky a fičíme na Kaukaz. Osadenstvo pospáva, ja si však jazdu užívam. Sedím pri okne a pozorujem krajinu, ktorou prechádzame. Špeciálne sa teším na prejazd cez Gudauri - v zime vychytené lyžiarske stredisko, keďže tam by mali byť výhľady aj na zasnežené kopce.

Ešte než začneme stúpať serpentínami nad 2000 m, ocitáme sa v kolóne. Najprv netušíme, čo sa deje. Pribúda áut odparkovaných kade-tade popri krajnici, pribúda ľudí. Celé rodiny sedia okolo rozkladacích stolov na každom kúsku voľného miesta, na tráve, medzi kameňmi, pri rieke, pri ceste. Z kotlíkov sa valí dym, chlapi ťahajú ovce na zarezanie a ľudia hodujú. To je Lomisoba, veľký sviatok, ktorý sa slávi siedmy týždeň po Veľkej noci a ktorého súčasťou je trojhodinový výstup ku kostolu či skôr kláštoru na hrebeni hôr, obetovanie ovce či iného zvieraťa a hodovanie. Preto davy slávnostne oblečených ľudí, to preto je časť z nich zablatená až za ušami. Ako sa píše na gruzínskom webe, Lomisoba je najviac mysteriózny sviatok sláviaci sa v kláštore Lomisi blízko Gudauri. Tu sa spájajú staré tradície chodenia po horách s ortodoxným kresťanstvom. Pri hľadaní informácií na internete ma tiež zaujali weby odsudzujúce zabíjanie zvierat za účelom obetovania. Každý rok sa tu zarežú tisícky kusov.

Po predratí sa kolónou je cesta pokojná. S údivom sledujem masívne vymleté svahy okolo cesty, potom konečne stúpame serpentínami do Gudauri. Teraz v júni je tu mŕtvo, ale v zime je stredisko čoraz populárnejšie, nielen pre lyžovanie na upravených svahoch, ale aj pre skialpinizmus. Trochu mi je ľúto, že tu nie som na aute, mohla by som si zastaviť, kde by sa mi zachcelo, pretože výhľady na kopce sú úžasné. V plnej maršrutke som odkázaná len na pohľady a fotenie spoza skla. Po vystúpaní do sedla vo výške 2395 m začíname klesať do Stepantsmindy. V jednom mieste prichádzame k veľkému stádu oviec, ktoré blokuje celú cestu. Šofér ho vtipne obíde tunelom, ktorý sa asi pre bezpečnosť používa v zime.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po takmer 3 hodinách cesty prichádzame do Stepantsmindy, alebo Kazbegi, ako je ešte časť ľudí zvyknutá mestečko volať. Ani nemám nohu von z maršrutky a už sa o mňa trhajú štyri tety, ktoré sa nám snažia ponúknuť ubytovanie u nich doma. „Ja mám sprchu, ja internet, ja výhľad na kláštor,“ prekrikujú sa. Boj o turistu je veľký. Nakoniec sa dohodneme s jednou na sume 20 lari za osobu (na turistickú lokalitu to nie je zlé), a tak nás pani vedie k nej domov. Peťa s Mišom sú ubytovaní asi v detskej izbe jej detí, my zvyšní traja ideme na poschodie, ktoré má samostatný vchod a tam dostávame fajn izbu so 4 posteľami. Rovno sa s pani dohadujeme na raňajkách, stačí priplatiť pár lari navyše. Nám to ušetrí starosť s nákupom jedla a domácim to vylepší rozpočet.

Tak sme konečne pod Kazbegom (5033 m). Je to prvýkrát, čo stojím pod nejakým kopcom, ktorý meria vyše 5000 m. Vrchol je síce v mrakoch, ale inak je celkom dobré počasie, a tak sa neviem dočkať, kedy sa vyberieme hore ku káštoru Tsminda Sameba (2170 m), aby som si mohla pofotiť kláštor aj kopec. V turistických materiáloch sa uvádza, že výstup hore trvá asi 2 hodiny, ale mne sa to nejako nezdá. Však Stepantsminda je vo výške 1740 m, to je len 430 m prevýšenia, to musíme dať za hodinu. A tak aj je. Pre lenivých sa dá objednať vyvezenie džípom až hore, čo mnohí turisti využívajú. Inak turisti – doteraz sme ich takmer nestretávali, a tak je pre mňa jemný šok to, že tu ich je dosť - a z celého sveta.

Ako som písala vyššie, ku kláštoru Tsminda Sameba vybiehame za približne hodinu. Chodník vychádza zo zadnej strany, odkiaľ kláštor vyzerá tajomne a veľmi malebne. Cítim dokonca nejaký výskyt duchovna! Avšak akonáhle kláštor obídem, prichádza vytriezvenie. Odparkované džípy, vyjazdená prístupová lúka krížom-krážom, dosť ľudí. Nuž, daň za to, že sa miesto stalo populárne. Pre vstup do kláštora musím mať nielen zahalenú hlavu, ale si aj musím vytvoriť provizórnu sukňu. Z miestnych mníchov necítim žiadnu prívetivosť, len chlad a biznis (priamo v chráme predávajú suveníry a rôzne potreby pre kresťanov). Tiež celý čas len zazerajú. Aký to rozdiel oproti kláštoru Sapara, ktorý sme navštívili prvý deň... Idem si teda radšej pofotiť okolie kláštora a Kazbeg. Dokonca sa mi podarí nájsť pohľady, pri ktorých nie je vidieť autá, vtedy by človek povedal, že stojí na najmalebnejšom mieste Gruzínska.

Inak, od kláštora sa chodí turisticky na Kazbeg, ktorý je považovaný za jednu z ľahších päťtisícoviek. Aj vidíme turistov a trochu im to závidíme. V okolí kláštora strávime zvyšok dňa a na večer schádzame naspäť do mestečka. Po výdatnej večeri sadáme ešte do hipsterského podniku na vínko a koňak. Áno, hipsteri dorazili aj sem.

Deň 6: Stepantsminda (Kazbegi) – Tbilisi – Kutaisi

Ráno je ako vymaľované, a tak je veľká škoda, že sa opäť presúvame inam. Je tu dosť ďalších prírodných krás hodných návštevy. Ale to si bude vyžadovať ešte nejaký ďalší výlet. Dnes sa presúvame naspäť do Kutaisi a zatiaľ netušíme, ktoré miesto navštívime zajtra, v posledný deň nášho výletu. Jedno je však isté – dnes sa budeme presúvať celý deň, pretože do Kutaisi to máme 6 hodín cesty čistého času.

V maršrutke všetci pospávajú, len ja pozorujem cestu naspäť. Je nudná, v Tbilisi sme za nejaké tri hodiny. Tu sa nestihneme ani spamätať a už nás ťahá nadháňač do maršrutky, ktorá mieri do Batumi cez Kutaisi. (nadháňač = pomocník šoféra, ktorý má za úlohu zaplniť maršrutku v čo najrýchlejšom čase cestujúcimi). Neváhame a naskakujeme, s nami je už plno. Aj tak sme nemali v pláne zdržiavať sa v Tbilisi.

Už po naštartovaní však výber auta ľutujem – vrak má vari odtrhnutý výfuk? Čo je to za zvuk? Okrem toho mám pod nohami nejakú batožinu. Pánko vedľa mňa sa ma síce opýta, či to tam môže nechať, veľkoryso mu hovorím, že jasné, však určite čoskoro vystúpi, ale figu, budem sedieť nakrivo celé 4 hodiny až do Kutaisi. Auto samozrejme nemá klimatizáciu. Keď sa otvorí nejaké okno, tak je hneď hluk a prievan. A vonku je 30 stupňov. Do toho šofér ruského pôvodu fajčí ako Turek. No paráda. Zaujímavé tiež je, že tu sa tankuje až keď sa vyzbierajú peniaze od cestujúcich. Aj my teda mierime na pumpu, kde sa berie plná nádrž plynu a dofukujú všetky kolesá. (Inak, toto som ešte doteraz nevidela, že tankovanie a kontrola kolies potom, čo sa naberú cestujúci. Najviac nás takto dojal taxikár, ktorý nás posledný deň v Kutaisi viezol v noci na letisko. My v časovom strese, lebo neprišiel iný dohodnutý taxík, a on si ide na pumpu, tankuje a dofukuje... však čo tam po lietadle).

V prvom článku som asi spomínala, že väčšina áut v Gruzínsku je prerobená na plynový pohon. Väčšinou to aj v pohode funguje, ale nie v tejto maršrutke s dymiacim Rusom. Často musíme zastaviť pri krajnici, aby opäť naštartoval. Do toho nadáva ako pohan, zároveň za volantom zaspáva a jemné časové straty potom kompenzuje šialeným predbiehaním, že aj kamoška Hono, ktorá už zažila čokoľvek, bledne strachom a sem-tam spomenie, že by radšej aj vystúpila, keby sa dalo. Ja hypnotizujem cedule udávajúce kilometre do Kutaisi. Keď sme vzdialení asi 5 km, tak opäť pristavujeme pri krajnici. Nikoho z osadenstva to už nevzrušuje. Lenže tentoraz nenaštartujeme. Premýšľame, čo sa stalo, chlapi sa chichocú, Rus nadáva tak, ako doteraz ešte nie. Čo nás prekvapuje, tak hneď sa pri nás pristavuje iné auto a ponúka pomoc, že nás odtiahnu (na Slovensku by sa toto asi nestalo). Rus vyťahuje lano, ale to sa trhá, sme príliš ťažkí. Do kelu! Pristavuje sa hneď iná maršrutka a tam má šofér lepšie lano, takže nás ťahá do Kutaisi... Na pumpu! Rus predbiehal tak šialene, že 5 km pred mestom mu proste došiel plyn a my sme ostali stáť. Žiadna porucha. Ale hlavne, že sme konečne na mieste.

Nemáme tip, kde by sa dalo prespať, a tak sa pýtame taxikárov. Odporučia hostel za 25 lari a rovno nás tam hodia. V Hono stále hlodá chuť pozrieť sa do regiónu Svaneti (nádherná oblasť Kaukazu v severozápadnej časti Gruzínska). Len je to dosť ďaleko, 4,5 hodiny čistého času len tam. Vyzvedá od taxikára, koľko by to stálo a pod. Taxikár zacíti vidinu zárobku, a ponúka sa, že nás tam hodí a teda že si ho zaplatíme na celý deň. Mne sa zdá zbytočné trepať sa 4,5 hodiny do Mestie, aby som tam strávila tri hodiny a potom sa vracať opäť 4,5 hodiny naspäť. Radšej by som pozrela niečo v blízkosti Kutaisi a do regiónu Svaneti by som sa vrátila na samostatný výlet. Som však prehlasovaná, ostatní účastníci chcú ísť, a tak idem tiež.

Deň 7: Kutaisi – Mestia - Kutaisi

Ráno vyrážame dosť skoro, keďže máme pred sebou dlhú cestu. Je to síce len nejakých 220 km, avšak v horách sú úzke cesty plné zákrut. Cesta začína byť krajinársky hodnotná pri vodnej nádrži Jvari Enguri, kedy vstupujeme do hôr. Taxikár zo včera zavolal ešte kamaráta, ktorý šoféruje a on nás zatiaľ zabáva historkami a popisuje, čo vidíme a kadiaľ prechádzame. Mať súkromného taxikára má aspoň výhodu, že zastaví tam, kde chceme. Pri prvých pohľadoch na zasnežené končiare vysoké cez 3000 m veru chceme zastaviť hneď, toto si treba odfotiť. Hneď o pár kilometrov stojíme opäť, pred nami sa týči dominanta regiónu – 4710 m vysoká Užba. Tak toto je poriadny štít! Odtiaľto to už je len kúsok do centra regiónu Svaneti, do Mestie. Okolité dediny a aj Mestia samotná sú známe obrannými vežami, ktoré sa zachovali z minulosti. Kedysi bola veža súčasťou každého domu, domáci totiž neverili nikomu. Dnes dotvárajú typický obraz regiónu Svaneti.

Máme na Mestiu približne 3 hodiny, takže pobeháme, čo to dá, najmä miestne veže. Už teraz viem, že sem sa raz vrátim. Príroda regiónu Svaneti je nádherná a milovník turistiky si tu nájde kopec možností. Aj týždeň by bolo málo. Tipy na videnie v Mestii a okolí nájdete tu, v mestečku je dobre vybavená informačná kancelária. Mňa láka najmä dedina Ushguli ďaleko v horách, ktorá je dostupná len na džípoch, prípadne pešo či na bicykli. Aj keď ktovie, kým sa tam raz dostanem, tak sa možno jej čaro stratí v dave turistov, tak ako sa stratilo čaro kláštora pod Kazbegom.

Záver

Moje tri články o Gruzínsku popisujú len krátky čas strávený v krásnej kaukazskej krajine a určite sa sem plánujem vrátiť. Vyberte sa objavovať jej krásy tiež, však na vlastné oči sa človek presvedčí najlepšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek